Krádeže a jedenie psov zo strany Rómov, najmú tých z osád, je dosť silné spoločenské tabu. Je to činnosť, ktorá vyvoláva obrovský odpor, lebo dochádza k súbehu niekoľkých odsúdeniahodných ziel:

  • vniknutie na cudzí pozemok,
  • krádež cudzieho psa,
  • zabitie tohto psa,
  • uvarenie a zožratie tohto psa.

Podľa E. Sucharovej je život v obci s osadníkmi neznesiteľný: „Správajú sa, akoby bolo všetko ich.“ Osadníci popierajú, že by jedli psov: „To bolo predtým.“ Na otázku, či im psie mäso chutí, odvetili: „Keď chcete, dáme vám ochutnať.“

Spomínam si na jedného starčeka, ktorému už poumierali všetci blízki, jeho životným partnerom sa stal jeho pes. Keď mu Rómovia ukradli jeho psa, zabili ho a zjedli, ten starec sa psychicky úplne zložil.

Mnohí ľavičiari, zelení a promultikulturalistickí fanatici sa neúprosne bijú za práva zvierat, keď však rezonujú spoločnosťou správy o „psích hodoch“ opísaných vyššie, tieto skupiny sú zrazu v pokryteckom tichu.

Zatiaľ čo sú oni ticho, tam niekde skuvíňa zabíjaný a niekým milovaný pes so svojím beznádejným pohľadom a do sĺz sa ponára rodina, ktorej patril.

Najvyšší čas postaviť sa k tomuto problému chlapsky a bez servítky.

Zábava