Levin Michael filozofia židia nadradená rasa bieliČi sú niektoré rasy nadradené nad inými, je otázkou, ktorú musia všetci rasoví realisti zvážiť, už len preto, že ich k tomu nútia ich kritici. Len skúste povedať, že bieli sú, v priemere, viac inteligentní ako čierni a povedia vám: „Ó, takže vy si myslíte, že bieli sú nadradení nad čiernymi?“ Ak poviete, že Židia sú, v priemere, viac inteligentní ako Nežidia, budete poučení, že takýto spôsob myslenia viedol k holokaustu.

Emócie a skutočnosť

Za všetkým týmto citom ovplyvneným zmätkom ležia skutočné fakty. Akademici sa im radšej vyhýbajú v snahe tváriť sa neutrálne alebo sa jednoducho vyhnúť problémom. Často tvrdia, že rasové rozdiely v IQ a temperamente nemajú nič spoločné s podstatnými otázkami, že napríklad väčšia inteligencia bielych je jednoducho fakt, tak ako výška krvného tlaku. Ale veľmi málo ľudí skutočne vníma inteligenciu týmto spôsobom a som si istý, že bežný psychológ by si prial, aby jeho deti mali IQ radšej 120 ako 80. V skutočnosti, obe ponímania rasových rozdielov sú platné. Prísup vedca hlásajúceho „nič len neutrálne fakty“ je v podstate správny, myslím si, ale na druhej strane musíme priznať, že skupinové rozdiely sa dotýkajú najhlbších nádejí a strachu ľudí a majú svoje významné dôsledky.

Aby sme sa v týchto veciach zorientovali, musíme si znova prejsť starú otázku častú v univerzitných kurzoch filozofie: miesto hodnoty v univerze. Otázka, či je spravodlivosť jednoducho „prirodzená“ alebo „konvenčná“ – teda, či správne a nesprávne, dobré a zlé, pekné a škaredé sú objektívnymi znakmi sveta alebo fikciami bez základu v povahe vecí. Zhodou okolností iba Európania dosiahli úroveň intelektuálnej abstrakcie potrebnej na položenie si takejto otázky. Prvými, ktorí tak urobili, boli Gréci. Chceli vedieť, či posudzovanie dobra a zla sú objavené alebo vymyslené, či sú založené na rozume, alebo len projekciou ľudských citov do skutočného sveta. Skeptický náhľad tvrdí, že nič – vrátane tej či onakej rasy – nie je inherentne lepšie alebo horšie než čokoľvek iné.

Najvýznamnejší starovekí filozofi – Sokrates, Platón a Aristoteles – hodnotu považovali za objektívny znak dostupný rozumu, ale odjakživa mali odporcov. Sokratov súčasník Xenofanes žartoval, že keby kone vedeli kresliť, svojich bohov by zobrazovali ako kone. Platón bol toho názoru, že väčšina ľudí nebola schopná porozumieť existencii objektívneho dobra. Podľa neho si bežný Grék myslel, že všetci vnímaví ľudia boli hlboko sebeckí, ale neochotne súhlasili obmedziť svoju honbu za vlastnými záujmami, aby sa vyhli katastrofickej vojne všetkých proti všetkým. Tieto všetkými odsúhlasené hranice obmedzujúce sebectvo – nutné zlá – sú pravidlami spravodlivosti. Sú ako predpisy o cestnej premávke: je prínosné pre všetkých, aby zastavili na červenú a prechádzali na zelenú, ale nikto si nemyslí, že červená nutne spôsobuje zastavenie, ak ju niekto uvidí. (O veľkosti gréckeho génia svedčí, že hoi polloi – bežný ľud – mal na túto vec tak hlboký názor.)

Hoci si veľmi vážim názor, že Boh rozhoduje, čo je dobré a čo zlé, obávam sa, že sám by som sa zaradil medzi skeptikov. Vidím to tak, že nič na svete nie je dobré alebo zlé, správne alebo nesprávne, či lepšie alebo horšie. Ľudia, ako iné organizmy, majú preferencie; niektoré z nich sú bežnejšie v určitých skupinách, ďalšie v iných, ale žiadne z nich nie sú objektívne lepšie alebo horšie ako iné. Jednoducho sú.

Nie je dobré ani správne, že lev uloví gazelu, ktorú naháňa, hoci úspešný úlovok ho určite poteší a ako by zrejme dodal Xenofanes, keby levy vedeli rozprávať, isto by tvrdili, že lov gaziel je správny a predstavuje to, čo si zaslúžil každý slušný lev. Gazely, naopak, sú nerady zabíjané a ak by im bola daná reč, obvinili by levov z porušovania ich práv. V skutočnosti univerzum nedáva základ ani pre jeden z týchto postojov. Neexistuje žiadny neutrálny styčný bod, z ktorého možno ohodnotiť chuť loviť gazely, ktorá sa vyvinula u levov oproti túžbe nebyť chytený, ktorá sa vyvinula u gaziel. Nedá sa povedať, čo je správne a čo nie.

Takže z môjho pohľadu nedáva zmysel hovoriť, že jedna rasa je lepšia alebo horšia, nadradená alebo podradná oproti inej. Dáva to asi taký „zmysel“ ako povedať, že levy sú lepšie ako gazely.

Pred tým, než vysvetlím svoje dôvody, nechajte ma dodať zopár slov o hodnote zvanej morálka. Človek má preferencie o preferenciách, jeho vlastných aj iných. Napríklad, väčšina z nás nielen chce byť čestná a dochvíľna, ale taktiež chceme, aby iní boli čestní a dochvíľni. V skutočnosti sa väčšina z nás cíti nesvoja ohľadom robenia vecí, ktoré nechceme, aby iní robili nám. Túžba po vyššom poriadku – aby naše činy podliehali všeobecným pravidlám, ktoré taktiež platia pre ostatných, je podstatou morálky. O niekom môžeme povedať, že je svedomitý alebo principiálny, ak podriaďuje svoje správanie zlatému pravidlu, teda testovaniu „ako by sa mi páčilo, keby to robil každý“.

Záujem o morálku, ako aj iné vlastnosti, nie je rozdelený rovnomerne. V knihe Why Race Matters a tiež inde uvádzam dôkazy, že celkovo sa čierni o zlaté pravidlo starajú menej ako bieli. Toto nám jasne napovedajú veľmi vysoké miery čiernej kriminality nielen v Spojených štátoch, ale po celom svete. Ako ďalší príklad možno uviesť nevôľu mnohých černochov v kinách byť potichu a nahlas nekomentovať (čo preukazuje absenciu súcitu s divákmi, ktorí chcú pozerať v tichosti).

Keďže som mnoho rokov učil filozofiu rôznorodé skupiny študentov, dokážem na základe tejto skúsenosti porovnať preferencie a činnosti rôznych rás použitím klasického filozofického príkladu. Keď uvádzam etiku, vždy sa svojich študentov spýtam, čo by spravili, keby im pokladník v potravinách vydal viac peňazí a neprišiel by na to, ak si ich necháte. Hoci som si neuchovával presné štatistiky, disproporčne viac čiernych študentov povedalo, že „by som bol blázon“, keby som peniaze vrátil. Mnohí svoju pozíciu obhajujú tým, že je to chyba pokladníka. Keď sa ich spýtam, čo by robili na jeho mieste, často odpovedajú (irelevantne), že by nedopustili, aby sa im také niečo stalo.

Prečo je prispôsobenie sa univerzálnym pravidlám pre bielych také dôležité môže súvisieť s ďalšou špecialitou kaukazoidov: túžbou po vedeckom poznaní. Charakteristikou vedeckých vysvetlení je, že sa nasledujú všeobecné pravidlá. Kedykoľvek poviete, že A je príčinou B, implicitne hovoríte o prírodnom zákone. Keď poviete, že okno sa rozbilo, pretože ho zasiahla baseballová lopta, máte na mysli, že kedykoľvek je sklo takého typu zasiahnuté dostatočnou silou, roztriešti sa. Udalosti a veci považujeme za pochopiteľné, ak spadajú do všeobecných vzorcov a správanie považujeme za prijateľné, len ak nasleduje pravidlá. Nie je žiadnou náhodou, že tá rasa, ktorá vymyslela vedu je tiež tá, ktorá sa najviac zaoberá dobrom a zlom.

Znovu však opakujem, že byť morálnym – mať záujem o zlaté pravidlo – nie je v žiadnom absolútnom zmysle lepšie ako byť nemorálnym. Je to preferencia, ani dobrá ani zlá; niektorí ľudia jednoducho morálne cítia intenzívnejšie než ostatní.

Základným dôvodom pre skepticizmus ohľadom hodnôt je, že hodnoty nič nevysvetľujú. Ako to vidím ja, existujú len dva dôvody, prečo niečomu veriť. Buď to môže byť pozorované, alebo je to potrebné na vysvetlenie niečoho, čo je pozorované. Verím, že slony existujú, pretože som ich videl v zoo. Verím, že existujú elektromagnetické vlny, pretože keby neexistovali, princíp televízie by bol nevysvetliteľný. Hodnoty nie sú pozorovateľné – nemôžete vidieť „dobro“, keď slepcovi pomôžete prejsť cez cestu. Takisto neexistuje žiadny jav, ktorý požaduje hodnoty na svoje vysvetlenie. Nič v prírode sa nedeje preto, že by to bolo správne; levy naháňajú gazely a tie pred nimi utekajú kvôli dôsledkom prírodného výberu, nie preto, že je to „správne“. Ľudské bytosti konajú ako konajú nie pretože je to správne, ale pretože sú presvedčení, že niečo je správne alebo nesprávne a myslím si, že aj toto presvedčenie je v konečnom dôsledku vysvetlené prírodným výberom.

Takže sa zdá, že sa navraciame k čisto neutrálnemu vedeckému postoju s jeho záverom, že vysoká inteligencia a mravný charakter nie sú inherentne lepšie než hlúposť a nemorálnosť. V priebehu evolučného času nie je žiadne zlepšovanie, len zmena – tendencie organizmov, aby preukazovali vyššiu inteligenciu, napríklad, ale žiadne smerovanie k niečomu inherentne lepšiemu.

Táto pozícia má svoje plusy, predovšetkým ako jednoznačná odpoveď voči neustálym narážkam o „rasizme“: môžete tvrdošijne zotrvávať na faktoch o rasách a odmietať akúkoľvek hodnotovú interpretáciu. Ale nielen, že toto nikdy neuspokojí rovnostárov, ale zároveň to ani nevypovedá o tom, čo ľudia bežne robia pri porovnávaní. Zvyčajne nemajú na mysli nejaký druh kozmického, absolútneho posudku, keď porovnávajú alebo hovoria o prvenstve či nadradenosti. Ani tí najviac fanatickí používatelia zariadení Apple netvrdia, že Macy sú lepšie ako ostatné počítače v očiach Boha. Majú tým na mysli, že Macy sú lepšie podľa určitých akceptovaných štandardov ako rýchlosť a jednoduchosť používania. Hovädzie mäso sa nehodnotí podľa nejakej mysterióznej kvality inherentného dobra, ale podľa jemnosti a šťavnatosti. Samozrejme, uznávané štandardy sa môžu zmeniť, ale ak sú platné a jasné, nie je o čom pochybovať.

Porovávanie skupín: štyri základné kritériá

Keď sa porovnávajú skupiny ľudí, ľudia majú pomerne presne stanovené štyri štandardy a vzhľadom na tieto štandardy je možné vyvodzovať závery o rôznych rasách.

1) Prvým zo štandardov je vplyv. Najlepší spôsob ako hodnotiť jednotlivcov je vplyv: ako by sa zmenil svet, keby sa ten a ten nikdy nenarodil? (Michael Hart používa tento spôsob hodnotenia v The 100, čo je jeho zoznam najdôležitejších ľudí v dejinách.) Kolumbus je dôležitejší ako Joe Blow, pretože svet by bol výrazne iný bez Kolumba, zatiaľ čo neprítomnosť Joea Blowa by sotva bola zaznamenaná. Tento spôsob hodnotenia možno uplatniť na jednotlivcov rovnako ako na skupiny. Gréci boli dôležitejší ako Irokézovia, pretože ako celok viac ovplyvnili svetové dianie.

Je jednoducho overiteľným faktom, že počiny bielych dominujú ľudstvu. Keby čierni nikdy neexistovali, Európa a Ázia by z najväčšej časti boli rovnaké ako teraz. Keby nikdy neexistovali Ázijci, svet by bol trochu iný, ale stále rozoznateľný. Ale svet, v ktorom by neexistovala biela rasa, je nepredstaviteľný. Nie je to len tým, že sa všetci ostatní pozápadnili na vonkajšej úrovni, čo je ľahko kritizovateľné, napríklad v hudbe a odievaní. Západná veda a technológia formujú stavebníctvo, obchod, dopravu, komunikáciu a vzdelanie. Autá sú takmer všade a kde chýbajú, tam sú bicykle – oba vynálezy sú západné. Ľudia platia účty šekom, vynálezom neskorého európskeho stredoveku. Vztyčujú obrovské budovy podľa princípov mechaniky vynájdených na západe. Teroristi útočia zbraňami západného dizajnu a výbušninami namiešanými podľa západnej chémie. Každý stredoškolák na svete sa učí pracovať s karteziánskymi súradnicami, ktoré predstavujú ďalší produkt vynaliezavosti kaukazoidov.

2) Druhou stranou mince je vzorovosť. Každá nebiela kultúra chce – túži po – kontrole nad prírodou, ktorú západný človek získal vedeckými metódami myslenia. Je dôležité zdôrazniť tento štandard, pretože egalitariáni opisujú vplyv kaukazoidov ako „imperializmus“: ako keby ho bieli zvyšku svet nanucovali. Nie je tomu tak; iné krajiny by dali veľa za to, aby dosiahli európske štandardy životnej úrovne, detskej úmrtnosti, dĺžky života, produktivity a slobody jednotlivca. Zatiaľ čo z čisto kozmického pohľadu žiadna kultúra nie je lepšia ako iná, keď sa všetky strany zhodnú na cenení si produktov jednej kultúry, v praxi nie je veľmi o čom diskutovať.

Toto neznamená, že iné kultúry si vždy uvedomujú alebo priznávajú, že napodobňujú západ. Často považujú výsledky bielej vedy za akési „prírodné zdroje“, z ktorých môžu bez obmedzenia čerpať. Vyjednávania o ťažbe z morského dna stroskotajú, keď zaostalé krajiny žiadajú, aby im západný svet vyčlenil „spravodlivý podiel“ svetového nerastného bohatstva. Ignorujú skutočnosť, že na ich ťažbu je potrebná západná vynaliezavosť a úsilie a že vynaliezavosť a úsilie si zaslúžia odmenu. Ale je zrejmé, že ak by existoval magický prútik, pomocou ktorého by mohli krajiny tretieho sveta získať zručnosti západu, kritici „imperializmu“ by ním bez zaváhania zamávali.

Západné hodnoty nie sú napodobňované len kolektívne, ale aj individuálne. Každý obdivuje vlastnosti, v ktorých bieli excelujú, najmä inteligenciu. Nenechajte sa oklamať vážnosťou, ktorá je v niektorých skupinách pripisovaná atletickej a sexuálnej zdatnosti. Inteligencia nemusí byť všade cenená tak ako na amerických univerzitách, ale neexistuje kultúra, v ktorej by miestny ekvivalent slova „múdry“ nebol komplimentom a slova „hlúpy“ urážkou. Obraz je trochu rozmazaný pre vlastnosti ako zákonnosť, ale celkovo kaukazoidi a mongoloidi predčia negroidov v individuálnych vlastnostiach, ktoré si cenia príslušníci všetkých troch rás. V mnohých z nich mongoloidi čiastočne predčia kaukazoidov, zatiaľ čo v iných – trebárs originalita – kaukazoidi predčia mongoloidov.

Opäť, je ľahko overiteľným faktom, že všetky kultúry sa zhodujú na hodnote určitých vlastností. Preto sú rasoví realisti vždy obvinení z vyhlasovania rasovej nadradenosti, keď poukážu na vysokú inteligenciu bielych. Bežný človek si cení inteligenciu a predpokladá, že aj ostatní, vrátane psychometrie a rasoví realisti, si ju vážia taktiež. Takže keď počuje bielych označených za viac inteligentných ako čiernych, prirodzene si pomyslí, že rečník hovorí o bielych ako nadradených. Toto je však záver, ktorý by on, poslucháč, vyvodil z rovnakých premís. Hlboko vovnútri aj rovnostári uznávajú inteligenciu ako dôležitý štandard osobnej hodnoty, takže, nakoľko oni by povedali, že bieli sú nadradení, ak by bieli boli inteligentnejší, podsúvajú tento náhľad rasovým realistom. Ak počujete niekoho, kto hodnotí steak ako jemný a šťavnatý, samozrejme by ste si mysleli, že ho pochvaľuje. Boli by ste prekvapený a trochu na pochybách, keby trval na tom, že len popisuje jeho vlastnosti.

3) So vzorovosťou úzko súvisí efektívnosť. Ak majú všetky skupiny spoločné ciele, jedna z nich je považovaná za „nadradenú“, ak ovláda najúčinnejšie prostriedky na dosiahnutie týchto cieľov. „Lepšie“ často znamená „lepším spôsobom“. Striedavé obhospodarovanie polí, napríklad, je lepšie ako prinášanie obetí bohu slnka, pretože prináša viac úrody. Podľa tohto posudzovania kaukazoidi vytvorili preukázateľne lepšiu civilizáciu, pretože úspešnejšie zabezpečuje určité všeobecné ciele.

Každá skupina chcela napríklad nočné osvetlenie. Väčšina z nich ho dosiahla pomocou nebezpečného, nákladného ohňa, zatiaľ čo bieli na tento účel použili lacnú, ľahko ovládateľnú elektrinu. Každá kultúra chcela byť spôsobilá presúvať sa z miesta na miesto. Všetky dosiahli rýchlosť chôdze – asi 4,5 kilometra za hodinu. Niektoré skrotili kone, čo im umožnilo v priemere sa pohybovať rýchlosťou okolo 15 km/hod. Ale zvládnutie tryskového pohonu bielymi umožňuje ľuďom pohodlne cestovať rýchlosťou 900 km/hod.

Samozrejme, žiaducosť osvetlenia a rýchlosti pohybu nie sú vyryté v kameni a človek si môže predstaviť spoločnosť vedome sa vyhýbajúcu týmto výdobytkom. Amiši v Pensylvánii stále radšej jazdia na kočoch ako na autách. Ale nakoľko túžba po technologickom pokroku je tak široko zdieľaná a kaukazoidi sú lepší v jeho dosahovaní než ktokoľvek iný, bieli sú „nadradení“ v zmysle, že vyvinuli najlepšie spôsoby na dosiahnutie určitých univerzálnych cieľov.

Technologická poprednosť kaukazoidnej rasy nie je len následkom nadradenosti kaukazoidov podľa kritéria účelnosti. Dovoľte mi poukázať na nedávne výskumy, ktoré ukázali, že západné morálne postoje vytvárajú hojnosť a ďalšie všeobecne akceptované dobrá. Západná morálka je efektívnejšia.

Predstavte si, že niekto mi dá 10 dolárov pod nasledujúcou podmienkou: musím vám ponúknuť časť z týchto 10 dolárov od jedného centu cez 5 dolárov po 9,99 dolára. Vy sa potom rozhodnete či moju ponuku prijmete alebo nie. Ak moju ponuku prijmete, každý z nás dostane svoj diel podľa môjho návrhu. Ak ju odmietnete, pôvodných 10 dolárov sa vráti späť a ani vy ani ja nič nezískame. Obaja poznáme tieto podmienky. Koľko vám ponúknem? Akú ponuku odo mňa by ste mali prijať? (K tomuto experimentu existuje aj paralela v skutočnom svete: ak zistím, že na mojom pozemku je zlato, ale som fyzicky slabý, ponúknem vám podiel zo zisku, aby ste ho vyťažili pre mňa. Ak ma odmietnete, zlato ostane v zemi a ani jeden z nás na tom nebude lepšie ako pred tým. Ako by sme sa mali rozdeliť?)

Z čisto logického hľadiska by človek predpokladal, že prijmete akúkoľvek ponuku, začínajúc jedným centom pre vás a 9,99 dolármi pre mňa. Koniec koncov, aj takáto nevyvážená ponuka vás spraví o cent bohatším. Avšak keď bola táto hra testovaná na Nemcoch, Američanoch, Juhoslovanoch, Japoncoch a Izraelčanoch, ponuky, ktoré sa výrazne líšia od 5 dolárov pre každého sú takmer vždy odmietnuté – teda potrestané – a žiadny hráč nikdy neprijme taký nevyrovnaný podiel ako 2,50 pre neho a 7,50 pre ponúkajúceho. Čo je ešte významnejšie, len veľmi málo hráčov dáva ponuku výrazne výhodnejšiu pre seba než päť ku piatim, snáď z toho dôvodu, že každý vie, že takáto ponuka by nebola prijatá.

Dôvodom sa zdá byť zmysel pre rovnosť, zrejme inštinktívny, ktorý poháňa hráčov k potrestaniu správania, ktoré považujú za nefér, dokonca aj za cenu straty vlastných výhod. Tento morálny postoj, hoci sa môže zdať iracionálny a kontraproduktívny, je jedným z tých, ktorými sa rozumní ľudia riadia na dosiahnutie dlhodobého dobra ich samých a všetkých ostatných. Predstavte si spoločnosť egoistov, kde sú bežne predkladané nevyvážené ponuky za účelom maximalizácie krátkodobého zisku. Nikto dostatočne egoistický na to, aby dal ponuku 9,99 $ k 1 ¢ sa zrejme neuspokojí s jedným centom, keby mu opačnú ponuku dal niekto iný, takže v takejto spoločnosti by bolo spravených len málo prospešných transakcií. V takejto spoločnosti vám ponúknem jedno percento ziskov, ak budete pre mňa ťažiť moje zlato a ak máte moje zmýšľanie, obaja ostaneme chudobnejší než by sme mohli byť. V spoločnosti, v ktorej má každý zmysel pre poctivosť a prevládajú ponuky blížiace sa k 50/50, každému bude postupne lepšie. Zdôrazňovanie rovnosti vedie ku vzájomne obohacujúcim výmenám.

Môj názor je, že mongoloidné systémy morálky kladú menší dôraz na svedomie než kaukazoidné, ale vyzdvihujú podobné pravidlá spravodlivosti. Veľmi by ma zaujímali výsledky testov s vyššie uvedenou hrou, aj keď za súčasných podmienok si takéto experimenty neviem predstaviť. Predpokladám, že rasové rozdiely by sa prejavili v nevyváženosti ponúknutých podielov, pričom bieli a ázijci by sa prikláňali k rovnováhe 50/50, zatiaľ čo čierni by viac inklinovali k predkladaniu – a menej k prijímaniu – ponúk odlišujúcich sa od tohto stredného bodu. Len si spomeňte na pohľad „boli by ste blázon“ pri zlom vydaní v obchode. Takýto náhľad by rozhodne nabádal ku krátkozrakým, nevyváženým ponukám; viedol by ale tiež k odmietaniu takýchto ponúk na druhej strane (keďže aj cent je viac ako nič)? Mám dojem, že áno, ale rád by som videl nejaké údaje.

4) Štvrtým kritériom znamenitosti skupín je sila. Keď bežný človek povie o istej skupine, že je nadradená, môže mať na mysli, že členovia tejto skupiny by porazili rovnaké množstvo členov inej skupiny v boji. Akokoľvek sa môže zdať nepekný, ide o štandard, ktorý majú ľudia často na mysli a niet pochýb o tom, že kaukazoidi mu jasne dominujú. Zbrane, ktoré vynašli by im umožnili jednoduché podrobenie si planéty a s odporom by sa stretli len od spoločností, ktorým sa podarilo napodobniť zbrane západu. Taktiež niet mnoho pochýb o tom, že povedzme tisíc kazkazoidných mužov by bolo schopných zorganizovať sa do efektívnejšej bojovej jednotky schopnej poraziť tisíc negroidov. Nie je jasné, či by bieli rovnaké úspechy slávili aj proti Ázijcom, ale musíme mať na pamäti, že už od čias stredoveku sa ázijským armádam slušne darilo proti bielym len používaním bielych vynálezov. V našej pomyselnej bitke 1 000 proti 1 000, pričom každá skupina by bola obmedzená na zbrane vyvinutej jej vlastnou spoločnosťou, bieli by rozhodne zakaždým zvíťazili.

Tento štandard nie je taký brutálny, akým sa môže zdať, nakoľko vojenská sila je výsledkom vlastností, ktoré sú samé o sebe cenené: odvaha, inteligencia (na vynájdenie účinnejších zbraní a lepšie ošetrenie zranených), disciplinovanosť, sebavedomie a záujem o skupinu.

Nadradenosť podľa tohto štandardu má aj dôležité demografické závery. Prvým je, že bieli môžu schopne ovládať – teda zastávať všetky mocenské posty – bez ohľadu na to, aká ideológia prevláda. Černosi a neeurópski Hispánci môžu početne narastať v rámci Spojených štátov, ale dokonca aj v demokracii budú musieť mať niekoho, koho budú voliť. A tí, ktorí sa dostanú do tejto pozície, budú zväčša bieli. (Toto vidíme aj v prípade pohlaví: spomedzi voličov je viac žien ako mužov, ale na celoštátnej úrovni sú prakticky všetci vodcovia muži.) Toto môže vysvetliť, prečo bieli vládnu v Brazílii, hoci proporčne je čierne obyvateľstvo omnoho početnejšie než v Spojených štátoch. Nie je to tým, že čierni si myslia, že bieli sa viac hodia na vládnutie, jednoducho prirodzene dominantné skupiny majú prevahu.

Plne teda predpokladám, že keď minie rok 2050 a za predpokladu (ako nás o tom demografi uisťujú), že bieli sa stanú v Spojených štátoch menšinou, stále budú vládnuť, pretože budú lepšie organizovaní. V určitom bode však budú detronizovaní len čistou váhou čísel – možno niekedy v 22. storočí.

Každá skupina je najlepšia sama sebe

Podľa štyroch obvyklých kritérií – vplyv, vzorovosť, efektívnosť a sila – stoja bieli vo všetkých na vrchu, ale, ako som ukázal, rozhodný skeptik môže všetky štyri odmietnuť. Môžeme plne očakávať, že rovnostári ich aj popierať budú, minimálne na verejnosti: „Čo je také skvelé na vplyve, intelekte či mravnom charaktere?“ Pochybujem, že ktokoľvek môže túto otázku myslieť vážne, ale odpoveď na ňu nemôže byť daná, iba ak podľa iných štandardov, ktoré môžu rovnostári znova poprieť. Všetko, čo môžeme spraviť, je poukázať na to, že sa o tieto veci staráme a spýtať sa toho, kto ich odmieta, aby navrhol, ktoré vlastnosti by nás mali zaujímať viac.

Ako zdôrazňujem vo svojej knihe, ohľadom hodnôt, ktoré máme ako jednotlivci a ako kultúra, si nemôžme nijak pomôcť, ale jednoducho ich používať. Hoci výchova môže čo-to ovplyvniť, naše hodnoty sú dedičstvom eónov drsnej selekcie. Rodíme sa s nimi. Takí sme. Človek môže byť objektívny ohľadom svojich hodnôt pár hodín, kým prebieha štúdia, ale odlúčenosť od nich sa stáva neúnosnou, keď prichádza na rad realita. Hodnoty sú ako pocity. Racionálne viem, že smútok, ktorý by som pociťoval pri smrti syna, je biologická adaptácia – takto príroda zabezpečuje, aby som sa lepšie staral o svoje ďalšie potomstvo – ale uvedomenie si tejto skutočnosti o nič nezníži moje utrpenie.

Veľmi ospevovaná „múdrosť východu“, ktorá učí o vykorenení emócií, je bláznivá. Jednoducho môže viesť k odcudzeniu od najhlbších cieľov človeka a trivializuje život. Západný prístup uchopenia sveta a ponorenia sa doň, s to sprevádzajúcimi rizikami a utrpením je úprimnejší.

Každá skupina teda považuje svoje štandardy za najlepšie a posudzuje zvyšok sveta podľa nich. Ako by tomu mohlo byť ináč? Skupina ľudí, ktorá by zatratila svoju vlastnú prirodzenosť, by utrpela duchovný rozpad nezlučiteľný s prežitím. Psychológovia nám hovoria, že hrdosť na vlastnú etnickú skupinu je znakom duševného zdravia (hoci tento spôsob hrdosti má byť rezervovaný pre nebielych). Podľa kritérií bielych sú najlepší bieli.

Kritici bieleho „etnocentrizmu“ ako kpt. Reynaud v Casablanca, sa tvária, že sú „šokovaní, skutočne, šokovaní“, že bieli dávajú najvyššie ocenenie bielym spisovateľom, umelcom, skladateľom, štátnikom a vynálezcom. Čo očakávajú? Ak by čierni preferovali nečiernu kultúru, títo istí kritici by povedali, že bieli naučili čiernych, aby nenávideli sami seba. V každom prípade, aj ak je etnocentrizmus zlý, je nevyhnutný. Máme hodnoty, aké máme a nemáme na výber, len sa podľa nich riadiť.

Takže, čo by ste mali povedať, keby sa vás niekto spýtal, či veríte v rasovú nadradenosť? Spýtajte sa ho, čo on myslí „nadradenosťou“, aké štandardy má na mysli. Ak nemôže alebo neodpovie, pripomeňte mu, že sa pýtal on. Ak nevie, čo znamená „nadradenosť“, potom priznáva, že nevie, o čom rozpráva – a ak nevie, prečo vôbec začínal tento rozhovor?

Ak obviňujúco povie: „Viete veľmi dobre, čo myslím,“ uzemnite ho: povedzte mu, že viete, čo vy myslíte, no neviete, čo myslí on. Ak z neho nakoniec vytiahnete konkrétne kritérium, použite ho, ale upovedomte ho o tom, že akékoľvek závery sú jeho zhodnotením. Napríklad, ak povie, že vytváranie materiálnych hodnôt je merítkoum nadradenosti, poukážte na to, že áno, biele spoločnosti sú bohatšie ako iné a teda lepšie podľa jeho kritéria, teda on, nie vy, tvrdí, že bohatstvo má hodnotu. Táto taktika zahanbí aj tých najnehanebnejších rovnostárov. Vo svojom srdci totiž veria že, podľa ich vlastných kritérií sú bieli (a Ázijci) lepší ako čierni. Keďže to nikdy nepriznajú, so šťastím môžete dosiahnuť aspoň to, že odídu a dajú vám pokoj.

Levin Michael filozofia židia nadradená rasa bieliMichael Levin, PhD. (* 1943) je profesorom filozofie na City University of New York. Zaoberá sa epistemológiou, slobodnou vôľou a dedičnosťou rasových rozdielov. Má židovský pôvod. Publikoval niekoľko kníh vrátane Why Race Matters? („Prečo na rase záleží“). Tento článok vyšiel v časopise American Renaissance vo februári 1999.

Zábava