Znak ZSSRStále pokračujúca idolatria „SNP“ v našich mediálnych kanáloch a stokách ma vyprovokovala k ešte jednému zamysleniu sa nad touto historickou epopejou. Pri oslavách povstania z roku 1944 sa vždy tvrdí, že nám prinieslo slobodu. Na nedávnych oficiálnych oslavách jeho 70. výročia pod Urpínom to zaznelo z úst prezidenta Kisku i predsedu parlamentu Pašku. Prinieslo „SNP“ Slovensku slobodu? Bojovalo sa v ňom za slovenskú slobodu?

Dejinné línie v pamäti mnohých národov sú rozpoltené. Časť národa si ctí určité dejinné udalosti, časť národa im protichodné udalosti. Španieli sa delia na zástancov tej-ktorej strany v občianskej vojne, Francúzov dodnes podobne rozdeľuje francúzska revolúcia z roku 1789.

U nás proti sebe stojí vznik Slovenského štátu zo 14. marca 1939 a „SNP“ z 29. augusta 1944, spory o to, na ktorú z týchto tradícií nadviazať pri utváraní druhej Slovenskej republiky poznačili začiatok 90. rokov. Zvíťazila alebo sa skôr opätovne v dominancii upevnila tradícia povstania z roku 1944, „SNP“ je od roku 1992 štátnym sviatkom a 14. marec je každoročne svorne opľúvaný celým politicko-mediálnym establišmentom na Slovensku. Oprávnene?

Marec proti augustu?

K štrnástemu marcu sa nemôžeme hlásiť, lebo to bol od začiatku satelitný štát nacistického Nemecka. „SNP“ však smerovalo proti fašizmu a bolo za slobodu. Stručne povedané, takto znie oficiálny a štátom uznávaný pohľad na vzťah týchto dvoch tradícií. Aspoň aká-taká suverenita je nutným predpokladom štátnej slobody, preto satelit iného štátu už z povahy veci nie je slobodným. Ako je to ale so 14. marcom a 29. augustom pod drobnohľadom?

Významným obmedzením suverenity Slovenského štátu bolo prijatie Zmluvy o ochrannom pomere, podľa ktorej mala byť slovenská armáda organizovaná a slovenská zahraničná politika vedená v úzkej zhode s Nemeckou ríšou. Ochrannú zmluvu však neprijala slovenská vláda z vlastnej iniciatívy, ale bola jej nanútená okolnosťami. Premiér Tiso na rokovaniach vo Viedni 18. marca 1939 chcel opustiť rokovania a iba po Hitlerových uisteniach o garanciách samostatnosti a štátnych hraníc sa rokovalo ďalej.

Slovenský minister zahraničia Ďurčanský si uvedomoval nepriaznivosť závislosti malého štátu iba na jednej veľmoci, preto uvítal uznanie zo strany Sovietskeho zväzu, čo sa slovenské vedenie snažilo využiť na upevnenie svojho medzinárodného postavenia, usiloval sa tiež o nadviazanie diplomaticko-hospodárskych vzťahov s Veľkou Britániou, to ho neskôr stálo kreslo na Salzburských rokovaniach, a bol považovaný za „protinemeckého politika“ pri výkone svojej funkcie.

Ďurčanský jednoducho robil pri plnom vedomí postavenia Slovenska vo vtedajšej Európe, ktoré nemalo lepšiu alternatívu, politiku - umenie možného. To sa dá povedať o takmer celej vtedajšej vládnej garnitúre. Ako na tom boli povstalci?

Vianočná dohoda z decembra 1943 je zásadným dokumentom slovenského „protifašistického odboja“. Práve ňou boli stanovené jeho základné požiadavky a vytvorená ilegálna Slovenská národná rada, ktorá neskôr prevzala politické vedenie povstania.

V jej druhej, programovej časti sa vyslovuje želanie, aby „nová ČSR“, ktorú požadovali vytvoriť, úzko spolupracovala so všetkými slovanskými štátmi, „menovite so ZSSR“, v ktorom videli „záštitu slobodného života a všestranného rozmachu malých národov vôbec a slovanských zvlášť.“ Na poli zahraničnopolitickom a vojenskopolitickom sa mala ČSR „opierať o Sovietsky zväz“.

Chceli teda podobnú situáciu, aká zavládla na Slovensku podľa ochrannej zmluvy z roku 1939, iba namiesto Nemecka mal byť „ochrancom“ Sovietsky zväz. A pripomeňme, že to žiadali dobrovoľne, nikto ich nenútil, ani len okolnosti, vtedy nemali žiadnu vládnu moc. Priam fanatický príklon k ZSSR je možné badať aj z povstaleckej tlače a mnohých vyhlásení Slovenskej národnej rady. Nehovoriac o snahách komunistov o sovietske Slovensko.

Potom sa tieto zásady premietli aj do programu „prvej vlády Národného frontu“, ktorý sa medzi českými a slovenskými politickými stranami dohadoval už priamo v Moskve a do dejín za zapísal ako „Košický vládny program“ podľa miesta jeho slávnostného vyhlásenia. Tam sa už žiadalo tiež „najtesnejšie spojenectvo s víťaznou slovanskou veľmocou na východe“, „praktická súčinnosť so Sovietskym zväzom, a to vo všetkých smeroch – vojensky, politicky, hospodársky, kultúrne“, budovanie armády po vzore Červenej armády a pod.

Samozrejme, Slovensko a Č-SR by bolo po vojne v sovietskej sfére vplyvu tak či tak. Ide o to, že tzv. odbojové zložky a politické vedenie povstania rozvinuli červený koberec pred príchodom totality z východu. A konali tak dobrovoľne, nenútene, úplne opačne ako napríklad autentický poľský odboj. V povstaní sa nebojovalo za slobodu Slovenska, lebo jeho politické vedenie z neho chcelo urobiť satelit ZSSR. A to sa aj stalo. Rôzne pohnútky, názory či pocity jednotlivých povstalcov boli z tohto hľadiska irelevantné.

Tu badať silný kontrast s konaním mužov 14. marca 1939, ktorí museli konať v rámci možného a snažili sa v ťažkých časoch zachovať národ a štát. Boli to obyčajní smrteľníci a ich kroky neboli bez chýb, ale nikdy sa z nich nestali rohožky, po ktorých na Slovensko pricupitali kosáky, kladivá a päťcípe hviezdy.

ZSSR vs. Nemecká ríša ako partneri

Ďalšia obľúbená výčitka voči slovenským politikom z roku 1939 je, že ako sa mohli „spojiť“ s Hitlerom, keď sa vie, aký to bol zločinec. Nikdy sa to však nikto nepýta o povstaleckých politikoch, ktorí sa rozjarene vrhali do červenej náruče totalitnej veľmoci. Je tu i ďalší rozdiel.

Zatiaľ čo sa Hitler a nacistické Nemecko malo svojich zločinov dopustiť až neskôr po marci 1939, tak ZSSR sa mnohých obrovských zločinov dopustil už pred decembrom 1943 a boli všeobecne známe. Všetci vedeli o katyňskom masakre poľskej elity sovietskou NKVD, masové hroby skúmal aj slovenský lekár prof. Šubík a minister Mach ich ukázal viacerým slovenským komunistom, vrátane Husáka – signatára Vianočnej dohody.

Rovnako na Slovensko prenikali informácie o strašných hladomoroch, ohromných perzekúciách a čistkách v Sovietskom zväze. Informácie o náboženskom prenasledovaní v „slovanskej veľmoci na východe“ boli známe desaťročia, spomínali ich i viacerí pápeži. A mohli by sme pokračovať. Jednoducho, bolo dávno známe, že taký ZSSR nie je hodný „najtesnejších spojenectiev“, ale radšej dlhého oblúku na druhej strane ulice. Žiaľ, „muži 29. augusta“ toto nedokázali pochopiť a konali presne proti záujmom národa a štátu.

Ak sú teda muži 14. marca kritizovaní za okolnosťami vynútenú spoluprácu pri tvorení štátnosti s nacistickým Nemeckom pred spáchaním drvivej väčšiny jeho zločinov, potom, konzistentne, musia byť predstavitelia „SNP“ o to viac biľagovaní za dobrovoľné paktovanie so sovietskou mocou, ktorej mnohé zločiny boli už spáchané a dobre známe.

Dodajme, že ani samotní predstavitelia Slovenského štátu neboli naivní a vedeli, že v prípade jednoznačného víťazstva Nemcov v druhej svetovej vojne by bola slovenská štátnosť aj s národom ohrozená. Uvedomoval si to aj inak pronemecký Šaňo Mach: „ja som sa neraz otvorene vyslovil, že práve tak sa bojím víťazstva nemeckého, ako nemeckej porážky.“ (F. Vnuk, Mať svoj štát znamená život, s. 329) O podobnom realistickom vnímaní povojnovej realite v sovietskom tábore medzi povstaleckou elitou vedomosti nemáme. Skôr naopak.

Prečo teda 29. august ako štátny sviatok?

Objavuje sa otázka, prečo sa vlastne súčasný mocensko-mediálny systém tak unisono hlási k „SNP“ a rázne odmieta Slovenský štát. Pri duchovných dedičoch vlády komunistickej strany niet divu, „SNP“ bolo komunistickým fetišom so všetkým, čo k tomu patrí. Na povstalecký a partizánsky kultus s ľahkosťou nadviazali „ľavicové“ politické prúdy, často bez riadnej deideologizácie a korekcií nánosov desaťročí marxistickej historiografie.

„Pravicové“ politické strany a svetoobčianske médiá majú motiváciu inú. Chápu 29. august ako opozičnú tradíciu k 14. marcu, ktorý z vlastnej podstaty odmietajú, pretože ten je vyvrcholením a symbolom slovenského kresťanského národovectva, nepriateľa všetkých liberálnych a internacionalistických prúdov, ktoré sa spolu s novou ľavicou snažia o vykorenenie ľudí, zničenie ich národnej, náboženskej, kultúrnej a rodinnej identity, prekážok v budovaní nového svetového poriadku.

Preto môžeme v novinách čítať také paradoxy ako hlásenie sa k „SNP“ a odmietanie akejkoľvek pro-ruskej politiky, hoci práve „SNP“ sledovalo, aby sme boli vojensky a zahraničnopoliticky spojení s ZSSR, ktorého je Rusko najväčším nástupníckym štátom.

Bokom od zámerov mediálnych mogulov a politikárčenia „demokratov“. 29. august by nemal byť štátny sviatok, v „SNP“ sa nebojovalo za slobodu Slovenska, ale jeho podriadenie Sovietskemu zväzu. Omnoho lepším riešením by bolo uzákoniť 29. august ako pamätný deň na všetky obete povstania. Tých obetí bolo, žiaľ, veľa, veľa na taký zbytočný podnik...

Zábava