Vážení priatelia a krajania,

prečítal som si článok o podplukovníkovi Janovi Šmigovskom, veliteľovi nitrianskej posádky. Dobrý článok. Ako človek, ktorý vtedy, v roku 1944, už vnímal svet dosť dobre (mal som 12 rokov), chcem pridať zopár slov k téme.

Bola nedeľa a my, naša rodina, sme boli v Topoľčanoch na omši u saleziánov. Či už cez omšu, rozhodne však po omši, sa začalo hovoriť, aby sme sa ponáhľali domov, že „idú Nemci“. Tak sa stalo. Celá rodina, vrátane otca, sme sa doma utiahli do pivnice. Čoskoro nato sme počuli v diaľke streľbu (kanonádu) od juhu, od Nitry. Začalo to asi tak o jedenástej hodine, alebo možno niečo neskôr. Čoskoro sa paľba zväčšovala; aspoň teda zvuk paľby. Vedeli sme, že sa nemecké vojsko približuje k Topoľčanom, ktoré boli „povstalecké“. Za veľmi krátky čas Nemci už boli v meste vtedy ešte len v „obci“ Topoľčany). Povstalci tak „hrdinsky“ a „efektívne“ bojovali, vzdorovali, že sa Nemcom podarilo z Nitry do Topoľčian prejsť a Topoľčany obsadiť za pár hodín. Ktosi prudko zabúchal na našu bránu, ktorá bola zamknutá. Veľmi dobre si pamätám zmätok a strach rodičov. Čo robiť? Vedeli sme, že to búcha nemecký vojak.

Bývali sme celkom na kraji mesta, od Nitry. Otec chcel ísť k bráne, mama ho nechcela pustiť, aby ho nezastrelili, alebo čosi také. Našťastie, náš starý verný pes Pufo, čierny Labrador, začal brechať na „votrelca“. Zachoval sa teda odvážnejšie ako ozbrojení „protifašistickí bojovníci“. Brechot asi vojaka pred branou presvedčil, že vnútri nie sú žiadni cudzí ľudia – partizáni, len obyvatelia domu. Búchanie prestalo. Vojak očividne odišiel. O nejaký čas, keď už streľba a chaos prestali, sme vyšli z pivnice. Vyšli sme sa pozrieť na ulicu. Nič sa nedialo. Už sa nepamätám, či sme hneď videli nemeckých vojakov, ale čoskoro prišli príslušníci Gestapa, ktorí obsadili susedný dom, v ktorom bývala početná židovská rodina, s ktorou sme vždy dobre vychádzali.

Jedno dievča, asi v mojom veku, sa volalo Lisa, s ktorou sme sa cez plot občas „prekárali“. Žiaľ, celú rodinu susedov zobrali a okrem jedného muža (lekára), sa nikto nevrátil. Asi všetci zahynuli. Poznamenávam, že keby nebolo bývalo povstanie, teda príchod Nemcov, tak ako sa to stalo, uvedená židovská rodina by s najväčšou pravdepodobnosťou bola šťastne prežila celé obdobie vojny, počas existencie (1.) Slovenskej republiky, tak ako my.

Ešte k Šmigovskému. Hoci som bol ešte veľmi mladý, už vtedy som vedel aj ja, že NITRA, NITRIANSKA POSÁDKA, NEKAPITULOVALA PRED NEMCAMI. Hneď sme vedeli, že jej veliteľ, major Ján Šmigovský, sa hrdinne Nemcom vzoprel, nevzdal sa, nedovolil odzbrojiť svoju posádku. Všetci sme ho vtedy pokladali, a aj teraz pokladáme, za VEĽKÉHO HRDINU. Skutočný vzor vojenskej disciplíny, odvahy a rozvahy, a vlasti oddaného národovca! Slúžil, slúži a vždy musí slúžiť za VZOR PRE SLOVENSKÚ ARMÁDU, SLOVENSKÚ MLÁDEŽ A VŠETKÝCH SLOVÁKOV.

Jeho tzv. „súdenie“ a poprava neboli ničím iným ako hnusnou pomstou víťaza, sprostou vraždou nevinného človeka. Bol to ohavný zločin spáchaný povojnovými zločincami. Podplukovník Ján Šmigovský je a zostane slovenským hrdinom a martýrom, na ktorého Slováci nikdy nezabudnú a vždy si ho budú ctiť. Česť jeho pamiatke!

JUDr. Ján Zvalo
Ottawa, Kanada

Zábava