Ilustračný obrázokZa posledné obdobie na slovenskej politickej scéne došlo k viacerým udalostiam, ktoré si zasluhujú pozornosť. Naďalej existujú politické strany a hnutia, podobne ako v minulosti preskupením hŕstky politických turistov a niekoľkých „nových tvárí“ vznikajú „nové, zaručene lepšie“ strany a straničky, ktorým zase na lep sadne pár percent voličov. Samozrejme, bez potrebných zmien v obsahovom zameraní slovenskej (európskej) politiky. Slovenská verejnosť si na mnohé zvykla, musíme sa však nad týmito otázkami zamyslieť z väčšej perspektívy.

Hoci teoreticky by mali politické strany združovať ľudí okolo určitých jasne daných ideových programoch, na Slovensku a vlastne v celom západnom svete to tak už dávno nie je (ak to tak aj niekedy bolo). Najvýznamnejšou deliacou čiarou medzi stranami nie sú rozdielne myšlienkové východiská, ale podiel na moci, konkrétne či je niektorá strana vo vláde (prípadne pri moci v krajoch, mestách, obciach) alebo v opozícií.

Ideová náplň „štandardných“ politických strán (mediálny eufemizmus pre systémové partaje) je totiž viac-menej rovnaká. Na Slovensku, a podobne takmer všade v Európe, je napríklad každá z nich za naše členstvo v EÚ a NATO, za privatizáciu národného majetku zahraničným podnikom, za multikulturalizmus a prijímanie imigrantov do Európy, za ideologizáciu školstva, za postupujúcu ekonomickú globalizáciu a pod.

Naopak, žiadna z nich nepodnikne účinné a rázne kroky za účelom zvrátenia demografickej krízy, mravnej demoralizácie národa či kriminality „neprispôsobivých“ (ďalší eufemizmus) asociálov a politikov. Ak by však niekto tieto pevne dané názorové mantinely prekročil, stal by sa neštandardným, extrémistickým a neviem-akým politikom, aspoň podľa iných štandardných politikov a „serióznych médií“.

Samozrejme, v záujme objektivity uznávam, že aj medzi štandardnými stranami sú určité odlišnosti, napr. niektoré sú za pomalšiu integráciu v rámci EÚ, netýkajú sa však nikdy samotného jadra problému. Toto dokazujú aj najnovšie presuny medzi politickými stranami, ktoré skôr pripomínajú prestupovú sezónu v športových súťažiach ako politiku.

Pred niekoľkými týždňami sa neúspešný kandidát Radoslav Procházka rozhodol zužitkovať získanú podporu z prezidentských volieb a založiť si vlastnú politickú stranu. Do politiky sa dostal cez Kresťanskodemokratické hnutie ako tzv. Lipšicov človek. Do novej vznikajúcej strany Sieť sa mu podarilo získať Miroslava Beblavého, ktorý bol predtým v SDKÚ-DS, a Andreja Hrnčiara, herca a primátora Martina, ktorý bol do parlamentu zvolený na kandidátke strany Most-Híd. Aby toho nebolo málo, v nadchádzajúcich eurovoľbách podporil Procházka Sulíkovú SaS.

Vzhľadom na to, že Procházka nepozval do svojej novej strany Beblavého súpútníčku a ďalšiu odštiepenkyňu z SDKÚ-DS Luciu Žitňanskú, tá sa rozhodla prestúpiť do Most-Híd a nahradila tak Hrnčiara na poste symbolického Slováka vo väčšinovo maďarskej strane.

Podobné politické rošády nie sú nič nové. V roku 2012 zakladali odídenci z KDH Daniel Lipšic a Jana Žitňanská stranu „Nová väčšina“, dnes už očividne neúspešný projekt, a nasledujúci rok ich doplnili nespokojní prebehlíci z SaS. Zjavný ideový rozkol politikov z údajne konzervatívneho KDH a liberálnej SaS bol navonok ošetrený deklarovaným rozdelením strany na dve frakcie.

V politickom turizme vynikali aj niekdajšie „tváre OKS“, ktoré by sa snáď rozutekali do ešte viacerých strán, keby im to ich telesná integrita umožňovala. František Šebej zakotvil v strane Most-Híd, Osuský je zvolený poslanec za SaS a Ondrej Dostál zase kandiduje do Európskeho parlamentu za koaličný koktail NOVA-KDS-OKS.

Všetky tieto presuny, rošády a prestupy znamenajú jediné: medzi slovenskými politickými stranami neexistujú relevantné programové a ideové rozdiely. Obsahovo sa systémové strany takmer vôbec nelíšia, sú to iba rozdielne nálepky, volením ktorých si režim obnovuje svoju „legitimitu“. Tzv. štandardné politické strany sú obsahovo vyprázdnené, nudné a neschopné prepotrebných systémových zmien.

Výnimku nepredstavuje ani vládnuca strana SMER-SD, hoci sa ich najnovšie politické presuny medzi „opozičnými“ stranami netýkajú. Nebolo by ťažké medzi ich predstaviteľmi v parlamente, ale aj v krajoch, mestách a obciach nájsť mnoho bývalých členov HZDS, SNS, HZD, KSS atď.

Ich programovú bezobsažnosť ešte podčiarkuje servírovanie úplne protichodných kandidátov – napr. vo voľbách do VÚC v liberálnej Bratislave nasadili Moniku Beňovu-Flašíkovú, zatiaľ čo v zdravšom žilinskom kraji kandidoval za smerákov praktizujúci katolík Juraj Blanár. V Národnej rade sedia vedľa seba salónny neomarxista Ľuboš Blaha a pronárodne orientovaný Ján Podmanický.

Takáto je dnes podoba liberálnej demokracie na Slovensku, ako aj vo väčšine Európy. Strapec štandardných systémových strán s takmer rovnakou ideovou náplňou, s masmédiami, ktoré sa donekonečna zaoberajú skúmaním ich ideových odtienkov. Bude tu však konečne aj protichodná sila? To už je na vás...

Zábava