Takmer 90 rokov po vyvraždení rodiny posledného cára si Rusko doložilo ďalší diel skladačky tejto tragédie. Ruskí vyšetrovatelia nedávno predbežne oznámili, že sa im podarilo identifikovať pozostatky posledných dvoch detí posledného ruského cára, Alexeja a Márie. Všetci boli vyvraždení boľševikmi v roku 1918.

Cár Mikuláš II. so synom Alexejom.

Cár Mikuláš II. so synom Alexejom.

Regicída, zabitie kráľa, nie je v európskych dejinách nijak ojedinelým javom. Desiatky kráľov alebo nádejných budúcich monarchov sa stali obeťou dynastických bojov. Okrem týchto prípadov boli niektorí králi aj verejne popravení pred svojimi poddanými, spravidla počas rôznych revolúcií.

Aj vtedy sa však obvykle konali súdy, aspoň formálne, kde zväčša kráľ mohol na svoju obranu predkladať aj dôkazy. Kat, ktorý vykonal rozsudok, bol zväčša príslušníkom národa, ktorému kráľ vládol, teda pochádzal z ľudu. Koniec Romanovovcov je však iným prípadom.

Táto udalosť sa od ostatných nelíši len tým, že okrem kráľa bola povraždená aj jeho manželka, ich päť detí a služobníctvo, vrátane lekára, kuchára a dvoch slúžok. Rozdiel je aj v tom, že vedúci páchatelia tohto činu boli Židia, nie Rusi.

Predtým, ako si objasníme okolnosti tejto masovej vraždy, priblížme si najprv dobu, v ktorej posledný ruský cár žil.

Reformy a modernizácia cárskeho Ruska

V priebehu 19. storočia moc cárskeho Ruského vzrástla. Zdvojnásobilo sa územie štátu a Rusi viedli úspešné boje proti Turkom, ktorých vytláčali čoraz ďalej smerom do Ázie. Protiturecká vojna v rokoch 1877 – 1878, kde spolu s Ruskom bojovali aj Rumunsko, Srbsko, Čierna Hora a Bulharsko sa skončila víťazstvom tejto európskej aliancie.

Cár Alexander II. označil Osmanskú ríšu za „chorého muža na Balkáne“ a v mene európskych kresťanských národov navrhol ostatným mocnostiam jej rozdelenie. Západné štáty to však na berlínskom kongrese v roku 1878 odmietli, lebo by tým prišlo k prílišnému posilneniu pozície Ruska.

Vláda zaviedla v druhej polovici storočia mnohé reformy, ktorými sa snažila zlepšiť situáciu v štáte. V roku 1861 cár zrušil nevoľníctvo, existencia ktorého bola hlavnou prekážkou modernizácie ríše. Súdna reforma z roku 1864 zaistila občanom rovnosť pred zákonom, právo na verejné pojednávanie a možnosť odvolať sa proti rozsudku. Osobitná reforma upravila nariadenia o vydávaní novín a časopisov a zrušila cenzúru kníh. Reformované boli aj školstvo, štátna správa, dopravná infraštruktúra a hospodárstvo.

V posledných desaťročiach pred vypuknutím prvej svetovej vojny ruská ekonomika prudko stúpala. V rokoch 1890 – 1913 bola najrýchlejšie rastúcou ekonomikou sveta. Železnice sa stavali a otvárali dvojnásobnou rýchlosťou oproti sovietskej ére. Medzi rokmi 1900 a 1913 sa produkcia železa zvýšila o 58 %, zatiaľ čo produkcia uhlia sa viac ako zdvojnásobila. Obilie vyvážané z Ruska vyživovalo celú Európu. V posledných desaťročiach v krajine prekvital aj kultúrny život.

Pred prvou svetovou vojnou sa teda ruská spoločnosť rozvíjala. Aj keď mala svoje problémy, napredovala tempom, akým dokázala a aké bolo pre ňu v podstate prirodzené. Všetko sa zmenilo s prvou svetovou vojnou, ktorá bola katastrofou nielen pre Rusko, ale pre celý západ.

Nástup boľševického teroru

Po neúspechoch vo vojne v Rusku narastala nespokojnosť obyvateľstva. V roku 1917 vypukli dve revolúcie. Prvá, februárová, sa snažila v Rusku nastoliť demokratický systém, no čoskoro stroskotala. Oveľa významnejšou sa stala tá z októbra (podľa západného kalendára novembra) 1917.

Veľa sa popísalo o tom, že v tejto „ruskej“ revolúcii hrali rozhodujúcu úlohu Židia. Často ani nie ruskí, ale zahraniční. Táto kritika Židov bola jedným z najčastejšie opakovaných argumentov v antisemitskej propagande, ktorá ju zneužívala aj na roznecovanie nenávisti voči celému židovskému národu.

Takýto pohľad bol, samozrejme, jednostranný. Vzťahy Židov a Rusov, či Židov a Nežidov, nemožno posudzovať len z toho uhla, že istá časť Židov niečo robí. Boľševizmus nebol zďaleka len židovským dielom. A Nežid Stalin, najväčší komunistický tyran, mnohých Židov prenasledoval, až bol niektorými obviňovaný z antisemitizmu. Históriu musíme vnímať v kontexte jej premien a pestrosti.

Na druhej strane ale nemôžeme zamlčiavať ani fakt, že jednou z hlavných hybných síl zavedenia bolševizmu v Rusku boli skutočne Židia. Uveďme si zopár faktov.

Z 384 vedúcich komisárov sovietskeho režimu boli dvaja americkí černosi, 13 Rusov, 15 Číňanov a vyše 300 Židov. Väčšina týchto Židov prišla do Ruska po páde cárskeho režimu, zrejme presne s účelom podporiť revolúciu. Informátor amerických výzvedných služieb kapitán Montgomery Schulyer 1. marca 1919 hlásil z Omska: „Je zrejme nemúdre povedať to nahlas v Spojených štátoch, ale boľševické hnutie je a od začiatku bolo vedené ruskými Židmi najhoršieho typu...“ Takéto hlásenia nie sú vôbec zriedkavé a zanechali ich mnohí doboví pozorovatelia.

Antisemitizmus bol jedným z prvých zákonov boľševickej vlády vyhlásený za trestný a kontrarevolučný. Komunistická internacionálna odporúčala Židom angažovaným v hnutí meniť si mená, doslova, „aby nebola potvrdená pravicová propaganda, vykresľujúca komunizmus ako cudzie, židovské sprisahanie“.

Winston Churchill, neskorší premiér Veľkej Británie, ktorého len ťažko možno označiť za „antisemitu“, napísal pre noviny Sunday Illustrated Herald 8. februára 1920:

    Nie je potrebné preháňať úlohu zohranú pri vzniku boľševizmu a v priebehu ruskej revolúcie týmito medzinárodnými a z najväčšej časti ateistickými Židmi. Je rozhodne veľmi veľká (...) Hlavná inšpirácia a vedúca sila revolúcie pochádza od židovských vodcov (...) …vplyv Rusov ako Bucharina alebo Lunacharského nemôže byť porovnaný so silou Trockého, alebo Zinovieva, diktátora červenej citadely [Petrohradu] alebo Krasina či Radeka – títo všetci sú Židia.

Týmito faktami chcem poukázať na to, že ideológia boľševizmu bola v rozpore s tým, čo pociťovala väčšina ruského ľudu. Keby to bolo inak, v čele revolúcie by sme videli oveľa viac Rusov, nielen spomínané 3 % sovietskych komisárov v krajine, kde Rusi tvorili okolo 80 % obyvateľov.

Boľševická klika v Rusku, ktorá sa zmocnila vlády nad týmto obrovským štátom, ihneď začala s prenasledovaním svojich protivníkov. Desaťtisíce ľudí boli zavraždení, väznení alebo odvlečení na nútené práce. Ako jeden z prvých stál v ceste cár, ktorý stále pre Rusov predstavoval symbol vlády ich národa a starého režimu.

Cárova rodina okolo roku 1914. Dole sprava: veľkovojvodkyňa Tatiana, cárovič Alexej, veľkovojvodkyňa Anastázia, cár Mikuláš II. a veľkovojvodkyňa Oľga. Hore sprava: cárovná Alexandra a veľkovojvodkyňa Mária.

Z panovníka väzňom

Cár Mikuláš II. abdikoval už v marci 1917 po prvej revolúcii. Dočasná vláda ho aj s rodinou umiestnila do domáceho väzenia v paláci v Cárskom sele. V auguste boli evakuovaní do Toboľsku pri Urale, kde žili v značnom komforte.

Keď k moci nastúpili boľševici, podmienky rodiny sa značne zhoršili a čoraz častejšie sa hovorilo o tom, že cár bude postavený pred súd. V apríli bola rodina rozdelená: cár Mikuláš, cárovná Alexandra a ich tretia dcéra Mária presunutí do Jekaterinburgu, kde podmienky ich uväznenia boli doposiaľ najtvrdšie; zatiaľ čo zvyšné deti (Oľga, Tatiana, Anastázia a Alexej) ostali v Toboľsku až do mája, kedy boli dopravení do Jekaterinburgu. Bývali tu v zrekvirovanom dome profesora Nikolasa Ipatieva, pod neustálym dohľadom asi 50 ozbrojených boľševikov.

Hlavný príkaz na masaker vyšiel zhora

Sovietski historici sa spočiatku snažili popierať, že by existoval príkaz zhora na vraždu cára. Uvádzalo sa, že miestni boľševici konali na vlastnú päsť.

Zachované skutočnosti však s touto verziou v rozpore. Lev Trocký (Bronstein) vo svojom denníku spomínal na rozhovor s Yakovom Sverdlovom:

    Moja ďalšia návšteva Moskvy sa odohrala po páde Jekaterinburgu [načas bol dobytý protikomunistickými bielymi vojskami]. V rozhovore so Sverdlovom som sa medzi iným spýtal:
    „Ozaj, a kde je cár?“
    „Dokončený,“ odpovedal „Bol zastrelený.“
    „A kde je jeho rodina?“
    „Rodina spolu s ním.“
    „Všetci?“ spýtal som sa, zjavne s náznakom prekvapenia.
    „Všetci,“ odpovedal Sverdlov „A čo má byť?“ Čakal na moju reakciu. Neodpovedal som.
    „A kto o tom rozhodol?“ spýtal som sa.
    „Rozhodli sme to my tu. Iljič [Lenin] si myslel, že by sme bielym nemali nechať živú vlajku, okolo ktorej by sa mohli zhromažďovať, najmä za súčasných ťažkých podmienok.“

Sverdlov bol v tom čase predseda Sovietskeho centrálneho výboru, teda de facto hlava štátu.

Celá rodina nemilosrdne zmasakrovaná

V noci zo 16. na 17. júla 1918 boli členovia cárskej rodiny zobudení a bolo im oznámené, že budú kvôli ich bezpečnosti evakuovaní na iné, bezpečnejšie miesto. Bolo asi pol tretej ráno. Spolu so štyrmi služobníkmi ich odviedli do pivničnej miestnosti o veľkosti 7,6 m x 6,4 m.

Sibírsky Žid Jakov (Yankel) Jurovský

Sibírsky Žid Jakov (Yankel) Jurovský, ktorý velil skupine boľševických vrahov a osobne zastrelil cára.

Do miestnosti následne vošiel sibírsky Žid Jakov Jurovský, väzniteľ cárskej rodiny a ďalší ozbrojení muži, medzi nimi aj Židia Syromolotov a Safarov. O presnom zložení popravčej čaty sa vedú spory, ale nikto nepochybuje o tom, že Jurovský stál na jej čele. Počet páchateľov sa odhaduje na 10. (Pre zaujímavosť, prezident miestneho sovietu sa volal Beloborodov (Vaisbart) a vedúci správca oblasti Jekaterinburgu bol Shaya Goloshchekin).

Jurovský povedal: „Nikolaj Alexandrovič, vaši stúpenci sa pokúsili zachrániť vám život. No neuspeli a spečatili tým váš osud. Vy aj vaša rodina budete zastrelení.“

Len niekoľko dní predtým sa totiž československé légie a jednotky bieleho protikomunistického hnutia prebojovali nebezpečne blízko k Jekaterinburgu a hrozilo, že mesto dobyjú a cára oslobodia.

Následne Jurovský vypálil niekoľko striel z revolvera do cárových pŕs a hlavy. Po ňom spustili nekoordinovanú paľbu aj ostatní a náprotivná stena miestnosti bola za pár sekúnd prederavená dopadom desiatok nábojov. Podľa jedného z vrahov sa cárovná a jej najstaršia dcéra Oľga ešte pokúsili prežehnať, ale zastrelili ich skôr, ako to stihli dokončiť. Keď salvy ustali, neboli ešte mŕtvi všetci.

Ženy boli potom pobodané bajonetmi. Nasledník trónu Alexej ešte stále žil, a tak sa stal posledným živým členom ruskej cárskej rodiny. Bol dorazený dvomi strelami zblízka. Okrem celej rodiny, teda cára, jeho manželky, ich štyroch dcér a syna boľševickí vrahovia zabili aj ich lekára, kuchára a dve slúžky.

Miestnosť v Ipatievovom dome, kde boli Romanovovci v noci zo 16. na 17. júla 1918 zmasakrovaní.

Vonku vraj celý čas ktosi túroval motor nákladného auta, aby prekryl výstrely vrahov a výkriky obetí.

Len niekoľko dní po tragédii bol Jekaterinburg dobytý jednotkami Bielej armády úporne bojujúcej proti boľševizmu. Obyvateľstvo ich uvítalo, ale zároveň sa od neho dozvedeli tragické správy o smrti cára. Autority bielych mohli dať zločin už len vyšetriť a zrekonštruovať. Čoskoro Jekaterinburg opäť padol do rúk boľševikov (tentokrát na vyše 70 rokov) a v roku 1924 bol premenovaný na Sverdlovsk.

Cynický nápis poukazuje na možný etnický podtón vraždy

Na stene miestnosti, kde bola ruská cárska rodina vyvraždená boli nájdené strofy židovského básnika Heiricha Heineho:

    Belsatzar ward in selbiger Nacht / Von seinen Knechten umgebracht
    (čo v preklade znamená „Belsatzar bol, v rovnakú noc, zabitý svojimi otrokmi.“)

Belshazzar (po slovensky prepisovaný aj ako Belšaccar) bol nežidovský kráľ Babylonu. V známom biblickom príbehu uvidel nápis na stene, ktorý predpovedal jeho smrť. Bol zabitý, pretože urazil izraelského Boha a utláčal židovský národ (Starý zákon, Daniel 5). Autor tohto nápisu, iste jeden z vrahov, pozmenil nemecký prepis mena Belsazar za Belsatzar. Toto slovo foneticky pripomína „biely cár“ (rusky „bely tsar“), čím ešte zdôrazňuje symbolizmus.

Aj keď presné myšlienkové pochody vrahov sa už s istotou nedozvieme, túto skutočnosť môžeme vnímať aj tak, že zdôrazňuje etnický rozmer celého prípadu: bol zabitý nežidovský kráľ ako symbol židovskej odplaty.

Dnešné vnímanie

Romanovci vyobrazení ako svätci.

Napriek následnej oficiálnej propagande počas celej sovietskej éry, ktorá sa snažila vymyť každú pozitívnu zmienku o Romanovcoch a cárskom Rusku, po páde ZSSR si získal cár veľkú obľubu medzi ľuďmi. Prieskum z roku 1990 ukázal, že štyria z piatich Rusov považujú zavraždenie cára a jeho rodiny za opovrhnutiahodný zločin. Mnohí veriaci Mikuláša II. vnímajú ako martýra.

Ruská zahraničná pravoslávna cirkev kanonizovala cárovu rodinu v roku 1981 a Ruská pravoslávna cirkev v Moskve bola pod ľudovým tlakom, aby spravila to isté a nakoniec sa tento krok uskutočnil v auguste 2000 Ruský pravoslávny biskup v Jekaterinburgu, kde bol cár zavraždený, povedal. „Ľud miloval cára Mikuláša. Jeho spomienka žije v ľuďoch, na niekoho, kto bol popravený bez rozhodnutia súdu, nespravodlivo, ako trpiteľ za svoju vieru a pravoslávie.“

Ešte viac ako v prípade západoeurópskych monarchií, cár Ruska symbolizoval svoj národ a svoju krajinu. Vtedajší ľudia to tak aj vnímali: monarchu dokonca považovali za svojho symbolického „otca“. Zavraždenie cára pochádzajúceho z dynastie, ktorá vládla v Rusku tristo rokov a tiež jeho manželky, detí a služobníctva, bolo teda hrubým psychologickým zásahom do zmýšľania bežného ruského človeka v tom čase.

Okrem hlboko pociťovanému rešpektu k cárovi mal – a má – ruský národ ešte jeden charakteristický rys. Je ním hlboké prepojenie s ortodoxným kresťanstvom, jeho mystériami a odkazom Ježiša Krista. To je v úplnom protiklade s ateistickým besnením komunizmu. Boľševizmus preto aj v tomto zmysle predstavoval pre Rusov cudziu ideológiu.

A tak, udalosť vyvraždenia ruskej cárskej rodiny, prevedená z veľkej časti cudzími páchateľmi, zároveň symbolicky predznamenala pokus komunistov zničiť samotnú dušu ruského ľudu.

Zdroje:

Kamenický, M. – Kodajová, D. – Tonková, M. : Dejepis (svetové dejiny) pre 2. ročník gymnázií.
Weber, M. : The Jewish Role in the Bolshevik Revolution and Russia's Early Soviet Regime. The Journal for Historical Review, január – február 1994. Ročník 14, číslo 1.
Churchill, Winston: Zionism versus Bolshevism: A Struggle for the Soul of the Jewish People. Illustrated Sunday Herald, 8. február 1920. Prepis článku online: http://library.flawlesslogic.com/ish.htm

Zábava