Táto kapitolka bude skôr o záhade a nedorozumení ako o lži. Dlhé roky som hútal nad tým, prečo sa tzv. SNP tak zastáva aj väčšina slovenských židovských intelektuálov. Nijako mi to nešlo do hlavy, veď práve vďaka povstaniu Nemci mohli obnoviť židovské transporty, čo predsa znamenalo zhruba 13 000 Židov odvezených do táborov smrti. Jediná funkčná ješiva v štátoch, na ktoré nacisti mali dosah, bola v Nitre (!) a zanikla až v roku 1944 práve v súvislosti s augustovými udalosťami. Navyše jediní, čo u nás priamo vraždili Židov, boli práve partizáni – na Ošmeku, pri Ladcoch... Aj po tzv. „oslobodení“ partizáni organizovali protižidovské pogromy, najväčší počas partizánskeho zjazdu, ktorý bol 2. – 4. augusta 1946 v Bratislave...

Všelijako som sa trápil a vymýšľal aj tie najnemožnejšie kombinácie – od nepochopiteľných mystických afektov v hlbinách židovskej duše na spôsob Dostojevského až po šarlatánske freudovské konštrukcie o nejakom zdedenom vnútornom masochizme. No keď som ani s jednou nebol spokojný, začal som z druhého, praktického konca. Z toho obyčajného, ľudského. A odrazu sa mi začali črtať kontúry odpovede. Tiež obyčajnej a praktickej. Keď som si spomenul, kde a ako som vyrastal, uvedomil som si, že aj oni mali so mnou spoločný svet. V tejto súvislosti je z toho mora vplyvov relevantný český nacionalizmus. Tvrdý a každodenný. A Židia mu ľahko mohli podľahnúť, veď ako sa sami netaja, byť v „konsenze“ s politicky silnejším im velí ich tisícročiami overený pud sebazáchovy. Kým Alexander Mach ešte hovorí o Židoch ako o maďarizátorskom živle – stačí si spomenúť na demonštrácie bratislavských Židov v roku 1938 (!) za pripojenie Bratislavy k Maďarsku – po roku 1945 sa jednoznačne priklonili na českú stranu. Napríklad ešte 14 rokov po vyhlásení slovenskej samostatnosti funguje na Slovensku organizácia s názvom „Československá únia židovskej mládeže“, čo nie je nijaká dobrá vizitka pre našich židovských spoluobčanov. Z toho všetkého pomerne jednoducho vychádza, prečo ten prakticky jednohlasný súhlas so „SNP“. Dá sa to povedať aj tak, že český nacionalizmus ich jednoducho strávil. Dokonca u mnohých mám dojem, že je ešte väčší ako ich židovská identita. (Aj o často spomínanom vzťahu židovskí intelektuáli a komunizmus by sa toho dalo dosť popísať, no pre potreby tohto článku je to zbytočne rozsiahla téma.)

V Európe už sme zvyknutí na to, že každému národu sa pripisujú nejaké zovšeobecňujúce vlastnosti. Raz lepšie, raz horšie. Veľmi dobre a stručne to popísal Ernesto Sábato: „Harmonický Grék je vynálezom osemnásteho storočia a zároveň súčasťou arzenálu klišé, ku ktorým ďalej patrí britská flegmatickosť a francúzska umiernenosť.“ Aj o Židoch sa traduje kopa klišé. Na jednom z nich aj sami nenápadne pracujú – myslím teraz na klišé o národe knihy a o nadpriemernej židovskej inteligencii. Veď prečo nie. No to ich podľahnutie českému nacionalizmu o nej veľmi nesvedčí. Možno platí aj ďalšia Sábatova veta: „Každý sa dovoláva toho, čo nemá, a pokiaľ sa Sokrates dovoláva Rozumu, robí tak preto, že ho potrebuje na obranu pred obávanými silami svojho nevedomia.“ Hoci sa pohybujeme skôr na úrovni literátskych prekáračiek, jedna vec je predsa len vážnejšia. Morálny zástoj každého intelektuála. Ten je oveľa dôležitejší než akákoľvek intelektuálna bravúra, pokiaľ nechce byť iba drobným služobníkom nejakého –izmu. A tu sa nijako nemôžem vyhnúť zdôrazneniu, že tým skutočným cieľom celého čechoslovakizmu, s ktorým sa netajil nijaký český politik od Masaryka po Beneša, bola úmyselná asimilácia Slovákov a doplnenie si svojho biologického potenciálu. Dá sa to nazvať aj jedným slovom. Tým slovom je GENOCÍDA. Slovo, na ktoré by práve židovskí intelektuáli mali byť osobitne citliví.

ŠVEDA, J. L.: Oko uragánu. Gordion, Bratislava, 2007, s. 35 - 36.

Zábava