V druhej polovici tridsiatych rokov boli stovky černochov žijúcich na juhu USA vyspovedaných žurnalistami. Všetci títo černosi boli poslednými pamätníkmi otroctva, v tom čase už vyše 80 rokov starí. Istý George P. Rawick tieto svedectvá zozbieral do 19-zväzkovej zbierky s názvom The American Slave: A Composite Autobiography („Americkí otroci: súhrnná autobiografia“), ktorá bola publikovaná vydavateľstvom Greenwood Press.

otroctvo černosi čierna otrokyňa Amerika americkí otroci mali prekvapivo pozitívny náhľad na otroctvoNa základe týchto rozhovorov bolo spracovaných niekoľko kníh a zopár rokov dozadu som jednu z nich čítal. Volala sa Before Freedom: 48 Oral Histories of Former North and South Carolina Slaves („Pred slobodou: 48 ústnych príbehov bývalých otrokov z Južnej a Severnej Karolíny“). Jej editorkou bola Belinda Hurmence a vyšla v New Yorku vo vydavateľstve Mentor v roku 1990.

Z 48 v knihe uvedených rozhovorov mohli len dva byť zhodnotené ako nepriateľské voči otroctvu, bielym alebo bývalým otrokárom. Niektoré boli viac-menej neutrálne, ale rozhodne najpočetnejšie boli tie, ktoré vyjadrovali pozitívny vzťah k bývalým majiteľom a otroctvu. Nasledujú úryvky z niektorých z nich.

Betty Cofer (81-ročná v čase rozhovoru – 2. júla 1937):

    „Aj zvyšok rodiny boli dobrí ľudia a ku mne milí, ale najviac som si obľúbila slečnu Ellu, viac ako čokoľvek alebo kohokoľvek na svete. Bola najlepší priateľ, akého som kedy mala. Ak som čokoľvek chcela, len som jej to povedala a ona mi to dala alebo to pre mňa nejak zohnala. (...) Žila som s tromi generáciami bielych ľudí a sú to tí najlepší ľudia na svete.“

Adeline Johnson (93):

    To boli šťastné časy, šťastné dni... Budem spokojná, keď stretnem môjho Spasiteľa, ktorého uctieval môj pán a o ktorom môj manžel kázal. Chcem byť v nebi so všetkými mojimi bielymi ľuďmi, a slúžiť im, niečo ako počas otroctva. Takéto nebo by Adeline stačilo.“

Patsy Mitchner (84):

    „Po tom, čo prešli dva roky od skončenia otroctva, dvaja z troch otrokov si priali byť naspäť u svojich pánov. Za to, čo dnes čierni majú, vďačia dobrosrdečnosti svojich bývalých pánov po vojne. Medzi pánom a otrokom bolo veľa lásky a je len málo z nás, ktorí dnes nemajú radi bielych ľudí. (...) Otroctvo pre nás bolo v niektorých ohľadoch lepšie než sa veci majú teraz. Černosi nemali žiadnu zodpovednosť, len pracovať, poslúchať a jesť.“

Simuel Riddick (95):

    „Moji bieli páni boli skvelí ľudia... Nemôžem povedať proti otroctvu nič. Moji páni ma obliekali, keď som bol chlapec. Obúvali mi topánky a pančuchy keď som bol malý chlapec. Miloval som ich a nemôžem proti nim nič povedať. Nepáčili sa mi veci, čo sa diali na niektorých plantážach, bičovanie a rozdeľovanie rodičov a detí predajom, ale ináč k tomu nemám veľmi čo povedať. Bolo so mnou zachádzané dobre.“

Mary Anderson (86):

    Myslím si, že otroctvo bola skvelá vec pre matku, otca, mňa a ostatných členov rodiny. O mojom pánovi a panej môžem hovoriť len v dobrom. Môžem síce hovoriť len o tých podmienkach, čo som zažila počas otroctva a potom, ale pre nich a pre mňa, zopakujem, otroctvo bola skvelá vec.“

Sylvia Cannon (85):

    „Veci sa mali určite lepšie predtým než teraz. Viem to. Farební ľudia nemuseli počas otroctva nikdy platiť dlhy. Nikdy som nepočula o tom, že by nejakí farební boli pred skončením otroctva zavretí do väzenia. Mali viac jedla a oblečenia a kvalitného oblečenia, stále, pretože bieli ľudia všetko zariadili, všetko. Mali veľa hrachu, ryže, hovädziny, králičieho mäsa, rýb a podobne.“

Ako si prezerám tieto rozhovory, pripomínajú mi čo možno pozorovať u nepozápadnených Afričanov. Majú radi a rešpektujú bielych, pretože, všeobecne povedané, bieli sa k nim správajú lepšie než iní černosi.

V úvode k tejto zbierke je editorka v ťažkej situácii vysvetliť všetky pozitívne výroky o bielych a otroctve. Najlepšie čo dokáže spraviť, je poukázať na skutočnosť, že tieto rozhovory boli uskutočnené počas hospodárskej krízy a ľudia sa pozerali na minulosť s nostalgiou: keď černosi mali jedlo, oblečenie, bývanie, atď.

Aj keby toto mohlo vysvetliť kladné spomienky na podmienky otroctva, nevysvetľuje to kladné spomienky na bielych pánov (okrem toho, je známym javom, že s plynúcim časom ľudia zveličujú svoje predošlé utrpenie – pozn. prekl.). Najviac prekvapujúce je, že po aj po výbere z tisícov rozhovorov so zjavnou liberálnou zaujatosťou editora, je v spomienkach černochov taká prevaha pozitívnych vyjadrení o otroctve. Z tohto sa môže zdať, že toto bol úplne bežný postoj, ak nie dokonca typický.

Tento článok vyšiel v časopise American Renaissance v septembri 1993.

Zábava