Za starých dobrých čias existovali filozofi, ktorí aj žili to, čo učili. Diogenes odmietol všetky pocty a žil v sude. Sokrates nevyužil pripravený útek z väzenia a vypil jed, stojac pevne za svojimi myšlienkami až do konca. Buddha takmer zomrel pri pokuse zistiť, či hladovka a odriekanie vedú k osvieteniu. Vôľa uskutočniť myšlienku dávala týmto filozofom punc opravdivosti a autenticitu; bola pre nich skúšobným kameňom pravdivosti aj žriedlom nových a večne mladých podnetov k mysleniu.

Studňa filozofie v súčasnosti vyschla. Vyschla, pretože mentálna aktivita mysliteľov nie je spojená so žiadnym mravným úsilím; ani nevyjadruje nič zo skutočného cítenia a prežívania ľudských sŕdc; a aj spoločenské udalosti sa uberajú svojou cestou celkom nezávisle od koncepcií filozofov.

Človek dneška je rozštiepená osobnosť: myslí si jedno, cíti niečo druhé a koná tretie. Vedy a univerzita presviedčajú našu hlavu o jednom; náboženstvá a umenie vlievajú nášmu srdcu sny o niečom inom; a politicko-ekonomický systém núti naše ruky a nohy konať niečo celkom tretie.

Integrácia myslenia, cítenia a vôle je hlavnou myšlienkou sofiológie a zároveň liekom, ktorý môže filozofiu vzkriesiť k životu. Filozof má byť mysliteľ a učenec. Ale musí byť aj milujúci, oddaný svojej panej Múdrosti, Sofii, ľúbiť ju ako ženu svojich snov. A musí byť aj kňaz-obetník alebo hrdina pripravený preliať vlastnú krv, prinášať obete.

Oddelenie myslenia od cítenia sa dnes považuje za profesionálnu cnosť a každý náznak nadšenia či osobného zaujatia za príznak diletantstva. Lenže dejiny učia, že všetci muži, ktorí vytvorili niečo nové a veľké, potrebovali obrovský zápal a mimoriadne emocionálne nasadenie.

Sebectvom znečistené city skutočne deformujú poznanie a zbavujú ho objektivity, lebo sú u každého jednotlivca iné. Čím sú však city čistejšie a čím viac sa blížia k pravzorom cností, tým sú všeobecnejšie a všeľudsky platné. Také city neskresľujú myslenie, ale sú ako krištáľové priezory, čisté okná do ideového sveta inšpirácie.

Mysliteľ nemá svoje city vykynožiť, ale zušľachťovať a očisťovať. A každá takto v šľachetnej motivácii prijatá myšlienka je dar, ktorý si musí dodatočne ešte len zaslúžiť tým, že ju bude verne uskutočňovať. Inak ho duchovný svet neuzná hodným žiadnej ďalšej, vyššej inšpirácie. Inak zostane jeho myšlienka mŕtva – a bez korigujúcej skúsenosti sa nebude ďalej rozvíjať a rásť.

Dnes sa filozofi oddeľujú od cítenia a čudujú sa, že ich myslenie sa stáva sterilným a myšlienkové obsahy zužujú na prázdnu logickú kostru vecí. Dnes filozofi považujú prax a osobné úsilie o sebazdokonalenie za niečo spadajúce mimo ich špecializácie a čudujú sa, že myšlienkovo ustrnuli a stagnujú.

Na smrteľnej posteli Leonardo da Vinci chcel povedať svojmu priateľovi a kráľovi Františkovi I. niečo cenné, perlu svojho života. Povedal: „Každé poznanie sa začína citmi“. Chladne dokončenou rozumovou formou sa poznanie končí. Ale bez vrúcneho citu a krásneho tušenia by sa ani nezačalo. Neverte, že morálni slabosi ako Heidegger alebo duševne vyprahlí abstraktní myslitelia ako Wittgenstein by mohli byť kedy omilostení nejakým naozaj pravdivým, hlbokým a hodnotným vhľadom do podstaty života.

Univerzitné prostredie na celom svete je postihnuté mentálnou chorobou, ktorou veľmi skoro nakazí aj novopríchodzích študentov. Neplodným intelektualizmom, ku ktorého symptómom patrí aj to, že chorí sú na svoje postihnutie ešte aj namyslení. V humanitných odboroch je to doslova metla. Odbory spojené s prírodnou vedou sú čiastočne imúnne, vďaka ozdravujúcej spätnej väzbe reálneho experimentu.

Všade na univerzitách nachádzam rovnaký obraz študenta: je zasypaný tonami ducha ubíjajúcich informácií, ktoré nie je schopný nijako stráviť. Na každý názor vie citovať protinázor. Ale nie je schopný tieto názory zhodnotiť; nevie ich posúdiť a odlíšiť správne od nesprávnych, ušľachtilé od zvrátených, plodné od neplodných, tie čo budú podporovať život od tých, čo ho budú ničiť. Sám za seba nie je schopný zaujať žiaden postoj, za ktorý by sa mohol postaviť a prevziať zaň zodpovednosť.

More názorov, ale neschopnosť činu. Neschopnosť zorientovať sa a rozpoznať hodnotový sever. V hlave tisíce hlasov, ktoré si navzájom protirečia – a žiadne vlastné ja. Sploštený citový život a logicky prepracované myšlienkové vzdušné zámky odthrnuté od životnej reality. Toto sa, vážení, v psychiatrii nazýva schizoidná štruktúra osobnosti. Od schizofrénie sa to líši len stupňom – kým sa ešte viete postarať sami o seba, volá sa to „štruktúra“ a keď už budete odkázení na pomoc druhých, klasifikuje sa to ako „porucha osobnosti“.

Čokoľvek pred študentmi poviem, cítia intelektuálnu prevahu, lebo vedia citovať dajakú autoritu s názorom opačným. Túto schopnosť, ktorú lepšie než človek vykonávajú počítačové databanky, považujú za prejav vlastnej osobnosti a samostatného názoru. Ale keď im dám riešiť akýkoľvek skutočný problém zo života – ani si neškrtnú. Tupo civia pred seba bez jediného tvorivého nápadu.

Filozofia je nielen potrebná, ale nedá sa vôbec oddeliť od života. Každý náš čin, každá spoločenská inštitúcia je totiž zhmotnením nejakých hodnôt a ideí, či si to uvedomujeme alebo nie. Uvedomovať si to a myslieť dopredu je špecifikom človeka medzi ostatnými tvormi. Tí, čo chcú, aby sme si to neuvedomovali, majú osobný prospech zo šírenia falošných a zlých ideí.

Univerzity sa dnes programovo menia na školy, ktoré už nemajú nič spoločné so svojou prapôvodnou ideou univerzálnosti, ktorá robí človeka človekom. Menia sa na miesta, kde sa produkujú špecialisti naprogramovaní na hotové systémy zručností a poznatkov, ktorých pôvod a pravdivostnú hodnotu sami už nepoznajú a nedokážu posúdiť. Naše univerzity viac nerobia slobodným, ale zotročujú; nepoľudšťujú, ale odľudšťujú.

Informovať sa o existujúcich poznatkoch je síce nevyhnutný, ale najmenej dôležitý predpoklad filozofovania. Oveľa dôležitejšia je schopnosť poznatky tvoriť, triediť a posudzovať ich hodnotu. Informácie nie sú múdrosť. Sú len pracovný materiál, surovina – nie výsledok.

Prečo sa necháte hypnotizovať chodiacimi encyklopédiami a brilantnými ekvilibristami so slovami a pojmami? Filozofia ožije, až raz požiadate svojich profesorov: „A teraz mlčte o všetkom, čo povedali druhí, čo máte z druhej ruky, a povedzte nám len o tom, na čo ste prišli sami, o čom ste sa osobne presvedčili, za čo môžete dať ruku do ohňa!“ Uvidíte – aké hlboké ticho zavládne v posluchárňach a na chodbách Vašej Alma Mater!

Vyberajte si a pozývajte osobnosti, ktorým život dal za pravdu, ktoré niečo dobré priniesli. Chcite vedieť, ako to dokázali, ctite si ich a učte sa od nich. Nebuďte ako nuly, čo sa nafukujú cudzími vedomosťami, o ktorých ani nemôžete povedať, či to nie sú úplné nezmysly.

Máločo ma dokáže tak rozosmutniť ako pohľad na mladých ľudí, ktorí sa váľajú v apatii, ako dnešné študentstvo. Nemáte na to žiadne právo! Každá generácia prichádza s novým, vlastným poslaním ako zmeniť svet. Ak mladý človek nehorí za žiaden ideál, musí duševne ochorieť, otupie alebo ho to vrhne do sexuálnych úchyliek. Ak nehoríte za žiaden ideál, ste horší, než Vaši profesori. Tí majú už svoje šrámy a zlé skúsenosti so zložitosťou života, strachy o postavenie, príjmy a rodiny alebo únavu. Ale Vy? Vy by ste mohli slobodne rozprestrieť krídla ako sokoli – ale ste skeptickí starci už v dvadsiatke!

Totálne zlyhávate, ste konformní s dobou, čo mladá generácia nikdy nesmie. Máte byť revoluční – konštruktívne. Kritizovať a súdiť je ľahké a málo užitočné. Stvoriť konštruktívnu ideu, z morálnej fantázie, a ísť príkladom – to je ťažšie a prínosné. Svet má dosť výziev a problémov – vezmite si niektorý za svoj a Váš život dostane zmysel. „Chceš sa stať nesmrteľný cez svoje činy alebo chceš, aby po Tebe zostal len prázdny mech od vypitého vína?“ – tú otázku položila Cnosť Heraklovi na prahu dospelosti: „Akú cestu si vyberieš?“

(krátené)

Zábava