V 16. storočí bolo Japonsko, najmä v porovnaní s Európou, zaostalou krajinou, ponorenou do feudálnej anarchie a neprestajných občianskych vojen, vysoké dane zapríčiňovali neustále vzbury roľníkov, banditi a piráti sužovali krajinu, lebo neexistovala silná ústredná vláda, ktorá by ich bola schopná potlačiť. Uprostred tohto všeobecného chaosu do Japonska pricestovali prví Európania.

V roku 1543 sa na japonský breh pri Tanegašime doplavili dvaja Portugalci, ktorých sem zahnala potreba opravy ich malého plavidla. Táto, vlastne náhodná udalosť, mala na dejiny Japonska obrovský dopad. Portugalci totiž vycítili možnosti obchodovania, ktoré táto krajina ponúkala, a zakrátko sa vrátili späť.

Japonci boli uchvátení európskymi vynálezmi, ktoré si Portugalci doniesli so sebou – napríklad hodinami, taktiež tovarom z rôznych častí sveta. Najviac ich však očarili európske pušky – hoci od Číňanov poznali pušný prach, tým nikdy nenapadlo na jeho základe skonštruovať účinné zbrane. Japonci túto technológiu od Portugalcov v rekordnom čase prebrali a už v roku 1549 japonský vojvoda Oda Nobunaga tento vynález využil a začal bojovať za zjednotenie Japonska pod jeho vládou. Považuje sa za prvého zjednotiteľa Japonska – ovládol asi tretinu krajiny a položil základy jednotného štátu – teda jednota moderného Japonska vyrástla na európskej autorite strelných zbraní.

Spolu s európskymi obchodníkmi prišli aj kresťanskí misionári, prevažne jezuiti, avšak často sa stretali s negatívnou odozvou, najmä u konzervatívnych kruhov japonskej spoločnosti. Počiatky prenasledovania kresťanov majú zrejme pôvod v udalosti z roku 1587, kedy si Hidejoši Tojotomi, Nobunagov následník, poslal pre kresťanské konkubíny, avšak bol odmietnutý. Následne nariadil vyhnanie kresťanských misionárov z Japonska. Keď sa mu podarilo dobyť Kjúšú, kde žilo najviac kresťanov, začalo sa skutočné náboženské prenasledovanie. V roku 1596 došlo k prvým popravám; nasledujúceho roku bolo v Nagasaki ukrižovaných 26 kresťanov. Keď v roku 1623 nastúpil nový šógun Iemicu Tokugawa, oslávil túto udalosť popravou 50 kresťanov. V roku 1637 bolo údajne zmasakrovaných 37 000 kresťanov po tom, čo sa postavili na odpor voči praktikám rozpútaným proti nim.


Francúzski vojenskí poradcovia v Japonsku, 1867.

V rokoch 1633 – 1639 vláda Iemicu Tokugawu vydala celý rad nariadení zakazujúcich Japoncom cestovať do zahraničia. Tí, ktorí boli mimo vlasti, sa nesmeli pod hrozbou trestu smrti vrátiť. Všetci európski kupci boli z krajiny vykázaní, s výnimkou Holanďanov, ktorí boli nútení sa presunúť na malý, umelo vytvorený ostrovček Dedžim (v zálive Nagasaki), ktorý nemohli opustiť, s výnimkou udelenia výslovného zvláštneho povolenia, až do roku 1854 a kde boli takmer neustále vystavení rozličným obmedzeniam. Postavené mimo zákona bolo dokonca aj čítanie západnej literatúry, kresťanstvo bolo tiež oficiálne zakázané pod hrozbou ťažkých trestov.

Keď v roku 1640 do Nagasaki priplávala portugalská loď, Japonci ju spálili, väčšinu posádky sťali a pri hlavách vyslancov vystavili takúto výhražnú tabuľu: „Pokým bude slnko zahrievať Zem, nech nie je žiadny kresťan tak odvážny, aby prišiel do Japonska; (...) zaplatí za to svojou hlavou.“


Franz von Siebold, zakladateľ japonskej botaniky, vpravo jeho socha v Tokyu.

V priebehu nasledujúcich vyše dvesto rokov sa Japonsko, izolované od Európy i zvyšku sveta, zmietalo v krízach. Hoci vládnuca dynastia Tokugawovcov si vytýčila ako hlavný cieľ mier a prosperitu, za ich éry v krajine opäť zúrili nepokoje – prepuklo vyše 2 000 vzbúr, na konci 18. a na začiatku 19. storočia krajinu sužovali hladomory a epidémie.

Napriek vnútorným problémom bol v roku 1825 prijatý šógunský dekrét cichiharai-rei, ktorý dovoľoval na cudzie lode strieľať bez výstrahy a ich posádky uväzniť alebo zabiť.

V polovici 19. storočia sa šógunská absolutistická vláda v Japonsku dostala do neriešiteľných problémov a rozkladala sa hospodársky, politicky i morálne.


Dobová rytina zobrazuje jednu z lodí komodora Perryho, a japonské plavidlá.

V roku 1854 do Japonska priplávala misia amerického komodora Matthewa Perryho. Po predvedení palebnej sily diela vojenského výcviku sa mu podarilo ohúriť šóguna a vyjednať otvorenie krajiny. Nadviazali sa obchodné a neskôr aj oficiálne diplomatické vzťahy. Tým sa izolácia Japonska skončila. Opätovným prívalom Američanov a Európanov nastala v Japonsku éra obrovských reforiem – obdobie Meidži („osvietená vláda“).

Do USA a iných západných krajín boli vysielané japonské misie, ktoré sledovali systém fungovania nemocníc, škôl, tovární a iných inštitúcií (napríklad Iwakurova misia, iniciovaná Holanďanom Guidom Verbeckom alebo študijná skupina Hirobuma Itóa, ktorá skúmala formy vlády v USA a Európe).

Okrem toho boli aj do samotného Japonska pozývaní cudzí odborníci z Ameriky, Anglicka, Nemecka či Francúzska, ale aj Rakúsko-Uhorska (napr. moravský gróf E. Dubský) – boli ich tisíce, asi polovicu všetkých tvorili Briti. Vzdelávali Japoncov v navigácii, výstavbe lodí, železníc, majákov, výrobe ocele, odvodňovacích prácach, lekárstve, vojenstve, strojárstve, oblasti školstva, štátnej správe a mnohých ďalších odvetviach.


Predtým a potom: vľavo japonské loďstvo v roku 1850, vpravo japonská bojová loď z roku 1900.

V roku 1855 bolo holandskými usadlíkmi v Nagasaki založené Námorné výcvikové stredisko a v tom istom roku Japonci získali svoju prvú parnú loď, ktorá dostala pomenovanie Kanko Maru (bola skonštruovaná v Holandsku v roku 1852).

V roku 1870 bolo v Japonsku nadviazané telegrafické spojenie, v roku 1872 prevádzku zahájila prvá železnica (z Tokia do Jokohamy). V roku 1871 začala vychádzať prvé japonské noviny, vzniklo ministerstvo vzdelávania po vzore USA a Francúzska a prvá poštová služba. V roku 1872 prebehlo prvé moderné sčítanie ľudu (ukázalo, že v Japonsku žije vyše 33 miliónov obyvateľov). Zo vzoru USA vychádzala aj finančná reforma. V roku 1873 bol prijatý západný kalendár. Cisárska rodina odvrhla tradičné japonské odevy a začala sa obliekať západným štýlom.

Najviditeľnejšie sa však západné reformy prejavili asi v oblasti vojenstva. Nové elity japonskej armády boli vzdelané v britských a nemeckých vojenských školách, armáda masovo nakupovala zo Západu zbrane a technológie. Dokonca aj nové japonské uniformy boli takmer totožné s britskými.

V roku 1883 vláda otvorila Rokumeikan („Pavilón srnčieho volania“), budovu v európskom štýle, kde sa Japonci v európskom oblečení stretávali s cudzincami. Japonskí umelci začali písať básne a romány v západnom štýle.


Predtým a potom: vľavo japonskí bojovníci okolo roku 1868, vpravo nastúpená japonská armáda, 1900.

Takéto tempo modernizácie však narážalo na odpor najmä samurajskej vrstvy – osobitne zákaz nosenia mečov pre samurajov vydaný v roku 1876. V ten istý rok vypukla veľká vzbura pod vedením Saiga Takamoriho, ktorá bola rýchlo potlačená japonskou armádou, oblečenou v európskych uniformách, vyzbrojenou európskymi zbraňami. Obe strany sporu však neváhali použiť modernú výzbroj a väčšina súdobých podobizní samotného Takamoriho ho zobrazuje v uniforme západného generála.

Hoci veľké mestá (kde bolo najviac cudzincov) sa prudko rozvíjali, zvyšok krajiny na tom bol citeľne horšie. Keďže vývoj nepochádzal zvnútra civilizácie, ale predovšetkým zvonku, pomerne dlho existoval tento citeľný kontrast.

Čo sa týka japonského vplyvu na Západ, mnohí Európania boli uchvátení japonskými tradíciami, objavovali pre nich úplne neznámu a zvláštnu kultúru. V roku 1827 – 1828 vydal Engelbert Kaempfer dvojzväzkovú publikáciu Dejiny Japonska, ktorá sa na vyše sto rokov stala štandardnou európskou príručkou o Japonsku.

V roku 1889 bola cisárom navrhnutá ústava, vypracovaná podľa nemeckého bismarckovského vzoru, predložená parlamentu, vychádzajúcemu zo západného vzoru, poslancami, oblečenými v európskych odevoch, schválená, čím Japonsko definitívne zavŕšilo prebratie značnej časti výdobytkov západnej civilizácie, ktoré ho pozdvihli z úrovne zaostalej agrárnej spoločnosti do pozície dominujúcej sily Ďalekého východu.

Niektorí Európania a Američania, ktorí stáli pri zrode moderného Japonska:

Brit William Adams, podľa Japoncov zakladateľ ich loďstva.

Brit William Adams, podľa Japoncov zakladateľ ich loďstva.

William Adams (1524 – 1560), anglický námorník, vo výraznej miere poučil Japoncov o európskom lodiarstve a vojenstve, na poverenie vojvodu Iejasu Tokugawu zaučil jeho vojakov do západného puškárstva, kartografie a na jeho žiadosť pre Japoncov vybudoval dve lode v európskom štýle, takže je Japoncami pokladaný za zakladateľa ich loďstva. Dodnes si ho každoročne uctievajú ako národného hrdinu.

Philipp Franz von Siebold (1796 – 1866) prednášal na Dedžime európsku medicínu Japoncom. Jeho žiaci sa stali prvými priekopníkmi japonskej medicíny a neskôr založili lekársku fakultu tokijskej univerzity. Skúmal tiež faunu a flóru Japonska, bol zakladateľom japonskej botaniky.

Willem van Kattendijke (1816 –1866) bol dôstojníkom holandského námorníctva, ktorý v roku 1857 doručil šógunovi prvú skrutkovú parnú loď. Bol tiež riaditeľom Námorného výcvikového strediska v Nagasaki, neskôr sa stal holandským ministrom námorníctva.

L. Verny, staviteľ najväčšej japonskej zbrojovky v Yokosuke.

L. Verny, staviteľ najväčšej japonskej zbrojovky v Yokosuke.

Léonce Verny (1837 – 1908) bol inžinierom a členom prvej francúzskej vojenskej misie do Japonska. Dohliadal na výstavbu zbrojovky v Yokosuke, pracoval na výstavbe majákov okolo Tokia (z ktorých mnohé dodnes chránia japonské lode pred stroskotaním) a viedol niekoľko ďalších významných modernizačných projektov v rokoch 1865 – 1876.

Edward S. Morse (1838 – 1925) pricestoval do Japonska vyučovať zoológiu, organizoval tiež prvé archeologické vykopávky v Ómori a zohral významnú úlohu aj pri zakladaní prvého moderného múzea v Japonsku.

Thomas Corwin Mendenhall (1841 – 1924), americký fyzik – samouk a meteorológ, bol profesorom na univerzite v Tokiu a prednášal verejnosti o vedeckých témach.

Viktor Holtz (1846 – 1919) bol nemeckým učiteľom, ktorý na svojej „Prvej škole zahraničného učenia“ v Japonsku vyučoval všetkých 11 predmetov.

Erwin Bälz (1849 – 1913) bol nemeckým lekárom a antropológom, tiež osobným lekárom cisárskej rodiny. Vyučoval v Japonsku viac ako 30 rokov a na jeho iniciatívu boli vybudované termálne kúpele v Kusatsu.

John Milne (1850 – 1913), anglický geológ a vynálezca seizmografu, bol v Japonsku profesorom baníctva a geológie a spolu s kolegami Jamesom Ewingom a Thomasom Grayom založil Japonskú seizmologickú spoločnosť.

Josiah Conder (1852 – 1920), anglický inžinier z Londýna je nositeľom titulu „otec japonskej architektúry“, navrhol Rokumeikan a mnohé ďalšie budovy.

Ernest Fenellosa (1853 – 1908) okrem rozvoja poznania vo svojej domovskej disciplíne, ekonómii, prispel k vzniku Tokijskej univerzity krásnych umení a hudby.


Zdroje, zdroje obrázkov:

Kol. autorov: Dejiny sveta. Bratislava: Slovart, 1999. ISBN 80-7145-378-1.
Tames R.: Objavovanie Japonska. Bratislava: INA, 1996. ISBN 80-85680-79-3.
Kol. autorov: Dejepis, svetové dejiny (učebnica pre druhý ročník gymnázií). Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2003. ISBN 80-10-00149-X.
Historická revue, 6 – 7/2005, str. 14 – 16
Historická revue, 3/2006, str. 24 – 47
Dějiny a současnost, 7/2006, str. 33 – 39

www.en.wikipedia.org/wiki/French_Military_Mission_to_Japan_(1867)
www.en.wikipedia.org/wiki/Japanese_students_in_the_United_Kingdom
www.en.wikipedia.org/wiki/O-yatoi_gaikokujin
www.nieuws.leidenuniv.nl/index.php3?m=&c=643
www.white-history.com/hwr45.htm

Zábava