Poprava kráľa vo Veľkej francúzskej revolúciiŠtrnásty júl roku 1789, kedy rozzúrení Parížania dobyli takmer prázdnu Bastilu, sa stal symbolickým dátum pre tzv. Veľkú francúzsku revolúciu. Udalosť dodnes uctievanú ako veľký dejinný skok od tmárskeho kráľovstva k osvietenej republike. Moderná republika, európsky sekularizmus či ľudské práva – to všetko vtedy vyskočilo na pódium európskych dejín. Je však po 225 rokoch čo oslavovať?

Napriek mytologickému kultu, ktorý sa okolo francúzskej revolúcie vznáša, sú fakty o jej priebehu a dôsledkoch dávno známe. Autorom jedného z najlepších rozborov toho, čo tzv. Veľká francúzska revolúcia priniesla, je francúzsky historik profesor Pierre Chaunu (1923 – 2009), inak liberál a protestant, ktorý na jej 200. výročie vydal fenomenálne dielo La révolution declassée.

Profesor Chaunu pri posudzovaní revolúcie využil racionálny prístup v zmysle Kristových slov: „Poznáte ich po ovocí. Veď či oberajú z tŕnia hrozná alebo z bodliakov figy? Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, kým zlý strom rodí zlé ovocie.“ (Mt, VII: 16,17) Aké ovocie priniesla revolúcia Francúzsku?

Pred revolúciou bolo Francúzsko najrozvinutejšia a ekonomicky najprosperujúcejšia krajina s najviac obyvateľmi v Európe a s trendom k svetovému primátu. Po páde Napoleona v roku 1815 sa krajina galského kohúta ocitla v celkom inej polohe. Produkcia hospodárstva sa znížila takmer o polovicu a Anglicko tak stratilo svojho najvážnejšieho ekonomického konkurenta, čo mu otvorilo cestu k neskoršej svetovej dominancii.

Od roku 1793 začal francúzsky štát žiť na 78 % z požičaných peňazí a na 22 % z daní a rent, tie sa však „neinvestovali, ale prejedali, pálili a kradli pre obohatenie nomenklatúry“, zdôrazňuje profesor Chaunu. Revolúcia a nasledujúce spoločenské otrasy si vyžiadali dva milióny mŕtvych, generačný otras a zrútenie ekonomiky.

Často sa tvrdí, že revolúcia priniesla rozkvet ľudského myslenia, ktoré sa konečne mohlo slobodne rozvíjať. Máločo je ďalej od pravdy. V roku 1793 revolučná vláda zaviedla nové štátne náboženstvo – tzv. ateistický Kult rozumu. Oltáre v kresťanských chrámoch, po novom v „chrámoch rozumu“ boli zmenené na „oltáre slobody“ a 10. novembra 1793 po celej krajine prebiehali povinné oslavy tohto kultu vrcholiace uctievaním „bohyne rozumu“, ktorú zväčša príhodne hrala náhodná konkubína či herečka.

Kult rozumu zanikol na jar nasledujúceho roku, keď sa dostal k moci Robespierre a založil nové deistické náboženstvo, kult Najvyššej bytosti, ktoré 8. júna 1794, na deň „sviatku Najvyššej bytosti“, vyhlásil za nové štátne náboženstvo, ktorému sa opäť raz museli prispôsobovať aj chrámy. I tento kult mal svoje slávnosti a „pobožnosti“, ktoré mali nahradiť katolícku liturgiu a zbožnosť. Oba kulty definitívne zakázal až Napoleon v roku 1802 pri konsolidácii situácie v krajine.

Revolucionármi proklamované uctievanie rozumu sa však rozchádzalo s praxou. Nemali problém s popravou zakladateľa modernej chémie Antoineho Lavoisiera dňa 8. mája 1794 len za to, že predtým pracoval aj v úrade pre vyberanie daní a poplatkov. Proces, rozsudok a poprava sa vykonala za jediný deň (asi prejav „revolučnej spravodlivosti“) a na žiadosť o milosť, aby sa Lavoisier mohol ďalej venovať svojej práci chemika, sudca odpovedal: „Republika nepotrebuje žiadnych vedcov ani chemikov, výkon spravodlivosti nemožno odložiť.

Podobný osud postretol mnohých ďalších intelektuálov a vedcov, iní emigrovali do zahraničia. Všeobecná gramotnosť francúzskej populácie sa znížila zo 43 % v roku 1788 na 39 % po revolúcii, lebo „Cirkev stratila majetky (celé stáročia vzdelávala ľud), a tie si rozdelila medzi sebou nomenklatúra“, pripomína profesor Chaunu. Obrovské škody na historických pamiatkach a umeleckých výtvoroch sú dodnes nevyčísliteľné.

Útoky na katolicizmus a Cirkev boli motivované jednak ideologicky, ale aj ekonomicky. Podľa Chaunu „cirkevnými majetkami, vďaka ktorým boli vydržiavané školy a nemocnice, sa obohatila banda 80 000 zlodejských rodín: šľachta, mešťania sprava i zľava. To je dôvod, prečo Francúzska revolúcia je nedotknuteľná.“ Klérus bol nútený prisahať na civilnú ústavu, väčšina odmietla a bola prenasledovaná. Desaťtisíce kňazov bolo popravených alebo opustili krajinu.

Toto zďaleka nie je kompletný výpočet zločinov revolúcie, ten by si vyžiadal aspoň desiatku hrubých kníh. Spomeniem však ešte jeden, možno najobludnejší, arcizločin francúzskych revolucionárov – krvavé potlačenie kontrarevolučného povstania vo Vendeé, kde jednoduchý ľud povstal na obranu svojej viery a spôsobu života, keď im „nová vláda“ zatvorila kostoly a zavedením povinnej vojenskej služby ich chcela prinútiť bojovať za republiku.

Po porážke povstania, ktoré by si snáď zaslúžilo vlastné pojednanie, sa republikánske jednotky na rozkaz vlády dopustili činov, ktoré mnohí označujú za prvú genocídu v dejinách. Tento pojem prvýkrát použil v roku 1983 práve zmienený Pierre Chaunu. V roku 1986 vydal ďalší francúzsky historik Reynald Secher knihu Francúzska genocída: Vendeé. Napriek veľkým polemikám tento názor zdieľajú ďalší odborníci.

Jeden z republikánskych generálov nasadených proti povstaniu Jean-Baptiste Carrier dal svojim vojakom pokyn: „Nech nám nikto nekáže o humanizme voči týmto beštiám z Vendeé, všetci budú vyhladení, ani jeden povstalec nesmie zostať nažive.

Ďalší republikánsky generál Westermann (neskôr v roku 1794 popravený v proskripciách proti Dantonovcom) písal po vykonaní mnohých represálií Výboru verejného blaha:

Vendeé už neexistuje! Vďaka našej slobodnej šabli zomrelo aj so svojimi ženami a deťmi. Rozhodol som sa pochovať celé mesto v lesoch a bažinách Savenay. Využil som oprávnenia, ktoré mi boli dané, deti rozdupal koňmi a ženy vyvraždil, aby nemohli ďalej plodiť banditov. Neľutujem ani jedného väzňa. Zničil som všetkých.

Práve vo Vendeé republikáni prvýkrát uskutočnili tzv. politiku spálenej zeme, kedy systematicky ničili celé hospodárstva, aby odrezali povstalcov od zdrojov obživy. Prvýkrát tiež použili chemické zbrane vo forme otrávenej vody či otravných plynov. Mnohých kňazov a civilistov popravili otrasným spôsobom tak, že nimi naplnili loď, ktorú neskôr nechali potopiť v strede rieky. Počet obetí dodnes nie je presne určený, odhady sa pohybujú od 120 000 do 250 000 z celkového počtu 600 000 obyvateľov Vendeé.

Francúzska revolúcia teda Francúzsku nepriniesla nič dobré. Naopak, jej myšlienky a východiská sa neskôr rozšírili a udomácnili v celej Európe. Kam smeruje náš kontinent vyznávajúci princípy a politiku francúzskych republikánov a revolucionárov? Je dnes, v deň 225. výročia pádu Bastily a začiatku tzv. Veľkej francúzskej revolúcie, čo oslavovať? Nie, ako hovorí profesor Chaunu, svet by bol bez tejto revolúcie oveľa lepším...

Zábava