Radovan BránikRadovana Bránika som prvýkrát zaregistroval, keď vo svojich blogových príspevkoch poukazoval na organizované žobrajúce rumunské deti v Bratislave. Opätovne som ho zaregistroval, keď sa začal angažovať v rozdávaní svojich vzácnych názorov na tému „kotlebizmus“, „neonacizmus“ atď.

Neunikol mi ani článok publikovaný presne v 125. výročie narodenia Adolfa Hitlera s názvom „Židia si za antisemitizmus môžu sami“.

Ako to už tradične pri „antinaci“ trúbach býva, fakty sa fabulujú, následne indukujú, súvislosti sa skreslia a vznikajú bludy. Niekedy je to viac, niekedy menej, výnimočne vôbec. Bránik však vo svojej dávke manipulácie dal latku pomerne vysoko, a tak cítim malú potrebu reagovať, keďže...

Klasika: žiadny rozdiel medzi národovectvom a neonacizmom

Igora Cagáňa nazýva „idealistickým neonacistom“, čo je označenie maximálne scestné. Igor sa jasne vymedzuje ako kresťanský národovec a tento prúd má s „neonacizmom“ niekoľko výrazne konfliktných miest.

Dávať do jedného vreca národovcov a neonacistov je rovnako nepresné, ako by sme hodili do jedného vreca sociálnych demokratov s komunistami, klasických ekonomických liberálov s monetaristami, alebo arabských semitov so semitmi židovskými.

Kto a kedy takto postupuje? Ak nemáme radi dve skupiny, ktoré sú si v niečom podobné, označíme ich oboje tým názvom, ktorý je pre spoločnosť menej atraktívny. Tak činí vždy propaganda. Ale zvykne sa to povýšiť až na štátnu doktrínu so všetkými dôsledkami. Čo v praxi znamenalo označenie „triedny nepriateľ“ alebo dnes znamená „extrémista“, je memento, proti ktorému by mal bojovať každý, kto si ctí slobodu prejavu. Z oboch označení cítiť totalitarizmus, a takto ho cítiť aj z pána Bránika, avšak v pokryteckej podobe, keďže Bránik tak robí z pozície „tolerantného demokrata“.

Aj propalestínski ľudia v jednom vreci s neonacistami

Radovan Bránik sa okrem kresťanských národovcov snaží dokonca aj propalestínskych ľudí hodiť do jedného vreca s neonacistami. Vraj nemajú problém medzi sebou spolupracovať, k čomu aj dodáva:

„České a slovenské servery, ktoré sa netaja svojim „alternatívnym postojom" k demokratickým zriadeniam Saleha milujú. V médiách stredného prúdu sa jeho meno objavuje len ojedinele, zato však priezor.com, prop.sk a viaceré ďalšie mu už roky venujú mimoriadnu pozornosť.“

Obsah portálu Priezor.com vzniká už takmer 10 rokov. Za celý tento čas bolo publikovaných vyše 1800 článkov. Z toho priamo pán Saleh nenapísal viac ako 5 a k tomu s ním boli publikované asi 2 rozhovory. Ak 4-promilový podiel na obsahu znamená „mimoriadnu pozornosť“, potom sa zákonite rozchádzame v chápaní slova „mimoriadny“. No a portál prop.sk zanikol pred viacerými rokmi.

Určitá vzájomná podpora medzi národovcami či aj neonacistami a propalestínskymi Arabmi môže byť, a to z toho dôvodu, že všetky tieto skupiny zdieľajú spoločný objekt (Židov), voči ktorému majú určité výhrady. Avšak tie sú často výrazne rozdielne.

Nacionalisti vyčítajú Židom predovšetkým ich disproporčne silný podiel na presadzovaní multikulturalizmu, neonacisti to povyšujú na presadzovanie árijskej záhuby, kresťanskí národovci im vyčítajú najmä deregilizáciu spoločnosti. No Palestínci sa na Židov hnevajú za to, že im zabrali územie, na ktorom žili a neustále sa ich snažia vytláčať ďalej a ďalej.

To, že majú všetky skupiny styčný bod, o ktorom sa vedia porozprávať, alebo voči ktorému vedia zaujať svoj postoj, je úplne prirodzené. Napr. vo Francúzsku je bežné, že ak postúpi do druhého kola vo voľbách predstaviteľ niektorého z národných prúdov, ľavica aj pravica deklarujú spojenectvo pre porážku profrancúzskeho kandidáta. Je to dôvod na to, aby sme dali ľavicu aj pravicu do jedného vreca? Keď sa proti vojskám Osi spojili západné demokracie a komunistický Sovietsky zväz, stali sa všetci komunistami alebo všetci demokratmi?

Veľmi obmedzený človek môže takto zmýšľať. Avšak väčšinou sa ľudia uchyľujú k takémuto zjednodušovaniu z propagandistických dôvodov. Verím, že to je aj prípad Radovana Bránika.

„Konšpirátori“ – psychicky chorí ľudia

Aj v tomto poslednom článku sa Bránik snaží vytvárať psychologický profil ľudí, ktorí podliehajú „konšpiráciám“. Robí tak vysoko nad rámec vlastnej či cudzej empírie, ide o čistú fikciu, ktorej sa snaží dať vnútornú konzistentnosť. „Konšpirátorov“ prirovnáva k paranoji a uvádza:

„Existuje úplne tenká hranica medzi zdravým a chorým. Konšpirácia má na ľudský mozog prakticky navlas podobný účinok, ako droga. Poskytuje slasť, stimuluje rovnaké centrá, uspokojuje rovnakú potrebu a pomerne rýchlo na ňu vzniká závislosť. Zvyšuje sa agresivita a ochota použiť násilie, ak hrozí riziko, že niekto znemožní prístup k droge. Myslieť totiž naozaj bolí.. A tak je svet stále viac plný ľudí bez bolesti.“

„Konšpirátor“, podobne ako „extrémista“, má mať negatívny nádych a propagandisti tak označujú ľudí, ktorí majú iné názory ako oni. Medzi alternatívnou verziou a konšpiráciou je samozrejme tenká hranica.

Už sa dejiny veľakrát prepisovali, lebo niektoré „konšpirácie“ sa ukázali ako pravdepodobnejšia verzia. Napr. ak mám pochybnosti o oficiálnej verzii údajného teroristického útoku na dvojičky z 11. 9., som konšpirátor? Ak si myslím, že na udalosti na Ukrajine vplývajú aj zahraničné „tajné“ vplyvy, som konšpirátor? Ak áno, môžem rozhodne vyhlásiť, že nepociťujem žiadnu slasť ani závislosť od toho, že pripúšťam aj inú verziu udalostí, ako je tá oficiálna. Mať iný názor je prirodzené a môže to pôsobiť aj proevolučne. Poslaním slušných ľudí určite nie je takéto názory bezhlavo stigmatizovať a ostrakizovať.

Iný typ konšpirácií býva, ak ľudia hodnotia udalosti či javy bez dostatočnej odbornej bázy. Napr. je azda akceptované, že súčasné prechemizované potraviny majú svoj leví podiel na náraste onkologických ochorení. Sú však ľudia, ktorí za tým vidia motív v podobe zámeru časti elít vyhladiť celé skupiny ľudstva. Zrejme príčinou toľkej nekvality v potravinách bude iba súhra optimalizácie výroby, marketingovej výkonnosti a spotrebiteľskej pohodlnosti. Je úplne prirodzené, že ľudia radi zjednodušujú a robia tak najmä vo veciach, v ktorých sa až tak veľmi nevyznajú. Deje sa tak vo veľa témach a robia to ľudia bez ohľadu na vyznávanú ideológiu.

Je ozaj nutné označovať to za psychickú poruchu?

Koketovanie so skupinovými rozdielmi v kvalitách

V závere svojho článku Bránik označuje Židov za vyčnievajúcich z priemeru, prirovnáva ich k nenávideným jednotkárom, čo je klasické klišé, ktoré zdôvodňuje existenciu „antisemitizmu“ závisťou voči Židom. Môžem iba dodať, že je to vážny problém, keďže Arabi občas od tak intenzívnej závisti dokážu až vybuchnúť a popritom vraždiť. Aké konzistentné.

Zaujímavá je však otázka, ktorú si Bránik kladie v závere svojho článku:

„Vzdelanie, kultúra, dobre fungujúca ekonomika, dodržiavanie pravidiel a úcta k zákonu. To všetko možno nájsť v Izraeli, no v oveľa menšej miere v štátoch, ktoré s ním susedia. Všetci pritom obrábajú rovnako neúrodnú pôdu. Odpoveď, prečo je tomu tak si už musí nájsť každý sám. Úspešnejší bude ten, kto pri hľadaní odpovede použije mozog. Najlepšie vlastný.“

Síce ide o extrémne zjednodušenie problematiky, no v odpovedi na túto otázku dokážu participovať práve teórie, ktoré hovoria o tom, že medzi etnickými či rasovými skupinami sú rozdiely, ak ide napr. o ich priemerné IQ ap. Toto je už ale tancovanie na pomerne tenkom ľade, z ktorého sa možno zľahka prepadnúť do hlbín neonacistických konšpirácií. Človek sa musí mať na pozore. U Bránika platí, že najmä sám pred sebou.

Zábava