Pózujúci „partizáni“Nekritické tirády na tzv. SNP, partizánov či odbojárov nemajú v masmédiách v predvečer tzv. SNP konca kraja. Spravodajské poňatie tohto „výročia“ je dnes takmer neodlíšiteľné od adorovania povstania predchádzajúcim režimom vlády komunistickej strany. Aj preto je potrebné, aspoň v rámci možností, doplniť do mozaiky oficiálnemu výkladu nepohodlné fakty o povstaní, povstalcoch a partizánoch.

Zvláštnu komickosť celej veci dodáva neschopnosť inak k slovenským dejinám tak kritickej historickej obce sa po toľkých rokoch seriózne vysporiadať s touto historickou udalosťou, ktorú dodnes nazývajú propagandisticky ako „slovenské národne povstanie“, hoci najviac sa k nemu paradoxne hlásia tí, v ktorých slovnej zásobe sa slová ako „Slovensko“ alebo „národ“ jednoducho nenachádzajú. Popredné historické inštitúcie sa s ľahkosťou ich prednovembrových predchodcov zapájajú do celého cirkusu osláv, ale poctivej polemike s kritickými názormi na „SNP“ sa vyhýbajú s ladnosťou partizánskych eskapád kapitána Dabača.

V súvislosti s oslavami sa do popredia opäť dostal Slovenský zväz protifašistických bojovníkov, ktorému sa mimoriadne darí za úradujúcej vlády mentálnych partizánov zo SMERu. Od prvého februára tohto roku bol SZPB zákonom inštitucionalizovaný a získal garanciu každoročného príspevku zo štátneho rozpočtu. Najnovšie chce smerácky poslanec Viliam Jasaň zákonom presadiť, aby boli po 70 rokoch odškodnené „deti padlých povstalcov“, ktoré doteraz odškodnené neboli. Pozor, preživší holokaustu, prichádzajú konkurenti, žiada sa dodať.

SZPB je priamym a ideovým nástupcom po vojne vzniknutého Zväzu slovenských partizánov, ktorý sa okrem iného spolupodieľal na nastolení komunistickej totality v rokoch 1945 – 1948. Pre účely tohto textu je dôležité, že ZSP už od prvých mesiacov po vojne, podobne ako dnes SZPB, pozorne bdel nad vnímaním „SNP“ spoločnosťou. A to aj vtedy, ak by v ceste stála pravda. Jeden príklad za všetky.

Vražda Židov z Ladiec a „partizáni“

Potom, ako koncom augusta 1944 vypuklo na Slovensku predčasné a spackané povstanie, Slovensko prvýkrát po piatich rokoch svetového konfliktu zažívalo hrôzy vojny, nemeckú okupáciu a niekoľkomesačné „pôsobenie“ nemeckých bezpečnostných jednotiek. To zahŕňalo aj protižidovské akcie a deportácie, ktoré boli pred takmer dvoma rokmi zastavené. Tieto vypäté mesiace sa tri židovské rodiny z Ladiec rozhodli prečkať v horských úkrytoch nad dedinou, ktoré pre nich vykopali robotníci z miestnej cementárne.

Čoskoro ich začala navštevovať skupinka mladých „partizánov“ pod vedením Ernesta Hlaváča. Židia sa s nimi delili o jedlo, ktoré im hore nosili dedinčania. Jeden z „partizánov“ čoskoro prišiel s nápadom, že za zlato by vedel zohnať dobré jedlo. Ervín Šákek, jeden zo židovských mužov, mu na tento účel dal svoj snubný prsteň.

Na druhý deň, 10. decembra 1944, prišli „partizáni“ opäť. Namiesto jedla však priniesli iba smrť, všetkých postrieľali, prežila iba jedna zo žien – Eva Weissová, ktorá však na jar 1945 zomrela na následky zranení, a jedno z detí – Vierka Furmannová, ktorú neskôr ošetrili v kláštore Alžbetínok a ako jediná z nich prežila vojnu. „Partizáni“ vzali všetko zlato – z prstov aj zo zubov – a ušli.

Prípad sa začal vyšetrovať ešte počas Slovenskej republiky, ale podozriví z Hlaváčovej skupiny boli pozatýkaní až v máji 1945. Zistilo sa, že zväčša to boli mladí približne dvadsaťroční chlapci, ktorí sa namiesto narukovania do armády pridali k „partizánom“. Vyšetrovatelia a prípadní svedkovia boli adresátmi nespočetných výhražných listov. Do procesu zasahovali aj štátne orgány ako Národná bezpečnosť a Povereníctvo vnútra, v ktorých záujme rozhodne nebolo poškvrniť rodiacu sa legendu o „partizánoch bez bázne a hany“ nepríjemnou pravdou.

Keď sa konečne celá vec dostala pred súd, do pojednávacej siene vtrhla skupinka mužov a predsedovi súdu predložili listinu, podľa ktorej mal Zväz slovenských partizánov celý proces zastaviť, pretože „jeho pokračovanie a prípadné odsúdenie obžalovaných by vážne poškodilo povesť SNP pred verejnosťou a pred tvárou národov.

Súd potom obžalovaných prepustil, ale konanie bolo obnovené ešte v roku 1947, ale obnovili sa aj vyhrážky. Pri procese vypovedala aj Vierka Furmannová a Ernest Hlaváč pri odchode z pojednávania zahrešil: „boha, keby som vedel, že tá židovská k.... to prežije, rozmlátim jej hlavu na sračku.“ Nakoniec však iba jeden z celej Hlaváčovej skupiny, najstarší člen Vít Koloman, bol odsúdený, ale „iba“ za znásilnenie a lúpež, teda iné skutky ako vraždy Židov z Ladiec. Ten zločin ostal nepotrestaný a väčšinu páchateľov nečakal trest, ale celoživotné požívanie výhod pre účastníkov „národného boja za oslobodenie“ podľa zákona, tzv. 255-ky.

To však nebol koniec prípadu. V dcére Kučku, jedného z Hlaváčovej skupiny, sa pri spytovaní svedomia pred vstupom do manželstva ozvali výčitky za hriechy jej otca a v roku 1955 vyhľadala pani Brezovú, matku jednej z obetí, a prosila ju o odpustenie so spomienkou na to, ako sa vtedy jej otec vrátil domov a povedal mame: „A je po starosti, už sme tých Židov odpravili, iba čo na seba lákali Nemcov...“

Manžel pani Brezovej opäť inicioval konanie, dal vec na súd spolu so zápisnicou s Kučkovou dcérou, ale na súde mu povedali, že štát má iné starosti, ako súdiť partizána. Aj takto sa budoval mýtus tzv. SNP, obraz statočných partizánov a povstalcov. Čo sa nehodilo, to bolo zametené pod koberec.

A pritom celý tento príbeh sa zachoval celkom náhodou. Novinára Jána Čomaja navštívil v lete 1968 v redakcii denníka Smena muž, ktorý ho informoval o základných faktoch prípadu a podnietil ho dozvedieť sa viac. Čomaj dokázal vyhľadať viacerých ľudí, ktorí sa dostali do kontaktu s prípadom, a rekonštruovať priebeh zločinu a jeho dohry. V celosti mohol celý prípad odpublikovať až po roku 1989. Každý si ho môže prečítať v kolekcii článkov Horúce témy, ktorá vyšla v Tatrapresse v roku 1991. Vyvstáva však otázka, koľko takýchto podobných príbehov sa podarilo povojnovej moci a „protifašistickým organizáciám“ nadobro ututlať?

Demytologizácia „SNP“ a „partizánskeho odboja“

Áno, aj takíto boli partizáni a aj takto sa narábalo s pravdou v „mierových a demokratických“ povojnových rokoch 1945 až 1948. Dôležité pre nás dodnes je, že SZPB a jeho predchodcovia sa nikdy nepodujali na objektívne preskúmanie činnosti svojich členov, kto sa pri „partizánčine“ dopustil zločinov, kto ju vykonával len za osobné obohatenie, kto s úmyslom vybavovať si účty atď.? Pokiaľ to nespravia, nemožno ich ani len rešpektovať, sú len reliktom a kulisou bývalého režimu bez ohľadu na to, že aj tento systém si ich z (síce odlišných) ideologických dôvodov osvojil a finančne ich dotuje z verejných prostriedkov.

Podobnú úlohu by si mali splniť aj historici, ktorí sú vo svojej činnosti dodnes značne zaujatí a demagogickí. Prečo napríklad zužujú slovenské dejiny z rokov 1938 – 1945 na holokaust a zároveň ignorujú silný antisemitizmus v „partizánskom hnutí“, ktorý sa prejavoval mohutne aj po vojne? Napríklad v auguste 1946 sa v Bratislave odohrával partizánsky zjazd, ktorý prerástol až do protižidovských výtržností, po ktorých boli 4 Židia ťažko ranení, 20 ľahko ranení a 9 bytov Židov bolo vyplienených. Nehovoriac ani o prípadoch ako ten z Ladiec.

Povstanie z roku 1944 je paradoxne možno jednou z najviac oslavovaných akcií, ktoré skončili porážkou, zlyhaním alebo stratou získaného územia. Mýtus, ktorý sa s rôznymi obmenami okolo tejto udalosti dodnes pestuje, tu už prežíva 69 rokov. Pravda je však nezastaviteľná a časom zotrie všetky mýty založené na jej potlačení. „SNP“ nebude výnimkou...

Zábava