Do druhého čítania v Národnej rade SR postúpila kontroverzná novela trestného zákona, ktorá ešte viac obmedzuje slobodu občanov pod zámienkou „boja proti extrémizmu“. Okrem iného sa snaží zavádzať nové definície, ktoré majú uľahčiť trestanie extrémizmu, či navrhuje sprísnenie trestov pre „popieračov holokaustu“. Najvážnejší zásah do slobody občanov však predstavuje absurdne koncipovaný trestný čin „prechovávania extrémistických materiálov“, ktorý možno zneužiť takmer proti komukoľvek.

Nenašlo sa ani desať spravodlivých

O postupe návrhu zákona do druhého čítania sa hlasovalo 4. februára, pričom všetkých 137 prítomných poslancov sa hlasovania zúčastnilo. 79 z nich bolo za (väčšina koalície), 57 sa zdržalo (prevažne opozícia) a len 1 poslanec bol proti (Peter Miššík z SDKÚ). Jediný opozičný poslanec, ktorý hlasoval za prerokovanie novely v druhom čítaní bol Jószef Berényi z SMK.

Sporné definície

Novela definuje, že pod „extrémistickou skupinou“ sa rozumie „spolčenie najmenej troch osôb na účely spáchania trestného činu extrémizmu“. „Trestný čin extrémizmu“ je „definovaný“ tak, že sú vymenované jednotlivé už existujúce trestné činy a tie sú označené za „trestné činy extrémizmu“ (napr. popieranie holokaustu, podpora a propagácia skupín smerujúcich k potlačeniu základných ľudských práv a slobôd...).

Pod „extrémistickým materiálom“ zase treba chápať napr. písomné, grafické, obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové vyhotovenie textov a vyhlásení, zástav, odznakov, hesiel alebo symbolov, či programov, alebo ideológií skupín a hnutí, ktoré smerujú k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd. Trestné pritom je už len prechovávanie týchto „extrémistických materiálov“. Trestá sa odňatím slobody až na dva roky.

Avšak extrémistickým materiálom je len taký materiál, ktorý sa „vyrába, rozširuje, uvádza do obehu, robí verejne prístupným alebo prechováva v úmysle podnecovať nenávisť, násilie alebo neodôvodnene odlišné zaobchádzanie voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine, pôvodu rodu alebo pre ich náboženské vyznanie“.

Týmto sa snažil zákonodarca odfiltrovať prípady napr. vojenských historikov a zberateľov od skutočných „extrémistov“. Aj toto je však veľmi sporné. Predstavte si nasledovnú situáciu: objednáte si cez internet knihu zo zahraničia, ktorá je svojím obsahom kontroverzná, napr. z oblasti historického revizionizmu.

Ako máte vedieť či bola „vytvorená s účelom podnecovať nenávisť“, keď nemáte ani potuchy o okolnostiach jej výroby a kupujete ju ako koncový zákazník? Tým skôr, že „vytvorená s účelom šíriť nenávisť“ nie je objektívna skutočnosť, ale vec interpretácie súdu a vzhľadom na úroveň súdnictva na Slovensku sa môže líšiť od miesta k miestu a od sudcu k sudcovi.

Každopádne, nepomôže vám, že ku kúpe knihy vás doviedol len úprimný záujem a v žiadnom prípade ňou nemáte za cieľ šíriť nenávisť, pretože na to, aby sa materiál stal „extrémistickým“, stačí, aby bol len za týmto účelom vyrobený a nie za akým účelom ju používate vy.

Ďalej, to, či je niečo extrémistické, sa väčšinou určuje komplikovanými znaleckými posudkami. Ako máte vy, ako koncový zákazník, vedieť, či je nejaká kniha extrémistická, ak z jej popisu na prebale alebo internetovom obchode ani nemôžete detailne poznať jej obsah?

Samozrejme, v praxi možno predpokladať, aspoň najbližších pár rokov, skôr mierne uplatňovanie tohto ustanovenia. Je však veľmi ľahko zneužiteľné.

Navyše, takéto ustanovenia časom, ak sa bude spoločenské atmosféra ohľadom „extrémizmu“ stále sprísňovať, bude viesť u mnohých k autocenzúre. Radšej sa kontroverznej téme vyhnú, aby nič neriskovali. Načo by aj, keď sa môžu venovať niečomu inému, čím sa na slobode neohrozia? Presne takto však vzniká totalita.

Chcú sprísniť trest, ktorý by vôbec nemal byť

Návrh Harabinovho ministerstva taktiež navrhuje sprísniť a rozšíriť trest pre páchateľov, ktorí „popierajú holokaust“. Dôvodom je, že „nie je možné hanobiť pamiatku zosnulých v koncentračných táboroch“. Na problematiku hanobenia rasy máme však už iný paragraf, takže samostatne spomínať popieranie holokaustu sa zdá byť nadbytočným.

Okrem toho je rozdiel niečo hanobiť a popierať existenciu niečoho. Niekto môže ľutovať všetkých židov, ktorých nacisti zabili, byť jasným kritikom Hitlera. Ale čo ak na základe vlastného výskumu dospeje úprimne, hoci aj trebárs nesprávne, k záveru, že v Majdanku židov systematicky nezabíjali? Aj vtedy má byť potrestaný?

Kde je hranica medzi „popieraním“ a „diskusiou“? Prax zo zahraničia nám ukazuje, že sa medzi týmito pojmami veľmi nerozlišuje. Kriticky vyslovený názor voči oficiálnej verzii holokaustu sa obvykle zrovnáva priamo s propagáciou holokaustu. Čo viac, francúzsky europoslanec Bruno Gollnisch bol potrestaný súdom len za to, že povedal, že by sme mali mať slobodu diskutovať o tomto období histórie!

V tejto súvislosti je zaujímavé, že „otec revizionizmu holokaustu“, Paul Rassinier bol sám väzňom koncentračného tábora a bol bojovníkom francúzskeho protinacistického odboja.

Iste, diskutovanie o týchto záležitostiach môže byť pre niekoho traumatické, rovnako ako keď niekto spochybňuje existenciu Ježiša Krista, môže to pohoršovať tradičného kresťana. To však nie je dôvod, aby sa o tom v demokratickej spoločnosti nediskutovalo a tobôž nemožno z tohto dôvodu posielať ľudí do väzenia a robiť im záznamy v trestnom registri!

Ak niekto demagogicky zneužíva holokaust na šírenie svojej propagandy – ani takéto prípady nie sú úplne zriedkavé – treba tu kontrovať konkrétnymi argumentmi, ako to predpokladá kritické myslenie. A nie v zákone definovať (navyše nejasným spôsobom), ktoré teórie sú prípustné a ktoré nie a navyše postihovať aj tých, ktorí v rámci seriózneho výskumu prídu ku (pre niekoho) kontroverzným záverom.

Poslanci sľubujú ešte väčšiu neslobodu

V dôvodovej správe k zákonu zákonodarca spomína a snaží sa argumentovať budúcim záväzkom Slovenskej republiky „postihovať verejné ospravedlňovanie, popieranie a vážne zľahčovanie nielen holokaustu, ale všetkých genocíd, zločinov proti ľudskosti a vojnových zločinov ustanovených Rímskym štatútom Medzinárodného trestného tribunálu a Chartou Medzinárodného vojenského tribunálu zriadeného Londýnskou dohodou z 8. augusta 1845 (sic)“.

V budúcnosti teda môžeme očakávať zavedenie ďalších skutkových podstát, zakazujúcich popieranie ďalších vojnových zločinov, genocíd a zločinov proti ľudskosti. Ľudské dejiny sú však plné vojen a rôznych neprávostí. Ak by takýto vývoj pokračoval, hrozí, že čoskoro už historici nebudú mať o čom diskutovať...

Poznámka: Niektoré legislatívne definície uvádzané v tomto článku boli skrátené so zachovaním vyjadrenia ich podstaty. Plné znenie návrhu zákona, ako aj dôvodovej správy k nemu a výsledky hlasovania možno nájsť na internetovej stránke Národnej rady SR (číslo parlamentnej tlače 858).


Poznámka redakcie: Ak návrh zákona prejde v súčasnom znení, predstavovalo by to krutú ranu pre demokraciu na Slovensku. Zákon však zatiaľ postúpil „len“ do druhého čítania, počas ktorého prebiehajú hlavné zmeny, a tak nie je isté, že bude v treťom záverečnom čítaní schválený v tejto podobe. Jeho znenie možno ešte ovplyvniť pozmeňujúcimi návrhmi. Práve tu by sa mali masmédiá – „strážne psy slobody a demokracie“ – ozvať a vyvinúť na vládu, opozíciu aj parlament silný nátlak. Zatiaľ sú však akosi ticho. Preto rozširujte tento článok čo najväčšiemu množstvu ľudí. O ďalšom vývoji situácie vás budeme informovať.

Zábava