Časy sa menia. Tentokrát to nie je iba fráza, ale opis reality. Svet po problémoch, ktoré sa dnes z toho či onoho dôvodu pred nami vynárajú, už nikdy nebude taký ako predtým. Mnohí to už dlhšie očakávali, dnes sa veci postupne „dávajú do pohybu“. Určitým laboratóriom zmeny spoločenských nálad je v dnešnej modernej dobe aj situácia na mediálnej fronte. Rozklad masmediálneho obrazu, dlhé roky budovaného, môžeme pozorovať doslova v priamom prenose.

Pre zdôraznenie pointy začnem krátkym exkurzom do minulosti. V roku 2005 bola slovenská spoločnosť zväčša plná očakávaní, ľudia predpokladali nárast životnej úrovne po vstupe do EÚ a budúcnosť vnímali pozitívne.

Hodnovernosť médií hlavného prúdu bola na veľmi vysokej úrovni. Prežívalo zopár okrajových „alternatívnych“ tlačených periodík. Na internete bol najvýznamnejším portálom s iným pohľadom starý Prop.sk s dvoma až troma tisíckami čitateľov denne.

Kritikov EÚ, NATO či celkového spoločenského smerovania bolo ako šafránu a veľká väčšina ľudí ich názorom vôbec nerozumela, aj keď sa k nim nejakou náhodou vôbec dostali. Tým nechcem povedať, že neexistovali diskusie či polemiky o rôznych témach, ale skôr to, že nikto nešiel na koreň veci, skutočne dôležité témy neboli otvárané, masmédiá mali takmer výlučnú informačnú dominanciu.

Aká je situácia dnes? Rozmach internetu a zmena spoločenských nálad zmenili aj situáciu v mediálnom svete. Médiá s iným pohľadom na svet ako „mainstream“ začínajú byť mienkotvorné. Hlavnespravy.sk každý deň navštívi viac ako 30-tisíc ľudí, Konzervatívny výber takmer 25-tisíc, Medzicas.sk 12-tisíc atď. I relatívne užšie vymedzený náš web navštívilo za posledný týždeň viac ako 4-tisíc čitateľov denne.

Časopis Zem a Vek má takmer 7 500 predplatiteľov. Desiatky tisícok poslucháčov má alternatívne rádio Slobodný vysielač. A jeho zakladateľ Norbert Lichtner by sa mal čoskoro objaviť na televíznych obrazovkách v „prime time“.

Jednoducho, dosah médií s iným pohľadom na svet alebo s iným prístupom narástol za desať rokov mnohonásobne. A často ide o pomerne nové projekty, existujúce iba pár rokov či dokonca iba pár mesiacov (Medzičas). Neznamená to, že tieto médiá vnímam nekriticky, skôr naopak, ale vítam pri nich to, že pomáhajú rozrážať zatuchnuté a stojaté vody masmediálneho spravodajstva.

Avšak, samozrejme, je zrejmé, že masmédiá stále významne dominujú. Státisíce denne čítajú Sme.sk, Aktuality.sk, Topky.sk a pod. Desaťtisíce si kupujú tlačené vydania Pravdy, Sme, Denníka N. O bulváre ani nehovoriac. Pri televíznom spravodajstve stále večerajú státisíce našich spoluobčanov.

Ale ani tu to už nie je to, čo bývalo. Pred vyše rokom sa pre veľký výskyt negatívnych alebo neželaných reakcií začali rušiť mnohé diskusie pod článkami o „citlivých témach“. Tam, kde diskusie ostali, sú často plné nesúhlasných komentárov. Je preto otázka, aký podiel návštevníkov týchto médií sa stotožňuje s názormi reakcie a aký podiel tam chodí zo zvyku, zo zvedavosti alebo si iba prečítať spravodajstvo.

Slabnúci vplyv hlavných spravodajských kanálov môžeme ilustrovať na projekte „Výzva k ľudskosti“. Tento projekt, ktorý sa snažil zneužiť tragický osud ilegálnych imigrantov na rakúskej diaľnici na politickú agendu, dodnes podporilo napriek masívnej reklame a otvorenej podpore viacerých masmédií (Aktuality.sk, Sme, Denník N a pod.) necelých 12-tisíc ľudí.

Iste, nie je to málo, ale vzhľadom na masívne mediálne krytie je to málo. Len pre zaujímavosť – približne rovnakému počtu ľudí sa na Facebooku páči zábavný článok u nás o kvótach na prerozdelenie slovenských Cigánov v EÚ.

Pokles vplyvu ilustruje tiež pád niektorých starých mediálnych matadorov. Po časopise .týždeň, kedysi najhlasnejšej trúbe americkej propagandy, dnes už neštekne ani pes. Ich predajnosť dlhodobo klesá a ich internetovú stránku si denne pozrie iba 4 500 užívateľov. Po odchode konzervatívnejšej časti redakcie im zazvoní buď umieráčik alebo sa stanú periférnym plátkom fanúšikov čoraz nudnejšieho Štefana Hríba, ktorého z mediálneho priestoru takmer úplne vytlačil Michal Havran.

Podobný osud čaká aj denník Pravda, bývalý tlačový orgán ÚV KSS. Každý rok strácajú niekoľko tisíc kupcov a postupne znižujú tlačený náklad. Ich internetová stránka má síce stále vysokú návštevnosť (120-tisíc denne), ale jej trend je zostupný prakticky vo všetkých ukazovateľoch.

Aké sú príčiny tohto stavu? Strata masmediálnej kredibility je dlhodobý proces, ktorý u nás začal najneskôr s finančnou krízou v roku 2008. Mnohí si všimli, že protežovaní komentátori, analytici, publicisti a odborníci ich na tak závažné ekonomické otrasy nepripravili, hoci varovania predtým zaznieval skôr z mediálnej periférie. Pri kauze Gorila zase o všetkej tej korupcii, o ktorej sa v tom spise píše, tiež neinformovali priebežne. Mimochodom, aj Gorila „vyplávala“ na povrch nie cez mainstreamové médium, ale alternatívne – Dolezite.sk.

Akcelerácia tohto procesu však nastala s ukrajinskou krízou od roku 2014, pokračovala cez referendum o rodine a naberá závratné otáčky pri súčasnej imigračnej kríze. Nielenže sú masmediálne manipulácie očividnejšie, ale aj ich názorová uniformita je stále viac okatejšia.

Ak všetky hlavné médiá prezentujú viac-menej ten istý názor, po opačnom názore je dopyt ako po teplých rožkoch. So stratou dôveryhodnosti masmédií rastie popularita „alternatívy“. Zrejme preto sa začalo s propagáciou vtedy asi rok starého „Smatanovho zoznamu“ s cieľom plošnej diskreditácie iných médií ako Rusmi platených, lživých, propagandistických a pod. Dôkazy neboli dôležité. Dôležité bolo vyvolať pocit nedôvery voči menej známym zdrojom informácií.

Či mala táto masmediálna protiofenzíva úspech je dnes ťažké posúdiť. V každom prípade o pár mesiacov prišla migračná kríza. A veľké Waterloo pre korporátnu tlač.

Vďaka internetu a najmä sociálnym sieťam sú mediálne informačné bubliny prepichované bezmála ešte skôr, než sú vypustené do sveta. Veď ako niekto môže veriť rozprávkam o „úbohých utečencoch“, ktorí sa chcú dostať do bezpečia, keď môže vidieť videá s týmito „utečencami“ ako sa silou mocou chcú dostať nie do bezpečia, ale do Nemecka, Švédska či Británie?

Ako môže niekto veriť tvrdeniam o neškodných imigrantoch, keď vidí nepokoje, bitky a problémy, ktoré často sprevádzajú ich prítomnosť? Ako môže uveriť článkom a reportážam o zbedačených chudákoch, keď vidí záznamy migrantov odhadzujúcich jedlo, vodu či sťažujúcich sa na „komfort“ núdzových príbytkov?

Realita masmediálny obraz doslova valcuje. Sledovanosť týchto videí dosahuje často státisícové hodnoty na slovenskom alebo, presnejšie, česko-slovenskom internetovom priestore. Video česko-japonského politika Tomia Okamuru o pomeroch v „utečeneckom tábore“ si cez Facebook pozreli takmer dva milióny ľudí, čo je viac než sledovanosť akejkoľvek televízie na Slovensku alebo v Česku.

A rozpadávajú sa aj mikroobrazy zacielené na vyvolávanie určitých emócií vo verejnosti. Ukazuje sa, že otec utopeného Aylana bol pašerákom a prevádzačom, ktorý predtým žil tri roky v Turecku. Imigrant, ktorého potkla maďarská novinárka, je zrejme moslimský fundamentalista a sympatizant Al-Kaidy. A to ani nespomínam otvorenú lož o Islande a imigrantoch. A vlastne už iba to, že sa namiesto argumentácie hrá na city, svedčí o zúfalstve „mienkotvorcov“.

Mediálna fronta sa tak prekresľuje veľmi rýchlo. A týka sa to celej Európy, celého Západu. Masmédiá strácajú kredit tempom dosiaľ nevídaným. Asi každý to môže vidieť okolo seba. Sám som často prekvapený, keď nejaký známy alebo známa, ktorých som považoval za beznádejné „spotrebiče systému“, zrazu zdieľa, odporúča, propaguje články s iným pohľadom, často z dosiaľ toľko odmietaných „alternatívnych médií“.

Masmédiá naozaj zažívajú porážku za porážku a ich toľké roky takmer nespochybňovaný obraz „reality“ sa rozkladá „v živom vysielaní“. Ale pozor, pamätajme, že zdochýňajúci kôň kope najsilnejšie...

Zábava