Počiatky územnej správy na Slovensku siahajú ešte do čias Veľkoslovenskej ríše, nazývanej zemepisne Veľká Morava v období rokov 833 až 907. Tento systém sa postupne stal najvýznamnejším pevne organizovaným štátnym útvarom v stredoeurópskom priestore. Zahŕňal však územie nielen súčasného Slovenska, ale aj Čiech, Panónie, častí Poľska, Nemecka (Srbská Lužica) a Rakúska. Opieral sa o systém hradísk, na čele ktorých stáli Vladykovia alebo Župani. Najvýznamnejšie hradiská a teda centrá správy sa na terajšom území SR nachádzali v Nitre, Devíne, Bratislave, Ducovom, Pobedime, Bíni a Zemplíne.

Po rozpade Veľkoslovenskej ríše a konštituovaní Uhorského kráľovstva v roku 1000, sa územie Slovenska dostalo do područia Poľska, čo trvalo do roku 1029, kedy bolo opätovne začlenené do Uhorského kráľovstva. Uhorská hradská sústava kopírovala štruktúru a hierarchiu hradiskovej tzv. veľkomoravskej sústavy. Slovensko v rámci Uhorska netvorilo osobitný štátny útvar a územná správa sa zhodovala s celouhorským vývinom.

Územie sa delilo na tzv. komitáty, ktoré boli vyššími územnosprávnymi celkami v rámci hradskej sústavy. Majetky panovníkov postupne prechádzali do rúk svetských a cirkevných hodnostárov, čím sa i menil charakter územnej správy na stoličný, neskôr na župný. Od 14. storočia do rozpadu Uhorska v roku 1918 sa prakticky župné zriadenie menilo len veľmi zriedkavo a v detailoch – napríklad pri zlučovaní niektorých menších žúp do väčšieho celku (napr. zlúčenie Gemerskej a Malohontskej župy do jednej pod názvom Gemersko-Malohontská župa). Na čele žúp stáli župani, ktorí podliehali panovníkovi.

Na území Slovenska boli počas trvania Uhorského kráľovstva nasledovné župy: Prešporská, Nitrianska, Trenčianska, Turčianska, Oravská, Liptovská, Zvolenská, Spišská, Šarišská, Zemplínska, Užská, Abovsko-Turnianska, Gemersko-Malohontská, Novohradská, Hontianska, Tekovská, Ostrihomská, Komárňanská, Rábska a Mošonská. Z nich až 10 zasahovalo aj do územia súčasného Maďarska.

Vznikom Československej republiky v roku 1918 došlo aj k zmenám v územnom usporiadaní krajiny. V prvých rokoch existencie ČSR ešte pretrvávalo staré Uhorské členenie na župy (do roku 1922), avšak zmena hraníc si vynútila zmenu aj územnosprávneho usporiadania v ČSR, keďže starý systém bol pre nový štát nevyhovujúci. V roku 1923 bolo prijaté nové územnosprávne členenie, ktoré územie Slovenska rozdelilo na 6 žúp: Bratislavskú, Nitriansku, Považskú, Pohronskú, Podtatranskú a Košickú. V rámci žúp vznikli aj okresy. Tento stav pretrval s menšími obmenami (odtrhnutie území na južnom a severnom Slovensku po Viedenskej arbitráži 2. 11. 1938, či rozpad ČSR v r. 1939, alebo odtrhnutie Zakarpatska v roku 1945) až do roku 1949.

Po uchvátení moci KSČ vo februári 1948, a v súvislosti s premenou ČSR na socialistickú spoločnosť, hospodárskymi a politickými zmenami, potreboval vtedajší režim taktiež pristúpiť k reforme územného usporiadania. Na Slovensku zostal konštantný počet žúp – 6 – zmenili sa len ich hranice a názov na „kraje“. Vznikli tak: Bratislavský, Nitriansky, Banskobystrický, Žilinský, Košický a Prešovský kraj.

V roku 1960 napokon došlo ešte k zlučovaniu jednotlivých krajov, ako aj k redukcii okresov. Na Slovensku tak zostali 3 kraje: Západoslovenský, Stredoslovenský a Východoslovenský, s krajskými mestami Bratislava, Banská Bystrica a Košice. Toto krajské usporiadanie pretrvalo až do roku 1996. V roku 1969 došlo k federalizácii ČSSR a Slovensko sa tak stalo jednou z dvoch republík tvoriacich ČSSR. V roku 1990 sa z ČSSR stala ČSFR. 1. 1. 1993 sa ČSFR rozdelila a vznikla Slovenská republika.

Po vzniku SR bolo taktiež potrebné uskutočniť reformu verejnej správy a v súvislosti s pripravovaným členstvom v EÚ taktiež decentralizáciou verejnej správy. V júli 1996 sa Slovensko administratívne rozdelilo na 8 krajov a 79 okresov (z toho 9 mestských – 5 v Bratislave a 4 v Košiciach). Nové rozdelenie bolo kritizované, a tak v roku 1998 nová vláda začala presadzovať odlišnú decentralizáciu a reformu, ako aj územné usporiadanie. Ako splnomocnenec vlády pre reformu verejnej správy bol vymenovaný Viktor Nižňanský, ktorý vypracoval viacero projektov. Podľa neho sa mali nové kraje nazývať župami a rešpektovať historické hľadisko. Jeho návrh predpokladal 12 žúp. Politické strany však nedokázali prijať jeho víziu a ani sa dohodnúť na kompromise.

Napokon prekvapujúco zvíťazil v roku 2001 pôvodný model 8 krajov, ktoré sa krkolomne nazvali „Vyššie územné celky“ – VÚC. V tom istom roku sa 2. decembra uskutočnili aj historicky prvé voľby do VÚC. Na čele VÚC stoja predsedovia VÚC volení občanmi príslušného kraja v dvojkolovej priamej voľbe na 4-ročné funkčné obdobie. Občania takisto volia poslancov VÚC priamou voľbou vo volebných obvodoch, ktoré určujú hranice okresu. Počet volených poslancov je úmerný k počtu obyvateľov daného volebného obvodu. Poslanci sú taktiež volení na 4 roky.

Štát preniesol časť svojich kompetencií nielen na VÚC, ale aj obce a mestá. Dnes obce a mestá disponujú matrikami, overovaním podpisov, sociálnymi nárokmi, zásobovaním vodou a energiami, zdravotníctvom, dopravou, bezpečnosťou, ochranou pamiatok a prírody a pod.  Reforma v prvých rokoch realizácie však bola často kritizovaná z dôvodu zbavenia sa zodpovednosti štátu za nepopulárne a finančne náročné kompetencie. Taktiež sa vytýkal prenos kompetencií, bez financií. V súčasnosti ešte stále prebieha reforma verejnej správy, aj keď podstatné už bolo zrealizované.

Súčasná vláda sa pred voľbami netajila ambíciou návratu k 3 krajom, prípadne 3 krajom + samostatný kraj Bratislava, teda k stavu, aký tu vládol v rokoch 1960 – 1996. Odôvodňuje to potrebou väčších územných celkov, ktoré by boli životaschopnejšie, ľudnatejšie a bohatšie na rôznorodosť či už prírodných zdrojov, priemyslu, ale aj ľudského potenciálu. V porovnaní s jednotlivými územnými celkami v Európe by naozaj bol najvýhodnejší návrat k 3 krajom, čo by v konečnom dôsledku zvýšilo ich konkurencieschopnosť a taktiež by nedochádzalo k takým masívnym regionálnym rozdielom.

Zábava