Oficiálna interpretácia „Slovenského národného povstania“ ho považuje za dobrú vec a svetlú stránku našich dejín. Ide vraj o hrdinský odboj slovenského národa proti fašizmu a zlému režimu. Je však všetko také jasné? Je povstanie skutočne tým, za čo ho vydáva oficiálna história? Máme byť na čo hrdí? Pre odpovede na tieto otázky je potrebné opustiť jednostranný výklad a viac pochopiť súvislosti, ktoré obklopujú povstanie.

V tomto článku chceme preto poukázať na fakty a súvislosti, s ktorými sa obvykle v hlavnom mediálnom či historickom prúde nestretneme.

Kto boli hlavní odporcovia Slovenského štátu?

Vznik Slovenského štátu 14. marca 1939 bol vo väčšinou obyvateľstva vnímaný kladne. Hoci spočiatku vládla určitá neistota, keďže išlo vlastne o veľký krok do neznáma, čoskoro sa ukázalo, že výpovede neprajníkov o tom, že samostatné Slovensko nebude schopné sa udržať, sa nevyplnili. Vznik Slovenského štátu znamenal koniec čechoslovakizmu a pražského centralizmu a ochranu tradičných slovenských hodnôt. To bolo presne to, čo si v tom čase želal bežný slovenský človek.

Predsa však ostali na Slovensku skupiny, ktoré sa nemohli s jeho samostatnou existenciou zmieriť. Medzi tieto patrili komunisti, ktorým boli cudzie základy ideológie štátu: kresťanská morálka a národný princíp. Pochopiteľne to boli aj Židia, na ktorých vládnuci režim prihliadal silne kriticky a neskôr ich kruto prenasledoval. Ďalšou takouto skupinou boli čechoslovakisti a sympatizanti Beneša, ktorý nikdy neakceptoval existenciu slovenského národa a tobôž nie jeho samostatného štátu. V neposlednom rade k odporcom štátu patrili aj tí, ktorým sa jednoducho nepáčil nemecký vplyv na Slovensku alebo zjavne nedemokratický charakter režimu.

Slovenský štát – voči odporcom relatívne mierny

Pokiaľ vezmeme do úvahy, že práve prebiehala svetová vojna, vládna moc na SLovensku bola voči mnohým skupinám politických odporcov dosť mierna. Neplatí to, samozrejme, pre prenasledovanie Židov ako skupiny, ktoré však bolo inou kapitolou.

Napríklad, hoci polícia rozbila prvé štyri ilegálne vedenia Komunistickej strany Slovenska (KSS), známi komunisti sa stretávali dokonca s vrcholnými predstaviteľmi SR. Ladislav Novomeský, popredný komunista, bol v pravidelnom styku s ministrom vnútra Alexandrom (Šaňom) Machom. 22. septembra 1941 sa dokonca v kaviarni Luxor v Bratislave skontaktoval s poslancami Slovenského snemu, kde ich prosil, aby držali prezidenta Dr. Jozefa Tisa pri moci a zabránili jeho abdikácii. Od roku 1942 stál na čele protikomunistického oddelenia Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB) Novomeského bratranec, Dr. Pavol Príkopa.

Na Slovensku až do povstania nebol nikto popravený, zatiaľ čo v demokratickom a neutrálnom Švajčiarsku popravili počas vojny 33 ľudí.

Minister vnútra Šaňo Mach rezolútne vyhlásil: „Nedopustím tu také pomery, aby si pokojný občan každú noc líhal v obavách, že ho odvlečú do neznáma, ako sa to robí už vyše dvadsať rokov v tom raji, ktorý sľubujú i nám.“ Keď mu vyčítali, že neodpláca centralistom ich vlastnou mincou, teda že s nimi nezachádza tak, ako oni zachádzali s ľudákmi do roku 1938, Mach zvykol odpovedať: „Nie, neurobím to. My im musíme ukázať, že vieme odpúšťať a že im ponúkame ruku k spolupráci bez akýchkoľvek zadných úmyslov. Ich dôveru si získame len vtedy, keď budeme voči nim takí štedrí, ako voči svojim a keď možno, aj štedrejší.“

Šaňo Mach sa však svojím prístupom zrejme prepočítal. Takáto koncepcia by azda mohla fungovať v mierových časoch, ale v neistých rokoch priebehu svetovej vojny sa na takúto filozofiu prihliadalo ako na prejav slabosti, váhavosti a neistoty.

Pri takomto postupe štátnej moci mali teda odporcovia režimu priestor organizovať sa. Navyše, so zhoršovaním sa frontovej situácie pre Nemecko sa okrem už menovaných skupín k slovu dostávali aj oportunisti, ktorí videli, že vojna je stratená, a tak nemali problém prebehnúť na druhú stranu, keďže z toho neskôr mali osobný prospech.

Aj Nemci to vnímali tak, že slovenská vláda bola voči odporcom oveľa miernejšia, ako mala byť. Krátko po začiatku bojov, v prvých dňoch septembra 1944, nemeckí informátori hlásili:
„Zasväteného udalosti na Slovensku neprekvapili. Prišlo to, čo mnohí predvídali. Základné zlo momentálnych povstaleckých hnutí spočíva v päťročnej voľnej politike prezidenta Slovenského štátu Dr. Tisu a slovenskej vlády voči všetkým protestantsko-československo-boľševickým a reakčným kapitalistickým živlom, ktoré si, hoci ustúpili po 14. marci 1939 do úzadia, ruka v ruke s Čechmi žijúcimi i naďalej na Slovensku, dokázali vytvoriť v súkromnom hospodárstve silné pozície a napriek tomu, že odstúpili z verejnopolitickej scény, znamenajú skryté nebezpečenstvo pre mladý Slovenský štát.“

Na ministerstve vnútra sa samozrejme o plánoch povstania vedelo, alebo minimálne tušilo, ale politici nechceli situáciu ešte zhoršiť predčasným násilným zásahom. Zákrok sa odkladal, rokovania boli nerozhodné, vláda chcela predísť zbytočnému násiliu, a tak sa dúfalo, že povstalci sa budú držať zdravého rozumu. Alexander Mach zastával stanovisko: „Kým nevyhadzujú mosty a fabriky, nechajme ich na pokoji.“ Keď však s takýmito akciami začali, bolo už neskoro.

Začiatky konšpiračných aktivít

Na Slovensku bolo viacero skupín odporujúcich vláde. Neexistovala jednotná vízia odboja. Aj keď spoločne zdieľali opozičné stanovisko proti slovenskej vláde a chceli ju zvrhnúť, rozchádzali sa v názore, čím ju nahradiť: niektorí navrhovali obnovenie Československej republiky (ČSR), iní zriadenie Slovenskej socialistickej republiky. Ďalšie zase chceli iba odstrániť vplyv Nemcov v štáte, ale zachovať slovenskú samostatnosť. Rôzne skupiny idúce do povstania mali rozličné, často protichodné ciele, záujmy a predstavy.

Najaktívnejšími odporcami režimu boli komunisti. Už v novembri 1941 ilegálne vedenie KSS poverilo Jozefa Lietavca zakladaním ozbrojených partizánskych jednotiek. Na jar 1942 komunisti utvorili „Ústredný národný revolučný výbor“ a v „Ohlase k slovenskému národu“ vyzvali občanov, aby zakladali národné výbory ako „orgány boja za oslobodenie Slovenska“. Odozva verejnosti však bola minimálna.

V marci 1942 vznikla v réžii komunistov prvá partizánska skupina (prvá z tzv. „bojových jánošíkovských družín“), v ktorej bolo okolo 30 členov, z toho asi 20 Židov. Táto skupina bola však rozbitá žandármi a Hlinkovou gardou a väčšina jej členov postupne pozatýkaná. V roku 1943 odmietol odísť na východný front bojovať proti boľševizmu dôstojník v zálohe poručík Viliam Žingor a čoskoro sa okolo neho vytvorila ozbrojená družina. Nemala však zatiaľ proti komu bojovať, veď Nemcov na Slovensku nebolo.

Koncom roku 1943 sa utvorila ilegálna Slovenská národná rada (SNR), v ktorej sa združili komunisti a predstavitelia „občianskeho odboja“, často čechoslovakisti. V dokumente zvaný „Vianočná dohoda“ manifestovali tieto skupiny svoju víziu. Komunisti túto spoluprácu od začiatku vnímali ako „dočasnú nutnosť, ktorá v procese národnooslobodzovacieho boja stratí svoju platnosť“. Komunisti teda nekomunistické zložky odboja šikovne využili ako odrazový mostík. V apríli 1944 nadviazala SNR (po tom, čo ju viacerí dôstojníci Slovenskej armády odmietli) styk s podplukovníkom Slovenskej armády Jánom Golianom, ktorý mal zabezpečiť vojenskú stránku povstania. Tak vzniklo Vojenské ústredie SNR.

Keď už bolo jasné, že Nemecko vojnu nevyhrá, aj v Slovenskej armáde sa, nezávisle od SNR, objavili tendencie prejsť na stranu Spojencov. Takéto plány vypracoval minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš v spolupráci s generálom Augustínom Malárom. Plánovali v pravej chvíli otvoriť Slovensko Červenej armáde. Dúfali, že sa im takýmto krokom podarí zabrániť tomu, aby sa Slovensko potopilo spolu s Nemeckou ríšou, ušetriť ho od vojnových hrôz a zachovať slovenskú samostatnosť aj po vojne. Komunisti aj SNR však s Čatlošom odmietli spolupracovať, keďže sa pre nich príliš skompromitoval spoluprácou s Nemcami. Ústredným rozdielom bolo tiež, že Čatloš bol za zachovanie slovenskej samostatnosti a nie za obnovenie Československej republiky.

V lete 1944 začalo sovietske velenie v narastajúcej miere zhadzovať na slovenské územie diverzné jednotky partizánov, ktoré podliehali Kyjevu. Prvá skupina bola vysadená v noci z 25. na 26. júla na Liptove a na jej čele stál Piotr Alexejevič Veličko. Na Slovensko bolo vyslaných spolu 53 organizátorských skupín boľševických partizánov. Známymi sovietskymi veliteľmi boli napríklad Alexej Nikitič Asmolov, Anatolij Pavlovič Ržeckij, Jevgenij Pavlovič Voľanskij či Alexej Semionovič Jegorov. K týmto sa pridávali rôzni zločinci, zbehovia zo slovenskej armády, ale aj presvedčení odporcovia režimu SR.

Takéto bandy sa začali angažovať v strieľaní slovenských občanov nemeckej národnosti, vyhadzovaní koľajníc, ciest a mostov do vzduchu, ale aj pri obyčajnom lúpení a vraždení. Ich činnosť sa zintenzívnila najmä pred jeseňou 1944. Ak mali tieto akcie za cieľ vyvolať nemeckú reakciu, presne to sa im podarilo.

S účinnosťou od 12. augusta vyhlásila slovenská vláda stanné právo v oblastiach, ktoré boli najviac zastihnuté partizánskymi nepokojmi. Dva dni na to boli časti Slovenska vyhlásené veliteľstvom nemeckej brannej moci za vojnové územie, avšak „s obmedzeniami, ktoré vyplývajú zo suverenity Slovenského štátu“ a tiež s upozornením, že „všetky záležitosti správy a obhospodarovania, vrátane využívania pôdy operačného územia, ostávajú výhradnými úlohami slovenských úradov“. Ďalšie kroky Nemci zatiaľ nepodnikli.

Horúce leto 1944

Alexander Mach odkázal po generálovi Malárovi povstalcom, aby sa vyvarovali predčasných akcií, ktoré by mohli vyvolať tvrdú reakciu Nemeckej ríše. Povstalci však túto radu nevzali na vedomie.

19. augusta partizáni zo skupiny Čapajev vyhodili do vzduchu zeležničný most na trati Kysak – Margecany. 24. augusta zničili tunely pri Strečne a Kraľovanoch, čím prerušili dopravné spojenie na trati Žilina – Košice, prepadli železničný uzol Margecany, pričom zabili sedem osôb (z toho jednu ženu), úplne zničili železničnú stanicu, mínami rozmetali šesť lokomotív a spálili približne 300 nákladných vagónov plných slovenského dreva (všetky zhoreli). Z miesta zločinu utiekli na ukradnutých autách a cestou zastrelili dvoch Nemcov.

Už vtedy žiadali Nemci od Tisa súhlas na zakročenie, ten to však odmietol. Stále dúfal, že Slováci sa spamätajú a situácia sa upokojí.

25. augusta bol za hlavného veliteľa Slovenskej armády vymenovaný generál Jozef Turanec. Armádu však zdedil v ťažkom stave, mnohí dôstojníci už prešli na druhú stranu a zvyšku mužstva sa veľmi proti partizánom zasahovať nehecelo. Už 13. augusta sa totiž v Sklabini Golian so sovietskym partizánom Veličkom dohodol na spoločnom postupe vojakov a partizánov v povstaní. To znamenalo, že SNR bude mlčky tolerovať výčiny partizánov, čo sa aj stalo.

Generál Jozef Turanec (1892 – 1957) sa osvedčil už na východnom fronte ako veliteľ slovenskej Rýchlej divízie. Bol držiteľom vysokého nemeckého vyznamenania Rytiersky kríž, ktoré mu udelil osobne ríšsky kancelár Adolf Hitler. Bol vymenovaný za hlavného veliteľa Slovenskej armády, funkcie sa však ani nestihol ujať. 29. augusta bol partizánmi zadržaný na letisku Tri Duby. Zahynul v komunistickom žalári.

27. augusta 1944 partizáni a vojaci, ktorí sa k nim pridali po obsadení Ružomberka, zabili asi sto nemeckých vojakov a následne zajali 67 príslušníkov Nemeckej strany. Na noc ich uväznili a na druhý deň ráno spolu s ďalšími vyše 20 uväznenými ružomberskými civilmi odvliekli do priestoru Podsuchá – Biely Potok a tam ich partizáni všetkých povraždili. Išlo o prvú masovú vraždu na území Slovenskej republiky. Podľa iných prameňov bol počet zavraždených 146 a partizáni používali trieštivé náboje. Byty povraždených občanov Ružomberka povstalci vyrabovali.

V nedeľu 27. augusta večer minister vnútra Šaňo Mach vystúpil v rozhlase s prejavom, ktorým sa pokúsil upokojiť situáciu. Už predtým varoval pred uvoľnením „krvavej lavíny“, ktorá „mení kedysi kvitnúcu vlasť na územie cintorínov a pohorelísk“. Ešte však ani poriadne nedozneli Machove slová, keď sa v Brezne nad Hronom odohrávala masakra, počas ktorej za obeť partizánom z jednotky „Za slobodu Slovanov“ padli štyria vedúci Slováci, vrátane primátora Františka Slameňa. V tomto čase ešte stále Tiso, Mach aj generál Turanec odmietali zásah Nemcov a Nemci toto rozhodnutie rešpektovali.

Na druhý deň Alexander Mach s hrôzou zisťoval, že žandárstvo, ktoré malo podľa jeho včerajších slov narobiť poriadok a ochraňovať občanov, už nie je v rukách slovenskej vlády. Hneď ráno lietadlom odcestoval do Ružomberka, kde uvidel, že väčšina mestskej posádky dezertovala k partizánom a zaujala palebné pozície na vŕškoch nad mestom. Telefonicky sa spojil s Turčianskym Sv. Martinom a zisťoval, že situácia v meste aj celom Turci je beznádejná. Výčiny partizánov sa množili a armáda i žandárstvo proti nim odmietali zasiahnuť.

Na tomto mieste treba poznamenať, že v tejto fáze vojny sa už režim Slovenskej republiky netešil takej silnej podpore ako na začiatku. Svedčí o tom aj zdržanlivý postoj slovenskej armády, ktorá sa zdráhala zasiahnuť proti partizánom. Na druhej strane sa väčšina armády však k povstalcom nepridala. Na jeseň roku 1944 už bolo jasné, že Nemci nevyhrajú vojnu a vládli obavy, čo sa potom stane so Slovenskom a ako veľmi na to doplatíme. Zároveň vládla snaha čo najväčšiu časť krajiny ušetriť od vojnových hrôz.

28. augusta v Martine partizáni zastavili medzinárodný rýchlik, v ktorom sa vracala z Rumunska nemecká vojenská misia. Z vlaku úkladne vylákali všetkých jej 28 členov a na rozkaz sovietskeho partizánskeho veliteľa P. A. Veličku ich pri neúspešnom pokuse o odzbrojenie do jedného postrieľali (podľa niektorých zdrojov vrátanie žien a detí). V Ľubochni partizáni prepadli 20-člennú strážnu jednotku nemeckých detských táborov aj s telefonistkou a napriek tomu, že sa im vzdali, všetkých ich pred hotelom Fatra zavraždili.

K partizánom sa otvorene pridali posádky ďalších slovenských miest – okrem Ružomberku a Turčianskeho Sv. Martina aj Zvolen a Liptovský Sv. Mikuláš. Ďalšie mestá partizáni obsadili násilne. Na viacerých miestach bolo vyhlásené obnovenie ČSR. Nemecký vyslanec v Bratislave Hans Elard Ludin opäť naliehal na prezidenta Tisa a apelujúc na závažnosť situácie ho žiadal, aby dal súhlas s nemeckým zásahom.

Skonfiškované nelegálne držané zbrane partizánskej skupiny „Janko Kráľ“.

Príchod Nemcov

Tisovi sa rozhodovalo veľmi ťažko, veď nikomu nie je príjemná prítomnosť cudzích vojsk na území vlastného štátu. Zároveň si bol vedomý toho, čo to v praxi bude znamenať. Ako už predtým povedal: „Keby raz Nemci sem prišli, ľahko by sme sa ich nezbavili“. Aj preto sa snažil udržať na Slovensku poriadok.

Situáciu, ktorá na Slovensku vládla, sme však vykreslili už vyššie: boli zabíjaní občania slovenskej aj nemeckej národnosti, infraštruktúra ničená a prepady partizánov sa množili. Slovenská armáda ale nebola motivovaná zasahovať. Za daných okolností si Tiso uvedomil, že nemá inej možnosti ako požiadať Nemcov o pomoc, ak len nemá sledovať rozklad vlády vo vlastnej krajine. Ludin to pred „Národným súdom“ v roku 1946 opísal takto: „Tiso dal súhlas, ale bolo vidno, že k tomuto rozhodnutiu dospel iba po ťažkých vnútorných bojoch a v jasnom spoznaní, že povstanie sa vlastnými silami nemôže potlačiť.“

V noci z 28. na 29. augusta začali nemecké jednotky prenikať na slovenské územie a bojovať proti partizánom a povstalcom. Nemci prišli primárne potlačiť výtržnosti partizánov, pravda, bojovali aj proti každému, kto sa im postavil na odpor.

Tento zákrok proti narastajúcim zločinom partizánov povstalci vnímali ako „okupáciu Slovenska“. Preto 29. augusta s platnosťou od 20. hodiny podplukovník Ján Golian vydal rozkaz „Začnite s vysťahovaním“, čo bolo heslo dohodnuté na začatie povstania.

Banskej Bystrice sa zmocnili jednotky 1. partizánskej brigády J. V. Stalina, ktorej velil sovietsky náčelník štábu Anatolij Pavlovič Ržeckij a vyhlásili tam obnovenie Československej republiky. Takto sa začalo povstanie.

Na druhý deň (30. augusta) sa povstalci zmocnili technického zariadenia Slovenského rozhlasu a pod názvom „Slobodný vysielač“ ho začali používať na svoje ciele. Tento vysielač pôsobil až do 27. októbra. Povstalci si uvedomovali, akú širokú podporu má osoba prezidenta Dr. Tisa a pokúsili sa túto skutočnosť vo svojej propagande využiť.

Povstanie odštartované lžou

Podplukovník Miroslav Vesel vyhlásil 30. augusta v prejave na podporu povstania, že „Nemci zrušili Slovenskú republiku, uväznili prezidenta Dr. Jozefa Tisu a odvliekli ho do Malaciek, kde ho majú zastreliť. (...) Maďari už prekročili hranice pri Lučenci.“

Takáto lož však nemohla vytrvať dlho, pretože večer mal v rozhlase vystúpiť prezident republiky. Podľa svedectiev viacerých pamätníkov sa skupina vojakov blízka Golianovi pokúsila o atentát na neho, avšak len nečakaný príchod ministra Macha zmaril ich plán. Tiso pokojne predniesol v rozhlase svoj prejav. Aj iní predstavitelia SR svojimi vyhláseniami poukázali na lži a nepresnosti povstaleckých vyhlásení.

Skutočne zničujúci bol pre povstalcov aj prejav ministra národnej obrany Ferdinanda Čatloša, ktorý odznel v éteri ešte pred samotným začiatkom povstania. V jeho závere ostro odsúdil diverzné a vražedné akcie partizánov: „Partizáni sú najväčší nepriatelia slobodného a pokojného Slovenska. Kto by s nimi držal, je zradcom svojho rodu i svojej otčiny, ničí všetko, čo je spojené so slovenskou slobodou.“ Čatloš vyzýval slovenských vojakov, aby nekládli odpor postupujúcim nemeckým vojskám. Drvivá väčšina posádok na západnom Slovensku ho uposlúchla.

Podobne po prejave generála Malára, ktorý bol tiež adresovaný slovenským vojakom a varoval ich pred unáhleným konaním, sa zase nechali Nemcami odzbrojiť východoslovenské divízie, ktoré mali tvoriť jadro povstania. Prakticky úplne bez odozvy ostal Golianov rozkaz „nenechať sa odzbrojiť“.

Veľa slušných ľudí, ktorí boli zlákaní pridať sa k povstaniu práve na obranu Slovenskej republiky, si uvedomili, že boli oklamaní. Z mnohých miest na Slovensku začali prichádzať správy ako napr. táto z Topoľčian: „Po rozhlasovom prejave pána prezidenta o 19.00 hod nastal v radoch narukovaných veľký zmätok. Mnohí zložili zbrane po obciach, či už na úradoch, alebo v kasárňach, alebo ich zahadzovali a poutekali domov.“

Pre týchto podvedených ľudí však často nebolo cesty späť: jednak nesúhlasili s povstalcami, na druhej strane ich už Nemci vnímali ako nepriateľov. Keby sa snažili z povstania dezertovať, hrozila by im smrť. Napriek tomu boli takéto prípady pomerne časté.

„Podpora“ obyvateľstva často vynútená

Povstalci zo 6. taktickej skupiny preverujú podozrivú osobu.

Povstalci zo 6. taktickej skupiny preverujú podozrivú osobu.

Zvyšujúci sa počet dezercií viedol k zriadeniu špeciálnych oddielov „vojenskej polície“ v rámci povstaleckých jednotiek, ktoré predstavovali zväčša niekoľkí odhodlaní strelci z automatov. V prípade, že niekoho videli utekať z boja, mali ho bez milosti zastreliť. Tieto opatrenia však ešte viac prispeli k vzdialeniu povstaleckých veliteľov a im podriadených vojakov.

Mnohí ľudia sa dostali do beznádejnej situácie a bojovali z donútenia. Ďalší nútene narukovali počas mobilizácie, ktorú niekde na povstaleckom území nariadili dokonca pod trestom smrti. Celkovo morálka radových vojakov nebola veľmi dobrá. K oslabeniu povstaleckého ducha prispela aj skutočnosť, že osobnosti na čele štátu, najmä prezident Tiso, ktorý mal v národe širokú podporu, ostro odsúdili povstanie. Keď sa rozmohli správy, že Nemci so zajatými povstalcami zaobchádzajú dobre, vyskytli sa prípady, kedy sa povstalci dobrovoľne nechávali zajať nemeckými vojskami.

Ako neskôr spomínali nemeckí vojaci a príslušníci SS z pluku Schill: „Zdalo sa, že bežný slovenský vojak nemal žiadne významné motívy bojovať, jednoducho počúval rozkazy, tak, ako každý iný vojak. (...) Ale dôstojníkov zrejme motivovala k boju možnosť prebehnúť na poslednú chvíľu k víťaznej strane, k Spojencom. (...) Mnohí príslušníci armády sa nakoniec radi vzdali po tom, čo viacerí vyšší dôstojníci v posledných momentoch existencie povstania zdúchli. (...) Na tých [slovenských vojakoch], ktorých sme zajali, bolo vidieť, že sú šťastní, že sa pre nich vojna skončila, mali pramalú chuť bojovať ďalej.“ Vo vyjadreniach zajatých a prebehnutých povstalcov často nachádzame stanoviská ako „Radšej pod Nemcami než pod boľševickými banditmi.“

Často sa argumentuje tým, že partizáni a povstalci ako ľudoví bojovníci mali podporu slovenského národa. Veď predsa: bez pomoci ľudu by vedenie partizánskej vojny nebolo možné. A nedá sa poprieť, že podpora tu bola. Na druhej strane sa však veľká slovenského obyvateľstva stavala k povstaniu pasívne, až negatívne. Ľudia sa predsa chceli vyhnúť vojnovým hrôzam, nie ich predčasne pritiahnuť k svojim dverám. Keď prišli partizáni, obyvatelia okolitých obcí im často dali, čo chceli – ako sa hovorievalo, „len aby bol pokoj“. Napokon, to, že ľudia partizánov takto podporovali, nemuselo znamenať, že s nimi súhlasia: aj postupujúce nemecké vojsko bolo ubytované v domoch Slovákov, ktorí ich často aj pohostinne pozývali k sebe, no to neznamená, že bezvýhradne súhlasili s politikou Veľkonemeckej ríše. Samozrejme netreba dopĺňať, že ak partizáni nedostali svoje, často si to vynútili. Sú zaznamenané početné nešťastné prípady, kedy ľudia odmietli pomôcť partizánom a doplatili na to svojím zdravím či až životom.

Pár dní po vypuknutí povstania (4. septembra) Čatloš dezertoval k povstalcom. Bolo to preto, lebo Nemci Tisovi dokázali, že sa kontaktoval s povstalcami a plánoval Slovensko previesť k Spojencom, hoci so zachovaním slovenskej samostatnosti. Čatloš pred zatykačom utiekol do Banskej Bystrice. Povstalci ho však medzi seba neprijali, zatkli ho a odvliekli do ZSSR. Podobne dopadol aj Malár, ktorý síce povstanie odsúdil, ale nie preto, že sa uskutočnilo, ale ako sa uskutočnilo. Po tom, čo v prejave svojim jednotkám hovoril o boji proti Nemcom v budúcnosti, nemecké bezpečnostné orgány ho zatkli a odvliekli do Nemecka, kde zomrel v koncentračnom tábore Sachsenhausen.

Heinrich Himmler: „Slovensko je spriatelený štát, a nie obsadená krajina“

Za hlavného veliteľa nemeckých vojenských operácií na Slovensku bol vymenovaný Gottlob Berger, generál Waffen SS. Berger sa od začiatku cítil ako pán Slovenska. Chcel rozpustiť a uväzniť slovenskú vládu a vymenovať novú podľa svojich predstáv. Taktiež sa ihneď dožadoval, aby mu zavolali prezidenta Tisa. Nemeckí diplomati ho ale napomenuli, že sa nachádza na území samostatného štátu, čo zdôrazňuje vždy aj Führer, takže o žiadnom rozpúšťaní vlády nemôže byť reči a o stretnutie s prezidentom musí požiadať ako každý iný. A tak si generál Berger musel počkať. V polovici septembra ho potom na jeho poste vystriedal ďalší generál SS, Hermann Höfle.

Nemecké velenie vydalo viacero príkazov, v ktorých nariadili vojakom, aby sa na Slovensku správali vzorne a slušne.

Keď generál SS Hermann Höfle preberal funkciu veliteľa operácií SS na Slovensku, Reichsführer SS Heinrich Himmler mu zdôraznil, že „Slovensko je spriatelený štát, a nie obsadená krajina. Preto je potrebné, aby sa nemecké vojsko správalo zvlášť bezchybne.“

V rozkaze Armádnej skupiny Heinrici sa zdôrazňovalo, že „vojsko treba dôkladne poučiť o tom, že sa nenachádza v nepriateľskej krajine a že bezúhonným vystupovaním a dobrým zaobchádzaním s obyvateľstvom musí prispieť k tomu, aby sa obyvateľstvo cítilo chránené nemeckou brannou mocou a podporovalo boj proti bandám“.

Ďalšie nemecké armádne rozkazy zdôrazňovali, že „treba vychádzať z toho, že Nemecko považuje Slovensko aj naďalej za spojenecký štát“. V prípade, že sa niektorí vojaci dopustia aktov zvôle proti obyvateľom Slovenska, velitelia jednotiek dostali prísny rozkaz, aby dôstojníci takéto činy bezodkladne stíhali a čo najprísnejšie potrestali páchateľov. Napr. plukovník Mathias získal disciplinárnu trestnú moc divízneho veliteľa „utvoriť stanné súdy a ťažké prechmaty nemeckých vojakov voči civilnému obyvateľstvu ihneď stíhať trestom smrti“.

Jednak vec sú formálne príkazy, druhá realita. Minimálne niektoré prípady však nasvedčujú tomu, že Nemci sa snažili naozaj udržiavať disciplínu. Napríklad v auguste 1944, len pár dní po úteku partizánov zo Žiliny, zmizol z vešiaka v kaviarni hotela Grand kožený kabát. O pár minút bol vonku chytený nemecký vojak aj s ukradnutým kabátom. Ihneď ho vzali na vyšetrovanie na nemecké veliteľstvo. Keď sa pri výsluchu správal agresívne, dokonca sa pokúsil napadnúť vypočúvajúcich, Nemci ho ihneď vyviezli za mesto a tam ho zastrelili.

Nemecká strana musela podľa stáleho Hitlerovho stanoviska rešpektovať suverenitu Slovenskej republiky, teda pri zavádzaní poriadku spolupracovať so slovenskou vládou a úradmi. V rozkaze veliteľovi Junckovi sa ako prvý bod zdôrazňovalo: „Slovensko je náš spojenec. Stanné právo vyhlásila slovenská vláda; jeho zachovanie, alebo zrušenie je vecou slovenskej vlády.“

5. septembra vydalo hlavné veliteľstvo nemeckej brannej moci rozkaz, podľa ktorého výkonná moc musí na východnom Slovensku ostať v rukách slovenských autorít.

V skutočnosti však, samozrejme, moc na území, kde sa bojovalo, prechádzala najmä do rúk bojujúcich armád. To ale bolo prirodzeným dôsledkom prebiehajúcich krutých bojov na území Slovenska.

Rýchly postup Nemcov

Nemecké vojská na územie Slovenska prenikali z viacerých prúdov. Pri postupe odzbrojovali posádky slovenskej armády, čomu sa musela slovenská vláda mlčky prizerať. Udialo sa síce až po formálnom súhlase Jozefa Tisa, ale treba tiež povedať, že nemal veľmi na výber.

Zaujímavo výnimkou bola nitrianska posádka. Velil jej plukovník Ján Šmigovský. V deň vypuknutia povstania za ním prišli predstavitelia povstalcov a vyzvali ho, aby sa k povstaniu pridal. Šmigovský to odmietol. Keď o pár dni nato začali Slovensko obsadzovať Nemci a prišli až do Nitry, vyzvali Šmigovského, aby im slovenská posádka v meste vydala zbrane. Šmigovský to opäť odmietol. Správanie Nemcov označil za drzosť, keďže sa ničím neprevinil. Obrátil sa na ministerstvo národnej obrany a povedal, že ak sa situácia nezmení „bude z toho krviprelievanie, lebo ani jednu pušku im nevydám“. Nemci napokon súhlasili, že nitriansku posádku neodzbroja. (O osude Jána Šmigovského sme podrobnejšie písali v inom článku.)

Celkovo sa bojov zúčastnilo asi 50 000 nemeckých vojakov, proti nim stálo do 60 000 povstaleckých vojakov a vyše 15 000 partizánov.

Slovenskí vojaci na západnom a východnom Slovensku uposlúchli výzvy generálov Čatloša a Malára a nekládli postupujúcim nemeckým silám odpor, a tak v prvých dňoch nemecké vojská postupovali rýchlo.

Na západe obsadili Piešťany, Trenčín, Trnavu, Nitru, Topoľčany, Čadcu, Nové Mesto nad Váhom, Považskú Bystricu, Púchov a Žilinu; na severe a východe Prešov, Bardejov, Kežmarok, Poprad, Levoču, Spišskú Novú Ves, Liptovský Mikuláš, Ružomberok. Vo väčšine týchto miest sa povstalci, ak tam vôbec nejakí boli, rozutekali a opustili ich viac-menej bez boja. Podľa očitých svedkov v Žiline partizáni ešte na úteku postrelili niekoľkých civilistov, vraj si „len tak triafali do ľudí“.

13. septembra nemecké jednotky vytlačili partizánov a povstalcov z Dolného Kubína a obsadili Oravu, kde im partizáni v Tvrdošíne nechali významné zásoby benzínu.

Neraz sa stalo, že slovenské obyvateľstvo malo práve v dôsledku vyčíňania z partizánov strach a nemeckých vojakov vítalo ako ochrancov. Takto hlásil 25. septembra 1944 SS-Hauptsturmführer H. Hoppe: „Z oslobodených oblastí máme stále nové hlásenia o tom, že slovenské obyvateľstvo je z väčšej časti v ostrom protiklade k partizánom a radostne víta nemeckú armádu. Iba myšlienka na návrat bánd negatívne ovplyvňuje obyvateľstvo a vedie k zdržanlivosti.“

Jozef Lenárt z Porúbky zaslal v októbri 1944 obsiahle hlásenie Hlavnému štábu partizánskych oddielov na Slovensku, v ktorom uvádza, že „Dedinskí občania vo Spiši si myslia, že partizáni sú zbojníci, že vraždia, pália a kradnú.“

Aj Slováci bojovali proti povstaniu

Ako sme už spomínali, slovenská armáda bola na jeseň roku 1944 v nebojaschopnom stave. Časť vojakov sa pridala k povstaniu, časť odmietla voči nemu zasiahnuť a drvivá väčšina ostatných bola odzbrojená Nemcami.

Vojaci, ktorí ešte mali chuť pomáhať pri nastoľovaní poriadku na Slovensku, sa začali organizovať takmer úplne nanovo. Neboli síce Nemcami odzbrojení, ale do bojov výraznejšie nezasiahli, skôr strážili už zaistené územia a chránili obyvateľstvo pred partizánmi. Základom Domobrany sa stala práve Šmigovského posádka z Nitry.

Prvá jednotka Domobrany zložila prísahu vernosti 8. októbra 1944. V čase najväčšieho rozmachu mala Domobrana vyše 40 000 členov. Okrem Domobrany boli zriadené aj Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy (POHG), konkrétne v septembri 1944 rozkazom Hlavného veliteľstva Hlinkovej gardy. Bolo vytvorených 17 oddielov POHG a na ich čele stál Otomar Kubala. Boli notoricky známe svojou krutosťou pri zásahoch voči partizánom a povstalcom.

Pri znovunastoľovaní a udržiavaní poriadku asistovali aj zvyšky slovenského žandárstva. 18. októbra 1944 bol za ich hlavného veliteľa menovaný plukovník Timotej Ištok (po vojne komunistami odsúdený na zastrelenie). Tomu sa do potlačenia povstania podarilo na svoju stranu získať vyše 1 000 žandárov.

Povstalecká SNR zrušila všetky ostatné strany

1. septembra 1944 SNR vydala nariadenie o zrušení politických strán a ich pridružených organizácií. Tento zákaz postihol všetky legálne strany pôsobiace v SR – Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu, Deutsche Partei aj Magyar Nemzeti Párt. Majetok týchto strán a im pridružených organizácií prepadol v prospech štátu (novovyhlásenej ČSR).

Povstalecké velenie si pomáhalo vo svojej propagande aj falošnými informáciami. Napríklad 6. septembra predsedníctvo SNR vydalo falošnú informáciu, že Nemci v Turčianskom Sv. Martine zhadzovali ampulky s baktériami týfu a červienky, a tak sa snažia otráviť slovenské obyvateľstvo.

6. septembra boli na Slovensku nariadením SNR zrušené nemecké a maďarské školy všetkých stupňov a kategórií, okrem ľudových škôl, zriadených do 6. októbra 1938 (teda za prvej Československej republiky). Takéto hrubé odnárodňovacie opatrenie sa na Slovensku nevyskytlo od čias najtvrdšej maďarizácie.

Silné postavenie v SNR mali komunisti. Predstavitelia KSS pravidelne vysielali rôzne „ohlasy k národu“, v ktorých vzývali predstaviteľov ZSSR a „hrdinskú Červenú armádu“. V Banskej Bystrici sa zo študentov, ktorí sa zúčastnili na povstaní, utvoril Klub slovenských vysokoškolákov, ktorý v úvodnej rezolúcii slávnostne vyhlásil: „Nech žije ZSSR a jeho veľký maršal Stalin! Sláva prezidentovi Dr. E. Benešovi! Sláva Československej republike!“ 6. októbra na pomoc povstaniu priletel z Moskvy generál Rudolf Viest, zastupujúci československú exilovú vládu a ujal sa velenia 1. československej armády na Slovensku. Stal sa tiež predsedom Rady na obranu Slovenska (vytvorenej už 12. 9. 1944).

Začiatok konca

Protipovstalecké vojská narazili na tvrdší odpor až na strednom Slovensku. Napr. pri Telgárte prebiehali niektoré z najťažších stretov povstania. Tvrdé boje prebiehali aj o Strečno, ktoré bránila prevažne jednotka francúzskych partizánov.

Povstalci z Banskej Bystrice žiadali Londýn o bombardovanie Bratislavy, Veľkých Kostolian, Kežmarku, Kútov, Malaciek, Hlohovca, Galanty, Nitry, Levíc, Lučenca, Košíc, Žiliny a iných slovenských miest. Ich vojská sa začali sťahovať do trojuholníka Banská Bystrica – Zvolen – Brezno. Na tomto malom území sa však ocitli v obkľúčení nemeckých vojsk a slovenských jednotiek verných SR.

Na niektorých miestach sa povstalcom podarilo front ako-tak stabilizovať a stred Slovenska držali ešte niečo vyše mesiaca. Podľa odhadu z polovice októbra nemecký veliteľ konštatoval, že v stredisku povstaleckého hnutia počet zahraničných vojakov prevyšoval sily slovenských povstalcov. 18. októbra sa začal rozhodujúci, sústredený útok nemeckých jednotiek proti oblasti, ktorá ešte bola v rukách vzbúrencov. Tomuto náporu sa už nedokázali ubrániť a povstalecká morálka sa začala definitívne rúcať.

21. októbra Nemci prerazili povstalecký odpor pri Telgárte a Červenej Skale. 24. októbra obsadili Brezno nad Hronom. V ten deň povstalci bez boja opustili Zvolen a z Banskej Bystrice utiekli velitelia Československej armády, ako aj Hlavný štáb partizánskych oddielov. V polovici októbra na príkaz predsedníctva SNR povstalci ešte stihli ulúpiť slovenský zlatý poklad uložený v trezoroch Slovenskej národnej banky v Banskej Bystrici a dali ho letecky dopraviť do Moskvy. 26. októbra už bolo po všetkom: nemecký veliteľ hlásil, že „Slovenské útvary skladajú zbrane a začínajú sa rozkladať. Ojedinelé prípady odporu sú len tam, kde je ruské velenie.“

Príslušníci slovenskej protipartizánskej jednotky SS Jagdgruppe Slowakei 232 – Slovenská stíhacia skupina s krycím menom „Jozef“.

Povstanie porazené

27. októbra Nemci obsadili Banskú Bystricu, čím potlačili povstanie. Nemecký vojenský veliteľ na Slovensku hlásil do Berlína: „Československo-sovietske povstalecké hnutie je rozbité.“ Podľa hlásení spravodajských služieb víťazné nemecké jednotky v poslednej chvíli zachránili 2 000 odvlečených občanov nemeckej národnosti – krátko predtým, než povstalci stihli vykonať už vydaný rozkaz všetkých ich vystrieľať.

28. októbra generál Rudolf Viest vydal rozkaz o rozpustení armády a jej prechode na partizánsky spôsob boja. Potom spolu s generálom (medzičasom ho povýšil Edvard Beneš) Jánom Golianom pod ochranou 227-členného Vysokoškolského strážneho oddielu ušiel z Donovalov do hôr. Podľa očitých svedkov slovenskí vojaci zapálili lietadlo, ktorým sa chceli Golian a Viest zachrániť útekom za frontovú líniu k Červenej armáde.

Začiatkom novembra boli Golian a Viest zajatí v Pohronskom Bukovci. Nemci ich chceli dať verejne popraviť v Bratislave, na intervenciu prezidenta Tisa sa to však nestalo. Golian a Viest boli deportovaní do nemeckého zajateckého tábora Eberswald, kde prežili vojnu. Potom padli do rúk agentov sovietskej okupačnej armády a boli odvlečení do Ruska na nútené práce, kde začiatkom 50. rokov zomreli. (Iné zdroje však hlásia, že boli popravení už v nemeckom Flossenburgu.)

Viestov posledný rozkaz sa ale k väčšine jednotiek už ani nedostal, a tak sa v dezorganizácii rozutekali domov alebo sa vzdali. Za komunistov sa ako eufemizmus používal výraz „zatlačenie povstania do hôr“. Je síce pravda, že istá časť povstalcov prebehla k partizánom a izolované skupiny sporadicky vyčíňali až do zániku republiky, nešlo však už o povstanie v zmysle organizovaného velenia tak, ako to bolo v septembri a októbri.

Zaujímavé svedectvo o partizánoch vydal aj jeden z nich, Pavol Hrivík, ktorý bol členom oddielu „Za vlasť“: „Skutočných partizánov, ktorí nasadzovali vlastný krk, bolo tak 30 %; tí ostatní len drancovali, zabíjali, znásilňovali ženy a dievčatá a opíjali sa.“

Krutosti partizánov

Od augusta 1944 až po potlačenie povstania, ale aj po ňom, sa na Slovensku odohrávali najväčšie krutosti snáď od čias mongolských nájazdov.

31. augusta partizáni z roty Nováky (sformovanej vzbúrenými židovskými väzňami z tábora Nováky) v Handlovej pri výsluchu zavraždili zdravotnú sestru J. Červeňovú pre podozrenie, či neschováva v nemocnici hľadané osoby. Začiatkom septembra sa štáb partizánskej brigády kapitána Jána Nálepku usídlil v kúpeľoch Kováčová. Ihneď po jeho príchode tam partizáni zabili asi desať ľudí, ktorých doviezli z Krupiny, a ich osobné dokumenty spálili. Keď sa nemecké vojsko zmocnilo tohto priestoru, nemecko-slovenská lekárska komisia pri vyšetrovaní zistila, že tam bolo zavraždených dokopy asi 20 mužov a 5 žien.

2. septembra z Koštian nad Turcom partizáni odvliekli starostu J. Šedaja, ktorý bol predsedom miestnej HSĽS a zámočníka J. Matulu. Ich mŕtve telá, ktoré niesli stopy trýznenia, našli neskôr pri neďalekej obci. 6. októbra príslušníci partizánskej brigády Gottwald vyhodili do vzduchu pri Lieskovanoch v okrese Spišská Nová Ves osobný vlak zo Spišských Vlachov, v ktorom sa viezli robotníci do práce. Na mieste zahynulo 5 ľudí a 17 bolo ťažko ranených, z ktorých nasledujúce dni štyria zomreli.

Podľa nemeckých hlásení z 27. septembra 1944: Česko-boľševické hordy bombardovali oslobodené mesto Ružomberok. Dve bomby padli na mauzóleum slovenského bojovníka za slobodu Andreja Hlinku a ťažko ho poškodili. Toto bombardovanie sa udialo na 80. narodeniny zomrelého vodcu Slovákov.“

Krutosti partizánov boli často smerované proti predstaviteľom cirkvi. V nočných hodinách z 16. na 17. novembra sa partizáni vlámali do farskej budovy v Lieskovci pri Humennom a prepadli mladého farára Jána Nemca, ktorého týrali, potom uviazali za koňom a v blate vliekli cez polia a lesy štyroch chotárov až do Žalobína. Potom ho dvoma strelami a rozsekaním lebky zavraždili. Mŕtvolu vyzlečenú zo šiat hodili do rieky Oľky. 56-ročného katolíckeho farára Martina Martinku niekoľko týždňov predtým povstalci výstrelmi z automatov priamo „prepílili“.

Partizáni sa často pomstili aj na blízkych príbuzných kňazov alebo iných ľuďoch, čo mali niečo spoločné s cirkvou. Tak v obci Kšinnej zastrelili mladého stolára, ktorý mal brata kňaza. Na vrchu Zápač nad obcou Omastiná partizáni zastrelili robotníka, ktorý mal syna v reholi. Musel si najprv sám vykopať hrob a potom ho zavraždili strelou do tyla. Dvoch bratov Magútovcov zavraždili v lese, keď im najprv odsekli ruky i nohy. Obidvaja boli učiteľmi na katolíckych školách v Malatinej a v Kalamenoch.

Už v roku 1945 po obsadení Rožňavy sa partizáni vrútili do biskupskej rezidencie a zavliekli 67-ročného biskupa Michala Bubniča do pivnice, kde ho dlho ponižovali a trýznili. Nakoniec mu rozkázali, aby si kľakol a pripravil sa na smrť, lebo ho idú zastreliť. Po niekoľkých minútach tejto hrôzy sa mu vysmiali: „Choď preč, škoda náboja, si už starý!“ Biskup sa už zo šoku nepozviechal a o pár dní zomrel v nemocnici.

Často boli ľudia vraždení ľudia, ktorí patrili k nemeckej menšine alebo jednoducho mali meno „Nemec“. 1. septembra partizáni povraždili ďalších 48 obyvateľov Ružomberka nemeckej národnosti. 5. – 6. septembra partizáni pri Nemeckej Ľupči zavraždili 32 osôb, prevažne nemeckej národnosti. Niektorým obetiam potom vytrhali zlaté zuby. V Heľpe pri Brezne zavraždili šesť ľudí vrátane sedemročného dievčatka, dvojročného chlapčeka a tehotnej ženy. Všetky obete boli slovenskí občania nemeckej národnosti. Učiteľa Schüllera zo Zázrivej zavraždili výstrelmi z automatu pred očami jeho matky. V Hruštíne zastrelili pred školou učiteľa, ktorý sa volal Nemec.

Obec Sklené: exhumácia obetí partizánskeho teroru. Stovky slovenských občanov nemeckej národnosti boli zavraždené na etnickom základe.

21. septembra pri železnici vedúcej zo Skleného do Hornej Štubne partizáni Leninského oddielu 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina guľometmi a granátmi vyvraždili 187 mužov a okradli ich mŕtvoly o cennosti. Išlo prevažne o slovenských občanov nemeckej národnosti zo Skleného.

V noci z 26. na 27. septembra partizáni na železničnej stanici v Banskej Štiavnici fyzicky zlikvidovali okolo 70 – 80 osôb z transportu civilných občanov nemeckej národnosti. (Po obsadení Banskej Štiavnice mal byť na pomstu za tento akt popravený každý desiaty obyvateľ mesta. Na intervenciu miestneho katolíckeho farára Nemci však popravu odvolali.)

20. októbra pri Drietome partizáni zajali dvoch nemeckých vojakov zo skupiny, ktorá pomáhala miestnym obyvateľom pri oraní pôdy. Obidvoch zastrelili. Ešte v deň potlačenia povstania, 27. októbra partizáni v osade Magurka zavraždili 69 – 90 občanov nemeckej národnosti.

Tvrdá nemecká odveta

Aj Nemci a Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy sa však dopustili mnohých vojnových zločinov a masakrov.

Bežnou praktikou bolo vypaľovanie obcí či horských chát, ktoré ukrývali partizánov. Desiatky dedín takto úplne alebo čiastočne ľahli popolom. Vo väčšine prípadov vypálených obcí dali Nemci obyvateľom istý čas na to, aby sa z dediny vysťahovali, zobrali si to najnutnejšie a potom domy podpálili.

Najznámejšia a najväčšia represia zo strany Nemcov sa odohrala v priebehu prvých dní januára roku 1945 v Ráztockej doline pri obci Nemecká. Tam bolo strelnou ranou do tyla nemeckými jednotkami SS postrieľaných vyše 400 (podľa niektorých prameňov až do 900) osôb. Išlo najmä o partizánov, povstalcov, Židov a kriminálnych väzňov. Obete boli na masaker zvážané z banskobystrickej krajskej väznice a následne spálené v peci na pálenie vápna. Asistovali pri tom aj príslušníci POHG. Podobne bolo pri Kremničke pri Banskej Bystrici počas masových popráv v novembri 1944 – marci 1945 postrieľaných okolo 750 ľudí.

Smutný osud zastihol obyvateľov dedín Ostrý Grúň a Kľak. Po páde Banskej Bystrice sa do blízkych hôr uchýlili povstalci a partizáni, následkom čoho obyvatelia okolitých obcí Píly a Veľkého Poľa v strachu o svoje životy privolali na pomoc jednotky SS a Gestapa. Partizáni využívali obce Ostrý Grúň a Kľak ako zásobárne potravín a od tamojších občanov vyžadovali zásobovanie. Nemci chceli partizánov od tejto možnosti odrezať, preto ľuďom z obcí stanovili termín niekoľkých dní, dokedy mali opustiť domy aj so všetkým, čo vlastnia.

Keď sa to dozvedeli partizáni, odkázali ľuďom, že ak sa odvážia poslúchnuť Nemcov, sami ich všetkých postrieľajú, čím ich držali v pozícii rukojemníkov. Občania sa dostali do bezvýchodiskovej situácie, pretože súčasne stáli pod hrozbou Nemcov i partizánov. Výzvy a vyhrážky sa niekoľko ráz opakovali z obidvoch strán, až sa major Thun rozhodol obec vypáliť, bez ohľadu na to, že ľudia boli vo svojich domoch (bola práve zima). Keď k tomu 21. januára 1945 naozaj došlo, partizáni sa ani nepokúsili občanom pomôcť, iba sa zbabelo stiahli z nemeckého dostrelu. V Ostrom Grúni a Kľaku zahynulo 149 ľudí.

Masakre sa odohrávali aj na rasovom základe. V obci Tisovec. 21. novembra 1944 nemecké jednotky postrieľali 14 rómskych mužov a 67 rómskych žien a detí odvliekli do Kremničky, kde ich popravili. Na začiatku januára 1945 (podľa iných zdrojov v novembri 1944) v Čiernom Balogu jednotka SS nahnala 60 Rómov do dvoch chatrčí, do ktorých potom cez okná strieľali z automatov. Nakoniec obe chatrče podpálili a všetci nahnaní tam zhoreli. V decembri 1944 v obci Slatina bolo pobitých 56 Rómov.

Samozrejmé bolo, že pokiaľ Nemci našli nejakých Židov, takmer automaticky ich poslali na deportáciu. Často pritom nepomohlo ani, ak mali títo Židia platné výnimky, ktoré ich mali podľa slovenského zákonodarstva chrániť pred protižidovskými paragrafmi.

Rola Židov pri povstaní

Na povstaní a jeho organizácii sa vo veľkej miere podieľali Židia. Táto skutočnosť má svoje prirodzené odôvodnenie v tom, že Židia boli režimom prvej SR veľmi obmedzovaní na právach a nakoniec až deportovaní. Preto mali mnohí motiváciu pridať sa k odboju. Ako sme už spomínali, už roku 1942 sa komunisti pokúsili založiť na východnom Slovensku prvú partizánsku skupinu, v ktorej bolo okolo 30 členov, z toho asi 20 Židov.

Aj v iných partizánskych skupinách počtom prevládali alebo vysoké posty obsadzovali Židia, napr. Alexander Markuš, Rudolf Slánsky (Salzmann), ďalším príkladom je dramatik Peter Karvaš. Židia, ktorí sa niekoľko dní pred povstaním vzbúrili v táboroch Nováky (utvorili partizánsku rotu Nováky), potom v Seredi a vo Vyhniach, sa z veľkej časti pridali k partizánom.

Celkovo sa povstania zúčastnilo asi 1 650 Židov (čo tvorilo okolo 9 – 10 % partizánov; Židia v tom čase tvorili asi 1 % obyvateľstva SR). Toto číslo Židov však nemusí byť úplné, pretože neexistujú žiadne spoľahlivé súhrnné správy o Židoch v povstaní (etnické zloženie partizánskych skupín sa podrobne nezaznamenávalo).

Predstavitelia slovenskej vlády sa, samozrejme, tejto skutočnosti chytali a interpretovali ju ako dôkaz „protislovenskosti“ celého povstania. Takto sa vyjadril Jozef Tiso: „V ten deň [29. augusta 1944] sa totiž začal odboj najpestrejšej medzinárodnej spoločnosti proti Slovenskému štátu, ku ktorému sa pridali Židia na Slovensku. Opustili dovtedajšie tábory, zanechali svoje pôsobiská, išli do hôr a so zbraňou v ruke a ešte väčšmi veľkými finančnými prostriedkami podporovali odboj proti štátu.“

Keď bol Heinrich Himmler, Reichsführer SS, koncom septembra 1944 na návšteve Bratislavy, vyčítal Tisovi jeho „nedôslednosť“ vo vzťahu k Židom. Hodil na stôl prezidentské výnimky, ktoré nemeckí vojaci našli u zastrelených a zajatých povstalcov Židov a povedal: „Toto všetko ste si mohli ušetriť, keby ste sa ich boli včas zbavili.“

Slovenská vláda a prezident zachraňovali, čo mohli

Po potlačení povstania v Banskej Bystrici generál Höfle organizoval oslavy víťazstva nad nepriateľom. Medzi pozvanými bol aj prezident Tiso a členovia slovenskej vlády. Tiso najprv odslúžil v katedrále tichú ďakovnú omšu a potom predniesol na námestí pred vojakmi i obecenstvom nasledujúci prejav (Höfle mu dodal aj osnovu prejavu vypracovanú Prof. Raschhoferom, ktorú však Tiso nepoužil):

Jozef Tiso vyznamenáva nemeckých vojakov.

Jozef Tiso vyznamenáva nemeckých vojakov. „Ďakujem Bohu, že mi tými pár plieškami umožnil zachrániť toľko slovenských životov,“ vyjadril sa neskôr o tom.

„Ťažko hovoriť ústami vtedy, keď je obťažené srdce citmi hlbokého bôľu nad tým, čo sa na Slovensku odohralo, citmi hlbokého zármutku nad všetkými mŕtvymi, ktorí padli za obeť zákerného útoku na našu štátnu samostatnosť. Večný Boh nech je odmenou týmto padlým slovenským obetiam a naša spomienka nech je len malou splátkou vďačnosti za veľký útok smrti, ktorý oni podstúpili len preto, že položili život za svoje verné, vytrvanlivé vyznávanie sa a priznávanie sa k slovenskému národu a štátu. (...) Najväčší nepriateľ slovenského národa a samozrejme aj Slovenského štátu – Beneš – vedel, že sa tu dva štáty nepomestia. Vytisnúť slovenský štát zdalo sa mu hračkou. Naštvať ale Slovákov proti vlastnému štátu vedel, že je absurdum. Za päť rokov skúsil každý Slovák, čo znamená pre Slováka Slovenský štát. Od robotníka počnúc, až po najvyššieho inteligenta všetci Slováci vedeli, že len Slovenskému štátu môžu ďakovať za svoj chlieb a existenciu. Beneš dobre vedel, že to nepôjde, takto presvedčených Slovákov chcieť dostať proti Slovenskému štátu. Preto nemohol vydať heslo: Do boja proti Slovenskému štátu! Heslo, ktoré vydal, bolo práve argumentom za Slovenský štát. Preto dal heslo: Slováci, do boja, lebo Nemci vám zavraždili prezidenta! Hľa, tu je dôkaz, keď hovorím k vám, ako ma zavraždili! (...) Mali sme nielen rozum, ale aj pocit zodpovednosti voči slovenskému štátu, keď sme vo vedomí, že proti cudzincom tu nazhadzovaným sami nestačíme, požiadali Veľkonemeckú ríšu, aby nás chránila. A česť nášmu ochrancovi Adolfovi Hitlerovi, sláva jeho armáde, jeho všetkým spolupracovníkom, zbraniam SS, sláva tu prítomnému pánu generálovi a ostatným veliteľom divízií, že nám prišli pomôcť a ako ste počuli z úst pána generála, prišli nám znova nastoliť samostatný Slovenský štát. Slovenský štát nie je likvidovaný a nie je pochovaný ani slovenský národ. Keď sa nám vytýka zo strany nepriateľa, že sa tak stalo vďaka cudzej pomoci, vtedy sa ja pýtam: Vy ste čiou pomocou išli na slovenský národ? Keď sem prišli Česi, Francúzi, Srbi a príslušníci rozličných kmeňov z celého Ruska, to nebol nápor cudzích proti Slovenskému štátu? Je ale jeden rozdiel, že kým my sme sa starali o záchranu svoju, vy ste išli za korisťou, ktorá mala byť krvavou a pre Slovákov smrteľnou. V tom je veľký rozdiel.“

Tisove vykreslenie povstania je, pochopiteľne, jednostranné a v súlade s propagandou vtedajšieho režimu. Po prejave Tiso potom vyznamenal nemeckých vojakov, ktorí sa najviac zaslúžili o potlačenie povstania. To mu býva často vyčítané. Na druhej strane, Tiso vo svojej pozícii si veľmi nemohol dovoliť konať inak. Sám si to zdôvodňoval tak, že urobí, čo od neho očakávajú Nemci a pokúsi sa v rámci daných možností pomôcť čo najviac ľuďom.

Svojím vystúpení si Tiso zároveň otvoril (resp. nezablokoval) možnosť intervencií v prospech Slovákov. Za odvetu po potlačení povstania mali byť zbombardované a vypálené tri mestá, ktoré boli hlavným ohniskom povstania: Zvolen, Brezno a Banská Bystrica. Tiso sa snažil generála Höfleho od tohto odhovoriť. Ten súhlasil, avšak pod podmienkou, že Tiso vyznamená niekoľkých nemeckých vojakov. Jozef Tiso o tom neskôr povedal: „Ďakujem Bohu, lebo mi tými pár plieškami umožnil zachrániť životy a hodnoty, na vytvorenie ktorých sa trápili generácie, a ak by boli zničené, na ich náhradu by sa museli trápiť ďašie generácie.“ Nemci dodržali svoje slovo a žiadne z troch na represálie odsúdených slovenských miest nebolo zrovnané so zemou.

Aj minister vnútra Alexander Mach a iní členovia vlády sa do záchranných akcií pustili s plným nasadením. Tiso sa o tom vyjadril: „My sme v takej situácii, že zachraňujeme, čo môžeme.“ Dokonca aj Dr. Igor Daxner, sudca tzv. „Národného súdu“ uznal, že „od prvých dní Slovenského národného povstania sa Mach dokázateľne zaslúžil o záchranu životov mnohých politicky, národne alebo rasove prenasledovaných.“

Zaujímavý je tiež prípad z decembra 1944. Partizáni sabotážne zničili telefonické vedenie v Banskej Bystrici. Následkom toho bolo vo väznici Gestapa v Banskej Bystrici zadržaných 10 rukojemníkov (účastníkov povstania). Miestny rozhlas vyhlásil, že budú všetci zastrelení, ak sa neprihlásia páchatelia tohto trestného činu. Na toto člen Štátnej rady Dr. Ján Balko a prezident Tiso intervenovali u generála Höfleho. Nakoniec bola poprava zrušená tak, že sa vyhlásilo, že sabotéri boli zaistení.


„Slovenské národné povstanie“ bolo jednostranne vnímané počas komunistického obdobia, ale jeho nie celkom vyvážená glorifikácia pokračuje aj dnes.

Tragické následky

Počet obetí povstania nebol nikdy presne zosumarizovaný. Nemci odhadovali, že povstalcami bolo dokopy zavraždených „asi 1 200 slovenských Nemcov a 2 000 až 3 000 Slovákov“, a to len do konca októbra 1944. Toto číslo môže byť, samozrejme, prehnané. Podľa komunistických zdrojov od začiatku povstania až do úplného obsadenia Slovenska Červenou armádou nemecké vojenské jednotky, na niektorých miestach podporované POHG povraždili 3 723 osôb (je však možné, že do tohto čísla sú započítané aj osoby padlé v boji na strane povstalcov). K tomu je ešte potrebné započítať padlých v boji. Nemecké straty dokopy činili asi 4 200 vojakov, povstalecké okolo 1 700. Do koncentračných táborov bolo vyvezených vyše 12 000 Židov a stovky iných osôb. Vcelku podložený sa javí odhad, že povstanie stálo asi 20 000 – 30 000 životov. Plukovník Otto Klement bez odvolania na ďalšie zdroje hovorí dokonca až o 80 000 obetiach, čo sa však zdá dosť prehnané.

Nech by sme verili ktorémukoľvek vyčísleniu zopár týždňov trvajúce obdobie pustošenia Slovenska si vyžiadalo mnohonásobne väčší počet obetí, než dovtedy padlo Slovákov v celej vojne.

Podľa štatistických výpočtov vojnové škody na slovenskom národnom majetku dosiahli 114 461 000 000 Ks (niektoré hovoria až o 140 miliardách); z nich najväčšiu časť zapríčinilo povstanie. Ďalšie dve miliardy si zaúčtovali Nemci za pomoc pri potlačení povstania (zaviazali sa však, že Slovensko za ne dostane po vojne určitú náhradu). Na porovnanie, Sovieti od ČSSR po „oslobodení“ žiadali viac ako 20 miliárd predvojnových – silnejších – korún. Slovenská koruna, predtým jedna z najstabilnejších mien vojnou zmietanej Európy – nazývaná tiež „dunajský dolár“, klesla takmer na úroveň protektorátnej koruny, ku ktorej bola predtým v pomere asi 10:1.

Ak bolo cieľom povstania oslobodiť Slovensko od Nemcov, tak sa mu to nepodarilo, ba naopak, jeho dôsledkom bolo obsadenie Slovenska Nemcami a potom už ich stála prítomnosť na našom území. Ak jeho cieľom bolo obnovenie Československej republiky alebo nastolenie Slovenskej socialistickej republiky, ani tento cieľ nedosiahlo, lebo bolo tvrdo likvidované. Ak malo za cieľ odstránenie režimu Slovenskej republiky, to sa mu čiastočne podarilo, avšak len v tom zmysle, že veľkú časť reálnej moci prenieslo na nemeckých národných socialistov a umožnilo im dôkladne realizovať aj tie veci, ktorým sa slovenská vláda až do jesene roku 1944 úspešne bránila.

Argument, ktorým sa zdôvodňovala potreba povstania tým, že previedlo Slovensko na stranu Spojencov, vojenských víťazov vojny, tiež nie je veľmi relevantný. ZSSR a Veľká Británia totiž už od roku 1941 prestali uznávať Slovenskú republiku, USA ju neuznali nikdy. Namiesto toho sa priklonili k Benešovej exilovej vláde, čím si osvojili aj tézu „právnej neexistencie stavu po 1. 10. 1938“, na ktorej Beneš zakladal. Vychádzalo sa z neustálej kontinuity ČSR – vraj nikdy neprestala existovať. Teda územie Slovenska by tak či tak automaticky pripadlo k ČSR.

Je však faktom, že povstanie na Slovensku – v porovnaní napr. s tzv. pražským povstaním, ktoré trvalo „až“ 5 dní – bolo svojím spôsobom dosť odvážnym výstupom proti pronemeckej vládnej moci, a tak Slovákom v povojnovej Európe, kde bol nacizmus vnímaný ako najhoršie zlo, zlepšilo reputáciu ako bojovníkom proti fašizmu. Z toho ťažila najmä komunistická „mytológia“.

Povstanie energicky využil Edvard Beneš, ktorý sa na jeho príklade snažil dokázať, že Slováci sú stále naklonení Českloslovenskej republike. Beneš aj po vojne neochvejne zotrvával na nereálnej platforme „jednotného československého národa“. Tú však už na Slovensku po šiestich rokoch národnej a štátnej samostatnosti nik neprijímal. Dokonca aj predtým zarytí čechoslovakisti začali bežne operovať s pojmom „slovenský národ“; ináč by ich slovenské obyvateľstvo ani nebralo vážne.

Najväčší úžitok však povstanie jednoznačne prinieslo Komunistickej strane Československa, ktorá za pomoci svojej sovietskej centrály upevnila svoje pozície vo vojsku, v československej vláde, v administratívnych úradoch, v zmonopolizovaných odboroch i v samosprávach obcí. Z dlhodobej perspektívy teda povstanie vydláždilo Komunistickej strane Československa cestu smerom k totálnemu prevzatiu moci, ktoré sa potom definitívne realizovalo v roku 1948.

Záver

Ak by sme to mali celé sumarizovať, môžeme povedať, že na povstanie sa nemôžeme pozerať zjednodušujúco. Nie je pravda, že šlo iba o puč cudzích živlov: čechoslovakistov, boľševikov a Židov, ako to vykresľujú niektorí, pretože sa k nemu pridali tisíce až desaťtisíce vojakov slovenskej armády, ale aj mladíkov z ľudu a to často z vlastného presvedčenia. Považovať ho ale za ucelené vyjadrenie vôle národa a hrdinský výstup proti fašizmu je taktiež naivné. Ide o interpretáciu s komunistickým nádychom.

Skutočnosť je o niečo zložitejšia. Slovenská vláda, a hlavne osoba Jozefa Tisa, požívala v národe veľkú popularitu a úctu. Tisa mnohí vnímali ako vodcu, ktorý Slovensko previedol ťažkými časmi a hájil záujmy ľudí tak, ako len v danej spletitej a pohnutej situácii mohol.

Na druhej strane sa režim, ktorý bol prakticky závislý na Nemecku a napáchal aj mnoho škôd voči židovským spoluobčanom, rúcal a Slováci neboli dvakrát ochotní nasadzovať svoje životy v boji proti krajanom či Rusom, tiež Slovanom. Slováci si však dobre pamätali aj útrapy čechoslovakizmu a zlepšenie, ktoré pre nich nastalo vznikom Slovenského štátu. Ako prevažne kresťanský národ odmietali taktiež boľševizmus.

Celá druhá svetová vojna bola tragédiou. A aj situácia Slovákov, ako pred jej začiatkom, tak aj na jej konci bola svedectvom pohnutej a smutnej doby. Niektorí sa snažia idealizovať Slovenský štát, iní zas odboj proti nemu. Naša identita a historické vedomie by však nemali byť formované čiernobielymi mýtmi, ale v prvom rade pravdou. A k jej poznaniu pomôže aj komplexnejší pohľad na povstanie, než aký prezentujú oficiálne médiá a historici. A práve k nemu som sa snažil prispieť týmto článkom, ako mi to len jeho rozsah dovolil.

Zdroje:

Ďurica M.S.: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: Lúč, 2003. ISBN 80-7114-386-3
Ďurica M.S.: Jozef Tiso: Životopisný profil. Bratislava: Lúč, 2006. ISBN 80-7114-572-6
Ďurica M.S.: Slovenská republika 1939 – 1945. Bratislava: Lúč, 1999. ISBN 80-7114-262-X
Husák G.: Svedectvo o SNP. Bratislava: Pravda, 1974.
Jablonický J.: Z ilegality do povstania. Kapitoly z občianskeho odboja. Bratislava: Epocha, 1969.
Kol. autorov: Zborník: Slovenská republika 1939-1945 Očami mladých historikov/III. Povstanie roku 1944. Trnava: Katedra histórie FF UCM, 2004. ISBN 80-89034-75-6 (Text publikácie prístupný online.)
Kružliak I. – Okáľ J. (zostavovatelia): Svedectvo jednej generácie. Cambridge, Ontario: Dobrá kniha, 1990.
Kropilák M.: Slovenské národné povstanie. Bratislava: Obzor, 1974.
Kropilák M. a kol.: Dejiny Slovenska, V. zväzok. Bratislava: Veda, 1985.
Lipták Ľ.: Slovensko v 20. storočí. Bratislava: Kalligram, 1998. ISBN 80-7149-225-6
Špiesz A.: Ilustrované dejiny Slovenska. Bratislava: Perfekt, 2002. ISBN 80-8046-190-2
Vnuk F.: Mať svoj štát znamená život: Politická biografia Alexandra Macha. Bratislava: Odkaz, 1991. ISBN 80-85193-11-6

http://www.druhasvetova.sk/
http://www.kvhcarpathia.sk/
http://www.muzeumsnp.sk/
http://www.snp.sk/
http://www.szpb.sk/
http://sk.wikipedia.org/wiki/SNP

Zábava