Lothrop Stoddard, eugenika, eugenicsPrinášame vám preklad unikátneho úryvku z knihy amerického právnika, eugenika a žurnalistu Lothropa Stoddarda Into the Darkness (kniha predstavuje Stoddardove dojmy z cesty po nacistickom Nemecku v čase vojny) z roku 1940. Tento článok nemá za cieľ propagovať nacizmus (aj sám Stoddard Hitlera v mnohom kritizoval), ale len priblížiť čitateľovi, ako vyzeralo vykonávanie jedného z eugenických opatrení v praxi. Sterilizácie sú jednou z foriem tzv. negatívnej eugeniky, kedy sú znižované počty nositeľov negatívnych neželaných vlastností. Medzinadpisy a zvýraznenia hrubým písmom boli doplnené redakciou.


Nič nie je na nacistickom Nemecku tak špecifické ako jeho myšlienky o rase. Tento koncept rasového ponímania je základom celej národnosocialistickej filozofie života a do hĺbky ovplyvňuje jeho postupy a agendu. Nemôžeme poriadne ohodnotiť Tretiu ríšu, ak nepochopíme túto základnú mentalitu. Toto porozumenie, žiaľ, nie je také jednoduché, pretože celá táto téma bola rozmazaná emóciami a propagandou.

Dlho som sa zaujímal o praktické aplikácie biológie a eugeniky – vedy o zlepšení rasy – a veľa som tieto oblasti študoval. Počas mojej nedávnej návštevy Nemecka som si posilnil odbornú spôsobilosť na základe skúseností z prvej ruky, vrátane rozhovorov s obdivuhodnými odborníkmi na túto oblasť. Boli medzi nimi jednak oficiálni predstavitelia ako ríšski ministri Frick a Darré, no tiež vedúci vedci – Eugen Fischer, Fritz Lenz, Hans Guenther, Paul Schultze-Naumburg a iní. Cez nich som sa dostal k tomu, že som sa mohol posadiť po boku sudcov na zasadaní najvyššieho eugenického súdu.

Nacisti a rasa

Ako je dobre známe, nacistický pohľad na rasu a z toho vyplývajúce opatrenia predložil sám Adolf Hitler na stránkach Mein Kampfu, biblie národného socializmu. Budúci Führer tam napísal:

    „Bude povinnosťou ľudového štátu ponímať rasu ako základ existencie spoločenstva. Musí zaistiť zachovanie čistoty rasovej línie. Musí vyhlasovať pravdu, že dieťa je najcennejším pokladom, aký môže národ mať. Musí zaistiť, že iba tí, ktorí sú zdraví, splodia deti a vyhlasovať, že existuje iba jedna hanebnosť: keď rodičia, ktorí sú chorí alebo vykazujú iné chyby, prinášajú na svet deti. Na druhej strane musí byť tiež brané za hanebné, ak sa niekto zdrží možnosti priniesť národu zdravé deti. Tu musí štát vystúpiť ako opatrovník budúcnosti tisícročí, v rámci ktorých egoistické túžby jednotlivcov nič neznamenajú. Takíto jedinci sa budú musieť v oných veciach podrobiť štátu.

    Na dosiahnutie tohoto cieľa bude nutné, aby štát využil najnovšie objavy v lekárskej vede. Musí sa vyhlásiť, že na reprodukciu sú nevhodní všetci tí, ktorí sú postihnutí nejakou viditeľnou dedičnou poruchou, alebo sú jej prenášačmi. Štát musí prijať praktické opatrenia, aby takýchto ľudí učinil sterilnými. Na druhej strane musí štát zabezpečiť, aby zdravé ženy nemali svoju plodnosť obmedzenú finančnými a ekonomickými podmienkami v systéme, ktorý sa na požehnanie detí pozerá ako na kliatbu pre ich rodičov. Štát bude musieť odstrániť zbabelú, či dokonca zločinnú ľahostajnosť, s ktorou sa pristupuje k problému sociálnej pomoci veľkým rodinám. Sám sa bude musieť stať najvyšším ochrancom tohoto najväčšieho požehnania, akým sa môže národ pýšiť. Jeho pozornosť a starostlivosť bude musieť byť venovaná viac smerom k dieťaťu než k dospelému.“

Keď analyzujeme Hitlerove vyjadrenie, vidíme, že sa tu venuje dvom veľmi rozličným veciam. Prvou sú rozdiely medzi ľudskými rasami. Hitler tvrdí, že takéto rozdiely sú dôležité a že „čistota rasovej línie“ musí byť zachovaná. Z tohoto logicky vyplýva, že kríženie medzi rasami je podľa neho zlom. Túto nacistickú doktrínu možno najvýstižnejšie opísať ako „rasovosť“.

Čo je zaujímavé, Hitler sa tu nezastavuje a podrobnejšie nerozpracúva túto tému. Berie túto skutočnosť za zrejmú a pokračuje na iné záležitosti, ktoré rozoberá podrobnejšie. Ide o koncept zlepšenia vovnútri rasy, ktorý je uznávaný po celom svete ako moderná veda eugeniky, alebo zlepšenia rasy.

Dôraz, ktorý Hitler kládol na rasovosť a eugeniku pred mnohými rokmi sa pretavil v dnešný záujem o tieto témy v Nemecku. Mimo Nemecka je opak pravdou, predovšetkým kvôli tomu, ako nacisti zaobchádzajú so svojou židovskou menšinou. V Nemecku je židovská otázka braná ako dočasný jav, v zásade už rozriešený a čoskoro rozriešený v praxi fyzickým odstránením Židov samotných z Tretej ríše. Ide najmä o obnovenie germánskej krvi, čo žiada verejná mienka a ktoré chce Nemecko realizovať viacerými spôsobmi.

Je zopár nemeckých myšlienok o rase, ktoré sú v zahraničí široko nepochopené. Prvou je nemecký postoj k nordickej krvi. Hoci táto vysoká, svetlá rasa a kvality jej pripisované rozhodne tvoria v nacistických očiach ideál, ich vedci netvrdia, že Nemecko je dnes prevažne nordickou krajinou. Pripúšťajú, že súčasný nemecký národ je zmiešaninou viacerých európskych typov. Ich názor je najlepšie tlmočený profesorom Guentherom, ktorý píše: „Nordický ideál je pre nás ideál jednoty. To, čo je spoločné všetkých vetvám nemeckého národa je nordický element. Otázka nie je ani tak to, či my, teraz žijúci ľudia, sme viac alebo menej nordickí. Otázka, ktorá pred nami stojí, je, či máme odvahu pripraviť pre budúce generácie svet čistiaci sa rasovo a eugenicky.“

Ďalším chybným názorom je, že nacisti ponímajú Židov ako samostatnú rasu. Aby bolo jasné, tento pojem sa rozhodne používa v propagande a mnohí nevzdelaní nacisti mu môžu veriť, ale nemeckí vedci takto nepopierajú zjavný antropologický fakt. Preto Židov označujú slovom „Mischrasse“ (zmiešaná rasa). Týmto myslia skupinu, ktorá, hoci vlastným vedomím sa považuje za osobitnú, je v skutočnosti zložená z niekoľkých veľmi rozličných rás. Pretože tieto rasy sú považované nemeckej krvi za veľmi vzdialené, presadili nacisti takzvané Norimberské zákony zakazujúce manželstvo medzi Židmi a Nemcami.

Bez pokusu vychvaľovať túto vysoko kontroverznú rasovú doktrínu možno jasne povedať, že eugenický program nacistického Nemecka je najambicióznejším a najveľkolepejším eugenickým počinom, o ktorý sa kedy pokúsil nejaký štát.

eugenika, eugenics, eugenický kongresKeď sa nacisti dostali k moci, Nemecko na tom biologicky bolo zle. Mnoho z jeho najlepších mužov padlo na bojiskách svetovej vojny. Tieto straty boli ale ešte prekonané tými z povojnového obdobia vyplývajúcich z klesajúcej pôrodnosti. Ekonomická kríza, masová nezamestnanosť, beznádej ohľadom budúcnosti: všetky tieto faktory prispeli k vytvoreniu takej mentality, že Nemci odmietali mať deti. Pôrodnosť klesla tak výrazne, že národ sa už ani neobnovoval. Navyše, najmenšia pôrodnosť sa vyskytovala medzi tými, ktorí mali najväčšiu spoločenskú hodnotu. Učené a profesionálne triedy mali tak málo detí, že ak by tento trend pokračoval, čoskoro by vymreli. Na druhej strane váhy bolo všetko naopak. Hlupáci, zločinci a iné asociálne elementy sa rozmnožovali deväťnásobne rýchlejšie ako celé obyvateľstvo v priemere. A tieto najnižšie triedy boli vo svojom rozmnožovaní sa podporované sociálnym systémom režimu Weimarskej republiky. Štatistiky ukazujú, že Nemecko omnoho viac stálo podporiť defektných jedincov ako zabezpečiť administratívne náklady vlády: federálnej, štátnej aj miestnej.

Nacisti to videli tak, že majú dve úlohy: zvýšiť ako veľkosť, tak aj kvalitu obyvateľstva. Nediskriminačné podpory veľkým rodinám by mali za následok viac kriminálov a hlupákov. Svoje opatrenia teda adresovali slušným občanom, zatiaľ čo drasticky skresali podporu defektných. Toto skresanie predstavoval „sterilizačný zákon“.

Predmet zákona je jasne uvedený v jeho oficiálnom názve: „zákon na predchádzanie dedične poškodenému potomstvu“. Dôvody pre sterilizáciu sú špecificky vymedzené.

Sú to:

    (1) vrodené mentálne vady;
    (2) schizofrénia;
    (3) maniodepresívna duševná porucha;
    (4) dedičná epilepsia;
    (5) dedičná Huntingtonova choroba;
    (6) dedičná slepota;
    (7) dedičná hluchota;
    (8) akékoľvek ťažká dedičná deformácia;.
    (9) chronický alkoholizmus, ak je vedecky dokázané, že ide o symptóm psychologickej abnormality.

Treba zdôrazniť, že všetky tieto vady boli dokázané ako dedičné vedcami na celom svete. Odhadovalo sa, že aspoň 400 000 osôb v Nemecku by na základe týchto kritérií prichádzalo do úvahy pre sterilizáciu. Zákon ale špecificky zakázal sterilizáciu z akéhokoľvek nededičného dôvodu. Dokonca mentálne postihnuté osoby, kriminálni recidivisti a bežní alkoholici nemôžu byť sterilizovaní. Každý prípad sterilizácie musí byť dokázaný nad rozumovú pochybnosť na špeciálnych okresných súdoch a proti ich rozhodnutiam sa možno odvolať, najprv na krajský odvolací súd a nakoniec na najvyšší eugenický súd so sídlom v Berlíne.

Také sú ustanovenia sterilizačného zákona. Mimo Nemecka padlo toľko veľa obvinení, že sa používa na sterilizáciu politických protivníkov, že som veľmi uvítal možnosť pozorovať a preskúmať na vlastné oči zasadanie najvyššieho súdu. Tu by som chcel poznamenať, že pojem „sterilizácia“ neznamená kastráciu. Zákon špecificky nariaďuje použitie takých metód, ktoré predstavujú iba malú operáciu a nemajú za následok žiadne zmenšenie sexuálnej aktivity: okrem neschopnosti počať potomstvo.

Na zasadaní eugenického súdu

Nemecký najvyšší eugenický súd má sídlo v impozantnej budove v Charlottenburgu, západnom predmestí Berlína. Keď som prišiel, zasadanie súdu sa práve otváralo. Na lavici sedel riadny sudca v talári. Po jeho pravici bol preslávený psychopatológ profesor Zutt, typický učený muž s jemnými modrými očami a kozou briadkou. Naľavo od sudcu sedel mladý muž s bystrým pohľadom: špecialista na kriminálnu psychológiu (pri ňom som počas pojednávania sedel). Všetci traja mi z času na čas trpezlivo vysvetľovali, čo sa deje.

Keďže išlo o súd najvyššieho stupňa, všetky prípady naň prichádzali z nižších súdov, a teda existoval predpoklad, že boli riadne zamotané. Najviac ma zarazila puntičkárska pozornosť, ktorú týmto prípadom venovali už senáty nižších stupňov. Spisy všetkých prípadov boli obsiahle, zahŕňali životnú históriu osoby, správy špecialistov a kliník a podrobné výskumy rodinnej histórie osoby. Na ceste k rozhodnutiu prípadu sa vysoký súd riadi nielen týmto materiálom, ale taktiež priamo skúma samotné osoby.

Prvý prípad, ktorý som videl, vyzeral ako vynikajúci kandidát na sterilizáciu. Muž, stredný tridsiatnik, s celkovo opičím výzorom – ustupujúce čelo, plochý nos so širokými nozdrami, hrubé pery a ťažká, vysunutá čeľusť. Nevyzeral zákerne, ale hrubo a dosť tupo. Jeho životná história bola mierne protispoločenská: niekoľko usvedčení za menšie krádeže a jedno za homosexuálnu aféru s iným chlapcom ešte za mlada. Ako mladý muž sa oženil za Židovku; mali tri deti, z ktorých ani jedno sa neukázalo ako veľmi kvalitné. Toto manželstvo bolo zrušené podľa Norimberských zákonov. Teraz si chcel zobrať ženu, ktorá už bola sterilizovaná pre slabomyseľnosť. Zákon zakazuje manželstvo sterilizovaného človeka s nesterilizovaným, takže bol viac ako ochotný nechať sa sterilizovať. Súd nižšieho stupňa odporučil sterilizáciu.

Všetci traja členovia poroty muža dlho vypočúvali. Výpoveď ukázala, že pracoval ako roznášač novín v predmestí, že bol schopný svoje jednoduché povolanie viesť uspokojivo a že odpovedal na otázky súdu s dostatočnou dávkou inteligencie. Súd rozhodol, že sa nepreukázalo, že by sterilizácia bola povinná a vrátil prípad na ďalšie preskúmanie.

Prípad číslo dva bol zjavne duševne nevyrovnaný, hoci nie pacient pre blázninec. Vstúpil do miestnosti so „závanom“, ktorý sa vôbec nehodil k jeho otrhaným „snobským“ šatám a otlčenému plstenému klobúku pod jeho ľavou rukou. Povieval paličkou ako nejaký solídny džentlmen. Neboli žiadne pochybnosti o tom, že by mal byť sterilizovaný. Nižší súd rozhodol, že bol buď schizofrenik alebo maniodepresívny psychotik a obe ochorenia spadali pod ustanovenia zákona. Pred tým, ako bolo možné vykonať operáciu, však bolo nutné určiť, ktorý z týchto dvoch prípadov to bol. Tento muž sa chcel oženiť s nesterilizovanou ženou, takže silno oponoval sterilizácii. História jeho prípadu ukázala dve rozsiahle nervové zrútenia, iracionálne násilné hádky a podivínske činnosti. Pred desiatimi rokmi vymyslel plán na zriadenie utopického štátu a bol zatknutý, keď sa ho pokúsil osobne odovzdať priamo prezidentovi Hindenburgovi. Na otázky odpovedal inteligentne, čo svedčilo o vzdelaní, ale nechal sa ľahko vyviesť z miery; a jeho oči, ktoré nikdy neboli normálne, pri takýchto prípadoch zdiveli. Súd bol skôr toho názoru, že bol maniodepresívny, ale taktiež vykazoval schizofrenické symptómy. Nakoľko si neboli úplne istí, prípad bol vrátený na ďalšie klinické preskúmanie.

Tretím prípadom bolo osemnásťročné dievča. Keďže bola hluchonemá, mala k dispozícii prekladateľa. Zjavne nebola slabomyseľná, ale jej rodinné záznamy boli úbohé. Rodičia, ktorí sa tiež objavili na pojednávaní, vyzerali veľmi nesľubne. Jej prípad sa na nižší súd dostal prvýkrát pred dvomi rokmi. Vtedy súd rozhodol proti sterilizácii, pretože v rodinných záznamoch sa neukázala žiadna dedičná hluchota. Nedávno však odporučil sterilizáciu, pretože po ďalšom šetrení boli objavené v rodinných záznamoch viaceré nepríjemné dedičné faktory. Vyšší súd rozhodol, aby bolo dievča poslané na kliniku na pozorovanie. Taktiež prikázal viac preskúmať rodinné záznamy.

Prípad štyri bolo sedemnásťročné dievča. Išlo o slabomyseľnosť. Rozhodne vyzerala slabomyseľne, sediac na lavici, zhrbená, s tupým výrazom a prázdnymi očami. V mladom veku bola opustená a stala sa sirotou, jej výchova bola chaotická. Záznamy ukazovali, že vždy bola plachá, zaostalá a neschopná držať krok s bežným vzdelávaním.

V súčasnosti bola zamestnaná ako pomocníčka v lacnej reštaurácii. Keď sa jej prípad prvýkrát dostal pred nižší súd, jeho rozhodnutie bolo: čakať a uvidí sa. Možno ide o prípad retardovanej inteligencie kvôli prostrediu, a časom sa to napraví. Nenapravilo sa to ale; nasledovali teda ďalšie výsluchy, na ktorých sa dvaja špecialisti nezhodovali.

Členovia senátu preskúmali toto úbohé dieťa starostlivo a s láskavou trpezlivosťou. Nemala žiadne vedomosti alebo ani záujem o najdôležitejšie súčasné udalosti. Napríklad, sotva vedela, že práve prebieha vojna. Psychológ ale poukázal na to, že bola schopná vypočítať výdavok z účtov zákazníkov a zvládala ostatné povinnosti svojho jednoduchého zamestnania. Takže súd sa nakoniec uzniesol, že napriek jej nevábnemu vzhľadu a jednoduchému, detskému mysleniu, nebola slabomyseľnou v zmysle zákona, a teda by nemala byť sterilizovaná.

V ten deň rozhodoval súd ďalšie prípady, všetky rovnakým systematickým a dôkladným spôsobom Bol som presvedčený, že zákon sa vykonáva s prísnym dôrazom na jeho ustanovenia, ba dokonca, rozsudky sú takmer príliš mierne. Aspoň na základe tejto jednej návštevy bolo možno usúdiť, že sterilizačný zákon vytrháva najhoršiu burinu z germánskej krvi vedeckým a skutočne ľudským spôsobom.

Ďalšie opatrenia nacistickej populačnej politiky

Aby sme sa obrátili od negatívnej k pozitívnej eugenike: prvé aktívne opatrenie na zvýšenie kvality aj kvantity obyvateľstva bol zákon na podporu sobášov. Už som spomenul mladého frízskeho mliekára, ktorý si mohol zariadiť domov vďaka vládnej pôžičke vo výške 1 000 mariek, z ktorej sa pri narodení každého dieťaťa odpustilo 25 %. Tieto pôžičky sa poskytujú mladým dvojiciam nie v hotovosti, ale vo forme certifikátov na nákup tovaru do domácnosti. Pred tým, ako si dvojica môže uplatniť právo na pôžičku, musí prejsť testmi telesného a duševného zdravia, ktoré dokážu, že sú zdraví jedinci. Odkedy zákon vstúpil do platnosti, bolo poskytnutých už 900 000 takýchto pôžičiek.

Ďalším podobným stimulom boli oficiálne granty na pomoc veľkým rodinám v chudobných podmienkach. Toto sa neskôr rozrástlo na celý systém podpory detí. Aj daňové zákony boli novelizované, aby zmiernili záťaž, ktorú znášajú veľké rodiny. Príkladom je daň zo mzdy, ktorá je 16 % pre slobodných a 10 % pre ženatého muža bez detí. Táto sadzba sa znižuje narodením každého dieťaťa, pričom mizne po narodení štvrtého.

Zo všetkých týchto opatrení môžu čerpať len telesne a duševne zdravé osoby. Spoločne zapadajú do aktivít na podporu verejného zdravia a sociálneho blahobytu, ktoré som rozoberal v predchádzajúcich kapitolách. Celý systém je teda presiaknutý dôrazom na eugeniku.

Stimuly populačného rastu priniesli pozoruhodné výsledky. V roku 1933, teda keď nacisti prišli k moci, sa narodilo len 957 000 detí – počet vysoko pod hranicou zachovania národa. Ďalší rok už počet narodených vystrelil na 1 197 000 a toto číslo sa stále zvyšovalo: keď vypukla vojna, bolo okolo 1 300 000. Toto ide úplne proti všeobecnému trendu v iných krajinách západnej a severnej Európy, kde je priemerná pôrodnosť nízka, čo sa za posledné desaťročie čiastočne zmenilo [vtedy bola situácia ďaleko lepšia ako dnes – pozn. prekl.]. Dokonca ani Mussolini nebol schopný získať tak dobré výsledky z jeho pokusov zvýšiť talianske obyvateľstvo, až kým nedávno nezaviedol viaceré opatrenia po vzore Ríše. A pamätajme ešte na to, že fašizmu ide o kvantitu, bez eugenických požiadaviek na kvalitu, ktoré sú platné v Nemecku.

Pred uzavretím tejto kapitoly treba ešte poukázať na psychologický aspekt nacistickej populačnej politiky. Vládcovia Tretej ríše sa nezastavili pri právnej a ekonomickej regulácii. Uvedomujú si, že pre konečné naplnenie ich cieľa musí byť mobilizovaná i ideológia. Takže nemecký národ je sústavne zahŕňaný propagandou na vytvorenie a posilnenie, možno tak povedať, „rasového a eugenického povedomia“.

Zábava