Matúš ČernákMatúš Černák je vskutku málo známa historická postava pre slovenskú verejnosť. Neprávom. Bol kľúčovým hráčom pri kreovaní slovenskej autonómie v r. 1938, počas vojny zastával citlivé vyslanectvo v Berlíne a po vojne ako exilový pracovník vyvíjal aktivity za obnovenie slovenskej štátnosti. Dejiny vôbec neprihliadajú na zaujímavosť ako v bipolárnej vojne tento muž miešal karty. Získal si totiž náklonnosť vtedajšej nemeckej vlády. Bol zavraždený bombou pre zachovanie hraníc a komunistického smerovania Československa a východného socialistického bloku.

Matúš Černák sa narodil 23. augusta 1903 v Malej Vieske (obec v roku 1948 splynula s okresným mestom Turčianske Teplice). Bol najmladším zo siedmich detí miestneho mlynára Matúša Černáka a jeho manželky Alžbety, rod. Kupčekovej. Deti vyrastali v národne uvedomelej rodine.

Otec bol stálym predplatiteľom Národných novín a Národného hlásnika, celá rodina ešte z dôb predprevratových patrila do Slovenskej národnej strany. Otec Matúš Černák sa narodil okolo roku 1860. V jeho dome sa stretávali Vajanský, Dula, Kmeť, Škultéty a iní. Ako 80-ročný zomrel 22. marca 1939. Pochovaný je na miestnom cintoríne vo Vieske.

Mladý Matúš po skončení základnej školy v Štubnianskych (teraz Turčianskych) Tepliciach, od roku 1913 do 1917 študoval na piaristickom gymnáziu v Prievidzi, ďalšie dva roky na evanjelickom gymnáziu v Kežmarku a po prvej svetovej vojne na štátnom gymnáziu v Banskej Bystrici, kde v roku 1922 maturoval. V tom istom roku sa zapísal na Karlovu univerzitu v Prahe a zároveň bol prijatý na univerzitu v Lipsku.

V roku 1925 sa vracia do Prahy, kde o tri roky končí vysokoškolské štúdium a stáva sa profesorom filozofie, dejepisu a zemepisu. Ešte ako študent sa zaoberal knižnými a archívnymi zbierkami Matice slovenskej a bližšie spolupracoval so správcom Škultétym.

Po skončení univerzity sa z Černáka stáva profesor na bratislavskej reálke a po krátkom pôsobení v Trnave sa v marci 1930 opätovne vracia do Bratislavy na Štátne reálne gymnázium, na ktorom učí až do roku 1938. U mládeže prehlbuje národné povedomie a poslovenčuje národne vlažnú Bratislavu.

V medzivojnovej Československej republike patrí k politicky národne-radikálnemu krídlu a svoje názory a úvahy zverejňuje na stránkach Slováka, Slovenskej pravdy, Nástupu a inde.

Ako Matúš Černák uviedol v liste adresovanom Andrejovi Mrázovi v roku 1934, je „zavalený prácou v MO MS“. Ako kanceláriu využíval vlastný byt, ktorý sa stal „strediskom“ národne orientovaných Bratislavčanov.

Matúš Černák, Boris ČernákVeľkou oporou a spolupracovníčkou mu bola manželka Jolana Mária Hermína, rodená Nemetzová. Oženil sa s ňou 8. 8. 1931 v Kremnici, kde jej otec Ján Nemetz bol mestským horárom. Jolana sa narodila 28. 9. 1909 v Spišskej Starej Vsi a zomrela 14. 10. 1975 v Bratislave. V roku 1928 ukončila s vyznamenaním reálne gymnázium v Kremnici s uvedeným reslovakizovaným menom „Jolanka Nemcová“, ktoré užívala po zvyšok života.

Manželom sa v roku 1937 narodilo jediné dieťa – syn Boris.

„Náš je ten kus zeme pod Tatrami, nám z nej patrí výnos celý!“

Matúš Černák začínal ako politik ako riadne zvolený člen bratislavského mestského zastupiteľstva. Aj keď nebol členom politickej strany, dostal dôveru aj HSĽS aj SNS.

Hlavná popularizácia jeho osobnosti nastala prejavom na matičnej slávnosti, ktorá sa konala v Slovenskom národnom divadle v roku 1937. Hoci jeho reč bola krátka, bola často prerušovaná búrlivým potleskom. Vyslovil tam slová, ktoré sa stali heslom: „Náš je ten kus zeme pod Tatrami, nám z nej patrí výnos celý!“ Zúčastnený Konštantín Čulen zaznamenal: „A divadlo vybuchlo v taký búrlivý a dlhý potlesk, aký vari tu ešte nebol. Tlieskala mlaď slovenská.“

Veta sa stala heslom ďalšieho vývoja myšlienky slovenského autonomizmu. Zásluhou autonomistickej, ale aj opozičnej tlače obletela celé Slovensko. Študenti si ju vpisovali do učebníc, písali ju na steny a ako heslo bola prítomná na verejných zhromaždeniach.

Ako ďalší z popredných autonomistov sa tiež stal terčom centralisticky orientovanej tlače.

„Muž slovenského prevratu“

V dramatických udalostiach roku 1938 hral Matúš Černák významnú úlohu. Po odstúpení ministerského predsedu Milana Hodžu prezident Beneš vyriešil vládu krízu vymenovaním nového kabinetu na čele s generálom Syrovým. Pod tlakom medzinárodnej situácie a pod vplyvom vnútorného národnostného napätia bol Beneš prinútený urobiť ústupky voči slovenským autonomistom. Na návrh Sidora predsedníctvo navrhlo vymenovať nestranníka Matúša Černáka a na Hodžov návrh Dr. Imricha Karvaša za nových ministrov do doplnenej Syrového vlády. K vymenovaniu došlo 24. 9. 1938.

Matúš Černák bol rozhodnutý svoje ministerské kreslo využiť k doriešeniu postavenia slovenského národa v Československu. O prvom stretnutí s Benešom Konštantín Čulen (pravdepodobne z Černákovho rozprávania) píše: „Vy chcete ísť do vojny? S kým? S rozbitým a nespokojným národom?“ „Dělali se chyby“ – odpovedal Beneš v rozpakoch. „Nie, pán prezident, chyby sa samy nerobili. Vy ste robili chyby. Do vojny môže ísť len národ za štát oduševnený, len národ s vysokým stupňom nacionalizmu. A čo ste robili 20 rokov vy? Ubíjali ste slovenský nacionalizmus. Tu je jediné východisko, odovzdať výkonnú moc na Slovensku do slovenských rúk.“

Jeho prvý ministerský list z 26. 9. bol adresovaný Jozefovi Škultétymu. Vyjadril Škultétymu obrovskú úctu a vyjadril odhodlanosť ísť ďalej: „Vás nesklátilo násilie – nás nesmú ani trochu pomýliť lesklé kreslá!“ Škultéty po prijatí listu zvolal Správu Matice slovenskej, kde list prečítal a v odpovedi mu poslal jednohlasné uznesenie, v ktorom Matica slovenská svojho bratislavského tajomníka MO zaviazala, aby v Prahe vymohol autonómiu Slovenskej krajine.

V pondelok 3. 10. Černák vyhľadal prezidenta Beneša a povedal mu, že keďže všetky jeho doterajšie pokusy o vyriešenie slovenskej otázky stroskotali, oznamuje, že ak do 24 hodín neprejde výkonná moc na Slovensku do slovenských rúk, podá demisiu a opustí Prahu. Na Benešovu otázku, či sa jedná o ultimátum, odpovedal priamo, áno, je to ultimátum.

Na druhý deň premiérovi gen. Syrovému oznámil, že ešte v ten deň musí byť vec doriešená, lebo lehota ultimáta vypršala. Premiér sa išiel poradiť s prezidentom a na poludnie oznámil Černákovi, že podľa jeho slov, treba vec riešiť na širšej základni a začne sa vyjednávať s podpredsedom HSĽS Dr. Jozefom Tisom. Černák reagoval a konal podľa vyrieknutých slov a záväzkov: „Pán ministerský predseda, týmto je vec pre mňa vybavená!“ (Slovák, 20, 5. 10. 1938, s. 1) Priamo v jeho pracovni napísal abdikačný list, v ktorom uviedol, že sa vzdáva ministerského kresla pre nevyriešenie slovenskej otázky. „Muž slovenského prevratu“ zneli titulky súdobej tlače.

Večer o 21:00 hod. opúšťa spolu s Alexandrom Machom Prahu a ponáhľajú sa do Žiliny, aby sa osobne zúčastnili zasadnutia Výkonného výboru HSĽS a rokovaní s centralistickými stranami o prevzatí vládnej a výkonnej moci na Slovensku v zmysle autonomistického programu ľudákov. Privítaný je ováciami a dostáva sa mu množstva pozornosti. Prehovoril ako jeden z prvých a žiadal úplne osamostatnenie Slovenska bez ohľadu na Prahu. Nakoniec sa presadila len pôvodná 20 rokov deklarovaná požiadavka autonomizmu: k vyhláseniu autonómie v rámci Česko-Slovenska došlo 6. 10. 1938 v Žiline.

Matúš Černák ako minister školstva

Eduard Beneš abdikoval deň predtým – 5. 10. – a prezidentské funkcie prešli na premiéra Syrového. Vo večerných hodinách 6. 10. Syrový vymenoval Tisa za ministra pre Slovensko a ďalší deň bol doplnený slovenský kabinet o ďalších štyroch ministrov: Ferdinanda Ďurčanského, Pavla Teplanského, Jána Lichnera a Matúš Černák sa stal ministrom školstva.

Matúš Černák úrad ministra školstva a národnej osvety oficiálne prevzal 11. 10. a vo svojej nástupnej reči okrem iného vyhlásil: „Mám rád otvorenosť a preto i teraz oznamujem, že tých činiteľov školskej správy, ktorí doteraz hatili slovensko-nacionálnu a nábožensko-mravnú výchovu, pri reorganizácii prepustím“ (Slovenský hlas 1, 11. 10. 1938, s. 2).

Po personálnych a organizačných zmenách v ministerskom úrade upriamil pozornosť aj na bratislavskú univerzitu. Žiadal, aby sa začali prednášky a neoddiaľovali skúšky. Univerzitu chcel premenovať na Univerzitu Ľudovíta Štúra, ale najmä žiadal, „aby sa z univerzity v Bratislave prepustili profesori a činitelia, ktorí nemali kladný pomer k slovenským veciam a sústavne hatili vývoj slovenskej národnej kultúry“ (Slovenský hlas 1, 14. 10. 1938, č. 235, s. 2).

Počas úradovania a školských reforiem postupoval citlivo a uvážlivo. Radil sa s odborníkmi a taktiež vyjednával s inými stranami. Po rokovaniach s českým ministrom vyhlásil: „V Prahe sú ochotní prevziať zo slovenského školstva hodne síl, takže nemusí mať nikto obavu o svoju budúcnosť“ (Slovenský hlas 1, 26. 10. 1938, č. 245, s. 2).

Vo svojich prejavoch na viacerých manifestáciách pod vplyvom maďarských požiadaviek na pripojenie južných oblastí Slovenska, zdôrazňoval nedotknuteľnosť slovenských hraníc: „My nie sme, ani nechceme byť nepriateľmi susedných národov a zdvorilo žiadame, aby ostali za našim plotom... Všetci naši susedia zdôrazňovali priateľstvo, ale nie je priateľom našim ten, kto žiada, aby sme si odsekli pravú ruku. Veď nielen u nás je pol milióna Maďarov, ale aj v Maďarsku je 300 tisíc slovenských duší. A tých si nenecháme zahynúť. Na základe demokratickej kresťanskej idey zaisťujeme maďarským občanom u nás všetky práva, ale tie isté práva žiadame pre Slovákov v Maďarsku“ (Slovenský hlas 1, 25. 10. 1938, s. 4).

Jeho volanie sa stalo bezpredmetným, keďže 2. 11. 1938 boli južné oblasti Slovenska pripojené k Maďarsku (Viedenská arbitráž) – jednalo sa vtedy o zdedené zlyhanie československej diplomacie.

Po Viedenskej arbitráži Maďari vyhnali 863 učiteľov aj s rodinami. Tí boli umiestňovaní zväčša po odchode českých učiteľov, čím sa tiež posilňovala školská výchova v slovenskom duchu (Magdolenová, s. 144. In: Bobák, 2000).

Tiso oslabuje pozície radikálov

Ministrom školstva bol relatívne krátko – do januára 1939, keď ho vystriedal umiernený Jozef Sivák. Hoensch (2001) toto personálne opatrenie považuje za gesto dobrej vôle, ktorým chcelo Tisove krídlo demonštrovať akúsi lojalitu k Česko-Slovenskej republike, keďže Černák v tom čase mal už plnú hlavu a rétoriku úplnej samostatnosti a v tej veci aj komunikoval s Nemcami. Černák sa uvoľnením z ministerskej funkcie mohol plne sústrediť na výchovu a vedenie mladých ako veliteľ Hlinkovej mládeže a nezanedbával ani svoje poslanecké povinnosti a post generálneho sekretára Slovensko-nemeckej spoločnosti.

Po vyhlásení výnimočného stavu na Slovensku (tzv. Homolov puč) bol v noci 10. 3. 1939 zaistený v Modrom Kameni a odvlečený do väznice na brnenskom Špilberku. Na zákrok podpredsedu česko-slovenskej vlády Karola Sidora bol po pár dňoch prepustený.

Matúš Černák

Po pár ďalších dramatických dňoch – 14. 3. 1939 – vzniká Slovenský štát. Matúš Černák sa nestal ministrom prvej vlády Slovenského štátu, ale prijal ponúknuté miesto slovenského vyslanca v Berlíne, kde pôsobil do leta 1944. Pre mladú vznikajúcu diplomaciu to bol najcitlivejší post. Hoci nebol školený diplomat, túto úlohu zvládol vynikajúco.

Matúš Černák, Alojz Macek Úlohou vyslanca v Berlíne (Kamenec, 2007, s. 78) bolo jednak tlmočiť priania nemeckých miest voči Slovensku a jednak obhajovať slovenské hospodárske a čiastočne aj personálne záujmy.

Černák dokázal v Berlíne obraňovať slovenské národné záujmy a dokonca sa priatelil aj s protihitlerovskými orientovanými Nemcami, čo potom využil v prospech slovenskej veci počas exilu a táto činnosť mu v konečnom dôsledku bola aj osudná.

Ku koncu vojny vážne ochorel a vzdal sa diplomatického úradu (nahradil ho Bohdan Galvánek), no do povojnového Československa sa vrátiť nechcel. Po zajatí americkou okupačnou armádou bol deportovaný a vydaný retribučnému súdnictvu.

„Národný súd“ a útek do Mníchova

Proces pred „Národným súdom“ sa konal 10. 7. 1947. Hlavné obvinenia žaloby spočívali v troch bodoch (Kramár. In: Maruniak, 1999):

  1. dokazovalo sa, že 13. 3. 1939 rozbíjal Česko-Slovenskú republiku v Rakúsku
  2. jeho účasť na riešení židovskej otázky a zbohatnutie na úkor ľudu
  3. vychvaľovanie Hitlera

Na súde sa dokázali nabúrať všetky hlavné obvinenia: Černák v tom čase v Rakúsku nebol; Nemci židovskú otázku riešili cez svoje vyslanectvo v Bratislave, na slovenskom vyslanectve zostalo 20 000 dlžoby; a Hitlera nevelebil.

„Senát Dr. Peternáka ho odsúdil na tri roky straty slobody, stratu občianskych práv a konfiškáciu tretiny majetku. Pretože do trestu mu bola zarátaná aj predbežná a vyšetrovacia väzba, koncom roka bol prepustený na slobodu“ (Baranovič, s. 19. In: Maruniak, 1999).

Ako spomína Štefan Kramár (s. 59-60. In: Maruniak, 1999) po prepustení z väzenia žil vo svojom rodisku vo Vieske. Po februári 1948 ho predvolali do Bratislavy a bezpečnostné orgány žiadali od neho, aby sa spojil s Ursínym a s ďalšími členmi bývalej vlády a podával správy o ich činnosti. Keď Černák tieto služby poskytovať odmietol, vzápätí mu pohrozili: „Čo poviete, keď vás tu zadržíme a na jeden rok zabudneme?“ Černák si uvedomil, čo to znamená a takticky odpovedal: „Túto úlohu si potrebujem rozmyslieť a na to potrebujem aspoň 14 dní.“ Súdruhovia súhlasili.

O pár dní sa Černák pokúsil o útek cez Moravu. V rieke po niekoľkých krokoch zapadol do vody takmer po krk a keďže nevedel plávať, tak sa vrátil späť. Rýchlo sa spojil so svojím známym Štefanom Juríčkom, bývalým zamestnancom na slovenskom veľvyslanectve v Berlíne, ktorého po vojne preradili na československé veľvyslanectvo vo Viedni. Juríček Černáka previezol v kufri diplomatického auta.

Muž číslo jedna slovenského exilu

„Usadil sa v Mníchove, kde sa pripojil k Sidorovej Slovenskej národnej rade v zahraničí a po Dr. Paučovi prevzal vydávanie novín Slobodné Slovensko“ (Baranovič, s. 19 In: Maruniak, 1999).

Znovu nadviazal a utužil priateľské vzťahy s viacerými osobnosťami kresťanského odporu proti nacizmu, ktorí mu neskôr po vojne boli schopní zabezpečiť finančné prostriedky pre jeho politickú činnosť v západnom Nemecku. Cieľ Matúša Černáka ako aj ďalších slovenských exilových pracovníkov bol jasný a priamy: obnovenie slovenskej štátnosti.

Matúš ČernákČernák na rozdiel od ostatných mal „esá v rukáve“ – kontakty a priateľské vzťahy na najvyššie vládne kruhy vtedajšieho Nemecka. Medzi nich patril prvý spolkový kancelár Dr. Konrád Adenauer, Dr. Globke, ktorého nazývali „šedou eminenciou Adenauera“ a aj neskorší kancelár Dr. Kurt Kiesinger. Černák ako skúsený diplomat s osobným šarmom a dobrou argumentáciou chcel šikovne v slovenský národný prospech využiť vtedajšiu bipolaritu a Slovensko „previesť na nekomunistickú stranu barikád“ v podobe kresťanského štátu na demokratických základoch.

Rovnako ako odmietal komunistickú ideológiu, odmietal aj model „československého národa“. V článku Kto je vlastne protieurópsky? dokazuje, že ideológia čechoslovakizmu je anachronizmom a v modernej dobe bez akejkoľvek nádeje na úspech: „Kto sa pokúša vytvoriť nový národ v 20. storočí, nepochopil vývin, ducha doby, pokúša sa preniesť národotvorný proces dávnych čias do nášho veku“. Podľa Černáka sa Beneš pokúsil „o historicky posledné beznádejné vpašovanie stredoveku do dvadsiateho storočia.“ a ďalej uvádza „náš vek predsa už nie je dobou tvorenia národných individualít, ale iba dobou ich dozrievania. Pravda, je aj časom tvorenia – tvorenia zjednotenej Európy, budovanej zo spoľahlivých kvádrov zrelých, vyhranených národných individualít.“

V článku Nič nás nezastaví vyjadruje Černák optimizmus nad exilovými aktivitami za obnovu slovenskej štátnosti a najväčšie nádeje vkladá do Nemecka: „Slovenské slovo z nemeckého rozhlasu bude jedným z najpriebojnejších, len čo sa Nemecku podarí obnoviť si suverenitu v uspokojivej miere.“

Československá kontrarozviedka nemilosrdne zasahuje

Menoslov jeho konexií sa Dr. Vojtechovi Buckovi zrekonštruovať nepodarilo, keďže z bezpečnostných dôvodov si ho Černák nosil v hlave. Ako uvádza Koloman Murgaš (1985), Černák v Mníchove usporiadal európsku konferenciu Slovenskej národnej rady v zahraničí a pozval na ňu svojich spolupracovníkov zo Švajčiarska, Francúzska, Talianska a Španielska. Pred nimi vyslovil tieto slová: „Stojíme pred vážnou a rozsiahlou činnosťou, na ktorú budem potrebovať vás všetkých.“ A o tri dni ho zabila bomba.

Dostal z pošty v Agnesstrasse oznámenie o zásielke určenej do vlastných rúk. Vyzdvihol si ju a balíček hneď otvoril. Nástražný systém mu explodoval pod rukami. Spolu s ním zahynuli aj ďalší dvaja náhodní zákazníci. Bol utorok, dňa 5. 7. 1955, 14:57 hod., keď Matúš Černák odišiel bez vydýchnutia.

„Podozrenie, že v atentáte mala prsty československá výzvedná služba, bolo viac než opodstatnené. Isté podrobnosti poskytol major rozviedky Ladislav Bittman, ktorý roku 1968 ušiel do USA. (S novou identitou ako Lawrence Martin Bittman, dnes prednáša na univerzite o technike dezinformácie.) V knihe Podvodná hra (The Deception Game) z roku 1972 spomína, ako mu v tom čase jeho šéf rozprával o nemeckom spolupracovníkovi, ktorého poverili, aby v Mníchove poslal balík s bombou istému slovenskému separatistovi. Nemec, vydesený jej účinkom, sa vzápätí vrátil do Prahy, kde ho potom zamestnali na vyhodnocovaní západnej tlače“ (Petraško, 2004, s. 21).

Pohreb za účasti vlády Spolkovej republiky Nemecko

Matúš Černák, pohreb„Smrť Matúša Černáka otriasla demokratickým Nemeckom a slovenskému exilu kondolovali jednotlivci i korporácie patriace exilovými zoskupeniam regrutujúcim sa zo strednej a juhovýchodnej Európy“ (Adámek, s. 8. In: Maruniak, 1999).

Spontánnu účasť na pohrebe Matúša Černáka prejavila aj nemecká vláda na čele so spolkovým kancelárom Konrádom Adenauerom. Pohreb sa konal 12. júla na cintoríne Waldfriedhof za veľkej účasti slovenských a inonárodných exulantov a v prítomnosti predstaviteľov nemeckej vlády.

Matúš Černák, mníchovský pomníkTelo nebohého Černáka bolo roztrhané a Dr. Bucko ho nechal spopolniť a urnu v roku 1991 poslal jeho synovi Borisovi, ktorý ju uložil na bratislavskom cintoríne vedľa hrobu svojej manželky.

Po Černákovej smrti prevzal šéfredaktorstvo Slobodného Slovenska Dr. Henrich Bartek a po ňom Dr. Fraňo Tiso, po nich nasledovali Krištov Greiner, Ernest Mašat, Jozef Valach, Jozef Rydlo, Koloman Murgaš a ďalší.

Matúš Černák dnes

Keď v roku 1998 Kabinet výskumu dejín slovenského exilu Matice slovenskej spolu s mestom Žilina zorganizovali pri príležitosti 95. výročia narodenia Matúša Černáka seminár, prítomný syn Boris musel smutne skonštatovať: „Toto je prvý raz, čo som o svojom otcovi počul aj čosi pozitívne.“ (Maruniak, 1999, s. 5)

Ako je známe, literatúra o protagonistoch obdobia prvej Slovenskej republiky je spravidla subjektívna do jedného z dvoch extrémov. Osobnosť Matúša Černáka je pre väčšinu slovenskej verejnosti absolútne neznáma. Literatúra namierená proti prvej Slovenskej republiky ho inak ako fašistu, germánofila, separatistu, radikála, nacistu a pod. ani nenazve. Separatista, radikál – to sú pojmy, ktoré by ho aj vystihovať mohli.

Ak osobnosť Matúša Černáka vnímame v celom kontexte jeho politického života, zistíme, že mu išlo v prvom rade o záujmy slovenského národa a podľa toho „oportunisticky“ vedel konať – bolo mu jedno či pre slovenské ciele využije nacistických alebo demokratických Nemcov. Konal vždy tak ako vyhodnotil geopolitickú situáciu. Jeho životné dielo, a najmä jeho povojnová obeta by si zaslúžila nemalej pocty. Je len smutné, že táto osobnosť je kompetentnými úplne prekračovaná alebo zatracovaná.

Použitá literatúra:

  1. Bobák J.: Slovenská republika (1939 – 1945), Matica slovenská, Bratislava, 2000
  2. Černák, Matúš. Kto je vlastne protieurópsky? Slobodné Slovensko, r. 6, 1951, č. 10, s. 1
  3. Černák, Matúš. Nič nás nezastaví. Slobodné Slovensko, r. 8, 1953, č. 1
  4. Čulen K.: Po Svätoplukovi druhá naša hlava. Garmond, Partizánske, 1992
  5. Hoensch, J. K. Slovensko a Hitlerova východná politika. VEDA, Bratislava, 2001
  6. Kamenec, Ivan. 2007 Slovenský štát v obrazoch : 1939 – 1945. Praha : Ottovo nakladatelství, 2008. 248 s. ISBN 978-80-7360-700-5.
  7. Manifestácia východného Slovenska. Minister Černák: Susedia nech ostanú za plotom. Slovenský hlas 1, 25. 10. 1938, č. 244, s. 4
  8. Maruniak, Peter. 1999. Prof. Matúš Černák. Žilina : Kabinet výskumu dejín slovenského exilu Matice slovenskej, 1999. 96 s. ISBN 80-7090-517-4.
  9. Murgaš, Koloman. Sme v jubilejnom 40. ročníku. Slobodné Slovensko, r. 40, jan. – febr. 1985, č. 1, s. 1
  10. Muž slovenského prevratu. Slovák, 21. 1. 1939
  11. O slovenskú univerzitu. Slovenský hlas 1, 14. 10. 1938, č. 235, s. 2
  12. Petraško, Ľudovít. Stopy vedú na Východ. In: História. č. 5-6 / 2004. Dostupné na internete: <http://www.historiarevue.sk/index.php?id=2004petrasko56>
  13. Praha nechce dohodu. Min. Matúš Černák podal dnes na poludnie demisiu. Jasná situácia pred Žilinou. Slovák, 20, 5. 10. 1938, č. 226, s. 1
  14. Prvé kroky slovenskej vlády. Slovenský hlas 1, 11. 10. 1938, č. 232, s. 1
  15. „Univerzitu zapneme do slovenského národného života“ (Rozhovor). Slovenský hlas 1, 26. 10. 1938, č. 245, s. 2

Zábava