Chrám Lavry Pečorskej v ruinách. Po zinscenovanom atentáte Jurijom Michajlovičom Borbittom na prezidenta Tisa.Ján Košút vo svojich memoároch Cez červený očistec (1995, 2009) opisuje stretnutie s istým Jurijom Michajlovičom Borbittom, bývalým cárskym a neskôr i boľševickým plukovníkom, ktorý bol svedkom návštevy prezidenta Tisa na Ukrajine v kyjevskom chráme Lavra Pečorská.

Ján Košút sa narodil 26. augusta 1926 vo Vígľaši neďaleko Zvolena. Ľudovú školu vychodil v rodisku, na gymnáziu študoval vo Zvolene. Tesne pred koncom 2. svetovej vojny, 17. apríla odvliekli orgány NKVD devätnásťročného študenta z domu a spolu s tisíckami iných Slovákov ho deportovali do povestných stalinských táborov. Osem rokov a osem mesiacov pracoval ako väzeň číslo Ž - 602 v polárnej oblasti ZSSR a na Sibíri. V roku 1953, po rehabilitácii Najvyšším súdom ZSSR, sa Ján Košút vrátil na Slovensko.

O tom, že prezident Tiso mal umrieť pod sutinou kyjevského chrámu Lavry Pečorskej viac sám Košút vlastnými slovami:


Ján KošútStal som sa vysokopostaveným pridurkom. Chodil som fasovať stravu do kuchyne, kde sa medzitým stal vedúcim bývalý plukovník cárskej armády, potom – hrdina revolučnej Červenej armády. Pričinil sa údajne o zlikvidovanie armády Vrangeľa.

Muž nižšej, ale perfektne vojenskej postavy, ktorému tolerovali v tábore nosenie prešediveno-hrdzavej briadky: Jurij Michajlovič Borbitt.

Keď sa dozvedel, že som Slovák, posielal mi po pacientovi Archipovovi v noci v neveľkom vedre – varenú kašu, dokonca aj varený hrach. A ja som to kvantum cez noc zožral!

Pacienta Archipovova som tajne v noci púšťal do kuchyne na výpomoc. Do týždňa umrel na vodnatieľku. Možno aj mojím pričinením. – Ale umrel dôstojne, sýty!

Jurij Michajlovič ma raz v kuchynskej komôrke ponúkol litrovým pohárom naplneným tekutinou, podobnou mlieku. Bol to jemný, nápojový kvas. Z múky. Musel som to vypiť na počkanie. Bolo to ohromne sladké a grgavé. Potom sa mi zdalo, že mi z úst šľahá plameň ako z „letlampy“. Večer som zistil, že vôbec nie som hladný. Tento zázračný pocit ma sprevádzal potom po dobu niekoľkých mesiacov.

Začal som rapídne priberať. Zbadala to aj doktorka Novikovova a na môj pozdrav odpovedala spokojným úsmevom. Aj náčelník sančasti, kapitán doktor Kapin.

Božemôj, – to boli ohromní ľudia vo vzťahu k nám, trestancom.

– Jurij Michajlovič, – oslovil som raz šéfa kuchyne, spolutrestanca Borbitta:

– Prečo mám u vás „blat“? „Blat“ bol žargónový výraz pre falošnú solidaritu a pokútnu protekciu.

Chytil ma za rukáv a vtiahol ma do kuchynskej komôrky. Sadli sme si oproti sebe na prevrátené debničky.

– Tak teda, braček Slovák, – počúvajte!

– A začal hovoriť ticho, temer pološeptom, hoci sa mu to vôbec nedarilo:

– Ja, Jurij Michajlovič Borbitt, plukovník-hrdina, nositeľ mnohých cárskych aj boľševických vyznamenaní, bol som v tejto vojne šelmou. Číhal som aj na vašu fašistickú slovenskú vládu.

– ???

– Na okupovanej Ukrajine, ako riaditeľ všetkých najlepších hotelov, som mal za úlohu kŕmiť ako len najlepšie viem tie najvyššie hitlerovské, oficierke hnusoby. To – aby boli milosrdní k občanom a ja aby som si u nich získal dôveru. Viete, že som ich na Vianoce kŕmil aj šampiňónkami? Hlupáci – nažrali sa nedovarených zemiakov, tenko pokrájaných a udusených v šampiňónovom prášku.

Štáb mi zveril mimoriadnu úlohu: počas bohoslužieb, ktoré bude vysluhovať slovenský prezident – kňaz v Uspenskom chráme Lavry Pečorskej v Kyjeve „vzorvať sobor v mieste s fašistskim slovackim praviteľstvom“. (Vyhodiť do povetria chrám spolu s fašistickou slovenskou vládou).

Poznal som ich trasu. Išli cez Lipovec do Žitomíra, po stopách vášho vojenského útvaru, čo bojoval na strane Nemcov. Zastavovali sa na hroboch vašich padlých vojakov. Zo Žitomíra sa mali vrátiť domov.

Tu prišla správa, že váš prezident sa chce pomodliť v Lavre Pečorskej za oslobodenie Ukrajiny od boľševikov.

To bolo bláznovstvo! Veď Kyjev len nedávno Nemci dobyli. Tam bolo dosť „horúco“. Preto mu dali ako doprovod nemeckého generála.

– Viete, priateľko – ja som už videl vo svojom živote štátnikov a štátnikov. Až sa mi „prejedli“. Keď niektorý náš, ani nie štátnik, ale iba vyšší funkcionár, sa hodlá mimo Moskvy zúčastniť nejakej akcie, – viete si predstaviť, aké bezpečnostné opatrenia sa robia už niekoľko dní dopredu? A tá veľká a tajná ochrana! Hnus! Z akých prostriedkov to my vydržiavame ich mračná bezpečnosti? Zo spoločných. „A narod – niščeta“! (A národ je žobrač).

Borbitt pokračoval:

– Tí vaši – Ján Martinovič – ako barani. Ako je Boh nadomnou, nevidel som medzi nimi ani jedného policajta – iba dvoch dôstojníkov.

A pokračoval:

– Najviac ma ohúrilo to ich bláznivé zastavenie sa v kolchoze.

V Kyjeve sa ma jeden z tých uniformovaných ordonancov opýtal čo ich sledujem. Podal som mu nefalšované, po nemecky napísané a opečiatkované zmocnenie, ktorým ma nemecké okupačné orgány poverujú, aby som sa postaral o pohodlné ubytovanie a slušnú stravu nemeckého dôstojníckeho zboru. Keď to prečítal a oznámil ostatným, veľmi úctivo mi oznámili, že sa môžem zviezť s nimi. Odmietol som: bolo mi akosi proti srsti voziť sa s fašistami.

Keď sa jeden dôstojník dozvedel, že som bývalý plukovník cárskej armády, veľmi sa so mnou spriatelil – samozrejme pri vodke – a daroval mi nádherný pozlátený, dôstojnícky kord.

– Viete, Jan, – pokračoval po krátkej odmlke Borbitt – tento vzácny úprimný vzťah nepriateľského vojaka preťal vo mne tepnu chladnokrvnej šelmy.

Nie, nie! Ako je Boh nado mnou, nikdy vo svojom živote nevytasil som zbraň na bezbranného a nikdy som nedovolil strieľať po ustupujúcich. To je pravda! Nech zhyniem! Ja som vojak, vojak, vojak!

Jurij Michajlovič začal revať a ja som prestrašne vybehol do kuchyne. Borbitt ma však vrátil do komôrky a pokračoval:

– „Sviaščennik“ sa išiel modliť a my – piť. Nie všetci. Najviac som pil ja a ten, čo mal bujné vlasy a bokombrady skoro ako Žid. Vo fazónke mal zastoknutý kvietok a pripomenul mi, že sa doma zaoberá propagandou (Tido J. Gašpar). O chvíľu ma chytil okolo hrdla a začal nôtiť našu „Volga, Volga...“ pekným, sýtym hlasom a celkom obstojne. Bezchybnou ruštinou – až na ten prízvuk.

Rozplakal som sa. Bez pretvárky, veľa som pil. Mal som už vypité až na piate božie prikázanie – „Nezabiješ“!

Pil som ďalej. Mali sme dosť vodky. Ale neožral som sa až do temnoty. Neviem, koho som ľutoval, ale ľutoval som úprimne.

Tu sa Jurij Michajlovič Borbitt na chvíľu zamyslel a pokračoval:

– Krátko povedané – splnil som rozkaz: Chrám v Lavre Pečorskej som vyhodil do vzduchu. Keď bol prázdny. Dvadsať minút po tom, ako sa váš prezident „pop“ tam pomodlil a keď, súrení tým nemeckým generálom, všetci opustili túto svätyňu.

„Vot“!

O dva dni po tomto rozprávaní pripomenul mi Jurij Michajlovič, že práve za tento akt ho odsúdili a že jeho slobodienka je už pochovaná.

– Viete, ja som chvastúň, ešte aj teraz v nevôli, – pokračoval. A po vojne sme boli všetci „geroji“ (hrdinovia). Nuž, trafilo sa, s to dosť často, že sme si my chlapi vypili a chvastali sa svojimi hrdinstvami. Tak som raz doniesol do krčmy ten osudný kord a vyrozprával som kamarátom celú tú historku.

Na druhý deň ma „zabasli“.

„Stukači“ sú aj medzi najlepšími kamarátmi. Bodaj by ich do rána všetkých peklo pohltilo!

Borbitt surovo zaklial a nehľadiac na svoj vek – spravil energický, perfektný „čelom vzad“ – po vojensky a vypochodoval z lágernej kuchyne.

Poznámka: Po dvadsiatich rokoch som ako turista navštívil komplex kláštora Lavry Pečorskej v Kyjeve. Uspenský chrám bol v rozvalinách. Sprievodkyňa nám vysvetlila, že je to pamiatka „na fašistkuju bombjošku“ (fašistické bombardovanie).

Boh vie, kto hovoril pravdu: či turistická sprievodkyňa, či Borbitt. Čosi ma však v podvedomí núti, aby som Borbittovi uveril. Určité nezrovnalosti ma tu predsa len mýlia: kto mohol v prvých týždňoch vojny, na chaotickom území, mať také presné informácie o pohybe slovenských štátnikov a dômyselne pripraviť na nich atentát? Sovieti – či Nemci? Nebol Borbitt, súdiac podľa priezviska, sovietskym občanom nemeckej národnosti?

Na základe čoho si získal plnú dôveru nemeckých okupačných orgánov?

Komu viac prekážal Tiso – Stalinovi, či Hitlerovi?

Ale som si istý, že keby bol vtedy Jurij Michajlovič Borbitt čo len tušil, že títo jeho „klienti“ budú po vojne hodnotení ako vojnoví zločinci a že si dejiny poznačia ojedinelú popravu prezidenta republiky – povrazom, bez zaváhania a bez výčitiek svedomia by ich bol na mieste zlikvidoval. Na to dám svoj krk! Borbitt nebol mamľas, Borbitt bol vojak!

Košút, J.: Cez červený očistec. Mladá Detva: Bratislava, 2009.