Migranti

Rok 2015 sa okrem iných udalostí zapíše do dejín Európskej únie ako rok masívneho príchodu migrantov z arabského a rozvojového sveta na jej územie. Nemalou mierou sa na tejto prisťahovaleckej vlne podpísali ústretové postoje, ako aj pokrytecké, zavádzajúce a nezodpovedné vyhlásenia európskych politikov (v prvom rade nemeckej kancelárky Angely Merkelovej a čelných predstaviteľov bruselskej administratívy) o prijatí a poskytnutí azylu veľkému (neobmedzenému) počtu migrantov, pochádzajúcich prevažne z moslimských krajín. Pre milióny utečencov (len zo Sýrie od vypuknutia vojenského konfliktu odišlo z jej územia približne 10 miliónov jej obyvateľov) zdržujúcich sa v utečeneckých táboroch v Turecku, Líbyi, Libanone a Jordánsku takéto vyhlásenia, odporujúce verejnej mienke a postojom veľkej časti občanov európskych krajín, predstavovali pozvánku na príchod do Európy a otvorenú ponuku a záväzok poskytnutia azylu a komplexného materiálneho a finančného zabezpečenia po ich príchode do cieľových destinácií.

Prevažnej väčšine migrantov toto zaopatrenie poskytuje vyšší životný štandard v porovnaní s tým, ktorý dosahovali vo svojich domovských štátoch, resp. v utečeneckých táboroch. Z tohto dôvodu je potrebné väčšiu časť prisťahovalcov považovať za ekonomických migrantov hľadajúcich a po príchode do európskych krajín aj nárokujúcich si hmotne a finančne zabezpečený život a tomu zodpovedajúce sociálne príspevky a pomoc zo strany prijímajúcich krajín. Takýto záväzok si nevyhnutne vyžaduje obrovské finančné zdroje (len Slovensko zatiaľ táto kríza stála vyše 30 mil. eur), ktoré zaťažia už aj tak veľmi napäté výdavkové časti štátnych rozpočtov tvorených z príspevkov daňových poplatníkov. Teda podobne ako v iných prípadoch, aj táto utečenecká kríza, resp. finančné zabezpečenie jej riešenia, ako aj vytvorenie optimálnych podmienok pre už usadených migrantov, je plne v réžii občanov európskych krajín, čo nevyhnutne vedie k protestom a nárastu nespokojnosti s migračnou a azylovou politikou svojich vlád.

Skutočná, zmysluplná a opodstatnená solidarita neznamená povinnosť európskych krajín pomáhať každému

Politické elity takúto otvorene promigrantskú a na štátne zdroje aj nákladnú politiku ospravedlňujú a zdôvodňujú potrebou solidárneho prístupu k utečencom, pričom túto solidaritu, presnejšie povedané pseudosolidaritu, chápu a prezentujú ako našu „povinnosť“ pomáhať tým, ktorých nikto k nám napozýval, tým, ktorí z pohľadu väčšinového obyvateľstva predstavujú neželateľný a disfunkčný prvok v štruktúrach európskych spoločností. Inak povedané, uplatňovanie princípu solidarity nesmie prekročiť mieru opodstatnenia jeho realizácie. Teoretik Mokrejš to vyjadril nasledujúcim spôsobom: Princíp solidarity, ochrany a sociálnej pomoci je nepochybne dôležitý, avšak platia tu určité obmedzenia. Jednak obmedzenie množstvom prostriedkov, ktoré štát môže použiť pre uvedené účely. Tu ide o skutočnú veľkosť zdrojov, ktoré sú k dispozícií a o podobu spoločenského súhlasu s ich využitím (zvýraznil Š.S.).

V prípade uplatňovania plošnej, veľkorysej a racionálne neodôvodniteľnej solidarity, ako je to v prípade pomoci státisícom utečencov, hrozí, že stratí podporu veľkej časti obyvateľstva prijímajúcich krajín a prevráti sa v niečo, čo je cudzie jej podstate a pôvodnému určeniu, t.j. stane sa prostriedkom nabádajúcim a motivujúcim ďalších a ďalších utečencov vydať sa na cestu do Európy. Aj pre tento prípad platia slová sociológa a dnešného europoslanca Jána Kellera, že solidarita nemôže byť založená na tom, že do kapitalistickej Európy presídlime desiatky miliónov obetí kapitalizmu na iných kontinentoch. Solidarita musí spočívať v tom, že si títo ľudia urobia poriadok u seba doma: v Sýrii, Iraku, Afganistane.

Solidarita, na ktorú sa tak pokrytecky odvolávajú európske, ale aj veľká časť slovenských politických elít, predsa nemôže znamenať, že Európa otvorí náruč všetkým prenasledovaným, nespokojným, utláčaným a hladujúcim. Európa nemôže spasiť svet, otvoriť sa všetkým a poskytnúť nekontrolovateľný a neregulovaný prístup miliónom ľudí na svoje územie. Takéto možnosti a zdroje Európa nemá a nikdy mať nebude. Túto skutočnosť by si naši kvázihumanisti v politických dresoch ako aj mnohopočetné a v mnohých prípadoch na ľudskom nešťastí zarábajúce humanitárne organizácie mali uvedomiť.

Zlyhanie politických elít EÚ pri ochrane vonkajších hraníc Schengenu

Utečenecká kríza mimo iného poukázala na neexistujúcu jednotnú azylovú politiku v EÚ, resp. na nekompatibilitu názorov a postojov jej jednotlivých členských krajín na riešenie tejto krízy, čo následne viedlo k znefunkčneniu schengenského systému, t.j. k absolútnemu zlyhaniu ochrany vonkajších hraníc schengenského priestoru, do ktorého sa v priebehu relatívne krátkeho času bez akejkoľvek kontroly a evidencie premiestnilo vyše milióna prisťahovalcov. Pretože drvivá väčšina z nich nedisponovala potrebnými dokladmi (alebo ich vedome zatajovala a ničila), ako aj platným vízovým povolením na vstup do cudzej krajiny, títo migranti predstavovali a predstavujú podľa existujúcich právnych noriem ilegálnych narušiteľov hraníc, čo vo väčšine krajín, vrátane Slovenska, predstavuje trestný čin. Tak ako aj v iných krajinách (USA, Ruská federácia, Čína, Austrália, Japonsko a pod.), v ktorých cudzí návštevníci pri vstupe na ich územie musia spĺňať potrebné formality, resp. musia splniť a hodnoverne preukázať dôvody na udelenie azylu, pričom tieto štáty nikto neobviňuje z porušovania ľudských práv, tak aj v EÚ musí platiť hraničný režim a dodržiavanie pravidiel legálneho vstupu na jej územie.

V prípade, ak návštevníci, resp. prisťahovalci či utečenci nesplnia požadované podmienky, neexistuje racionálny dôvod, prečo s nimi únia nejedná ako s ilegálnymi narušiteľmi hraníc, t.j. prečo neprijme účinné a rýchle opatrenia na ich vyhostenie a deportáciu do krajín, z ktorých sa vydali na cestu do Európy, teda do tých krajín (Turecko, Libanon či Jordánsko), ktoré pre ne už nepredstavovali bezpečnostné riziko. Ak by od začiatku exodu takto nekompromisne (ako nie tak dávno Španielsko či Austrália) postupovala aj EÚ, utečenecká kríza by neprerástla do dnešnej, veľmi ťažko riešiteľnej a pre obyvateľov tohto integračného zoskupenia aj nebezpečnej podoby. Reakcie väčšiny krajín EÚ, ako aj vedúcich predstaviteľov bruselskej administratívy však boli nanajvýš prekvapivé a nezodpovedné, pretože odignorovali vyššie uvedenú skutočnosť a rezignovali na základné princípy a pravidlá Schengenu, ktoré si sami odhlasovali.

V praxi to znamenalo, že dobrovoľne otvorili hranice státisícom nelegálnym prisťahovalcom a vytvorili im optimálne podmienky na presun do členských krajín EÚ. Jedinou výnimkou bolo Maďarsko, ktoré v súlade so záväzkami vyplývajúcimi z jeho členstva v schengenskom zoskupení, veľmi zodpovedne pristúpilo k ochrane vonkajších hraníc Schengenu tak, že vybudovalo oplotenie, zabraňujúce ilegálnemu a nekontrolovateľnému vstupu veľkého počtu prisťahovalcov do schengenského priestoru, za čo si zo strany medzinárodného spoločenstva, Bruselu a niektorých európskych politikov vyslúžilo ostrú kritiku a obviňovanie z porušovania ľudských práv, z prejavov extrémizmu a xenofóbie. Neskôr, v dôsledku príchodu nezvládateľného množstva migrantov do Rakúska, aj táto krajina (a niektoré ďalšie) sa rozhodla vybudovať oplotenie na svojich južných hraniciach, pričom to pokrytecky zdôvodnila ako výstavbu zábran (takže už nie oplotenia) s cieľom usmerňovať (takže už nie brániť vstupu) prúd prisťahovalcov na svoje územie. Reakcia bruselských politických kruhov bola, na rozdiel od Maďarska, pozitívna, čo je ďalším dôkazom ich pokryteckého a rozdielneho prístupu k postojom a činnosti vlád jednotlivých členských krajín a učebnicovým príkladom politiky dvojakého metra. Aj tento prípad je potvrdením platnosti starej pravdy, podľa ktorej ak dvaja robia to isté, nemusí to vždy znamenať to isté.

Masová a nekontrolovateľná migrácia – reálne ohrozenie stability, poriadku a bezpečnosti európskych krajín

Príchod veľkého množstva utečencov z prevažne moslimského sveta predstavuje obrovské bezpečnostné riziko pre obyvateľov európskych krajín. A tu opäť, ako už toľkokrát predtým, politické elity EÚ a väčšiny jej členských štátov sklamali, pretože svojim nezodpovedným a ústretovým prístupom k prisťahovalcom podcenili a aj naďalej podceňujú bezpečnostné riziká spojené s masívnym prílivom migrantov do Európy, zvlášť ak sa jedná o prisťahovalcov pochádzajúcich z odlišného kultúrno-civilizačného a náboženského prostredia. To riziko predstavujú hlavne (aj keď nie výlučne) príslušníci, resp. sympatizanti radikálnych moslimských organizácií, ktorí využili príležitosť infiltrovať sa do prisťahovaleckých skupín a takto, bez možnosti ich odhalenia, preniknúť na územie európskych krajín, tých krajín, ktoré oni považujú za nepriateľské a za objekt svojich teroristických útokov. Ako uvádza už spomínaný teoretik Ján Keller, … medzi tohoročnými (rok 2015) utečencami na 70 až 80 percent prevažujú mladí muži vo veku medzi 16 až 30 rokmi. Mnohí z nich majú bojové skúsenosti, niektorí z nich bojovali v radoch Islamského štátu a sú aj takí, čo majú povel v tomto boji v Európe pokračovať. Potvrdením pravdivosti týchto slov je už dnes známa identita štyroch účastníkov teroristického činu v Paríži (november 2015), ktorí sa na územie EÚ dostali s masou utečencov cez nechránenú schengenskú hranicu v Grécku, resp. začiatkom februára odhalený pokus teroristického útoku v Berlíne, uskutočnenie ktorého plánovali štyria Alžírčania, žiadajúci o azyl v Nemecku, upodozrievaní z napojenia na radikálne islamistické organizácie.

Pravdou je, že väčšina prisťahovalcov neprichádza do Európy za účelom páchať teroristické činy a stať sa Alahovými mučeníkmi, takže títo ľudia nepredstavujú priame a bezprostredné nebezpečenstvo pre obyvateľov krajín EÚ. Avšak mnohí z nich (zvlášť sa to týka mladej generácie) predstavujú nebezpečenstvo potenciálne, pretože prichádzajú do nového prostredia s veľkými očakávaniami a nádejami na lepší a bohatší život. Pravdou je, že drvivej väčšine z nich sa ich sny nenaplnia, nestanú sa plnoprávnymi členmi spoločnosti a ako takí budú len prežívať, presnejšie povedané živoriť ne jej okraji. Podľa J. Kellera … sklamaní budú tí, čo sa do Európy dostali, lebo sa im nesplní sen života stredných vrstiev: auto, dom a život na úrovni priemerného Nemca.

Po príchode do „krajín zasľúbených“, t.j. do svojich cieľových destinácií, zistia, že pekné bývanie, finančne zabezpečená existencia a dobré zamestnanie sú len nesplniteľnou utópiou. Narazia na realitu života v azylových ubytovniach, na realitu byrokratického šikanovania, nepochopenia a opovrhovania zo strany väčšinového obyvateľstva, teda na realitu, ktorá pre väčšinu z nich bude obrovským sklamaním a práve takýto ľudia predstavujú výbušný potenciál pre sociálne nepokoje, vzbury a násilnosti, ktoré už dnes evidujeme v mnohých utečeneckých zariadeniach a táboroch v takých krajinách, akými sú Nemecko, Rakúsko, Francúzsko, Maďarsko, Belgicko, Grécko, Dánsko, Švédsko a pod. Mnohí z migrantov sa v dôsledku toho budú radikalizovať, stanú sa z nich asociáli a kriminálnici (sexuálne obťažovanie a útoky prisťahovalcov na dievčatá a ženy vo viacerých nemeckých mestách sú len predohrou k oveľa vážnejším konfliktom), ale čo je ešte horšie a nebezpečnejšie je to, že veľká časť frustrovaných mladých ľudí bude predstavovať vhodný materiál pre islamistov s cieľom radikalizovať ich zmýšľanie a postoje a vytvoriť z nich akúsi piatu kolónu, resp. predĺženú ruku radikálnych islamistických hnutí v nenávidených a z ich pohľadu aj nepriateľských európskych krajinách.

O nebezpečenstvách pre Európu, jej obyvateľov a kultúru, vyplývajúcich z rastúcej a nekontrolovateľnej migrácie, hovoril aj ruský premiér Dmitrij Medvedev na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii vo februári 2016, podľa ktorého v prestrojení za utečencov stovky a tisíce extrémistov prenikajú do iných krajín. Niekedy ide o ľudí s odlišnou kultúrou, ktorí by chceli získať výhody a nič nerobiť. Existuje reálna hrozba zničenia jednotného hospodárskeho priestoru, následne kultúrneho priestoru a dokonca samotnej európskej identity.

Skutočne dnes nie je na mieste zľahčovanie bezpečnostných rizík, ktoré reálne existujú a ktoré by zodpovední verejní činitelia, vrátane tých slovenských, nemali brať na ľahkú váhu. Tak ako aj v iných krajinách EÚ (nehovoriac o vedúcich predstaviteľov bruselskej administratívy), ani na Slovensku nepôsobí mnoho politických subjektov, ktoré by otvorene, kriticky a s obavami poukazovali na bezpečnostné riziká nefungujúceho Schengenu a masívneho príchodu migrantov na územie Európy. Nesprávne chápaná, presnejšie povedané naivne a idealisticky chápaná korektnosť im totiž bráni vo vytváraní a prezentácii objektívneho a pravdivého pohľadu na skutočnosť, ako aj vo vypracovaní a prijímaní efektívnych riešení reálne existujúcich problémov.

Zábava