Poslanec Martin PoliačikVyzerá to tak, že sa nám kovaný liberál a poslanec za stranu Sloboda a solidarita Martin Poliačik zase raz slobody objedol. Vo svojom nedávnom parlamentnom extempore sa pobúrene vyjadril o „hrozbe z východu“. Vadí mu totiž, že na Slovensku pôsobia niektoré alternatívne média, ktoré podľa neho šíria informácie a názory z ruských internetových serverov. Niečo také považuje za problém, ktorý by mala „mať v merku“ aj zahraničná politika Slovenskej republiky. Ako to, že je ním zrazu pluralita názorov a slobodné šírenie informácii tak zle vnímané?

Tieto slová odzneli počas rozpravy o zameraní zahraničnej a európskej politiky Slovenskej republiky na rok 2014, tradičného rituálu prísahy vernosti „Európskej únii a Severoatlantickej aliancii“. Poliačik bil na poplach, aby sa nezabudlo, že čo za rozvratný živel sa to rozmáha v našej krásnej eurodemokracii, v láskyplnom objatí „mierovej organizácie“ NATO.

Liberálny poslanec hromží:

ale pri Rusku by som sa zastavil aj v stále hlbšom takom kultúrnom kleši, ktorý nám sa šíri Európou, lebo keď sa pozrieme na pôvod niektorých súčasných tendencií v slovenskej spoločnosti, tak sa veľmi ľahko dá stopovať na ruských serveroch. Keď sa pozrieme na bludy okolo juvenilnej justície a znovu rastúci antisemitizmus, útoky na menšiny, ktoré v Rusku už sú fyzickými útokmi, kedy ani polícia nezasahuje a spýta sa LGBT aktivistov, že čo ste čakali, veď vy ste tu na to, aby na vás útočili, nám to hovorí zákon.

Takže bludy sa mu nepáčia, ale sám blud šíri. V Ruskej federácii neexistuje žiaden zákon, ktorý by pardonoval alebo nebodaj navádzal na fyzické útoky na „LGBT aktivistov“ alebo hocikoho iného. Ruská federácia prijala zákon, ktorý zakazuje propagáciu homosexuality a iných deviantných sexuálnych prejavov maloletým. Bez pochyby ide o veľmi správne opatrenie, ktoré by si mali osvojiť aj ostatné krajiny sveta.

Poliačik pokračuje:

Keď sa pozrieme na obnovené panslavistické tézy, ktoré sa nám šíria po Slovensku, za ktoré sa skrýva otvorená neznášanlivosť k hodnotám európskej civilizácie a západného sveta, tak o Rusku potom nemôžme hovoriť iba čo sa týka jeho vplyvu na našu ekonomiku, alebo čo sa týka nejakých mocenských pozícii, ale extrémne ruské skupiny myšlienkové ovplyvňujú aj to, čo sa deje v slovenskej spoločnosti priamo medzi ľuďmi. Internet svojou penetráciou vysokou totiž už dnes robí to, že to, čo sa objaví na nejakom ruskom serveri dnes, už zajtra sa môže cez pochybné stránky typu Slobodný vysielač a Zem a vek rozšíriť po celom Slovensku a toto je tiež určite niečo, čo by mala mať zahraničná politika na Slovensku v merku.

Je skutočne humorné čítať, že dnes je opäť „panslavizmus“ tak odsúdeniahodný a treba považovať za zlé, že sa nám na Slovensku šíria akési „panslavistické tézy“. Totiž panslavizmus sa už v našich dejinách párkrát objavil. Prv zaň boli prenasledovaní slovenskí národovci v dobách maďarského útlaku v Uhorsku, neskôr to bola oslavovaná náklonnosť k „bratským slovanským národom v komunistickom ZSSR a Juhoslávii“. Dnes, keď Rusko zhodilo boľševické jarmo a znovu pomaly objavuje kresťanské hodnoty, je opäť panslovanstvo zlé a musíme sa orientovať na „pokrokové“ liberálne demokracie germánskej a anglosaskej proveniencie.

Úškrn na tvári informovaného čitateľa nepochybne vykúzlila aj Poliačikova zmienka o údajnej ruskej „neznášanlivosti k hodnotám európskej civilizácie a západného sveta“. Ak niekto tieto hodnoty ohrozuje, tak určite to nie je dnešné Rusko, ale paradoxne sú to vládnuce elity v krajinách Európskej únie a ďalších štátoch Západu. Práve ony totiž robia všetko preto, aby vyvrátili kresťanské korene Európy, na ktorých stojí od ranného stredoveku a len vďaka ktorým si Európa podmanila celý svet. Nie sú však dnes štáty a národy Západu po dlhých desaťročiach vlády liberálnej demokracie v stave hlbokého morálneho, demografického, hospodárskeho a kultúrneho kolapsu? To sú tie „hodnoty európskej civilizácie“?

Priznám sa, že neviem, čo sú to „extrémne ruské skupiny myšlienkové“, osobne cítim skôr prítomnosť iných extrémnych myšlienkových skupín, prevažne z USA či Izraelu, ktoré sú v médiách hlavného prúdu, s ktorými „ku podivu“ Poliačik problém nemá, vykresľované takmer vždy priaznivo a majú otvorené dvere k „našim“ vládnym predstaviteľom.

Prečo sa vlastne Poliačik tak stráni toho, aby sa po internete šírili iné názory a inde neuvádzané informácie? Prečo mu tak vadia „pochybné stránky typu Slobodný vysielač a Zem a vek“ (hoci ide hlavne o internetové rádio a printový mesačník)? Ako liberál by sa mal predsa tešiť, že do nášho názorovo monolitného masmediálneho spektra konečne prenikajú aj alternatívne mediálne prúdy, ktoré tým obohacujú spoločenskú diskusiu. Nie je to však tak. Naopak, liberálovi vyhovuje, keď všetky relevantné médiá hlásajú jeho názory, je vtedy na koni a nerád by už z neho zliezal. Preto ho neteší akékoľvek obmedzenie hegemónie jeho liberálnych názorov.

Fakt je ten, že v poslednom čase desaťtisíce ľudí prestávajú sledovať mainstreamové médiá a uprednostňujú alternatívne spravodajstvo. Je to iba logický dôsledok ideologickej jednoliatosti masmédií (líši sa v niečom podstatnom napríklad SME a Pravda, Markíza a JOJ, atď.?) a je len dobré, že stále viac a viac ľudí ju odmieta. Ak to má znamenať, že budeme označovaní za pro-ruských extrémistov, budiž. Veď už Ľudevít Štúr predpovedal: „Ak by Západ skutočne jedného dňa zašiel tak ďaleko a úplne sa vzdal kresťanstva, potom by bolo svätou povinnosťou slovanstva znovu prinavrátiť svojím vplyvom česť večnému krížu a dopomôcť mu ku konečnému víťazstvu.“ (Slovanstvo a svet budúcnosti, Bratislava, 1993, s. 129) Toľko ešte k tým „európskym hodnotám“.

Zábava