Jozef TrojanPartizánsky veliteľ Jozef Trojan sa nezmazateľne zapísal do dejín Slovenska ako jeden z mnohých komunistických politikov, ktorí boli v 50. rokoch 20. storočia popravení v rámci politických procesov komunistického režimu. Trojan však nebol odsúdený iba za vykonštruované obvinenia (údajnú sabotáž), ale aj za návod na vraždu piatich civilných osôb v apríli 1945. Toto odsúdenie bolo potvrdené aj súdmi po novembri 1989, napriek tomu sa občas objavujú snahy vykresliť Trojana ako úplne nevinnú obeť justičnej vraždy. Nedávno sa o niečo také pokúsil aj denník Pravda.

Nepravdivé tvrdenia denníka Pravda

V tlačenom vydaní tohto denníka z 30. augusta 2014 bol na stranách 30 a 31 publikovaný článok novinára Vladimíra Jancuru s názvom Ako sa prepisovali dejiny. Článok bol 1. septembra zverejnený aj na internetovej stránke denníka. V jeho texte sa uvádza nasledovné:

„Režim hľadal vnútorných nepriateľov, platila Stalinova téza o zostrovaní triedneho boja. V decembri 1953 popravili Jozefa Trojana, veliteľa Hornonitrianskej partizánskej brigády a po vojne riaditeľa Baťových závodov. Štyri roky ho držali a mučili vo vyšetrovacej väzbe, obviňovali z vlastizrady i titoizmu, aby mu nakoniec prišili kriminálny čin, niekoľkonásobnú vraždu.“

Z konštrukcie „nakoniec [Trojanovi] prišili kriminálny čin“ implicitne vyplýva, že tento čin skutočne nespáchal a teda aj v tomto išlo o vykonštruovaný rozsudok. Avšak tvrdiť niečo také je v rozpore s právnym stavom celého prípadu a s právoplatnými rozhodnutiami Najvyššieho súdu ČSFR a Krajského súdu v Bratislave.

Rozhodnutia súdov po roku 1989 v prípade Jozefa Trojana

Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. februára 1991 (sp. zn. 1Rt148/90) bol Trojan čiastočne súdne rehabilitovaný a odsúdenie za trestný čin sabotáže bolo zrušené. Naďalej však ostal nedotknutým a právoplatným výrok o vine za návod na vraždu (s trestom 12 rokov odňatia slobody), ktorý nebol zmenený ani po ďalších pokusoch o Trojanovu úplnú rehabilitáciu z prvej polovice 90. rokov.

O celej kauze rozhodoval v lete 1992 aj Najvyšší súd ČSFR a v rozsudku z 28. augusta 1992 konštatoval, že trestná činnosť Trojana pri návode na vraždu „nebola vykonštruovaná, ale naopak, bola plne preukázaná. Najvyšší súd ČSFR ďalej konštatoval, že konanie obvineného Trojana je ťažkým kriminálnym deliktom a nie konaním kriminalizovaným v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody. Pritom tam nejde ani o prípad spolitizovanej kriminality.

Posledná žiadosť o rehabilitáciu Trojana za návod na vraždu bola zamietnutá uznesením Krajského súdu v Bratislave z 11. augusta 1994 (sp. zn. 1Rt23/93), voči ktorému nebolo podané odvolanie, a tak sa stalo právoplatným 15. augusta 1994.

Naďalej teda platí právny stav, ktorý sa opiera o právoplatné súdne rozhodnutia súdov v ČSFR a v Slovenskej republike po roku 1989, a podľa ktorého Josef Trojan navádzal na trestný čin vraždy tým, že spolu s P. Luptákom a P. Lukačkom vyvolal pri V. Paučkovi, J. Kocnarovi a P. Glendovi „rozhodnutie usmrtiť zákerne viac osôb – Gustava Časnochu, Ivana a Milana Luptákových, Máriu Osvaldovú a Zoltána Rettegiho – za tým účelom, aby sa zmocnili ich vecí“ (uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 11.8.1994, sp. zn. 1Rt23/93).

Reakcia denníka Pravda na fakty o J. Trojanovi

Na vyššie zmienené skutočnosti upozornil redakciu denníka Pravda a reportéra V. Jancuru v liste JUDr. Bohumila Časnocha, brat jednej z obetí Trojanovej partizánskej skupiny. Poukázal aj na ustanovenia etického kódexu novinára Slovenského syndikátu novinárov, ku ktorému pristúpil aj denník Pravda.

Článok II.2 tohto kódexu za hlavné zásady práce novinára označuje okrem iných aj vyváženosť, objektivitu, pravdivosť, zodpovednosť a dôsledné overovanie faktov. A podľa článku III.1 je novinár povinný dôsledne si overiť aspoň z dvoch od seba navzájom nezávislých zdrojov každú informáciu, ktorú sa chystá zverejniť.

Apelujúc na tieto časti novinárskeho etického kódexu pán Časnocha požiadal denník Pravda o uverejnenie opravy v internetovej aj tlačovej verzii denníka, v rámci ktorej by boli na pravú mieru uvedené zavádzajúce tvrdenia novinára Jancuru.

Šéfredaktorka denníka Pravda Mgr. Nora Slišková následne reagovala listom z 10. novembra 2014:

„ďakujem za Vašu reakciu. Rozumiem Vašej žiadosti, ale nemôžeme jej vyhovieť. Nemáme informácie tohto charakteru. Vladimír Jancura sa téme venuje opakovane a opiera sa pritom o dlhodobý výskum renomovaného historika Jozefa Jablonického. Nedisponuje poznatkami, ktoré by to spochybňovali a oprávňovali nás k iným tvrdeniam.“

O čom svedčí táto reakcia? Nie je to strkanie hlavy do piesku? Pán Časnocha predsa uviedol všetky potrebné informácie, ktoré sa nachádzajú v dodnes právoplatných a nezmenených rozhodnutiach súdov po roku 1989. Niekoľkonásobne bola táto kauza posudzovaná a vždy súdy zistili, že Jozef Trojan je vinný návodom k lúpežnej vražde piatich civilistov z apríla 1945. Zo strany denníka Pravda nejde o nič iné ako o úmyselné a vedomé ignorovanie faktov, ktoré sa im nehodia do ich pohľadu na dejiny.

Ešte na okraj celého prípadu

V minulosti sa však už podobné skreslené hodnotenia Jozefa Trojana vyskytli mnohokrát, málokto však ignoroval fakty tak primitívne ako denník Pravda. Napríklad, 10. marca 2012 odvysielala televízia Markíza v rámci svojich večerných správ (relácia Televízne noviny) príspevok s názvom Obete komunizmu na pokraji záujmu, kde bol Trojanov prípad opísaný nepravdivo. Po sťažnosti pána Časnochu Rada pre vysielanie a retransmisiu uznala jeho výhrady a TV Markíze za porušenie zákona (povinnosti objektívneho a nestranného informovania) uložila sankciu.

Podobne v roku 1990 bola v Partizánskom, kde za Slovenského štátu Trojan spravoval Baťov veľkostatok, Trojanovi odhalená pamätná tabuľa. Po poukázaní na uvedené súdne rozhodnutia a súčasný právny stav bola tabuľa 16. februára 1995 odmontovaná. Oprávnenosť jej odstránenia uznal aj Slovenský zväz protifašistických bojovníkov v liste z 31. januára 1995.

Pán Časnocha, dnes už 89-ročný, si spomína na viacero skutočností, ktoré Trojanovi rozhodne neslúžia ku cti. Sám Trojan mal dať zastrašiť či preložiť príslušníkov ZNB, ktorí sa prípadom zavraždenia oných piatich civilov zaoberali. Tí, ktorí pokračovali vo vyšetrovaní, podľa pána Časnochu zomreli za záhadných okolností.

Navyše, otec pána Časnochu vypovedal v trestnom konaní proti Trojanovi v 50. rokoch o okolnostiach zavraždenia jeho staršieho syna Gustava. Zároveň identifikoval niektoré jeho osobné veci ako napríklad zlaté prstene alebo tabatierku, ktoré sa našli aj u „hrdinu“ Trojana. Osobné konto a úspory, ktoré po Gustavovi Časnochovi ako pracovníkovi ostali v Baťových závodoch, dal Jozef Trojan zhabať, paradoxne, ako náhradu za obuv, ktorú zavraždený predtým poskytol partizánom. Jeho pozostalá rodina z nich nedostala ani halier.

I legenda o hrdinskom partizánskom veliteľovi Jozefovi Trojanovi spľasne ako balón po preukázaní faktov, ktoré museli uznať aj „ponovembrové“ súdy. O úrovni slovenskej žurnalistiky hlavného prúdu však pozitívne nesvedčí ich neschopnosť vziať do úvahy aj informácie, ktoré sa nehodia ich dopredu vytvorenému pohľadu na dejiny. A denník Pravda, jeho šéfredaktorka Slišková a reportér Jancura sa sami rozhodli stať príkladmi takejto mediálnej demagógie a manipulácie.


Článok bol vypracovaný na základe podkladov, ktoré redakcii láskavo poskytol pán JUDr. Bohumil Časnocha.

Zábava