Alain de Benoist

V roku 1973, krátko pred svojou smrťou, francúzsky prezident Georges Pompidou schválil prílev imigrantov, aby tak vyhovel požiadavke niekoľkých veľkých kapitalistov, ako napr. Francis Bouygues, ktorý horlivo túžil po výhodách poddajnej a lacnej pracovnej sily nemajúcej triedne povedomie a žiadne tradície v boji za sociálne práva.

Tento krok mal spomaliť rast miezd francúzskych pracovníkov, znížiť ich odhodlanie štrajkovať, a navyše rozštiepiť jednotu pracujúcich. Veľkí šéfovia, ako povedal, „chcú vždy viac“.

O štyridsať rokov neskôr sa nič nezmenilo. V čase, keď by sa žiadna politická strana neodvážila požadovať ďalšie zrýchlenie tempa prílevu imigrantov. Zdá sa, že iba veľkí zamestnávatelia sú tomu naklonení – jednoducho preto, lebo je to v ich záujme.

Jediný rozdiel je, že postihnutých oblastí ekonomiky je v súčasnosti viac, nejde už iba o priemyselné odvetvie, ale aj o kedysi „chránené“ profesie ako inžinieri a výskumníci v oblasti informačných technológií.

Francúzsko, ako vieme, počínajúc 19. storočím, dosahovalo masívnu mieru cudzích imigrantov. Ich počet už v roku 1876 predstavoval 800 000, a dosiahol 1 200 000 v roku 1911. Francúzsky priemysel lákal hlavne talianskych a belgických imigrantov, okrem ktorých prichádzali aj Poliaci, Španieli a Portugalci.

„Takíto prisťahovalci – neskúsení a nezjednotení – umožňujú zamestnávateľom vyhnúť sa rastúcim požiadavkám na zlepšenie postavenia zamestnancov v rámci pracovného práva.“ (François-Laurent Balssa, «Un choix salarial pour les grandes entreprises» Le Spectacle du monde, Octobre, 2010).

V roku 1924 bola z iniciatívy Komisie pre ťažbu uhlia a veľkých farmárov zo severovýchodu Francúzska založená „hlavná agentúra pre imigráciu“ (Société générale d’immigration).

Prostredníctvom nej boli v Európe otvorené úrady práce, ktoré fungovali ako „sacie pumpy“. V roku 1931 bolo vo Francúzsku 2,7 milióna cudzincov, čo bolo 6,6 % z celkovej populácie.

V tom čase Francúzsko vykazovalo najvyššiu mieru prisťahovalectva na svete (515 osôb na 100 000 obyvateľov). „Išlo o šikovný spôsob pre mnohých veľkých zamestnávateľov, ako vyvinúť tlak na zníženie miezd. ... Odvtedy vstúpil kapitalizmus do súťaže v ponuke práce tým, že mal k dispozícii rezervnú armádu námezdne pracujúcich.“

Po druhej svetovej vojne začali čoraz častejšie prichádzať prisťahovalci z krajín Magrebu; najprv z Alžírska, neskôr z Maroka. Stovky nákladiakov veľkých spoločností (najmä z automobilového a stavebného priemyslu) prichádzali pre prisťahovalcov priamo do ich vlasti.

Od roku 1962 do roku 1974 prišli do Francúzska takmer 2 milióny ďalších prisťahovalcov, z čoho 550 000 bolo zverbovaných Národnou imigračnou službou (ONI), štátnou agentúrou, ktorú zákulisne ovládali veľké korporácie. Odvtedy táto vlna stále rastie. François-Laurent Balssa poznamenáva, že:

„keď nastane nedostatok pracovnej sily v nejakom odvetví, sú na výber dve možnosti: buď zvýšenie platov alebo získanie pracovníkov zo zahraničia. Zvyčajne bola Národným výborom francúzskych zamestnávateľov (CNPF) a od roku 1998 jeho nástupcom Hnutím podnikov (MEDEF) preferovaná druhá možnosť. Táto voľba, ktorá svedčí o túžbe dosiahnuť krátkodobé výhody, brzdila pokrok výrobných prostriedkov a technologických inovácií. V rovnakom období však dokazuje príklad Japonska, že odmietnutie cudzích prisťahovalcov a uprednostnenie domácej pracovnej sily umožnilo Japonsku dosiahnuť lepšiu technologickú revolúciu než sa podarilo väčšine jeho západných konkurentov.“

Veľké korporácie a ľavica: sväté spojenectvo

Na začiatku bolo prisťahovalectvo javom súvisiacim s veľkým biznisom, čo platí stále.

Tí, ktorí požadujú viac prisťahovalcov, sú stále veľké korporácie. Toto prisťahovalectvo je v súlade s pravou podstatou kapitalizmu, ktorý usiluje o odstránenie hraníc („laissez faire, laissez passer“).

„Nasledujúc logiku sociálneho dumpingu, Balssa pokračuje, „nízkonákladový“ trh práce bol vytvorený práve príchodom často ilegálnych a nekvalifikovaných imigrantov, ktorý predstavovali provizórne riešenie.

Tak sa veľké korporácie programovo zhodli s krajnou ľavicou, pretože korporácie sa snažia o odstránenie sociálneho štátu pre jeho nákladnosť a ľavica o zničenie národných štátov pre ich údajnú archaickosť.“

Toto je dôvod, prečo Francúzska komunistická strana (PCF) a Francúzska únia odborov (CGT) – ktorá sa odvtedy radikálne zmenila – bojovali do roku 1981 proti liberálnym princípom otvorených hraníc v mene obrany záujmov pracujúcej triedy.

Rozhľadený katolícky filozof liberálno-konzervatívnej školy Philipee Nemo iba potvrdzuje tieto zistenia:

„Ľudia, ktorí majú v rukách európsku ekonomiku, snívajú o prinesení lacnej pracovnej sily do Európy. Po prvé preto, aby vykonávali práce, ktoré sú zo strany domácich slabo uspokojované; po druhé preto, aby sa vykonal tlak na znižovanie miezd pracovníkov v Európe. Táto loby, ktorá vlastní všetky potrebné prostriedky, aby jej vyhoveli jednak vlády, a jednak Komisia v Bruseli, je, všeobecne povedané, naklonená imigrácii a rozširovaniu Európy – ktoré značne umožňuje pracovnú migráciu. Z ich pohľadu majú pravdu – z pohľadu čistej ekonomickej logiky [...] Problém však je, že človek nemôže uvažovať o týchto veciach len z ekonomického hľadiska, keďže prílev neeurópskych populácií má tiež dôsledky z pohľadu sociológie. To, že títo kapitalisti venujú iba malú pozornosť týmto sociálnym aspektom, je zrejme preto, lebo si užívajú ekonomické benefity z imigrácie bez toho, aby museli byť týmito sociálnymi problémami postihnutí. Za peniaze zo ziskov svojich firiem, ktoré sú zabezpečené práve ich proimigrantskou politikou, môžu bývať v luxusných štvrtiach nechávajúc ich menej šťastných krajanov odkázaných samých na seba s cudzími populáciami v chudobných predmestských štvrtiach.“

(Philippe Nemo, Le Temps d’y penser, 2010)

Podľa oficiálnych údajov v roku 2008 v bežných domácnostiach žilo 5 miliónov imigrantov, čo predstavovalo 8 % z celkovej populácie Francúzska. Deti imigrantov, ktoré mali jedného alebo oboch rodičov imigrantov, tvorili 6,5 milióna, čo predstavovalo 11 % populácie Francúzska. Počet ilegálnych prisťahovalcov je odhadovaný na 300 až 550 tisíc. (Vyhostenie ilegálnych imigrantov vychádza na 232 mil. eur ročne, t. j 12 000 eur na jeden prípad).

Jean-Paul Gourevitch odhaduje počet cudzincov žijúcich vo Francúzsku v roku 2009 na 7,7 milión ľudí (z čoho 3,4 milióna z Magrebu a 2,4 milión zo subsaharskej Afriky), čo činí 12,2 % mestskej populácie. V roku 2006 sa imigranti na pôrodnosti podieľali 17 percentami.

Francúzsko v súčasnosti zažíva usadzovanie imigrantov, čo je priamy dôsledok politiky zlučovania rodín. V konečnom dôsledku viac ako inokedy tvoria imigranti rezervnú armádu kapitálu.

V tomto zmysle je zaujímavé pozorovať, ako organizácie bojujúce za imigrantov, vedené krajnou ľavicou (ktorá, zdá sa, v imigrantoch objavila svoj „náhradný proletariát“) slúži záujmom kapitalistov. Zločinecké siete, prevádzači ľudí a pašeráci tovaru, veľké firmy, aktivisti za „ľudské práva“ a pokútni zamestnávatelia – to všetko v mene voľného globálneho trhu, sa stali hnacím motorom pre zrušenie hraníc.

Napr. je preukázateľným faktom, že Michael Hardt a Antonio Negri v ich knihách Empire a Multitude požadujú „svetové občianstvo“, keď volajú po odstránení hraníc, čo by v rozvinutých krajinách malo za prvotný následok príchod más z tretieho sveta, ochotných pracovať za nízke mzdy.

Fakt, že väčšina migrantov dnes vďačí za ich vysťahovalectvo outsourcingu, ktorý je spôsobený nekonečnou logikou globálneho trhu, a ich vysťahovalectvo je práve niečo, o čo sa kapitalizmus usiluje, aby všetkých zintegroval na trh, a nakoniec, že každý vzťah k určitému územiu (vlasti) môže tvoriť súčasť ľudskej motivácie – týchto dvoch autorov vôbec netrápi.

Naopak s uspokojením uvádzajú, že „kapitál vyžaduje rastúcu pracovnú mobilitu, ako aj pokračujúcu medzinárodnú migráciu.“ Svetový trh musí vytvoriť, z ich pohľadu, prirodzený rámec pre „svetoobčianstvo“. Trh „požaduje plynulý priestor nehatený a globalizovaný tok,“ smerujúci k tomu, aby slúžil záujmom „más“, lebo „mobilita na sebe nesie cenovku kapitálu, teda zosilnenú túžbu po slobode.“

Problém s takou obhajobou migrácie ľudí, ktorá je považovaná za prvý predpoklad „oslobodzujúceho nomádizmu“, je, že spočíva na totálne nereálnom náhľade na špecifickú situáciu migrantov a vysťahovalcov.

Ako píšu Jacques Guigou a Jacques Wajnsztejn, „Hardt a Negri klamú sami seba, keď tvrdia, že imigračné vlny sa stanú prameňom nových možností pre zhodnotenie kapitálu a prinesú zlepšenie možností pre masy. V skutočnosti imigranti nie sú ničím iným ako súčasťou procesu celosvetovej súťaže, pričom migrácia neprináša o nič väčší emancipačný potenciál než keby imigranti zostali doma. Človek nomádnej povahy nie je o nič viac schopný kritiky alebo revolty než usadený človek.“ (L’évanescence de la valeur. Une présentation critique du groupe Krisis, 2004).

„Tak dlho, ako ľudia budú ďalej nechávať svoje rodiny opustené,“ dodáva Robert Kurz, „aby hľadali prácu inde, aj za cenu riskovania vlastných životov – iba aby boli napokon rozdrvení mlynom kapitalizmu - budú o to menej avantgardou emancipácie a o to viac sebauspokojivými aktérmi postmoderného Západu. V skutočnosti reprezentujú iba jeho zúboženú verziu.“ (Robert Kurz, « L’Empire et ses théoriciens », 2003).

Ktokoľvek kritizuje kapitalizmus a zároveň schvaľuje imigráciu, ktorej je pracujúca trieda prvou obeťou, by mal byť radšej ticho. Ktokoľvek kritizuje imigráciu a zároveň opomína kritizovať aj kapitalizmus, by mal radšej mlčať tiež.

Autor Alain de Benoist je francúzsky filozof, ktorý sa radí k Novej pravici. Tento článok bol prvýkrát publikovaný v štvrťročníku Eléments, “L’immigration; armée de réserve du capital” (April-June 2011, Nr. 139).

Zábava