Anšlus – (nem.), pričlenenie, zabratie cudzieho štátneho územia (Slovník cudzích slov). Z histórie vieme, že 12. marca 1938 došlo k „anšlusu“ Rakúska vtedajším Nemeckom. Na pohľad hrozivá definícia tohto mocensko-politického skutku či rozhodnutia, bola ale v reálnom živote úplne opačná. Vieme teda o anšluse skutočne všetko, či ostávajú ešte i dnes v tomto ohľade biele miesta v histórii?

Oficiálni rakúski predstavitelia, ale i pospolitý ľud dnes už len málo hovoria o tom, že 12. marec 1938 bol živelným prejavom radosti rakúskej verejnosti nad začlenením do Nemeckej ríše. O tomto spojení sníval rakúsky ľud už od pádu Habsburgskej monarchie v roku 1918. V dnešnej modernej „demokratickej“ histórii sa anšlus opisuje ako akt bezprávia a ako čosi, proti čomu rakúsky ľud aktívne vystupoval.

Zamlčiava sa však – ktovie prečo – že už 13. marca 1938 nariadil Adolf Hitler sárskemu gauleiterovi J. Bürckelovi zorganizovať slobodný a tajný plebiscit, ktorý sa mal konať 10. apríla 1938. Hitler veril, že „všetka moc štátu musí vychádzať z ľudu a musia ju potvrdiť slobodné voľby do orgánov štátu.“ (Aký to rozdiel tohto „diktátora“ oproti dnešným „demokratickým“ mocipánom, čo sa boja každého referenda!)

Plebiscit o začlenení Rakúska do Nemeckej ríše sa mal konať v oboch krajinách a tak sa rozbehla predplebiscitová kampaň. Prekvapujúco, začlenenie Rakúska do Nemeckej ríše podporila i tradične v Rakúsku silná rímsko-katolícka cirkev, a to priamo prostredníctvom rakúskeho prímasa, kardinála Theodora Innitzera, ktorý už 18. marca 1938 s rakúskymi biskupmi vydali pastiersky list veriacim, aby v plebiscite hlasovali za začlenenie do Nemeckej ríše.

Odvekí oponenti národného socializmu – sociálni demokrati, prostredníctvom svojho najprominentnejšieho vodcu Karla Rennera vydali 3. apríla 1938 v denníku Neues Wiener Tagblatt vyhlásenie o tom, že budú hlasovať za pričlenenie. Hlásenia o nálade voličov z celého Rakúska boli pozitívne, ba dokonca v hlásení z Korutánska sa píše, že „nadšenie voličov v strednom Korutánsku je obrovské“ a že „získali ešte aj Slovincov.“ V takejto atmosfére sa uskutočnil plebiscit, ktorý charakterizovala masová účasť.

Výsledky sú viac než ohromujúce: v „násilne pričlenenom“ Rakúsku hlasovalo za pričlenenie 99,73% voličov, v Nemecku 99,08% voličov. Tak sa Rakúsko stalo súčasťou Veľkonemeckej ríše – úplne dobrovoľne.

Dnešné pokrivenie histórie je spôsobené najmä vydaním tzv. Moskovskej deklarácie 1. novembra 1943, v ktorej Spojenci označili Rakúsko za „prvú slobodnú krajinu, ktorá padla za obeť hitlerovskej agresii“ a sľubovali, že po vojne „obnovia slobodné a nezávislé Rakúsko.“ V tejto deklarácii išlo najmä o to, podnietiť rakúske povstanie, no k žiadnemu nedošlo a taktiež ospravedlniť svoje „kolaboračné“ postoje, ktoré vyvolávali otázniky v ich domovských krajinách (západní spojenci za tolerovanie politiky „Drang nach Osten“ a ZSSR za pakt o neútočení a rozdelenie sfér vplyvu z 23.8.1939).

Je teda už načase, upovedomiť verejnosť o tom, že k žiadnemu násilnému pričleneniu Rakúska v roku 1938 nedošlo, ale, že toto pričlenenie bolo túžbou drvivej väčšiny obyvateľstva oboch krajín – viac ako 99% populácie. Skôr je na mieste hovoriť o anšluse Slovenska v roku 2004 do EÚ. Navyše – tej referendovej frašky sa oficiálne zúčastnilo niečo málo nad 52% voličov – a ak by neprišlo tých 6,2%, čo hlasovalo proti EÚ, referendum by ani nebolo prešlo. Tak či onak, ZA Slovensko v EÚ hlasovala menšina slovenského obyvateľstva...


Zdroje:

  1. Evan Burr Bukey: Hitlerovo Rakúsko, Kalligram 2003
  2. Iva Vranská Rojková: Ako sa pochoduje v EÚ, 2003
  3. Malý slovník cudzích slov, SPN 1972

Zábava