Tváre podozrivých z RotherhamuV severoanglickom meste Rotherham boli celých šestnásť rokov hromadne zneužívané a znásilňované deti a mladiství, prevažne dievčatá. Súčet obetí činí 1 400 detí. Páchatelia pochádzajú z moslimského Pakistanu, ich obete sú biele. Tieto etnicko-náboženské rozdiely musia byť zdôraznené, pretože pre páchateľov predstavovali rozhodujúce kritérium pre výber obetí. V kultúrnych kruhoch, z ktorých pochádzajú, sú ženy považované za ľudí druhej kategórie, biele ženy dokonca zaraďujú do tretej kategórie.

Deti a mladiství boli získaní rôznymi spôsobmi a s hrozbami donútení k mlčaniu. Avšak nie všetky obete mlčali, niektoré informovali políciu a príslušné úrady. Od roku 2005 boli tieto organizované zločiny známe štátnym úradom. A práve tu začína druhý škandál: ani polícia ani sociálne inštitúcie nezasiahli. Obete boli odmietnuté, vysmievané, opäť dovedené k mlčaniu. Organizovaná kriminalita panuje tiež vo vnútri štátnych štruktúr. Motív polície a úradov je bizarný: policajti a sociálni pracovníci sa obávali obvinenia z inštitucionálneho rasizmu. Takže nielen Nemecko je zmyslov zbavené, ale aj Veľká Británia.

Krajina, ktorá ešte pred sto rokmi vládla nad svetovou ríšou a diktovala globálne pravidlá, ktorá je oslavovaná ako rodná zem demokracie a občianskych slobôd, ktorá dvakrát vstúpila do svetovej vojny proti Nemecku, aby údajne zachránila civilizáciu pred barbarstvom, dnes nedisponuje ani morálnou, ani materiálnou silou, potrebnou na ochranu vlastných detí pred najhlbším zneuctením barbarmi. A to všetko bez toho, že by Briti utrpeli totálnu vojnovú porážku. A toto vskutku nie je dôvod pre škodoradosť, lebo sa tu ukazuje mocná tendencia, ktorá sa týka celej Európy, a ktorá ohrozuje jej vlastnú existenciu.

Na začiatku bola chybná imigračná politika

Na začiatku stála tiež chybná prisťahovalecká politika. Čo bolo pri Nemecku náprava viny za vojnu a holokaust, pri Veľkej Británii to boli postimperiálne ilúzie, v ktorých znamení sa uskutočňovala moderná imigračná politika. V roku 1948 schválil britský parlament viaceré zákony, ktoré potvrdili zvykové právo pre obyvateľov Veľkej Británie a aj krajín Britského spoločenstva národov (Commonwealth) ako rovnako oprávnených poddaných britskej koruny. Všetci obyvatelia rozkladajúceho sa britského impéria mali faktické právo presťahovať sa a usadiť sa vo Veľkej Británii. Jednotnosť štátneho občianstva platila ako zjednocujúci zväzok, s ktorým chcel Londýn ďalej ovplyvňovať krajiny Commonwealthu.

Politický kalkul išiel ruka v ruke s liberálnym presvedčením, podľa ktorého britské vlády zakázali rozdielne zaobchádzanie pri práve na štátne občianstvo a cestovnom práve na základe rasových, náboženských alebo kultúrnych rozdielov. Dominovalo totiž presvedčenie, že cez takto úzke spojenie s krajinami, ktoré získali nezávislosť, a ich obyvateľmi sa na nich podarí previesť vlastné presvedčenia, ako aj politické, hospodárske a právne štruktúry. Išlo o čistý elitársky paternalizmus, lebo skúsenosti s prichádzajúcim masovým prisťahovalectvom boli celkom odlišné. Chýbala však sila a vôla vyvodiť dôsledky. Namiesto nich bol v roku 1968 schválený antidiskriminačný zákon, na základe ktorého bolo trestané znevýhodňovanie farebných imigrantov majiteľmi obytných domov, zamestnávateľmi, prenajímateľmi, hoteliermi a poisťovateľmi.

Jednostranne vykonávané právo silnejšieho sa stalo najsilnejším argumentom

Už dlhšie je však britská politika určovaná menej duchom imperializmu, ale determinuje ju strach z útokov a výbuchov násilia. Jej ideologické základy tvorí ideál multikulturalizmu, ktorý bol ešte zradikalizovaný liberálnou zásadou rovnakého zaobchádzania. Propagandisti multikulturalizmu tvrdia, že kultúrne a náboženské rozdiely sa dajú vyrovnať alebo aspoň neutralizovať cez sociálne opatrenia, a tak bude dosiahnutý liberálny a právnoštátny konsenzus.

V skutočnosti dochádza k rozpadu spoločnosti na paralelné spoločnosti, ktorých vzájomné vzťahy sú neustále nanovo vyvažované. Je verejným tajomstvom, že jednostranne vykonávané právo silnejšieho je najsilnejším argumentom. Ideologicky infikovaný štát sa síce snaží cez sociálne príspevky a demonštratívne zatváranie očí nad porušovaním zákona zabezpečiť dobré nažívanie paralelných kultúr, avšak priznáva tým vlastnú slabosť a vydierateľnosť. Aj zavraždené duše znásilnených detí a mladistvých sú chápané ako obetné dary štátu na oltár multikulturalizmu. Jeho bôžikovia sú však naďalej smädní...

„Rotherham“ je možný v ešte väčšej miere

Táto neľudská logika sa presadzuje cez nátlakový systém politickej korektnosti, ktorá sa oprostila od nárokov na pravdu, pričom fakty, štatistiky a výroky ohodnocuje výlučne podľa ich využiteľnosti pre existujúci systém. Bývalý poslanec za Rotherham to priznal otvorene: panovala tu kultúra, ktorá za každú cenu nechcela ohroziť multikultúrnu spoločnosť. Preto nekonali štátne orgány, hoci vedeli o tom, čo za hrôzy sa dejú.

Nástroje systému sú zastrašovanie, strach a obavy z izolácie. V dôsledku toho sa postupne približuje nastolenie totality. Je naivné spájať nebezpečenstvo totality iba s negáciami liberalizmu – s komunizmom, národným socializmom a najnovšie s islamizmom. Liberalizmus sa dostal do polohy, z ktorej môže vygenerovať vlastnú podobu totalitarizmu, spájať sa s jeho ďalšími formami a umožniť „Rotherham“ ešte väčších rozmerov.

Článok je preložený z nemeckého týždenníka Junge Freiheit (37/14).

Zábava