Stratégia ľudských právCeloštátna stratégia ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike, ktorá bola po masívnej kritike zo strany verejnosti v septembri minulého roka stiahnutá z prípravného konania a jej predloženie vláde odložené, je opäť na scéne. Od 6. do 19. júna bude v medzirezortnom pripomienkovom konaní a koncom mesiaca sa môže dostať na program rokovania vládneho kabinetu. Aj jeho súčasné znenie však obsahuje časti, ktoré boli predmetom výhrad mnohých odporcov. Dúfa vláda, že po prijatí „prorodinnej“ novely ústavy sa jej tento dokument podarí konečne pretlačiť?

Zámer vypracovať strategický programový dokument pre oblasť ľudských práv bol prijatý ešte počas Radičovej vlády v roku 2011. Gestorom jeho vypracovania sa v novej vláde stal podpredseda vlády a minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák.

Podľa pôvodných plánov mala byť stratégia ľudských práv predložená vláde do konca septembra 2013, avšak pre intenzívny odpor zmobilizovanej verejnosti príslušná rada vlády požiadala o zmenu termínu na 30. jún 2014. Minister Lajčák sa vtedy v rozhovore pre denník Pravda vyjadril, že ho prekvapil nedostatok ba až absencia podpory stratégie a vznikol tak dojem, že to bol on, kto sa snažil „nanútiť nejakú stratégiu proti vôli celej spoločnosti“. Napriek tomu, stratégia je tu opäť bez výraznejších obsahových zmien.

Stratégia ľudských práv, rovnako ako ďalšie dokumenty tohto druhu, neobsahuje právne záväzné ustanovenia, ale skôr súbor odporúčaní a priorít, ktoré by mali byť v nasledujúcich rokoch uvádzané do praxe. Tento dokument teda predstavuje akýsi návod, v ktorých oblastiach a ako by mali orgány štátu zasahovať alebo sa inak angažovať. Vzhľadom na súčasné znenie stratégie ľudských práv ide o neprijateľný dokument, ktorého realizácia by mala výrazne negatívne dopady na slovenskú spoločnosť.

Vznik a zameranie stratégie

Aj keď sa vo vlastnom texte stratégie ľudských práv uvádza, že tento dokument vznikol v procese s nadštandardnou účasťou „občianskej spoločnosti“, viaceré organizácie boli v procese tvorby stratégie odignorované alebo marginalizované. Samotné ministerstvo zahraničných vecí dokonca delilo organizácie na kresťanské a ostatné podľa nejasných kritérií s následným zvýhodnením tých „ostatných organizácií“.

Teda samotný vznik stratégie bol nastavený tak, aby jeho obsah mohli ovplyvňovať výraznejšie iba niektoré subjekty „občianskej spoločnosti“, čím boli pošliapané princípy, ku ktorým sa stratégia inak sama hlási. Jednostranné zameranie je zrejmé už z použitej terminológie. V dokumente sa nachádza množstvo slovenčine neznámych (novo)slov ako „anticiganizmus“, „homofóbia“ alebo „transfóbia“, ktoré inak patria do slovníka minimálneho počtu obyvateľov Slovenska.

Naozaj, stratégia sa venuje iba ľudským právam určitých skupín, najmä menšín všetkého druhu. Na ľudské práva Slovákov, kresťanov alebo heterosexuálov sa akosi zabudlo. Darmo by ste o nich v stratégii ľudských práv a jej štrnástich prílohách hľadali nejakú zmienku. Nič sa tam nepíše ani o ľudských právach poriadnych mnohodetných rodín, ktoré by si snáď, aj vzhľadom na demografickú situáciu, najviac zaslúžili podporu od štátu. Buď sa teda tieto opomenuté skupiny obyvateľov majú na Slovensku už dostatočne dobre, alebo štát na nich zvysoka kašle? Odpoveď nechám na čitateľovi.

Stratégia presadzuje indoktrináciu vo vzdelávaní a ideologizáciu celej spoločnosti

Jedným z hlavných nástrojov na presadzovanie cieľov stratégie má byť výchovno-vzdelávací proces na všetkých jeho úrovniach. Už vlastný text stratégie požaduje na strane 13 zavedenie „systematického, celoživotne a celospoločensky poskytovaného vzdelávania a odbornej prípravy v oblasti demokratického občianstva a ľudských práv.“ (?) Podľa prílohy č. 6 k stratégii sa má:

„V štátnych vzdelávacích a výchovných programoch a vzdelávacích štandardoch prierezovo reštrukturalizovať obsah s ohľadom na témy ľudských práv a rodovej rovnosti a súvislosti s tým optimálne nastaviť i proces výchovy a vzdelávania.“

V praxi by to teda znamenalo, že obsah učiva na všetkých školách sa tu bude prispôsobovať nie s ohľadom na nové vedecké poznatky, ale s ohľadom na ideologické koncepty „ľudských práv a rodovej rovnosti“. Inými slovami išlo by o indoktrináciu študentov a otvorenú ideologizáciu celého štátneho vzdelávacieho procesu.

A to nie je všetko. Stratégia plánuje okrem vzdelávacieho systému zasiahnuť aj do samotného jazyka (s. 22 a 23). Podľa nej sa má „nastoliť“ akási, bližšie neidentifikovaná „kultúra rodovo korektného jazyka, respektíve jazyka ľudských práv“. Tú majú do slovenskej spoločnosti presadiť novinári verejnoprávnych a súkromnoprávnych médií, ktorí absolvujú „špecializované vzdelávacie programy v tejto oblasti“. Áno, George Orwell sa so svojím newspeakom možno trafil aj do slovenskej reality budúcnosti.

V oblasti politickej korektnosti budú mať médiá však úloh viac než dosť. Stratégia plánuje tiež efektívne využitie verejnoprávnych médií (príloha č. 1, s. 15) na „budovanie inkluzívneho povedomia väčšinového obyvateľstva a osobitne detí a mládeže o význame a prínose národnostných menšín pre rozvoj spoločnosti.“ Verejnoprávne médiá zneužité na šírenie systémovej propagandy – od toho socializmu sa to zas až tak nelíši, nemyslíte?

Stratégia chce zničiť slovenskú národnú identitu

Medzi prioritami v prílohe č. 7 (s. 10) nájdeme aj jednu s nevinne znejúcim označením „Redefinícia národnej identity“. O čo konkrétne ide?

„Redefinícia národnej identity – presadzovanie národnej identity budovanej na demokratickom inkluzívnom občianstve. Mal by sa presadzovať rešpekt ku všetkým obyvateľom Slovenska, vytvárať priestor pre budovanie občianskej spoločnosti (t. z. vzťah „štát a človek“ budovať na občianskom princípe).“

Národná identita teda podľa tvorcov nemá byť založená na príslušnosti k etnickému národu, teda skupine so spoločnou kultúrou, jazykom, históriou a pôvodom, ale na príslušnosti k politickému národu, ktorého príslušníkom je držiteľ slovenského občianskeho preukazu. Teda príslušníkom národa by už neboli napríklad dolnozemskí Slováci (Sloveni), ktorí nemajú občianstvo Slovenskej republiky, ale boli by nimi prisťahovalci z Nigérie so slovenským pasom.

Občiansky princíp nemá na Slovensku opodstatnenie a v praxi by znamenal systematické odnárodňovanie slovenského národa faktickou deštrukciou jeho národnej identity. Národná identita má totiž zmysel, ak je vybudovaná na skutočných hodnotách, ktoré ľudí spájajú a vzájomne preväzujú, nie na držbe preukazu so štátnym znakom.

Tento bod stratégie je teda obzvlášť nebezpečný. Ak by ho režim uplatňoval s plným využitím svojho vzdelávaco-mediálneho systému, mohol by poškodiť vnímanie vlastného národa u mnohých príslušníkov najmladších generácií Slovenov a Sloveniek.

Ďalšie finančné zvýhodňovanie mimovládných organizácií

Stratégia vníma mimovládne organizácie (MVO), ktoré sa angažujú v oblasti ľudských práv, ako strategického partnera pri presadzovaní jej cieľov. Na strane 22 vlastného textu je zlepšenie legislatívnej, inštitucionálnej a finančnej podpory MVO označené dokonca za jednu zo základných výziev štátu a vlády SR. Nie je náhodou porušením pravidla zákazu konfliktu záujmov, keď MVO mali rozhodujúcu účasť na tvorbe a príprave dokumentu, na základe ktorého im má štát navýšiť finančnú podporu?

To ešte ale nie je všetko. Zo štátneho rozpočtu sa má podľa stratégie vyčleniť osobitná rozpočtová kapitola určená na „komplexnú agendu ľudských práv: stratégie, akčné plány, programy, dotačné schémy, inštitúcie, participatívne procesy, fond štátnej rezervy pre akútne ľudskoprávne situácie, atď.“ Nech si teda niekto nemyslí, že sa ho to netýka. Celý cirkus sa má platiť aj z daní nás všetkých. Ďalšie peniaze na „ľudskoprávne projekty“ majú pritekať zo štrukturálnych fondov EÚ, najmä z Európskeho sociálneho fondu.

Príloha č. 4 stratégie o rodovej rovnosti a „právach žien“, ktorú predložila Oľga Pietruchová, plánuje ďalšie zaťaženie pre štátnu kasu. Podľa nej sa má navrhnúť vytvorenie „nezávislej inštitúcie, ktorá sa bude zaoberať rodovou rovnosťou a právami žien.“ Osobitná podpora MVO a vytváranie ďalších inštitúcií platených z verejných rozpočtov sa nachádza medzi prioritami aj v ďalších prílohách stratégie. Stratégia ráta aj s prípravou nových učebníc, brožúriek a ďalších informačných tlačív, ktoré majú byť využité na indoktrinačnú „osvetu“.

Bizarné je, že stratégia označuje mimovládne organizácie, ktoré priamo vyvierajú z občianskej spoločnosti, za „zdroj suverenity“ (?) a dôležitý pilier demokracie (s. 19). Paradoxne, v demokraciách bol dosiaľ za zdroj suverenity a legitimity štátu považovaný ľud a nie nejaké organizácie, ktoré združujú iba nepatrný zlomok populácie štátu.

Stratégia ľudských práv tak zrejme nechcene potvrdila slová českého novinára Petra Hájka, ktorý opisuje prechod od demokracie do postdemokracie, v ktorej je ľud stále systematickejšie nahrádzaný štruktúrami organizovaných a profesionálnych aktivistov ako skutočnými partnermi vládnej moci a teraz už aj „zdrojom suverenity“. Okolnosti vzniku, prípravy a vlastného obsahu stratégie dokazujú pravdivosť Hájekovej tézy.

Otváranie dverí pre pozitívnu diskrimináciu?

Aj keď sa pozitívna diskriminácia neuvádza medzi prioritami a navrhovanými opatreniami v stratégii a ani v jej prílohách, predsa len je zmieňovaná ako alternatíva na dosiahnutie vytúženej rovnosti.

Hneď na strane 6 stratégie sa píše, že formálna rovnosť, t. j. ústavou zakotvená rovnosť pred zákonom, „sa už nepovažuje“ (kým?) za „dostatočnú pre naplnenie skutočnej rovnosti ľudí“. Na toto tvrdenie hneď nadväzuje svojský výklad slovenskej ústavy, podľa ktorého sa jej časti „o rovnosti ľudí a o zákaze poškodzovania, zvýhodňovania resp. znevýhodňovania“ nevzťahujú na „prípady, keď ide o dosiahnutie skutočnej rovnosti“.

Stratégia nikde nevysvetľuje, čo má byť tá „skutočná rovnosť“, hoci slovo „skutočná“ je tam vždy uvádzané kurzívou. Z textu však jasne vyplýva, že skutočná rovnosť je niečo iné ako formálna rovnosť, dokonca pri skutočnej rovnosti nemajú platiť ani zákazy rozličného zaobchádzania podľa ústavy. Logicky z toho vyplýva, že táto nejasná „skutočná rovnosť“ má byť dosahovaná nástrojmi pozitívnej diskriminácie. Budú na Slovensku zvýhodňované určité menšiny na úkor majority pre dosiahnutie „skutočnej rovnosti“?

Text prílohy č. 4 je v tomto ešte otvorenejší. Spomína (s. 4), že u nás má svoje opodstatnenie aj špecifické podporovanie žien, „resp. mužov“ v určitých oblastiach, nazvané aj ako „dočasné vyrovnávacie opatrenia“. Pri obsadzovaní niektorých zamestnaní by sa tak nebrala do úvahy iba kvalifikácia daného uchádzača, ale, údajne dočasne, aj jeho pohlavie či „rod“.

Samotná stratégia predpokladá prijatie ďalších dokumentov – akčných plánov a stratégií, ktoré majú ešte podrobnejšie rozpracovať relevantné okruhy ľudských práv. Nemôžeme vylúčiť, že na nižšej úrovni bude zavedenie pozitívnej diskriminácie už otvorene požadované. V každom prípade, text stratégie jej už otvára dvere.

Rodová ideológia

Väčšina výhrad proti stratégii sa niesla v duchu odmietania tzv. gender ideológie a požiadaviek tzv. homoloby. Tie sa však ocitli aj v súčasnom znení stratégie, tvoria dokonca jej chrbtovú kosť.

Rodová rovnosť je v prílohe č. 4 definovaná ako „rovnaké sociálne postavenie mužov i žien vo všetkých sférach verejného a súkromného života“ (s. 3). Ako som písal už pred časom, práve v tomto spočíva ideologickosť rodovej rovnosti. Jej presadzovatelia si nekladú otázku, či je tento koncept v súlade s realitou. Nie je náhodou iné zastúpenie mužov a žien v rôznych sférach verejného a súkromného života prirodzené? Nie sú medzi mužmi a ženami skupinové rozdiely biologického pôvodu, ktoré ich rozdielne spoločenské uplatnenie vysvetľujú? Je veľmi mnoho vedeckých dôkazov, že to tak je.

Okrem pozitívnej diskriminácie statégia odporúča „gender mainstreaming“ alebo „uplatňovanie rodového hľadiska“. Podľa tohoto princípu by mal štát pri všetkých svojich politikách „brať do úvahy možné rodové rozdiely a integrovať opatrenia na ich vyrovnávanie“. Korunu absurdít celému konceptu pridáva slovíčko „možné“, lebo, ako sa hovorí, „možné je všetko“. Opäť to ešte nie je všetko. Hutná príloha č. 4 stratégie požaduje aj uplatnenie „rodovo spravodlivého prerozdeľovania verejných zdrojov“ – zvané aj „gender budgeting“.

Homoagenda

Homoagenda alebo požiadavky „LGBTI ľudí“ sú obsiahnuté v prílohe č. 8 stratégie ľudských práv. Hoci tieto požiadavky nemajú na Slovensku žiadnu signifikantnú podporu, neustále sa nimi zaoberajú štátne orgány alebo masmédiá. Kým na „dúhový pochod“ príde aj s novinármi a policajtami ledva tisícka ľudí, pochod za život bol najväčšou manifestáciou na Slovensku po roku 1989, tzv. právam LGBTI sa venuje celá jedna príloha stratégie, právu nenarodených detí na život sa v celej stratégii nevenuje ani jediná čiarka. Aké záujmy sledujú tvorcovia stratégie, ak nie legitímne požiadavky verejnosti? Hľadanie odpovedí nechám opäť raz na čitateľa.

Aj v tejto oblasti stratégia predpokladá štedré dotovanie homoaktivizmu zo štátnych peňazí. V prílohe č. 8 sa požaduje vytvorenie orgánu na úrovni vlády, ktorý by mal na starosti koordináciu opatrení na zlepšenie „práv LGBTI ľudí“ a boj proti diskriminácii. Vláda by mala ďalej „podporiť budovanie personálnych a finančných kapacít mimovládnych organizácií zaoberajúcich sa presadzovaním ľudských práv LGBTI ľudí, špeciálne watch-dogových MVO a organizácií poskytujúcich služby komunite LGBTI ľudí.“

Tvorcovia stratégie tiež plánujú využiť vzdelávací systém na šírenie homoagendy. Má byť vykonanná analýza všetkých učebných osnov a metodík, ktoré majú byť očistené od všetkých „neobjektívnych“ informácií „o sexuálnej orientácii a rodovej identite“ a od všetkých informácií, „ktoré môžu podnecovať k homofóbii a transfóbii“. Opäť majú prejsť vyučované poznatky cez sito ideologickej prípustnosti, ktorej kritéria sa skrývajú za slovenčine neznámymi novotvarmi „homofóbia“ a „transfóbia“.

Stratégia požaduje prijatie „právnej úpravy spolužitia párov rovnakého pohlavia“, teda registrovaných partnerstiev alebo rovno tzv. homomanželstiev, hoci neexistujú relevantné dôvody pre tvorbu tohto inštitútu.

Ideologická determinácia stratégie ľudských práv, ktorá sa ňou tiahne ako červená niť, sa v plnosti prejavuje v požiadavkách umožniť prepis rodu a ďalšie špeciálne výhody pre „transrodové osoby“ (s. 30). Akosi sa ignorujú medicínske poznatky, podľa ktorých je transsexualita klasifikovaná ako mentálna choroba v Medzinárodnej klasifikácii chorôb (ICD-10) pod označením F64.0 v rámci kapitoly Poruchy rodovej/pohlavnej identity.

V stratégii premietnuté požiadavky homoaktivistov cielia aj na potláčanie slobôd a práv iných. Medzi prioritami nájdeme aj prijatie legislatívy, ktorá by vytvorila nové „trestné činy z nenávisti“ zamerané proti „homofóbnym“ a „transfóbnym“ nenávistným verbálnym prejavom. Opäť majú byť kriteriálnymi nejasné a neslovenské termíny, tentokrát aj v tom, či budete alebo nebudete odsúdený za slovný prejav (!).

Ako môžeme tejto stratégii vzdorovať?

Vyššie som stručne opísal najzápornejšie časti Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike, ktorá sa pri našej pasivite môže stať smutnou realitou ovplyvňujúcou život nás všetkých. Tento článok si nenárokuje byť vyčerpávajúcou analýzou, ale informovať verejnosť o hlavných nebezpečenstvách tohto dokumentu.

Avšak, každý z nás má možnosti, ako vzdorovať:

1. Podporte Hromadnú pripomienku Centra pri bioetickú reformu k návrhu Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv v SR, prípadne iné pripomienky a petície rovnakého zamerania (do 19. júna 2014).

2. Napíšte slušný email alebo list s Vašimi výhradami zodpovedným osobám na gestorskom Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.) alebo samotnému ministrovi Lajčákovi.

3. Už teraz môžete vyjadriť svoje výhrady aj predsedovi vlády SR, do ktorého zodpovednosti spadá aj táto problematika.

4. Šírte osvetu vo svojom okolí a upozrnite svojich známych na tieto problémy, tak ignorované zo strany masmédií, údajných „strážnych psov demokracie“.

5. Do budúcna nepodporujte politikov a politické subjekty, ktoré akokoľvek presadzujú, súhlasia alebo tolerujú ideológie, ktoré ohrozujú národ – jeho identitu, mravnosť a prežitie.

Zábava