Kto má otvorené oči, vidí, že celý svet, námestia všetkých a nielen hlavných miest sú preplnené ľuďmi aj koňmi z bronzu a kameňa; náš juh okrem toho aj drevenými vtákmi. Je nad slnko jasnejšie, že stavanie sôch je nielen skrášľovaním miest, ale predovšetkým nenápadným naprávaním ľudskej pamäti. A nadovšetko sú sochy symbolmi! Do oči, sŕdc a hláv vtláčanými pravdami. Samozrejme, platí to všeobecne, teda nielen v ostatnom svete či v ostatnej Európe, ale aj u nás. A napriek tomu je u nás namieste otáznik v nadpise. Lebo my sme prežili – aj bez sôch. Prečo?

Prečo sme prežili a prečo bez sôch?

Nuž prežili sme preto, lebo sme si svoj národný život vyvzdorovali. Ak bolo zle, nerástli sme do výšky, priľnuli sme k našim horám a napodobňovali sme kosodrevinu. Svojou národnou ohľaduplnosťou nedráždili sme vládcov sveta, nebuntošili sme, nerebelovali, neterorizovali iných ako napríklad Kurdi či Baskovia. Oni s tým majú problém, my sme násilie nepoužili, nemuseli sme preliať ani len povestnú kvapku krvi – a máme svoj štát. My sme v dejinách nezdivočeli, a na údery osudu sme sa usilovali odpovedať výdržou. A tak sme tu. Takí, akí sme.

A prečo sme prežili bez sôch? Lebo sme nemali vo zvyku pozerať sa do vlastného zrkadla. My sme totiž vlastné zdrkadlo ani nemali, a iní nám vcelku úspešne ponúkali náhražky, svoje symboly. Spomedzi sôch či sošiek svätých je u nás najčastejšou okrasou miest a dedín Ján Nepomucký a Florián. Aj národnú katolícku ustanovizeň nesmeli v zlých časoch 19. storočia pomenovať inak, ako Spolok sv. Vojtecha (Adalberta).

Posledné dni nám ukázali, ako ťažko-preťažko sa vzmáhame na – vlastné zrkadlo, na vlastné sochy, na vlastné symboly. A tak celkom úspešne vnucujú nám aj naďalej cudzie symboly – spomínaných drevených vtákov na celom juhu, Štefana v Komárne a aj inde, Kossutha v Rožňave, Petöfiho, ale aj Masaryka a „veľké nenašské zviera“ v Bratislave. Nám vyhadzujú na oči „miesta trvalého pobytu“ našich hrdinov, no im neprekáža, že napríklad levy sa nikdy nepromenadovali po dunajskom nábreží, pred novostavbou Národného divadla v Bratislave.

Svet vie, že mať vlastný štát a vlastné symboly je veľmi dôležité, ak nie rozhodujúce. A preto tí, ktorí to dobre vedia, škrípu zubami, ak najslovenskejší kráľ s najslovenskejším symbolom (dvojkrížom) ocitne sa na Bratislavskom hrade. V srdci slovenského politického života, ktoré srdcom bolo, je ním teraz, ale má ním byť aj – nabudúce! A k tomu ešte – aká opovážlivosť! – citát z pravého, nevymysleného, nefalšovaného pápežského dokumentu s dátumom jún 880! Je to dátum z ríše snov, z čias, keď naši susedia ešte neboli, alebo ak aj boli, pápeži nemali dôvody písať im listy! Naši neprajníci vedia, že ak si národ osvojí takúto skvelú minulosť, črtá sa mu aj skvelá budúcnosť. A kto už len nám žičí skvelú budúcnosť? Svet nepotrebuje nielen našu históriu, ale ani nás, možno však naše územie kvôli najväčším zásobám pitnej vody v Európe...

Ide naozaj najmä a predovšetkým o to „nabudúce“. Tí, ktorí rozumejú symbolom, vedia, že bez nich by to „nabudúce“ nebolo. A ak by aj bolo, bolo by iné, ako s nimi.

A tak z trojmesačného boja o Svätopluka sa musíme bezpodmienečne poučiť. Po prvé: že všetky kroky vedúce k posilňovanu našej národnej identity, teda aj k stavaniu sôch, musíme robiť tak, aby sa len veľmi ťažko dali napadnúť. Lebo neprajníci všetkého slovenského nám každý detail spočítajú, znásobia, podčiarknu, prefarbia, prelepia, vykričia...

Po druhé: ak chceme tu byť aj „nabudúce“, musíme sa oprieť o našu minulosť, o svoje veľké deje a o svoje veľké osobnosti, ako symboly vlastnej budúcnosti. Keby takú listinu, akou je Industriae Tuae pápeža Jána VIII., mali naši susedia či už severní, západní alebo južní, bola by vycapená v každej dedine, nieto ešte v srdci štátu! Potrebujeme stély s týmto textom, aby ho naši žiaci dokázali recitovať ! Potrebujeme na našich námestiach bronzových Svätoplukov, ale aj „svätoplukovcov” – teda aj ostatné osobnosti našich slovenských dejín, Pribinu, Rastislava, Cyrila a Metoda, Gorazda. Potrebujeme aj sochy veľmožov a mužov ducha, ktorí boli od nás, ktorí s nami cítili, ktorí našich predkov podporovali: takým bol palatín Juraj Turzo, Ján Baltazár Magin, Matej Bel, plejáda bernolákovských spisovateľov na čele s Jurajom Fándlym, Fraňo Sasinek, ale aj hudobný skladateľ Franz List. Samozrejme štúrovci, Vajanský, Hlinka, Štefánik, teda vlastne symboly, ktoré sprevádzali slovenskú menu do roku 2008.

Ak tak nebudeme robiť, zaplnia naše námestia Náckovia a Čumilovia, paparazziovia či bojovníci iných národov (bulharskí partizáni, napoleonovskí vojaci). A okrem toho priamo či nepriamo budeme vyvolávať aj také náhľady na nás, aké hlásal zvolenský župan Béla Grünwald: „Celým svojím charakterom a počínaním sú Slováci stelesnením poníženosti. Človek len vtedy skutočne vidí, akým pánom je Maďar, keď vidí slovenského pána.“ Ako potom zabránime „automatickému“ grünwaldovskému záveru: „Kto je skutočným pánom na Slovensku, ten je už Maďarom, a nie Slovákom“?

Náš dejinný osud potvrdzuje jednoduchú pravdu: ak je národ ohľaduplný, dobrý, prežije aj bez vlastného štátu, aj bez peňazí a aj bez sôch. V nádeji, že také časy prídu. Už prišli?

Zábava