Voľby prezidenta 2014V sobotu sa odohralo prvé dejstvo divadelného predstavenia „Slovensko hľadá prezidenta 2014“ a momentálne plynie jeho polčasová prestávka. Do druhého kola postúpili, v súlade s predvolebnými prieskumami, predseda vlády Robert Fico a Andrej Kiska, filantrop a bývalý podnikateľ. Čakajú nás ešte takmer dva týždne do konečného rozhodnutia, kto sa stane nástupcom Ivana Gašparoviča. Ale už výsledky prvého kola prezidentských volieb nám napovedali viac, ako by sa dalo čakať.

Na prvý pohľad zaujali voľby dvoma skutočnosťami: rekordne nízka účasť a rekordne najviac kandidátov. Volebná účasť na prezidentských voľbách postupne klesá od zavedenia priamej voľby hlavy štátu. Kým v roku 1999 našlo cestu k volebným urnám prvého kola 73,89 % oprávnených voličov, o 15 rokov ich bolo iba 43,40 %. Ak by teda platilo pravidlo pre platnosť referenda, podmienka aspoň 50 %-nej účasti, prezidentský palác by osirel, a to už v roku 2004!

Politické strany a občianske iniciatívy vygenerovali rekordný počet kandidátov – 14. Pripomeniem ešte, že 15. kandidát Peter Osuský pred voľbami odstúpil, aj keď potrebný počet podpisov pre kandidatúru pozbieral. Ani kvantitatívne najviac alternatív nezvrátilo pokračujúci trend rozkladu liberálnej demokracie, ktorá vo väčšine volieb vie zaujať už iba menšinu voličstva.

Fraškovitý charakter voľby obyvateľa prezidentského paláca doplňuje odhalenie investigatívneho novinára Martina Daňa, že voliť sa dá vlastne trikrát, ak máte trvalý pobyt na Slovensku a dva platné pasy. Tá demokracia je naozaj čarovná...

Bezobsažnosť volebnej kampane

Veľa kandidátov, málo myšlienok. Tak by sa dala v skratke zhrnúť volebná kampaň k prvému kolu volieb. Prieskumami a médiami preferovaní „topkandidáti“ sa medzi sebou vlastne názorovo takmer nelíšili: všetci sú za Európsku úniu, za naše členstvo v NATO, globalizmus, dlhovú ekonomiku, multikulturalizmus alebo za ten či onen liberálny výstrelok.

Nikto ani len nespomenul skutočne dôležité a ignorované témy, ako sú napr. demografická katastrofa alebo zúfalé podmienky slovenských pracujúcich v manufaktúrach zahraničných investorov. Programová nuda kandidátov sa odrážala v tradične abstraktných a priblblých heslách („znovu ide o veľa“, „pripravený pre ľudí“, „spolu na to máme“ alebo „silný prezident chráni ľudí“), ktoré by samé o sebe nikto nevedel priradiť k správnemu kandidátovi.

O názorové spestrenie sa pokúšala kandidátka „ulice“ Helena Mezenská, naivná a ukričaná štyridsiatnička, ktorej zjavne stúpol do hlavy počet prezretí jej emotívnych parlamentných prejavov na „youtube“. Neschopnosťou vyargumentovať svoje postoje a svojimi ezoterickými sklonmi nakoniec zaujala iba neveľa voličov a zväčša slúžila ako objekt výsmechu.

Kandidát Čarnogurský sa snažil získať podporu konzervatívnejších a proruských zložiek obyvateľstva, ale pre neviditeľnú kampaň, všeobecnú neobľúbenosť a najmä snahu zapáčiť sa aj svojim oponentom (podpora členstva Ukrajiny v EÚ alebo jeho účasť na mítingu proti 14. marcu) stratil takmer všetkých potenciálnych voličov. Dokonca ho o dva hlasy porazil aj uhladený salónny komunista Ján Jurišta (KSS). Ďalší kandidáti boli médiami a aj voličmi takmer úplne odignorovaní.

„Konzervatívec“ Procházka a tragédia kresťanského voliča

Prekvapením volieb bol vysoký zisk Radoslava Procházku, mladého a ctibažného poslanca parlamentu, odídenca z KDH. Aj vďaka masívnej volebnej kampani so stovkami bilbordov a rozsiahlou inzerciou v tlači získal 21,2 % hlasov. Až na pár momentov sa k nemu médiá správali veľmi priateľsky, hlavne príliš nezisťovali, kto mu zaplatil jeho grandióznu kampaň. Dodnes však nie je jasné, v čom to vlastne rozmýšľa „inak“.

Jeho úspech však nestojí na podpore od chradnúcej SaS alebo časti kaviarenských intelektuálov z Bratislavy (tých mladších, starší volili herca Kňažka, ktorý mobilizoval svojich voličov pre voľby bratislavského primátora), hlavne za neho zahlasovali slovenskí kresťania, čo dokazuje víťazstvo v katolíckych okresoch hornej Oravy a jeho preferencia „kdhákmi“ pred opozeraným a nepopulárnym Hrušovským.

Procházkovi sa podarilo presvedčiť značnú časť obyvateľstva, vrátane viacerých katolíckych klerikov, že je „konzervatívcom“ a vyznáva kresťanské hodnoty. Niečo podobné ako výťahová strana OKS a jej bývalý člen Osuský, akurát s omnoho väčším úspechom. V skutočnosti než „Rado“ prišiel do politiky, pôsobil v treťom sektore. Od roku 2000 do roku 2009 bol členom správnej rady v „mimovládke“ Občan a demokracia (dnes s názvom Občan, demokracia a zodpovednosť).

Táto organizácia je klasická súčasť tretieho sektora: buduje občiansku spoločnosť, bojuje za „ľudské práva“, proti „diskriminácii“, spolupracuje s propotratovými a feministickými združeniami. Toľko ku konzervatívnosti Procházku. Fakticky je to typický politik, akých liberálna demokracia produkuje ako na bežiacom páse. Aby získal hlasy naivnejších kresťanov, ukáže sa na Pochode za život a povie niečo o rodine; aby si získal liberálov, povie, že podpíše zákon o homopartnerstvách, zapáli si „trávu“ a tak podobne. Čistý pragmatizmus, nič viac.

Hojná podpora angažovaných kresťanov pre tohto kandidáta svedčí o neschopnosti kriticky zhodnotiť volebnú ponuku, zistiť si informácie a na ich základe potom konať. Ak kresťanskí aktivisti nebudú schopní sebareflexie, nezačnú konečne systematicky a dôsledne pracovať, nič nedosiahnu. A bude to iba horšie.

Fico vs. Kiska: súboj dvoch nevoliteľných?

Do druhého kola sa z prvého miesta dostal úradujúci slovenský premiér, ktorý sa rozhodol využiť šancu (druhá už nemusela byť) zapísať sa do dejín ako ďalší prezident Slovenskej republiky. Bude sa musieť vyrovnať so zúrivým tlakom nepriateľských masmédií a rastúcou nepopularitou medzi mladšími ročníkmi slovenských voličov.

Rozhodne však to, či dokáže zmobilizovať svojich voličov, spomedzi voličov SMERu z roku 2012 ho volila teraz iba približne polovica. V prvom kole mobilizovali hlavne jeho odporcovia, čo preukazuje najvyššia účasť v bratislavskom kraji, tradične protificovsky orientovanom. Ak Fico presvedčí ďalších svojich voličov v regiónoch stredného a východného Slovenska, že má byť radšej prezident ako premiér, môže poľahky vyhrať.

Komicky pôsobí však to, čo masmédia a protikandidáti Ficovi vytýkajú: najviac by im vadilo, že strana SMER bude mať „všetky tri najdôležitejšie posty v štáte“, aj keď to tak mala fakticky dodnes a situácia sa tiež môže zásadne zmeniť po parlamentných voľbách o dva roky. Je to úplne nepodstatná výčitka. Fica možno volať na zodpovednosť za reálne dôsledky vládnej politiky posledných dekád, za rozvrat spoločnosti, masovú migráciu za prácou do zahraničia, deštrukciu poľnohospodárstva, rast štátneho dlhu, odbúravanie štátnej suverenity v prospech Európskej únie a ďalšie.

Za túto politiku však treba obviňovať predstaviteľov všetkých vlád posledných rokov (medzi nimi boli len neveľké rozdiely), nielen tých Ficových, preto mu to nikto nebude vyhadzovať na oči. Nehovoriac o tom, že vlastne nikto z relevantných kandidátov nechce ísť fundamentálne proti systému a vývoju posledných desaťročí, nikto z nich nechce ísť na jadro problémov, ktoré dnes Slovensko, a s ním celý euroatlantický svet, má. A v druhom kole to, žiaľ, iné nebude.

Proti Ficovi totiž stojí Andrej Kiska, slizko pôsobiaci filantrop, ktorý pred časom podnikal, ako vedel, aby neskôr založil charitatívnu organizáciu, čo je dnes jeho hlavným kampaňovým tromfom (kto by nevolil Santa Clausa?). Programovo a rétoricky nezaujímavému kandidátovi zrejme pomohla najväčšia kampaň (s výnimkou Fica sa dokonca zdá, že voľby dopadli podľa počtu bilbordov), ktorú dopĺňali aj časté poštové zásielky slovenským voličom. Pre čudné okolnosti zbohatnutia môže byť vydierateľný, dokonca kolujú informácie, že kampaň si údajne celkom sám nefinancoval a má zastupovať záujmy iných „subjektov“.

Druhé kolo predstavuje teda neutešenú situáciu a zdá sa, že pre veľa ľudí pôjde o súboj dvoch nevoliteľných. Dočkáme sa situácie, že väčšina oprávnených občanov ostane aj v druhom kole doma? Urýchli sa konečne proces rozkladu liberálnej demokracie?

Zábava