Gigán: Měl jsem se líp učit.Na Slovensku prebehli komunálne voľby a opäť sa objavuje kritika konceptu rovnostárskeho hlasovania. Primárna argumentácia sa točí okolo takejto modelovej výčitky: prečo by mal mať hlas génia rovnakú váhu ako hlas negramotného delikventa.

Treba povedať, že nejde o nič nové. Kritika princípu „jeden volič – jeden hlas“ je stála, pričom ide o silne hodnotové stanovisko. Kritizoval to aj Adolf Hitler a v súčasnosti najhlasnejšou trúbou v tomto smere predstavuje Hríbov .týždeň.

Problém tu nastáva, pokiaľ chceme túto kritiku rozvinúť do praxe a určiť, koho hlas má mať väčšiu váhu a ako veľmi, alebo kto hlas mať nemá ap.

Pokiaľ začneme rozvíjať túto problematiku, narazíme ako kosa na kameň. Je totiž nesmierne náročné určiť, koho hlas je pre spoločnosť dôležitejší.

Všetky kritéria majú totiž svoje praktické obmedzenia: výška IQ, výška vzdelania, socio-ekonomické postavenie ap.

Predstavme si, že by sme sa dohodli, že rozhodujúcim momentom pre váhu hlasu bude výška IQ. Napr. pásmo každých 10 bodov IQ bude tvoriť jeden hlas. Dohodnúť sa môžeme aj na tom, že ľudia s IQ pod 70 nebudú môcť hlasovať vôbec. Takže 70 – 79: 1 hlas; 80 – 89: 2 hlasy; ... 160 – 169: 10 hlasov.

Problém tu vzniká v tom, že všetci voliči by museli byť testovaní na výšku IQ. Tá sa mení, takže tieto výsledky by museli mať obmedzenú platnosť. IQ testy možno ľahko ovplyvniť – častejším testovaním získavame vyššie hodnoty. S testami by sa kupčilo. Bolo by to nesmierne drahé... A mohli by sme ďalej pokračovať. No ten najkritickejší moment by spočíval v tom, že musela by existovať databáza občanov s ich priradenou výškou IQ. To by sa dalo veľmi zákerne zneužívať. Ďalší problém by vyvstal s anonymitou volieb – extrémne hodnoty IQ (nízke a vysoké) sú typické len pre malé percento ľudí – ich hlasy z urny v rámci volebného miestu by sa dali ľahko priradiť k menu.

Za ďalšie kritérium sa prezentuje výška dosiahnutého vzdelania. Tu vzniká problém, že vysoké školy sú možnosťou absolvovania kvalitatívne veľmi rozdielne. A absolvovať niektoré vysoké školy je menej náročné ako zdolať priemernú strednú školu.

Ďalší problém: medzi generáciami nie je proporcia v rozložení: napr. mladí ľudia majú častejšie absolvovanú vysokú školu ako ich rodičia a tí zas častejšie ako ich rodičia – skrátka je taký trend.

Tretie kritérium – diferencovať hlasy podľa socio-ekonomického statusu – je opäť silne problematické. Už len z toho dôvodu, že akákoľvek definícia socio-ekonomického statusu je veľmi relatívna vo svojich kvalitatívnych znakoch, navyše má rovnaké trhliny ako kritérium inteligenčného kvocientu.

Spadá sem však aj taká pragmatická koncepcia ako umožniť hlasovanie iba tým, ktorí platia dane. Znamená to, že by vypadla značná časť chudoby – skutočnej aj simulovanej (nezabúdajme, že vcelku zámožní konatelia s.r.o. či živnostníci majú na daňovom priznaní často nulu); vypadli by dôchodcovia i dospelí študenti.

Tu by sa možnosť rozhodovať o osude celku akumulovala do rúk produktívnych ľudí, ktorí (vzhľadom na daňový systém SR) sú ale produktívni natoľko, že zarobia zhruba viac ako minimálnu mzdu a ak ide o samostatne zárobkovo činné osoby, tie by museli byť poctivé v tom, že priznávajú príjmy tak, aby platili daň. Problémom tu ostávajú dôchodcovia – ide o veľmi veľkú časť obyvateľstva, a bolo by veľkým barbarstvom, ak by sme im znemožnili delegovať zástupcov svojich záujmov na politickej úrovni.

Môžeme sa však dohodnúť, že dôchodcov, ak v produktívnom živote daň platili, tak ich zahrnieme k voličom. Mimo hry by tak ostali dospelí študenti a chudoba. Študenti preto, lebo nežijú úplne v reálnom živote a nepoznajú bezprostredne životné problémy a neplatiči daní v produktívnom veku („chudoba“) preto, lebo sa nepodieľajú na plnení štátnej kasy a prečo by teda mali rozhodovať o osude týchto zdrojov.

Opäť nutno oponovať: mnohí denní študenti sú politicky dostatočne prezieraví, neraz aj politicky aktívni. A ďalšia vec: ak niekto neplatí daň zo zárobkovej činnosti, neznamená, že neplatí daň vôbec. Rozsah a kvalita spotreby – z toho všetkého ide predsa daň. Či už kúpou chleba, alebo kúpou benzínu, cigariet či piva.

V konečnom dôsledku sa teda môžeme dohodnúť, že vylúčime z hlasovania iba tých, čo sú napr. dlhodobo nezamestnaní – dohodneme sa napr. na období jedného roka. Väčšinová spoločnosť by sa na tom asi zhodla – avšak tu už nabúravame podstatu samotného konceptu univerzalistickej demokracie a rovnostári by s plnou vášňou kládli otázku, či je taký človek niečo menej. No teoreticky, ak by sme sa na tom dohodli, tak hej, je taký človek pre nás menej hodnotný, resp. je príťažou. Avšak sú aj takí ľudia, ktorí pracovať jednoznačne chcú, no ich situácia a širší kontext im to z objektívnych príčin neumožňuje.

Vráťme sa ale k .týždňu a položme si otázku, čo tým sleduje? Prečo jednoducho poukazuje na kritiku rovnostárskeho volebného systému, keď vie, že žiadne rozumné vykľučkovanie tu neexistuje?

Takéto úvahy predstavujú totiž v prvom rade primitívny intelektuálny šovinizmus, no najväčšou tragédiou je, ak ich čitatelia tomu naozaj podľahnú. Potom stačia výsledky jedného prieskumu, kde vyjde, že voliči Smeru-SD, SNS, HZDS-ĽS majú o niečo horšie vzdelanostné rozloženie a u čitateľov .týždňa zrazu dochádza k enormnému pohŕdaniu menej vzdelanými ľuďmi, menej majetnými ľuďmi a nadraďovaniu ideológie liberálnej demokracie nad všetko ostatné. Títo ľudia sa stávajú homogénnym stádom, pohŕdajúce vlastnými koreňmi, a manipulovanie s nimi je oveľa jednoduchšie ako manipulovať s priemerným Fico-voličom.

Ešte chcem zdôrazniť, že vzdelanostný status neraz vyženie do politických funkcií oveľa tragickejšie existencie. Vzdelaní ľudia totiž majú väčšiu tendenciu nechať sa vystavovať informáciám – čiže vplyvu médií, ktoré sú na Slovensku ideologicky silno homogénne. Namiesto toho, aby sa riadili zdravým rozumom. Spomeňme si napr. na Sulíkovu Slobodu a Solidaritu – na bulvárnu novinárku s gymnáziom, skladníka v obchode, zaslúžilého televízneho moderátora ap.

Týchto diletantov vyniesli do tak významných postov najmä vysokoškolskí študenti a vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ktorým by sme určite namerali vyššie IQ a určite aj zastávajú relatívne vyššie socio-ekonomické pozície.

Ako teda vidíme, úvaha o diferencovaní hodnoty hlasov nikam nevedie. Chcem však zdôrazniť, že niektoré zásahy do volebného práva by sa udiať mohli. Napr. negramotní ľudia by hlasovacie právo mať nemali. Nielenže ich informačné podnety sú obmedzené na rádio, televíziu a priamy kontakt, ale najmä výkon hlasovania nemôže byť plnohodnotný. Negramotný človek potrebuje k výkonu hlasovania asistenta – čiže padá tu anonymita. Navyše je to reálne asistent, kto hovorí, že daný text predstavuje to, čo deklaruje negramotný, že chce voliť, čo otvára priestor pre podvody.

Na obmedzenie voličského práva u negramotných upozornil aj politológ Ján Baránek. Kontroval mu Juraj Marušiak s tým, že v prvej ČSR bolo oveľa viac negramotných a umožnilo sa im hlasovať.

Ak rezignujeme na možnosť demokratický systém po 100 rokoch trochu zdokonaliť, tak by demokracia mala uvoľniť cestu niečomu hodnotnejšiemu. Dejiny sú totiž posiate tými, ktorí by sa s Churchillovou námietkou, že „ľudstvo nič lepšie doteraz nevymyslelo“, jednoducho nestotožnili.

Zábava