Nelson MandelaPrvý čierny prezident Juhoafrickej republiky Nelson Mandela včera zomrel a v našej kultúre platí zásada, že o mŕtvych sa hovorí len v dobrom. Podľa niektorých táto zásada neplatí pri verejných činiteľoch a politikoch. Zrejme je to rozumný prístup. Napriek tomu sa vyhnem nejakej zdrvujúcej kritike Mandelu, ale ponúknem skôr málo známe skutočnosti o tejto dejinnej postave, ktoré by mali dopomôcť k jej objektívnemu vnímaniu. V súčasnosti sú noviny plné oslavných článkov, ktoré si nekriticky pripomínajú tohto „najvýznamnejšieho Afričana“ a „pochodeň ľudských práv a demokracie“. Je čas zložiť ružové okuliare a vyvážiť „mainstreamové“ spravodajstvo.

Mandela sa začal politicky angažovať už v 40. rokoch v období existencie Juhoafrickej únie ako domínia britského impéria. Až v roku 1961 bola vyhlásená nezávislá Juhoafrická republika, v rámci ktorej pokračovalo nerovné postavenie černošského obyvateľstva, od roku 1948 inštitucionalizované v režime apartheidu.

V tých rokoch, na rozdiel od jeho mediálneho obrazu mierumilovného aktivistu, bol Mandela prívržencom radikálnych a militantných ideológií. Sympatizoval s komunistickou stranou a v roku 1961 spoluzaložil a viedol militantnú organizáciu Umkhonto we Sizwe (Kopija národa), ktorá fungovala v rámci černošskej socialistickej strany Africký národný kongres (dnes ide o najsilnejšiu stranu v JAR). V súvislosti s jej činnosťou sa hovorí o 130 obetiach. Táto organizácia bola oficiálne považovaná za teroristickú zo strany USA až do roku 2008. Mandela sa na základe diel Mao Ce-tunga a Che Guevaru začal snažiť o násilnú revolúciu.

V roku 1962 podstúpil kurz vedenia partizánskej vojny v Etiópii, ešte predtým sa snažil získať vojenskú podporu od komunistickej Číny a plánoval ozbrojený prevrat. Následne bol za túto protištátnu činnosť odsúdený na doživotné väzenie. V roku 1985 odmietol podmienečné prepustenie z väzenia výmenou za zanechanie ozbrojeného boja. Prepustený bol tak až vo februári 1990, v predvečer konca apartheidu.

Mandela sa tak stal symbolom černošského odboja proti rasistickému režimu a v roku 1994 víťazne viedol Africký národný kongres do volieb, aby bol následne zvolený za prvého černošského prezidenta Juhoafrickej republiky, vo funkcii v rokoch 1994 – 1999. Ako živý symbol boja proti „prežitkom“ európskeho kolonializmu a rasizmu sa mu dostalo nespočetného množstva cien, ocenení, čestných titulov a rádov. Jeho meno bude asi navždy spojené s pádom apartheidu a „nového začiatku“ pre Južnú Afriku. Je to však naozaj tak pekné, ako by sa zdalo?

Nepríjemnou skutočnosťou je, že s apartheidom padla aj kvalita života v Južnej Afrike. Treba zdôrazniť, že padla doslovne aj priemerná dĺžka života. Kým počas apartheidu táto hodnota neustále stúpala a začiatkom 90. rokov dosiahla 63 rokov, do roku 2003 klesla na 46 rokov, čo je najnižšia priemerná dĺžka života od vyhlásenia nezávislosti JAR.

Táto humanitárna katastrofa súvisí s neschopnosťou černošských vlád JAR účinne znemožniť rozširovanie choroby HIV/AIDS. V roku 1992 malo HIV 2,2 percenta tehotných žien, v roku 2011 to bolo už 30 percent. V tomto ohľade najviac trpí práve černošské obyvateľstvo, lebo práve pri ňom je 55-krát väčšia pravdepodobnosť výskytu infekcie ako pri obyvateľoch indického alebo európskeho pôvodu. Niet divu, veď v krajine má 20 rokov po veľkej „demokratickej revolúcii“ iba 16 percent občanov zabezpečenú reálnu zdravotnú starostlivosť. Logickým dôsledkom je aj to, že JAR má svetový primát v počte ľudí chorých na HIV/AIDS.

Ďalším obrovským juhoafrickým problémom je explózia kriminality. Najviac pozornosti sa venovalo znásilneniam a sexuálnemu násiliu vo všeobecnosti. Podľa výskumu sa štvrtina mužov v JAR dopustila znásilnenia, väčšina z nich prvýkrát znásilnila ešte v období puberty. Čísla však môžu byť ešte vyššie, drvivá väčšina znásilnení nie je nikdy nahlásená. Navyše, znásilňovanie žien je považované za prirodzenú súčasť života mnohých afrických kmeňov. Kritika padá práve na vládnych politikov Afrického národného frontu, ktorí sa s krízou nevedia vysporiadať.

Útoky na bielych farmárov sú ďalšou realitou v dnešnej JAR. Útočníkmi sú takmer výlučne mladí černosi a obeťami biele (afrikánske) rodiny. Od pádu apartheidu bolo pri týchto útokoch zavraždených vyše 4000 farmárov. Ďalšie farmárske rodiny zo strachu pred útokmi opustilo krajinu.

Následkom týchto dejov je aj pokračujúce zbedačovanie černošského obyvateľstva, ktoré tak stráca pracovné príležitosti na afrikánskych farmách, ktoré patria medzi najlepšie na celom africkom kontinente. Práve v súvislosti s útokmi na farmy bielych farmárov sa stále častejšie hovorí o genocíde. Zodpovednosť za tieto zločiny by tak jednoznačne padla na režim Mandelu a jeho nasledovníkov.

Kritika súčasnej JAR nie je iba záležitosťou odporcov desegregácie, ale často sa ozývajú hlasy miestnych černochov, ktorí tvrdia, že za apartheidu bolo lepšie ako dnes. Černošská aktivistka a bojovníčka proti apartheidu Mamphela Ramphele sa vyjadrila, že úroveň vzdelania bola za apartheidu lepšia ako v súčasnosti. Novozélandský aktivista John Minto, ktorý sa preslávil organizovaním bojkotov proti starej JAR, tvrdí, že vlády Afrického národného frontu nedokázali vyriešiť problémy krajiny, akurát napomohli etablovaniu černošskej oligarchie.

Každý by si mal položiť otázku, či bol naozaj vývoj v JAR po roku 1994, ktorého je Mandela symbolom, pozitívom hodným osláv? Alebo bežné obyvateľstvo sa dostalo do ešte horšej situácie a my sme dostali falošný symbol „dobra“ s podivnou minulosťou a s krajinou v rozklade?

Zábava