Dňa 2. 11. 1938 na základe viedenského arbitrážneho rozsudku Nemecka a Talianska muselo odstúpiť Slovensko ako súčasť ČSR Maďarsku 10 309 km2 územia s 854 277 obyvateľmi (podľa sčítania z r. 1930, v r. 1938 na tomto území už žilo okolo 930 000 obyvateľov), v dôsledku okupácie tam zostalo 300 000 slovenského a českého obyvateľstva (v 1. ČSR neexistovala slovenská národnosť, iba československá). Z týchto obyvateľov bolo ešte do decembra 1938 násilne, alebo pod tlakom vyhnaných 50 000 ľudí.

Slovenská vláda už 14. 11. 1938 nariadila úradom v pohraničí, aby so všetkými vyhnanými spísali úradnú zápisnicu po ich príchode z okupovaného teritória. Mali pritom odpovedať na nasledovné otázky: prečo a ako boli vyhostení, ako sa k nim správala maďarská armáda, aké majetky tam zanechali, príčinu opustenia svojho domova a či boli perzekvovaní tamojším režimom.

Na základe toho prinášam niekoľko autentických svedectiev:


Tomáš K., predtým príslušný obci Veľký Horeš:

    Včera večer sa aj ku mne dostavila maďarská četnícka hliadka, zobrala ma s celou rodinou. Četníci nás nenechali, ani aby sme sa obliekli a najedli. Zobrali nám 3000 Kč, ktoré mi však vrátili v Kráľovskom Chlmci. Povozom nás doviezli na četnícku stanicu, kde ma po vypočutí začali hrozne a nemilosrdne telesne biť. Priviazali ma k lavici, kabát hodili na hlavu, jeden si na mňa sadol a začal ma biť tvrdým predmetom na moje nahé chodidlá. Dostal som asi 50 rán.

    Keď som bol omráčený, obliali ma vodou a surovo vyhodili von. Nasledovalo okolo polnoci nasadenie do autobusu a vyhostenie. Na hranici sa mi podarilo ujsť pred trýzniteľmi tak, že som nebol postihnutý obuškom. Mojich rodinných príslušníkov, t. j. manželku, dcéru a syna síce netrýznili, ale vyhrážali sa im, že keď budú plakať a prosiť, že i oni budú zbití.

Tomáš K., v. r.


Zápisnica: svedok bol napomenutý, aby podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia povedal čistú pravdu a aby svoju výpoveď mohol potvrdiť prísahou:

    Dňa 22. 11. 1938 ma na ulici chytili peštianski tajní detektívi a zaviedli ma na policajnú kanceláriu. Ich prvé slovo bolo: Boli ste roku 1919 vojakom? Zapieral som, že nie. Vtedy priniesli knihu a ukázali mi v nej všetkých legionárov z r. 1919. Potom som už nezapieral, lebo som videl, že je to zbytočné. Potom ma začali biť. Povedali mi, aby som povedal, koľko Maďarov som zabil 1. mája 1919. Odpovedal som, že žiadneho. Potom štyria vzali pelendreky a začali ma biť po rukách a nohách. Potom som povedal, že som bol pridelený do kuchyne. Hovorili, že cigánim a zase ma bili. Potom som sa musel vyzuť, priniesli vedro so studenou vodou, do ktorého som sa musel postaviť a vo vode stáť pol hodiny. Musel som v nej mať aj ruky.

    Potom ma odviedli do trestnice. Na druhý deň ma zase priviedli a pýtali sa, koľko Maďarov som zabil a opäť ma bili. Na štvrtý deň ma zase priviedli do kancelárie. Tam mali pripravenú drevenú 120 cm dlhú tyč, ktorá na koncoch a v strede mala železné krúžky. Zo stredného krúžku viedol povraz na hák a na remeň upevnený na povalu. Tyč mi dali na kríže, remeň pod krk, ruky priviazali na krajné krúžky a vytiahli ma hore, sotva som sa zeme dotýkal, a pýtali sa ma, koľko Maďarov som zabil. Odpovedal som zase, že žiadneho. Jeden detektív ma držal za povraz a štyria ma pelendrekmi začali biť.

    Keď som začal kričať, vtedy ma vytiahli ešte vyššie tak, že už som nemohol kričať. Potom ma opäť bili, aj hlavu mi prebili, a pritom mi nadávali, že som česko-slovenská sviňa. Všetky moje doklady spálili.

Prečítané, skončené a podpísané. K. Hrnek, v. r., pridelený notár,
Jozef K., v. r., svedok


Zápisnica: na tunajší úrad doviezli četníci z hraníc Stanislava Z. s manželkou a dvoma synmi. Syn Stanislav Z., ktorý je zo všetkých najschopnejší rozprávať, udáva nasledovné:

    Po obsadení územia k nám prišli dvaja maďarskí četníci a hľadali u nás vojenské pušky. Začali nás všetkých tak nemilosrdne biť, že ako je vidno otec a matka sú úple očernetí a spuchnutí. Dali nám 10 minútovú lehotu, aby sme sa z pustatiny odsťahovali. Zobrali nás so sebou a zavreli v Jesenskom a tam nás bili maďarskí vojaci i civili. Potom nás vzali do Rimavskej Soboty a odviezli nás na hranice. Tam sme nechali všetok majetok, o ktorom podávame osobitnú prihlášku.

    Žiadame, aby o tom, ako nás Maďari zbili, sme boli vyšetrení úradným lekárom a aby na príslušnom mieste bolo zakročené proti takémuto jednaniu maďarských orgánov. Zostali sme tam preto, že v rádiu hlásili, že na odsťahovanie máme 6 mesiacov času. Prosíme úrady, aby rýchle zakročili, aby slovenský národ, ktorý tam musel zostať, maďarskí četníci a vojaci netrýznili.

E. Hanes, v.r., E. Brocková v. r., Stanislav Z., v. r.

Zábava