Hispaniola, mapa, HaitiAni najnedbalejší pozorovateľ nemôže poprieť, že rasová otázka je najdôležitejším vnútorným problémom Ameriky. Bude doktrína rasovej rovnosti a celoštátny program občianskych práv, uvalený vo federálnom zákone na ľudí tejto krajiny vhodným riešením tohto problému? Zmiznú rasové povedomie a „predsudky“ na základe farby v miestach, kde už prebehlo rasové miešanie? Pre odpovede na tieto mimoriadne závažné otázky poďme preskúmať históriu Haiti.

Haiti

Asi šesťsto míľ juhovýchodne od pobrežia Spojených štátov leží ostrov Haiti. Je to jediná černošská republika na západnej pologuli, približne o veľkosti Marylandu. Ostrov bol objavený Španielmi v roku 1492. Tí čoskoro vyvraždili takmer všetkých indiánskych obyvateľov a boli nútení doviezť čiernych otrokov z Afriky, aby pracovali na rozrastajúcich sa plantážach cukrovej trstiny.

V roku 1697 Španielsko odstúpilo západnú tretinu ostrova Francúzsku, ktorá bola vtedy premenovaná na St. Dominique (teraz čierna republika Haiti). Španieli si uchovali východné dve tretiny ostrova pod menom Santo Domingo, dnešná Dominikánska republika.

V roku 1789 bol St. Dominique najkrajšou perlou v koloniálnej ríši Francúzska. Francúzski kolonisti zásobovali svoju domovskú krajinu a veľkú časť Európy stále väčším množstvom cukru, kávy a bavlny: tri suroviny, ktoré tvorili základ ekonomiky na ostrove. Podľa odhadu historika Moreau de Saint-Méry v jeho Description de la Partie Francaise de I’sle Saint Dominique bolo v tomto čase obyvateľstvo kolónie 518 500 a rozdelené na tri časi: 39 000 bielych, 27 500 farebných a 452 000 otrokov.

Bieli

Biele obyvateľstvo (pozostávajúce takmer výlučne z Francúzov narodených v Európe) si síce udržiavalo úplnú kontrolu nad ostrovom, ale samo bolo rozdelené systémom triednej stratifikácie. Ich spoločnosť sa delila na tri vrstvy. Najvyššou boli plantážnici a šľachta, kupci a obchodníci boli strednou vrstvou a zvyšok žil najmä v pobrežných mestách. Neexistovala žiadna domáca biela pracujúca trieda a ani nemohla vzniknúť vzhľadom na obrovský počet otrokov.

Pôvodne bolo úmyslom francúzskej ríše vytvoriť zo St. Dominique čisto bielu kolóniu: vytvorením malej skupiny Francúzov, ktorí by vlastnili pôdu a bielej pracovnej sily z Európy. Bohužiaľ, tento plán sa začal uskutočňovať už neskoro, a tak bol odsúdený na zánik vzhľadom na narastajúce obyvateľstvo otrokov v tejto pologuli. Od tohto času bol osud St. Dominique ako vetvy kaukazskej civilizácie spečatený.

Mulati

Obyvateľstvo mulatov sa postupne vytvorilo z narastajúceho čierneho otrockého obyvateľstva v komunite, kde bol výrazný nedostatok žien. Nasledujúce čísla ukazujú nárast populácie mulatov: podľa sčítania z roku 1681 ich bolo 240, v roku 1745 3 000 a 27 000 v roku 1789.

Kríženie sa medzi rasami, hoci nebolo nikdy zakázané zákonom, bolo považované v kolónii za spoločensky neprípustné. Je zaujímave všimnúť si, že okrem silného sociálneho tabu medzirasových manželstiev bola praktizovaná aj rasová segregácia v takmer všetkých aspektoch každodenného života. Mulati boli oddelení na vyhradené miesta v kostoloch, verejných budovách, divadlách a doprave. Táto rasová separácia sa stala ešte prísnejšou s narastaním populácie mulatov.

Tieto opatrenia, zavedené francúzskymi kolonistami, slúžili na to, aby si zachovali úplnú kontrolu nad kolóniou. V tomto boli bezvýhradne podporovaní domácou vládou. Išlo o statočný pokus vyhnúť sa vymazaniu ich krvi v narastajúcej mase cudzincov.

Černosi

Už bolo poukázané na to, že africkí černosi tvorili významnú väčšinu obyvateľstva ostrova. Títo otroci boli získavaní z rovnakých zdrojov ako tí dovezení do Brazílie a Spojených štátov amerických. Pochádzali z celého západného pobrežia Afriky, od rieky Senegal po Mys dobrej nádeje a okolo neho k východu až po Mozambik.

Hoci najväčšia časť týchto otrokov bola používaná ako pracovná sila na plantážach vlastnených bielymi, tisíce z nich pracovali aj na plantážach mulatov. Hoci mulati boli segregovaní a oddelení, ako už bolo spomínané, zákon ani obyčaj im nikdy nezakazovali vlastniť pôdu. Gouy d’Arcy, jeden z vyslancov kolónie pri Generálnych stavoch, odhadol, že v roku 1789 mulati na St. Dominique vlastnili desatinu pôdy a 50 000 otrokov.

Neexistoval žiadny duch jednoty medzi mulatmi a černochmi a keď sa konečne rozpadla biela vláda, mulati sformovali pevný front proti dominancii čiernych.

Francúzska revolúcia

„Sloboda, rovnosť, bratstvo“ – pokrik revolucionárov, ktorí zvrhli francúzsku monarchiu, bol v konečnom dôsledku vyhlásením vojny materskou krajinou proti kolónii. Keď Národné zhromaždenie schválilo práva človeka a občana, nevyhnutne to znamenalo politickú slobodu pre mulatov a emancipáciu otrokov na St. Dominique.

Bieli kolonisti si čoskoro uvedomili, že ich postihla kalamita, pretože svojimi bielymi krajanmi v domovskej krajine boli ponechaní vlastnému osudu. Museli teda rasový problém riešiť najlepšie ako vedeli – sami.

Mulati využili šancu povstať proti bielej vláde a bojovať za plnú slobodu. Čierni otroci sa vzbúrili a útočili na bielych aj na mulatov. Pätnásť rokov zúrili krvavé boje, ktoré sa skončili stratou ostrova z francúzskych rúk a založením čiernej republiky Haiti.

Štát černochov

Od roku 1804 je Haiti úplne slobodnou krajinou obývanou takmer výhradne černochmi a mulatmi. Odchod bieleho človeka z Haiti nemal za následok mier, harmóniu ani národnú jednotu. Neustále pokračoval boj o moc medzi černochmi a mulatmi. Pokračujúce revolúcie priviedli k úspechu raz jednu stranu, potom druhú.

Nakoniec sa situácia stala takou zlou, že Amerika bola nútená intervenovať a v roku 1915 sa mariňáci vylodili v Port-au-Prince. Encyclopedia Britannica o podmienkach vtedy prevládajúcich na Haiti píše:

    „Zavlažovacie projekty upadali; produkcia a zahraničný obchod klesali. Zlé politické vedenie zvyšovalo verejný dlh. Súdy boli skorumpované. Vzdelanie sa prakticky zastavilo. Ochrana majetku bola minimálna a neexistovala žiadna podpora priemyslu. Chudoba a choroby prispievali k všeobecnej núdzi. Vnútrozemie sa hemžilo banditami.“

Po návrate bieleho človeka sa Haiti začalo zotavovať. Milióny amerických dolárov plynuli na rehabilitáciu ostrovnej republiky.

Keď sa americkí vojaci v roku 1934 vrátili, nechali za sebou obnovenú krajinu. Verejný dlh bol zredukovaný. Zahraničný obchod bol oživený. Boli postavené mosty a verejné budovy. Prístavy boli skvalitnené. Staré cesty boli opravené a nové postavené. Hygienické podmienky a zdravotná starostlivosť boli obnovené a vo veľkom rozšírené, spolu s mnohými ďalšími inováciami.

Haiti dostalo šancu začať odznova, ale netrvalo dlho a krajina sa opäť dostala do problémov. Vrátili sa diktátori a revolúcie, a raz jedna, raz druhá frakcia získavali krátku kontrolu nad vládou. Tieto podmienky pretrvávajú dodnes: občianska vojna zúri od 26. mája 1957 (článok bol písaný koncom 50. rokov 20. storočia – pozn. Priezor.com). Tí, ktorí videli súčasné podmienky, si myslia, že krajina môže byť ešte v horšom stave ako v roku 1915.

haiti, bieda

Hranica farby

Čo je príčinou tohto pokračujúceho chaosu na Haiti, ktorý trvá stopäťdesiat rokov? Keď bieli ľudia odišli, prečo neboli Haiťania za jeden a pol storočia schopní dosiahnuť pokrok a národnú jednotu?

Podľa väčšiny sociológov a etnológov toto nekonečné rozdelenie a dokonca úpadok je v podstate spôsobený rasovými rozdielmi obyvateľstva. Aj nezasvätenému pozorovateľovi sa rýchlo stane zjavným, že rasové pozadie je najviac určujúcim faktorom v živote tunajších ľudí. Do veľkej miery určuje rolu, ktorú osoba zohráva vo svojom živote. V stručnosti, na Haiti existuje rasový problém a vedomie príslušnosti k farbe, ktoré preniká celou jeho politickou, ekonomickou a sociálnou existenciou.

Spoločnosť Haiti pozostáva z dvoch v zásade odlišných tried, mulatov a čiernych. Ako počas obdobia francúzskej vlády je černochov mnohonásobne viac než mulatov. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 1950 tvoria černosi 90 % a mulati 10 %. Mulati sú teda len zlomkom takmer 400 000 obyvateľstva ostrova.

Napriek tomu, že tvoria len malú menšinu, takmer celá vrchná vrstva pozostáva z príslušníkov tejto skupiny. John Lobb v článku American Journal of Sociology v júli 1940 zdôraznil rozdiely farby pleti a iných telesných znakov v živote ľudí na Haiti: „V každej triede, samozrejme, existujú jedinci s protichodnými telesnými znakmi, ale obe triedy sú celkovo jasné rozoznateľné.“

Tieto nevykoreniteľné rasové rozdiely v skutočnosti v čiernom štáte nastavili a udržiavajú hranicu farby, v niektorých prípadoch tvrdšiu a nekompromisnejšiu než farebné hranice existujúce v pôvodne bielych krajinách. Čo je zaujímavé, vedomie príslušnosti k farbe je tak či tak silné, hoci neexistujú segregačné zákony a bieli prakticky nie sú súčasťou rasovej rovnice.

Okrem týchto fundamentálnych rozdielov v rasovom pôvode existuje ešte jeden závažný zdroj napätia, ktorý sa prejavuje v kultúrnych rozdieloch medzi mulatmi a černochmi po celej krajine. Mulati nasledujú vzorce správania, ktoré sú predominante európske, zatiaľ čo černosi z väčšej časti ostávajú verní zvykom západnej Afriky.

Línia farby nie je nikde lepšie viditeľná ako v politike. Encyclopedia Americana uvádza, že revolúcie a uzurpácie moci, ktoré otriasli Haiti boli „často len súboje medzi reprezentantmi mulatov a černochov“.

Tieto podmienky pretrvávajú až dodnes. Správa Associated Press z 10. júna 1957 zdôrazňuje význam rasových rozdielov v politických záležitostiach ostrova pod týmto nadpisom: „Farba je veľkou záležitosťou vo voľbách prezidenta Haiti“. Článok nadpis vysvetľuje takto: „Či je Haiťan čistokrvný černoch alebo mulat môže mať dôležité následky pre jeho politickú budúcnosť. Ostré povedomie príslušnosti k farbe pomôže rozhodnúť, kto sa stane prezidentom Haiti na šesťročné obdobie.“ Správa ďalej uvádza ohľadom dvoch hlavných prezidentských kandidátov, Daniela Fignoleho a Loiusa Dejoieho: „Žiadny Haiťan s čiernou pleťou nechce mulata ako Dejoie za prezidenta. Žiadny mulat nechce ,čierneho‘ Fignola.“

Môže vôbec niečo byť jasnejšou odpoveďou na otázku, či teória rasovej rovnosti a občianskych práv je riešením rasového problému? Môže niečo výraznejšie dokázať, že otázka farby a problém rasy nemôže byť eliminovaný, dokonca ani v zmiešanej krajine?

V Haiti je doktrína rovnosti rás skutočnosťou akceptovanou každým, a aj tak je hranica farby jednoznačne vytýčená. V Haiti má už každý dlho-predlho občianske práva, ale rasové rozdiely číhajú zo všetkých strán. V Haiti prebehlo rasové miešanie, no problém rasy ostáva.

Z tohto všetkého jednoznačne vidieť, že otázka rasy nemôže byť vyriešená rovnostárskou propagandou ani žiadnym zákonom, rozsudkom súdu, aktom aplikácie práva a ani miešaním samotným.

Poznámka: článok bol napísaný pred vyše 50 rokmi, no nestráca nič na svojej aktualite ani dnes. Pripájame charakteristiku dnešného Haiti podľa Wikipédie: „Haiti ostáva najmenej rozvinutou krajinou v Amerike. Ide o schudobnené krajinu, jednu z najzaostalejších na svete. Podľa porovnávacích sociálnych a hospodárskych ukazovateľov sa Haiti objavuje pod inými chudobnými krajinami. Haiti je 146. v poradí zo 177 krajín podľa Indexu ľudského rozvoja OSN. Podľa odhadov z roku 2003 asi 80 % obyvateľstva žilo v chudobe. Haiti je jediná krajina v Amerike objavujúca sa na zozname najmenej rozvinutých krajín OSN. (...) Približne 30 % až 40 % rozpočtu Haiti tvorí zahraničná pomoc.“

Pozrite tiež

Zábava