Občianska iniciatíva Ľudia proti rasizmu vznikla neformálne v roku 1997, keď sa snažila na seba upozorniť vydaním infolistov o problematike rasizmu a prvou kampaňou. Neskôr činnosť pokračovala monitoringom aktivít „neonacistov“ a vyústila do podania podnetu na trestné stíhanie vydavateľov fašistických a rasistických tlačovín, ktorý vypracovala na Generálnu prokuratúru advokátska kancelária Jána Hrubalu.

Aktivity iniciatívy zastrešuje spolupráca viacerých organizácií pracujúcich v oblasti ochrany ľudských práv so zameraním na podporu tolerancie a boja proti rasizmu – Združenie afro-slovenských rodín Zebra, nadácia Občan a demokracia, Centrum pre podporu miestneho aktivizmu, Inštitút pre verejné otázky, Nadácia Inforoma, Liga aktivistov pre ľudské práva a aktívne spolupracuje s množstvom ďalších mimovládnych organizácií.[1]

Chronológia udalostí

Po prvýkrát sa výraznejšie mediálne Ľudia proti rasizmu zviditeľnili 14. marca 1999 – na 60. výročie vzniku slovenského štátu, keď organizovali kontra podujatie, ktoré podporili vtedajšie marxistické vrcholné kádre SDĽ vedené samým vtedajším predsedom NR SR Jozefom Migašom. Výkrikmi a iným neslušným správaním sa snažili narušiť priebeh osláv.

Koncom roka 2000 však nastal obrat a Ľudia proti rasizmu začala byť mediálne známi. Bol to najmä dôsledok ich celoslovenskej „kampane proti rasizmu“ – smutne známe šoty so 4 mozgami – mozog belocha, černocha a Róma bol identický, mozog rasistu bol sotva tretinový. Nasledujúci polrok Ľudia proti rasizmu zaplavili celé Slovensko 200 billboardami, letákmi (150 000 kusov), nálepkami (200 000) a táto kampaň sa šírila i v médiách (25 vizuálov v podobe tlačenej inzercie v 12 médiách, rozhlasové spoty odzneli niekoľko desiatok ráz a viac ako 50 krát bol odvysielaný televízny spot v Markíze a STV). Taktiež vydali vyše 12 000 brožúr, 30 000 plagátov, vyexpedovali viac ako 5 000 infobalíkov.

Kritického človeka šokoval rozsah a tým aj nákladnosť kampane. Preto zverejnený údaj o nákladoch vo výške 429 000 Sk a bezplatnom mediálnom priestore pôsobil podozrivo. Najmä ak médiá a billboardové spoločnosti vyrubujú za reklamy a spoty, ktoré ich de facto živia, nehorázne sumy. Tak či onak, touto kampaňou sa organizácia Ľudia proti rasizmu usadila v povedomí ľudí.

Niekoľkomesačnú kampaň hodnotilo združenie ĽPR ako úspešnú. Aj keď v skutočnosti bola fiaskom. Smerodajnými údajmi môže byť, že záujem o kúpu benefičného trička prejavilo len okolo 200 ľudí. A internetová stránka s množstvom gramatických chýb zaznamenala za prvé tri týždne len niečo cez 6000 návštev.

V lete 2001 Ľudia proti rasizmu pripravili obdobnú kampaň, tentokrát emotívnu – so spútaným černošským novorodencom a so sloganom „Usvedčený farbou“ a heslom: „Narodil sa a už sa previnil – farbou svojej pleti!“ Na menších billboardoch sa nachádzalo nahé černošské dojča, ležiace na bruchu, vidieť bolo len holý zadok a nad ním ruky dieťaťa v policajných putách. Táto štylizácia, zrejme tiež platená z daní poplatníkov, poburovala verejnosť na niektorých miestach aj vyše roka.

Čoraz viac sa ĽPR stávalo preferovaným združením v médiách, čo napokon v septembri 2001 vyústilo do spustenia „Linky proti rasizmu“ na čísle 02 / 16356. Verejnosť bola vyzvaná k nahlasovaniu „skinhedov, neonacistov a rasistov a ich aktivít“ na túto linku. Po známom bezprecedentnom zásahu voči účastníkom koncertu v Papradne 29. 9. 2001 Ľudia proti rasizmu vydali vyhlásenie, v ktorom vyzývajú na „dôslednú kontrolu a monitoring neonacistov vo všetkých mestách SR a používanie dôsledných a razantných opatrení na ich usvedčenie“. Ďalej konštatovali, že „jeden zákrok, ktorý polícia uskutočnila, nestačí a jeho dôsledkom môže byť radikalizácia a posilnenie hnutia“.

V tomto období sa o. z. Ľudia proti rasizmu začalo miešať už otvorene i do politiky, pričom za úhlavného nepriateľa si zvolila PSNS – ktorá mala reálnu možnosť dostať sa do NR SR. 24. 10. 2001 ĽPR vydalo stanovisko, v ktorom odsúdili PSNS z údajnej podpory rasizmu v SR.[2]

Združenie vyzvalo médiá, aby nezverejňovali stanoviská „extrémistov“ a vyslovilo obavy z toho, že prostredníctvom PSNS sa môžu do politiky dostať „reálni neonacisti“. Odpoveď na seba nenechala dlho čakať a na Ľudí proti rasizmu bolo za tieto výroky zo strany PSNS podané trestné oznámenie. PSNS sa potom odhodlala zakročiť aj voči iným indivíduám. 26. 11. 2001 PSNS vyhlásila, že sa pokúsi Columbusa Igboanusiho („čierny Kolumbus“) vyhlásiť za personu non grata, pre jeho zasahovanie do činnosti vyšetrovateľov a súdov tzv. „rasovo motivovaných trestných činov“.[3]

Už od prvých dní nového roka 2002 pokračoval združenie ĽPR v masovej prezentácii v médiách. V Slovenskom rozhlase 20. 1. 2002 predseda združenia Ladislav Ďurkovič v súvislosti s volaniami na ich „protirasistickú linku“ vyhlásil: „...je tam časť ľudí, ktorí sú na úrovni a ktorí majú veľmi silne preštudovanú filozofiu neonacizmu a to je obrovskou hrozbou a týka sa to každého z nás, že v SR žijú ľudia, ktorí sa reálne zaoberajú neonacizmom, uvažujú o možnom nástupe späť a niekedy môže nastať malý skrat a takíto ľudia sa môžu dostať vlastne do kurzu a ovplyvniť aj masy svojím populizmom a nenávistnou rétorikou.“[4]

Vo februári 2002 ĽPR opätovne vyzvali verejnosť k nahlasovaniu „rasistických činov“ na svoju linku. Začala aj s distribúciou letákov proti „skinhedom – neonacistom“ na stredné školy, na „odvrátenie mládeže od týchto skupín“. V marci 2002 ĽPR prezentovala svoju linku v týždenníku Plus 7 dní.

11. 3. Ľudia proti rasizmu vyhlásili, že v prípade nepodania ruky zo strany policajta cigánskej novinárke Denise Havrľovej išlo o rasizmus, hoci inšpekcia Ministerstva vnútra to vylúčila. Týmto „prejavom rasizmu“ sa zaoberal okrem iného i Kongres USA (!).

12. 3. ĽPR s veľkou pompou za účasti viacerých spevákov a skupín (Kuric z Vidieka, Peha, Iné Kafé a cigánska speváčka z Českej republiky Věra Bíla) krstila „protirasistické“ CD. Krstnými rodičmi sa stali vdovec po Anastázii Balážovej a rómska novinárka Denisa Havrľová, ktorej, ako satisfakciu, podal ruku vtedajší minister vnútra Ivan Šimko.

14. 3. odštartovali celoslovenskú kampaň pri príležitosti Európskeho týždňa proti rasizmu. Sloganom kampane „Skoro každý na Slovensku je rasista. A čo ty?" urážali slovenskú spoločnosť. Ako podklad k tomuto tvrdeniu slúžil prieskum agentúry Markant z predošlého roka, z ktorého vyplynulo, že 8 z 10 Slovákov by nechcelo mať za suseda Róma. No záver nie je, že 8 z 10 opýtaných sú rasisti, ale skôr to, že pre 8 z 10 Slovákov sú Rómovia potenciálne nevhodní susedia. Ak by chceli zisťovať rasizmus, museli by sa pýtať, či by im vadilo mať za suseda slušného Róma. Prieskum bol teda zmanipulovaný s jasným cieľom. V rámci kampane na školách si vytýčili odučiť 800 hodín s antirasistickou tematikou, uskutočniť 17 diskusií, 5 divadelných hier. Daňoví poplatníci si tak zaplatili vlastné urážanie na 200 billboardoch a 10 tisíc plagátoch. Iniciatívu „podporilo“ aj viacero významných tlačových a elektronických médií.

18. 3. PSNS v rámci „Týždňa boja proti rasizmu“ podala na generálnu prokuratúru podnet na prešetrenie činnosti Columbusa Igboaunusiho, ktorý je podľa PSNS zaťažený rasizmom voči bielym ľuďom.

26. 3. PSNS podala trestné oznámenie na C. Igbioanusiho za marenie vyšetrovania a výpovede. Eskalácia takéhoto napätia bola ale aj výsledkom blížiacich sa volieb, v ktorých by bolo pre isté kruhy nebezpečné parlamentné zastúpenie národných strán.

V apríli 2002 sa na STV začali hromadne vysielať šoty proti „neonacizmu“.

9. 4. polícia zverejnila, že v SR sa nachádza 3400 „extrémistov“, pričom pravicových je údajne 2500. Či do tejto štatistiky polícia započítala extrémistov zo združenia Ľudí proti rasizmu, nevedno.

Jún 2002 bol taktiež mimoriadne horúci:

21. 6. krajskú predsedníčku Mládeže SNS v Košiciach Zuzanu P. obvinili z tvorby neonacistických internetových stránok. Ako dôkazy polícia zaistila knihu o stalinizme a fotku s keltským krížom. Predsedníčka SNS Anna Malíková podala trestné oznámenie na SIS pre nezákonné sledovanie akcií MSNS (napr. demonštrácia proti bombardovaniu Juhoslovanskej zväzovej republiky). L. Ďurkovič vyzval A. Malíkovú, aby sa SNS zbavila neonacizmu (7. 6. 2002 TA3). A. Malíková označila Ďurkoviča za „názorového rasistu“ a kauzu za umelo vytvorenú políciou a SIS. Len celkom nedávno bola Zuzana P. zbavená obvinení.

21. 6. ĽPR v spolupráci s PZ SR vydali v náklade 20 000 kusov kartičku pre každého príslušníka PZ SR s „nacistickou“ symbolikou. Znaky ako keltský kríž, svastika, či starogermánske runy a rôzne mytologické znaky, čísla 14, 18, 88 a nápisy Z.O.G. či RAHOWA začala polícia považovať za propagáciu neonacizmu...

V júli 2002 Ďurkovič v diskusnej relácii v Slovenskom rozhlase zmenil taktiku a ĽPR vykresľoval ako organizáciu bojujúcu proti násilníckym „neonacistom“, ktorí „zmlátia decká kvôli farbe vlasov, alebo piercingu“.

30. 7. v Národnej obrode vyšiel celostranový článok pod titulom „Mladým fašistom sa na Slovensku stále dobre darí“. Nechýbali útoky proti PSNS a SNS, do ktorých sa údajne „neonacisti“ pokúšajú dostať. Nemohol chýbať rozhovor s Ďurkovičom, ktorý o. i. povedal: „...odrezať ich od financií, zlikvidovať ich distribučnú sieť... A dostať ich preč z radov SBS, polície a hlavne politiky!“

V parlamentných voľbách v septembri 2002 národné subjekty po prvýkrát v novodobej histórii zostali pred bránami NR SR, hoci spoločne by získali vyše 7 % hlasov.

Po parlamentných voľbách sa Ľudia proti rasizmu odmlčali. Vzhľadom k štvavej kampani, ktorú ĽPR viedla už druhý rok, bolo pomaly všetko národné sprofanované ako fašistické a neonacistické.

Po mesiacoch mlčania sa v januári 2003 opäť Ďurkovič 13. 1. pre STV vyjadril, že počet pravicových extrémistov stúpa a „neonacisti“ prenikajú do armády, polície, školstva i politiky.

Dňa 17. 1. 2003 priniesli slovenské médiá nasledovnú správu: Životné podmienky Rómov v piatich štátoch strednej Európy, vrátane Slovenska, majú bližšie k subsaharskej Afrike, ako k európskemu štandardu – tvrdí to správa rozvojového programu OSN. Okrem iného uvádza, že základnú školu dokončilo len 37 % Rómov. Správa ďalej vyvracia toľko omieľanú dezinformáciu zo strany ĽPR o tom, že väčšina rómskych detí je automaticky zaradená do osobitných škôl a tým sa im upiera právo na vzdelanie – podľa tejto správy 92 % Rómov chodilo do bežnej školy a 80 % z nich uviedlo, že aj ich deti navštevujú bežné školy. Bola tak vyvrátená ďalšia z lží šírená ĽPR.

28. 1. 2003 mimovládne organizácie opätovne oprášili tému údajných násilných sterilizácií, tento raz potvrdené svedectvami anonymných Rómok, ktoré ale vo svojich písomných výpovediach používajú medicínske názvoslovie, ktoré ani bežnému človeku nič nehovorí... Aj ĽPR sa zapojila do tejto kauzy. Podpredseda vlády SR pre menšiny Pál Csáky na to reagoval šalamúnsky – podal trestné oznámenie na údajných vykonávateľov sterilizácií, ale aj na organizácie, ktoré túto tému opätovne vytiahli, inak vraj ide o šírenie poplašnej správy. Dodnes sa žiadne realizovanie násilných sterilizácií na Slovensku nedokázalo.

11. 3. 2003 ĽPR usporiadala demonštráciu pred Ministerstvom vnútra kvôli „neonacistickému útoku“ v pohostinstve Vihorlat. Demonštrácie sa zúčastnilo „až“ 12 ľudí schovávajúcich sa za transparenty. Ďurkovič upozornil, že „neonacistov“ je viac ako 5000 a počet násilností stúpa, čo hovorca Ministerstva vnútra Boris Ažaltovič poprel. Ľudia proti rasizmu chcú protestovať dovtedy, kým jej hlas nebude vyslyšaný a polícia nezačne vojnu proti „neonacistom“.[5]

8. mája 2003 usporiadali Ľudia proti rasizmu „protifašistický deň“ v priestoroch pri Sade Janka Kráľa v bratislavskom Propeleri. Vystúpili tu rôzne alternatívne hudobné kapely a organizované boli atrakcie „sršiace“ toleranciou, ako napr. triafanie figurín „náckov“ a Hitlera loptičkou. Akcii predchádzala masívna letáková kampaň, ktorej výsledkom bolo do 1000 zúčastnených z radov tzv. alternatívnej mládeže – nechýbali ani tzv. „militantní antifašisti“, ktorí fyzicky a brutálne útočia chladnými zbraňami na ľudí, ktorých považujú za neonacistov (napr. podľa vyholenej hlavy). Nakoniec tá časť zúčastnených, ktorá sa po podávanom pive dokázala postaviť na nohy a ktorá patrila medzi prívržencov ĽPR (asi okolo 80 osôb), sa vydala na pochod do centra mesta cez Starý most, podľa ich slov „Na náckov!“. Pochod sprevádzali fanatické výkriky typu: „Smrť fašizmu!“, „Fašisti, do basy!“

Napokon koncom augusta 2003 pri dopravnej nehode na Záhorí došlo k zraneniu viacerých osôb. Nehodu spôsobil dlhoročný neochvejný bojovník proti „neonacizmu“ Ladislav Ďurkovič. Po nehode sa v jeho krvi našli zvyšky po THC, čo znamená, že Ďurkovič užil pred jazdou pravdepodobne drogu cannabis – marihuanu. Jeho trápne výhovorky, že sa pravdepodobne „nadýchal dymu, alebo omylom zjedol koláčik z listov marihuany“ pobavili nielen celé Slovensko, ale v plnej nahote ukázali i spoločnosť, v akej sa Ďurkovič pohyboval, pohybuje a kto tvorí ĽPR. Po tomto incidente sa „Ľudia proti rasizmu“ načas stiahli, Ďurkovič odišiel zo scény a postupne ho nahradil právnik Daniel Milo, ktorý je na čele ĽPR dodnes.

Ľudia proti rasizmu ale ďalej pokračovali vo svojich aktivitách v réžii uhladeného právnika Daniela Mila. Jeho rétorika je nebezpečnejšia a zaobalenejšia, než u neobratného, prostoduchého a naivného Ďurkoviča, ale kontinuita ostáva zachovaná. ĽPR sa pomaly sťahovali z verejnosti, uspokojujúc sa dosiahnutými výsledkami: klesajúca účasť národovcov na jednotlivých podujatiach, paralyzovanie životného štýlu skinheads, prenasledovanie a sprofanovanie národovcov a vytlačenie národných síl z NR SR. Ako studenú sprchu museli potom zažiť nárast národných aktivít v rokoch 2004 a najmä 2005.

Poslednými kvapkami trpezlivosti boli kontra oslavy SNP organizované Slovenskou pospolitosťou za spoluúčasti Jednoty slovenskej mládeže a Nového slobodného Slovenska. Po nich sa v SRo, v „pluralitnej“ diskusnej relácii zišli predseda ĽPR a nemenovaný pracovník MV SR na „úseku boja s extrémizmom“. Čo však bolo pre ĽPR najhoršie, ľudia aktivitám SP vyjadrovali sympatie a naopak, ĽPR sa ušla kritika, ktorú Milo odrážal len pomocou trápnych naučených fráz.

Okolnosti ohľadne vraždy Daniela Tupého

Po protiprávnom policajnom terore voči SP, JSM a NSS v Modre a Černovej koncom októbra 2005, Slovenská pospolitosť plánovala zorganizovať protest proti brutalite „demokratického“ režimu a to v deň boja za slobodu – 17. novembra. Na túto akciu sa chystalo veľmi veľa ľudí a vyťažili by pronárodné sily.

4. 11. 2005 (v piatok večer) skupinka 8 až 15 (médiá sa v počte rozchádzajú) aktérov napadla skupinku mladých prechádzajúcu po Tyršovom nábreží na petržalskej strane Dunaja. Jeden z napadnutých ľudí útok neprežil a dobodaný na mieste skonal. Bol to žilinský mladík študujúci v Bratislave Daniel Tupý. Ešte v tú noc policajti prehľadali okolité krčmy a začalo sa intenzívne vyšetrovanie, aké nebýva vôbec bežné. Neskôr polícia vykonala kontroly ľuďom, ktorých má vedených ako „pravicových extrémistov“ a postupne predviedla 41 svedkov.

Podľa oficiálnych správ išlo o nekoordinovaný a neplánovaný útok. Odolávanie a unikanie pred dolapením v tomto prípade je ale príznačné pre skupinu profesionálov – tí by však nikdy takú amatérsku vraždu nevykonali. Objavilo sa niekoľko teórií ohľadne vraždy: 1. akt pomsty; 2. nátlak na otca zavraždeného v súvislosti s odmietnutím nejakého obchodu; 3. dôvodom vraždy bol predaj drog zavraždeného a nevyrovnané účty s dodávateľmi; 4. dôvodom vraždy bol alternatívny výzor (dlhé vlasy) a vraždu vykonali neonacisti.

Hlavne poslednej teórie sa chytili všetky médiá a presadzovali ju ako dogmu. Začali sa zlievať pojmy a neonacisti boli „pravicoví extrémisti“, potom len „extrémisti“. Organizácie ako SP, NSS, JSM boli „ultranacionalistické“, neskôr „pravicovo extrémistické“ až nakoniec všeobecne „extrémistické“. Obsah týchto správ bol umelo kombinovaný: v jednom odseku sa hovorilo o ohavnej vražde, v ďalšom odseku o neonacistoch a nakoniec o národných silách a ich akciách. U más sa postupne vytváral záver: vrahovia nevinného študenta sú národovci a členovia Slovenskej pospolitosti.

Keď bola Slovenská pospolitosť vyzvaná, aby sa od vraždy rázne dištancovala, vrcholný predstaviteľ SP Ján Kopúnek reagoval s chladnou hlavou: „Nemáme dôvod reagovať na každú vraždu v tejto republike.“ a uviedol zo svojej strany množstvo príkladov prirodzenej akceptácie ľudí s „alternatívnym výzorom“, od osobných priateľstiev až po vlastných členov.

Vinníka môžeme rozhodne vylúčiť z pomedzi tých, ktorí sa stali obeťou následnej štvanice.

Obeťou boli národné sily a v konkrétnom prípade došlo k nabúraniu akcie, ktorá sa mala uskutočniť 17. novembra, a kde sa malo poukázať na nedemokratickosť režimu a brutalitu rezortu Ministerstva vnútra, ktorému v tom čase šéfoval Vladimír Palko.

Demonštrácia „proti násiliu“, uskutočnená 9. 11., ktorá vďaka rozsiahlym výzvam najčítanejších denníkov prilákala 3000 až 5000 ľudí na Hodžovo námestie po vražde, sa zmenila na frašku. Militantne naladení „tolerantní antifašisti“ dávali jasne najavo, že im násilie nie je cudzie. Napokon samotný Milo musel krotiť rozvášnený dav, ktorý sa miestami menil na lynčujúce komandá. Nezabudol vyzvať zúčastnených, aby 17. 11. 2005 prišli vyjadriť svoj nesúhlas s plánovanou demonštráciou SP. Tým vlastne vyzval na narúšanie akcie iného názorového prúdu, čo nie je v súlade s nimi proklamovanou toleranciou.

17. 11. sa pre účelové policajné zadržanie organizátorov napokon akcia SP neuskutočnila, namiesto toho námestie obsadili pochybné indivíduá, tešiace sa na chystané provokácie a výtržnosti. Ľudia proti rasizmu od vraždy Daniela Tupého boli opäť mediálnou hviezdou.

Niekoľko absurdností okolo vraždy Daniela Tupého:

  1. Spáchalo ju 8 až 15 útočníkov, nasadilo sa obrovské úsilie pri pátraní, boli ponúknuté státisícové odmeny za označenie vrahov, no vrah je doteraz neznámy.
  2. Aj napriek tomu, že je vrah neznámy, média v nadpisoch vedeli identifikovať ideológiu vrahov, keď písali o tom, že vraždu spáchali neonacisti.
  3. Články v novinách a správy v televízii boli príliš často demagogicky kombinované v spojitosti: vražda – neonacizmus – nacionalizmus – Slovenská pospolitosť, hoci žiadna spojitosť sa nikdy nepreukázala.
  4. Kvôli vražde jedného občana sa organizovali demonštrácie a protesty proti násiliu, ktoré boli jednotne vzývané vládou a všetkými parlamentnými stranami.
  5. „Protest proti NÁSILIU“ organizovalo občianske združenie „Ľudia proti RASIZMU“.
  6. Na „Proteste proti násiliu“ sa na margo iného, národne orientovaného, občianskeho združenia ozývalo „Postrieľať!“ a na adresu staršieho pána, ktorý chcel vyjadriť do mikrofónu svoj názor, protestujúci „proti násiliu“ skandovali: „My ťa nezbijeme, my ťa zabijeme!“
  7. Vražda Daniela Tupého bola použitá (zneužitá) na boj proti rasizmu a neonacizmu, hoci Daniel Tupý patril k bielej rase a vrahovia podľa očitých svedkov taktiež, čo vylučuje rasový motív.

Združenie Ľudia proti rasizmu – to nie je len boj proti údajnému neonacizmu. Je to boj proti akýmkoľvek národným prejavom. Konečným cieľom združenia ĽPR, ako to otvorene priznáva, je multikultúrne Slovensko a premiešanie všetkých jeho etník a národov navzájom. Ten, kto sa postaví na odpor týmto nezmyslom, je označený za neonacistu. Začala sa vojna proti zvyškom národovectva, aj to pod heslom „boja proti neonacizmu“.

Ako teda vidno zo zmapovaných aktivít ĽPR, ich činnosť je pre Slovensko škodlivá a predstavuje pre spoločnosť existenčné riziko.

Podporovatelia činnosti združenia Ľudia proti rasizmu

Keď na oficiálnej stránke združenia ĽPR prejdete na odkaz „Podporovatelia“, zobrazí sa vám prázdna stránka[6], akoby ich nikto nepodporoval. No aká je realita?

Zdalo sa, že Ladislav Ďurkovič, ktorý začínal ako aktivista za slobodu zvierat a neskôr sa stal bojovníkom za záujmy Rómov a černochov, odišiel do zabudnutia. Teda minimálne sa vrátil tam, kde začínal – a to v Slobode zvierat i so svojou manželkou, ktorá sa medzičasom stala už šéfkou tohto spolku. Na prekvapenie ale začal pôsobiť v združení „Slobodná voľba“, ktorá sa snaží o „dekriminalizáciu (legalizovanie) drogy marihuana“.

Aká lobby podporuje „dekriminalizáciu“ drogy marihuana, uverejnili noviny Nový Deň 10. 5. 2003:

„...Jeffrey Steinberg v časopise Neue Solidarität tvrdí, že do tejto propagandistickej mašinérie sa niekoľkomiliónovou sumou zapojil aj moderný finančný pirát George Soros (americký miliardár židovsko-maďarského pôvodu). Tvrdí, že jeho obrovský objav obchodu s drogami udomácnenom v holandských Antilách mu priniesol obrovský zisk v špekuláciách s rozličnými európskymi menami a aj preto v posledných rokoch daroval viac ako 10 000 000 dolárov na konto Drug Policy Foundation (DPF), najvyššej lobby presadzujúcej legalizáciu drog... Steinberg tvrdí, že Soros založil aj vlastnú drogovú lobby – Lindesmith Center, pričom vedúce miesta v nej obsadili vedúci pracovníci z DPF... Mnohomiliónovými sumami vraj prispel i na ďalšie „reformné organizácie“... Práve vďaka Sorosovej veľkorysosti bola podľa Steinberga schopná táto už desaťročia činná malá vrstva žiadateľov legalizácie drog spustiť v médiách kampaň...“

Na Slovensko dobrý strýko Soros prelial okolo 20 miliónov dolárov na „podporu demokracie“ prostredníctvom svojich nadácií. U nás sa pred voľbami 2002 otvorene za legalizáciu drog stavala Sociálno-demokratická alternatíva bývalých marxistov z SDĽ – Peter Weiss, Milan Ftáčnik a spol. No nielen to; organizácia ĽPR je financovaná vládou SR – teda z NAŠICH DANÍ a z Open Society Foundation – Nadácie otvorenej spoločnosti, ktorá je predĺženou rukou Sorosa.

Prepojenie ĽPR je teda evidentné a jeho ciele zrejmé, ako to povedal neraz Ďurkovič: „Ide nám o multikultúrne a tolerantné Slovensko.“ Dnes Ďurkovič pôsobí ako redaktor spravodajstva TV JOJ. Samozrejme, „nezávislosť a tolerancia“ z jeho reportáži priam srší.

Ako sa brániť voči demagógii ľudí z ĽPR?

Základom je nezľaknúť sa mediálnej presily.

V prvom rade médiá – vo väčšine novín a časopisov sa dáva i priestor na reakcie čitateľom. Je to malý priestor, ale predsa. Komentujte tam. Píšte listy, e-maily, telefonujte do odkazovačov redakcií. Samozrejme, kultivovanou formou. A je dosť možné, že to bude scenzurované alebo nezverejnené vôbec. Na každý článok proti národovectvu, ktorý postrehnete, okamžite reagujte a vyzvite na to čo najširší okruh ľudí. Vysvetľujte – ale kultivovane a vyvracajte ich lži. Ďalej poukazujte na „militantnú Antifu“, ktorá je násilníckym spojencom týchto „tolerantných“.

Môžete posielať (anonymné) udania na políciu s adresami obchodov, v ktorých predávajú tričká a prívesky s vyobrazením cannabisu, kosákom a kladivom, či Leninom – argumentujte, že tam dochádza k propagácii drog a hnutí smerujúcich k potláčaniu ľudských práv (obe činnosti sú protizákonné), keďže komunizmus bol uznaný s fašizmom za zločinecké zriadenie.

Ďalej môžete nahlasovať polícii všetky bary a pohostinské či iné zariadenia, kde sa schádza tzv. alternatívna mládež, keďže máte pocit, že tam dochádza k užívaniu a predaju drog. A tak by sa dalo pokračovať ešte ďalej. Oslaďme im život aspoň sčasti tak, ako sa ho snažia osladiť oni nám. Policajti budú mať čo robiť a alternatívna mládež konečne spozná, ako chutí ich medicína.

Takže, hor sa do boja za Slovensko bez kriminálnych živlov! A nazvime to, trebárs, poeticky: Ľudia proti kriminalite!

posledná revízia: 20. 2. 2006


Poznámky:

1. http://www.rasizmus.sk/show.stm?x=73182, stiahnuté 19. 2. 2006

2. Kvôli tomu, že predseda PSNS Ján Slota podal trestné oznámenie na predsedu RIS A. Patkolóa za jeho dosiaľ ničím nepodložené tvrdenia o údajnej „násilnej sterilizácii Rómok“. Trestné stíhanie Patkolóa potom v januári 2002 aj začalo.

3. Igboanusi, pôvodom z Nigérie, je v súčasnosti riaditeľ medzinárodného klubu pre mierový výskum OSN, výkonný riaditeľ Ligy aktivistov za ľudské práva, od r. 1996 sa zameriava na rasizmus, pracoval v nadácii Inforoma, ako pozorovateľ sa zúčastňuje súdnych pojednávaní s „rasovým“ motívom. Preslávil sa najmä v prípadoch „Anastázia Balážová“, kde vymáhal odškodné 55 mil. Sk a presadzoval klasifikovanie činu ako „rasovú vraždu“, hoci jeden z vraždiacich útočníkov bol rovnako rómskeho pôvodu ako zavraždená. V prípade „Karol Szendrei“ podľa poslaneckého prieskumu zas vyvíjal na vyšetrovateľa hrubý nátlak, aby bol čin preklasifikovaný na „rasový“ a úplne bagatelizoval trestný čin cigánov, ktorý viedol k zabitiu jedného z nich policajtmi. Išlo tam o ohrozovanie starostu obce miestnymi cigánmi zbraňou, na čo boli privolaní policajti. Jeden z policajtov bol synom starostu a tak na policajnej stanici pri podávaní vysvetlenia boli pod vplyvom emócií použité nedovolené násilnícke postupy. Igbonausi právne rady ponúkal, naopak, vrahom Braňa Slamku – cigánskym bratom dvojičkám Bangovcom, ktorí vraždili v petržalskom autobuse, keďže Braňo Slamka upozornil na nich práve v okamihu, keď bielili vrecká iným cestujúcim. Zaujímavé, že v tomto prípade nežiadal Igbonausi pre pozostalých Braňa Slamku odškodné 55 mil. Sk...

4. Pre ĽPR však už v tomto období boli neonacistické aj strany typu PSNS, SNS, SNJ, SĽS a akékoľvek národné prejavy neváhali odsúdiť ako neonacistické a rasistické.

5. Zaujímavosťou je, že niekoľko dní pred oslavami 14. 3. došlo k „neonacistickému“ útoku na pohostinstvo Vihorlat, ktoré dosiaľ nebolo vyšetrené. Zhodou okolností sa pohostinstvo Vihorlat nachádza presne oproti vchodu na Martinský cintorín, kde pri hrobe Dr. Tisa každoročne prebiehajú spomienky na 14. 3. 1939.

6. http://www.rasizmus.sk/podporovatelia.stm (k 19. 2. 2006)

Zábava