Ilustračný obrázok partizánovV reakcii na článok o Jozefovi Trojanovi, ktorý sme publikovali 5. decembra minulého roku, sa nám ozvalo niekoľko ľudí. Patrí medzi nich aj dcéra jedného z vtedajších dejateľov, ktorá nám zaslala svoje rodinné svedectvo o Jozefovi Trojanovi a celkových povojnových pomeroch na Slovensku. S jej láskavým dovolením toto svedectvo po nevyhnutných editorských zásahoch uverejňujeme ako drobný príspevok k spoznávaniu minulosti. Zároveň upozorňujeme, že sa nutne nestotožňujeme s jeho obsahom. (Redakcia)

Som dcéra Štefana Gubeka (1915-2008), bývalého príslušníka žandárskej stanice v Baťovanoch. Môj otec bol zapojený do podzemného odboja ako antifašista už od roku 1941 a veľmi dôverne sa poznal so všetkými aktérmi budúceho povstania, ako bol neskôr zavraždený Alexander Makarenko (prvý manžel budúcej Emílie Lenártovej, manželky I. tajomníka ÚV KSČ Jozefa Lenárta), Albín Grznár a aj popravený Josef Trojan a ďalší. Požíval ich dôveru.

Za svoju činnosť už v roku 1946 dostal osvedčenie podľa zákona č. 255/1946 Zb., nie ako mnohí iní "falošní" partizáni. Bol to on, ktorý parašutistu naoko odviezol do väzenia žandárskej stanice, aby mu umožnil útek a v dôvere, že vysielačka bude využitá pre odboj, ju odovzdal J.Trojanovi, o ktorom vedel, že síce má neotrasiteľnú pozíciu cez veliteľa Ústrednej štátnej bezpečnosti, má kontakty aj na odboj. Pred tým, ale boli kódy spolu s parašutistom zničené.

Na žandárskej stanici dôverne získané informácie odovzdával podzemnému antifašistickému hnutiu a snažil sa tak predísť mnohému prezradeniu, zatýkaniu a prenasledovaniu odbojárov a židov. Presvedčil sa však pri krízových udalostiach, že informácie odbojárom od J. Trojana, vtedy správcu Baťových závodov, boli niekedy na hrane konšpiračnej spolupráce a niekedy hraničili s pascou. Ale hektickosť udalostí nedovoľovala všetko si presne overiť.

Po vypuknutí SNP, keď sa na baťovských autách regrutovali dobrovoľníci po obciach Ponitria, však vodca odbojárov, Albín Grznár vyzval môjho otca, aby ho sprevádzal, lebo mal dôvodné pochybnosti o Trojanovej bezúhonnosti a lojálnosti. Grznár a Trojan sa vraj trpeli, boli stále navzájom v strehu, ale Grznár ako radový zamestnanec mal väčšiu dôveru medzi obyvateľmi Baťovian a okolia, lebo darmo, Trojan bol „pán“.

Grznár však v prvých dňoch padol zákernou guľkou. Podľa dôveryhodných svedkov po vojne niektorí bezprostrední ľudia jeho „popravy“ vyjadrovali veľmi presvedčivé svedectvá o zákernej poprave Grznára, ktorá mala zázemie v rivalite oboch aktérov príprav povstania. Môj otec postupoval s povstaleckým vojskom, ale nielen on tvrdil, že každého tvrdého stretu v bojoch sa J. Trojan vyhol, možno takticky.

Nie je pravda, že bol ranený. Podľa svedkov sa sám strelil do chodidla a je nanajvýš nepravdepodobné, že by tak exponovaný človek ako on mohol prežiť bez prezradenia na panstve v Šimonovanoch vojnové besnenie po potlačení povstania. Je pravda, že jeho žena a deti boli v horách, kde ich môj otec s udivením stretol. Táto kapitola života nie je úplne jasná a je naozaj možné, že plnil dvojakú úlohu, ale po vojne to dôvere preživších nepomohlo.

Od mája roku 1945 bol môj otec pridelený, po zotavení zo zranenia a strádania počas SNP, opäť na žandársku stanicu v Baťovanoch. Odkrývali sa zločiny gardistov, vykonávali sa otrasné exhumácie obetí, ale vychádzali na povrch aj zločiny tzv. „Ľudových súdov“, tesne po prekročení frontu a nastoľovaní poriadkov obnovovanej ČSR. Práve týmto bojovkám velil J. Trojan.

Otec so spolupracovníkmi sa snažili nestranne objasňovať okolnosti a výsledky odovzdať nadriadeným. Popravení bratia Luptákovci, Časnocha, sekretárka Osvaldová, v čase popravy tehotná, a Z. Rettegi, ktorí sa obohatili za fašistického štátu, ale zároveň boli údajne nepríjemní aj pre Trojana, boli svedkami jeho nekalého nadobudnutia baťovho majetku. V tom čase ale J. Trojan, ako povereník, správca baťovho závodu a kožiarskeho priemyslu mal vysoké spoločenské postavenie.

Tento údajne veľmi pohľadný človek si vedel neokázale užívať svojho výnimočného postavenia a dozaista dráždil svojich konkurentov vo formujúcich sa mocenských zápasoch pod komunistickou gesciou. Mal k dispozícii takmer neobmedzený prístup k dielčím výsledkom vyšetrovania vyššie spomínaných vrážd z apríla 1945 v Baťovanoch a k svedeckým výpovediam.

Náhle k 1. augustu 1945 bol môj otec Štefan Gubek bez udania dôvodu odvelený do Jablonova nad Turňov (okres Košice). Už pred tým bol listom od neznámeho vystavený zastrašovaniu, aby prestal dôsledne mapovať inkriminované udalosti. Od dobrého priateľa, ktorý pôsobil na min. vnútra sa mu dostalo upozornenia, aby radšej rýchle opustil Baťovany, lebo je to nariadenie z hora.

Po jeho odchode, jeho nástupca niekedy na jeseň 1945 (meno som už zabudla) bol na pochôdzke zastrelený a nikdy nebola jeho smrť objasnená. Tak toto sú tí príslušníci ZNB, ktorí museli z vyšetrovania a objasňovania svojvoľných násilných činov po prechode fronty, odísť z Baťovian.

Po absolvovaní dôstojníckej školy bol môj otec vymenovaný za veliteľa žandárskej stanice na Sliači, až do svojho zatknutia 6.11.1952. Bol dva roky vo vyšetrovacej väzbe a obvinený z nedovoleného ozbrojovania a šírenia náboženskej literatúry. Dôkaz – služobná pištoľ, slávnostná šabľa a na žandárskej stanici evidované a skladované zhabané pytliacke zbrane. Keďže aj po mučení popieral všetky ostatné sprisahanecké teórie o protištátnej činnosti, nedovolené ozbrojovanie by mu nebolo vynieslo až taký trest, ako napokon dostal.

Súdruhovia usilovne hľadali, až našli, priesečník osudov Trojana, vysoko postaveného štátneho prominenta a môjho otca, radového člena ZNB. Čo na tom, že dátumy, fyzická neprítomnosť či akýkoľvek kontakt oboch nebol v súlade.

Po dvoch rokoch (rodine nebola oznámená príčina, pobyt a miesto väznenia) bol obvinený z účasti na vraždách v Baťovanoch v marci a apríli roku 1945, ktoré boli vykonané „ľudovými súdmi“ v čase, keď môj otec nebol fyzicky a ani služobne pridelený na túto stanicu a mal na to rad dôveryhodných svedkov a úradných potvrdení. Nikdy otec a dnes ani ja nie som naplnená zášťou proti odsúdenému a popravenému J. Trojanovi. Zomlel ho mlynček politických procesov a to, že nesvedčil vlastne nijako za, ani proti môjmu otcovi, sa z dnešného pohľadu nedá objektívne súdiť, vzhľadom na jeho rozpoloženie a zaobchádzanie s ním jeho trýzniteľmi.

Na hlavnom pojednávaní v tzv. procese s Josefom Trojanom v roku 1954, na pôde Najvyššieho vojenského súdu, s vylúčením verejnosti a s prideleným obhajcom ex offo JUDr. Suchařípom, dostal otec, oproti niektorým trestom smrti, „len doživotie“. Pri čítaní rozsudkov však obžalovaný p. Glenda s pôvodným rozsudkom trestu smrti, začal na celú sieň kričať, že chce zmeniť výpoveď, ako svedčil proti môjmu otcovi v zmysle jeho účasti na vraždách, ktoré nariadil J. Trojan, len preto, lebo mu za krivú výpoveď bola sľúbená sloboda.

Ale keďže má aj tak najvyšší trest, nechce s tým odísť na druhý svet. Otcovi to vynieslo len „16 rokov“. Po amnestiách odsedel 4 roky ťažkého žalára a 10 rokov straty občianskych práv. Myslím ale, že to prežil aj pán Glenda a nakoniec dostal nejakú milosť. Oproti J. Trojanovi to bol ale čin hodný slušného človeka a len Pán Boh vynesie najspravodlivejší verdikt.

Ako spomínal môj otec, Jozef Trojan bol na pojednávaní úplne zlomený človek. Nenávratne bol zmenený z toho sebavedomého, rozšafného a svojho času skoro všemocného pána, na osudu oddaného a už za seba nebojujúceho starca, ktorého všetci opustili. Informácie o tom, že mal zorganizované „vojsko“ k prevratu v roku 1949 sú zrejme vysoko prehnané. V tom čase tam pôsobilo ešte mnoho starých baťovcov, s ktorými bol môj otec ešte do roku 1952 vo veľmi priateľskom styku a všetci sa tomu odhaleniu veľmi čudovali.

Ľudia boli unavení z vojny, budovali si potrhané rodiny, mali prácu a politika bola od Baťovian, pozdejšie Partizánskeho, a celého dosť zaostalého Ponitria, príliš ďaleko. Za čo už bojovať, veď fašizmus je minulosť a komunizmus ešte nestačil ukázať svoju pravú tvár. Nespomínam si, že by to bol otec spomínal ako pertraktovanú otázku na súde. Ale kto vie, tiež nebol pri všetkých pojednávaniach a výsluchoch, vždy len po jednom.

Pýtal sa na to aj svojich bývalých, ešte žijúcich spolubojovníkov z čias SNP po revolúcii, ale všetci sa tomu len smiali. Takže dnes hovoriť, že Trojan organizoval protikomunistický ozbrojený puč s niekoľkými tisíckami bojovníkov, je nezmysel. Naopak, po vojne bol pečený varený v Bratislave, v Prahe a „hore“  mal kamarátov všade, aj medzi komunistami. (Hostiny, poľovačky v Bošanoch.)

Nebyť politických procesov a možno nezmyselného okázalého života, mohol sa ako veľmi schopný a prispôsobivý človek niekoľkých tvárí, úspešne presunúť do nových pomerov. Nakoniec dostalo sa mu, oproti ozajstným hrdinom SNP, bohatého odškodnenia na zhabanom hnuteľnom aj nehnuteľnom baťovskom majetku, o ktorom sa iným ani nesnívalo.

P.S.: Môj otec žiadal o rehabilitáciu v roku 1968, ale proces sa vytratil po 3 rokoch do stratena, napriek tomu, že mal perfektné výpovede svedkov vo svoj prospech. Dokonca sa vtedy unúvala aj p. Emília Lenártová, manželka Jozefa Lenárta, a predniesla veľmi plamennú výpoveď v prospech môjho otca z čias, keď ho poznala od roku 1941, ako manželka pozdejšie gestapom zavraždeného A. Makarenka, až do roku 1946, keď už bola účtovníčka v Baťových závodoch.

Žiaľ, ani rehabilitačný porevolučný zákon sa nevzťahoval na paragrafy, podľa ktorých nespravodlivo súdili môjho otca a naviac rozdelenie republiky spôsobilo dva roky dohadovania, kde vlastne je spis, lebo Nejvyšší vojenský soud (tesne pred zrušením) ho údajne z Příbrami zaslal Vojenskému súdu v Trenčíne, kde tiež údajne nedorazil.

Potom otec dostal mozgovú príhodu a už sa zmieril s „ľudskou“ nespravodlivosťou a môj posledný pokus o rehabilitáciu skončil s tým, že spisy zo zrušených vojenských súdov sú po povodni v Karlíne momentálne „zmrazené“ v mraziarňach v Xaverove a čakajú na spracovanie. A to je stručne koniec jednej ľudskej epizódy.

A ešte dovetok k reštitúcii: Spoločenský prepad a nešťastie rodiny Trojanovcov bolo iste nesmierne, ale bez kvapky závisti je pravdou, že v reštitúcii im bol vrátený nehnuteľný majetok, hoci ho za vojny užívali len ako správcovia, nie majitelia, a akosi podivne prešiel v ich vlastníctvo, po zhabaní majetku rodine Baťovej. Našej rodine prepadol „majetok“ štátu bez náhrady (zariadenie 2 izbového bytu, prasa, sliepky...). Paradox, ale môj dobrý otec sa za to dožil požehnaného veku 93 rokov, v kruhu svojej rodiny.

Zábava