Na Slovensku nie je tak veľa prebudených ľudí, aby sa mohli medzi sebou nenávidieť. Avšak, po analyzovaní vzťahov počas víkendového stretnutia v Čakajovciach, kde zastúpenie subjektov bolo neobvykle pestré, sa moje srdce napĺňa žiaľom.

Na Slovensku máme zopár národných združení, no keď za posledné roky došlo k nadviazaniu užšej spolupráce medzi nimi, tak to bolo vždy len medzi dvoma, nanajvýš troma združeniam; a tieto konštelácie vzťahov sa zas ako herci v seriáli Beverly Hills, 90210 od Aarona Spellinga medzi sebou premiešali: z lásky vznikla nenávisť, z nenávisti priazeň cez zaťaté zuby, z chvály ohováranie a zo spolupráce polená pod nohy.

A kým sa k obyčajným členom z vedenia dostane upovedomenia o tom, že s tými, s ktorými sme sa nemali radi, teraz sa radi máme, ubehne taká doba, že Áronova ruleta vzťahov sa znovu točí. Potom dochádza k situáciám, kedy jedni tlieskajú, čím demonštrujú rešpekt a priateľstvo a zároveň tváre druhých sú plné opovrhovania alebo z ich úst idú vulgarizmy.

Zvlášť arogantná a drzá je kritika zo strany groteskne známych typov so silnými rečami a absentujúcimi skutkami, ktorí dokážu haniť ľudí s niekoľkoročnou prácou za národ. Takéto vzťahy potom prirodzene bránia zjednocovaniu národných síl už na tej najnižšej úrovni. Čiže úspech zjednotenia bude závisieť od toho, či sa týchto jedincov podarí umlčať alebo stíchnu sami.

Neznamená to ale, že sa nemajú veci vo vnútri kritizovať. Majú. Ale právo kritizovať má len ten, kto danú vec robí lepšie, nie ten, kto o tom rozpráva lepšie. Pokiaľ niekto berie viac ako dáva, je dobré si to vyjasniť. Ale vždy len za účasti všetkých dotknutých strán a nie niekde v zákulisí alebo anonymne na internetových diskusiách.

Heslo Jozefa Tisa „Verní sebe – svorne napred!“ nie sú len také slová do vetra. Je v nich vyjadrená zákonitosť. Pokiaľ neplatí prvé, to druhé platí opačne: Neverní sebe – svorne do záhuby! Žiaľ, to je heslo súčasnosti. Je preto pochopiteľné, že zožneme úspech, až keď sa Tisovým odkazom budeme viac riadiť a menej ho hlásať.

Zábava