Narodil sa 27. 9. 1864 v Černovej (dnes Ružomberok). Štúdium teológie absolvoval v Spišskej Kapitule v roku 1889. Po ukončení štúdia sa stal farárom v Sliačoch a Ružomberku. Politicky začal pôsobiť v katolíckej Zichyho ľudovej strane. V parlamentných voľbách 1898 neúspešne kandidoval v Ružomberskom okrese. Keď sa Ľudová strana vzdala národnostnej tolerancie a nastúpila na ostrý maďarizačný kurz, tak sa s ňou Andrej Hlinka rozišiel. Stal sa popredným činiteľom katolíckeho krídla Slovenskej národnej strany. V roku 1906 - 1909 bol Maďarmi väznený za národnú agitáciu. Od roku 1897 sa stal redaktorom Ľudových novín. V roku 1906 sa stal zakladateľom Slovenskej ľudovej banky. V roku 1918 sa stal poslancom SNR a dôležitým signatárom Martinskej deklarácie. V decembri roku 1918 sa konštituovala Slovenská ľudová strana, ktorej bol do smrti predsedom, politickým reprezentantom a ideológom. V roku 1925 bola premenovaná na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu. Boj za práva svojho národa vyjadril v hesle: „Za boha život - za národ slobodu“

1907 - udalosťami v Černovej sa prejavil surový postup maďarskej vlády. V dedine Černová sa začal, na podnet Andreja Hlinku, stavať nový kostol. Po jeho dokončení chceli občania Černovej, aby ho vysvätil Andrej Hlinka. Jemu však, za predvolebnú národnú agitáciu vo voľbách 1906, biskup Alexander Párvy zakázal vykonávať kňažskú činnosť. Proti tomuto rozhodnutiu sa odvolal. Spor mal rozhodnúť pápež, čo aj neskôr vykonal v prospech Andreja Hlinku. Ale kým rozhodnutie z Vatikánu neprišlo, platil zákaz vyslovený biskupom Párvym. Párvy chcel urobiť vysviacku kostola, no Černovčania boli proti, lebo chceli, aby to vykonal Hlinka. Preto si Párvy zavolal žandársku patrolu. V deň vysviacky dávali Černovčania hlasno najavo svoju nespokojnosť s násilnou vysviackou. Žandári začali do davu strieľať - následkom toho bolo 15 vyhasnutých ľudských životov. Maďari postavili pred súd ďalších 38 osôb za účasť na černovskom zhromaždení, ktorých odsúdili.

1919 - sa vybral do Paríža, aby sa na mierovej konferencii dožadoval spravodlivosti pre Slovákov, keď pre spravodlivosť nebolo porozumenia doma. Po návrate z Paríža sa dostal do väzenia v Mírove a Brodku, aby v českom väzení ešte väčšmi zocelil svoju vôľu slúžiť svojmu národu a bojovať za jeho sväté práva. Československá vláda začala prenasledovať jeho prívržencov a chcela zničiť slovenský národný pohyb. Vláda zakázala vydávanie Slováka, aby nemal kto poučovať a upevňovať národ v jeho duchu.

Po prvých voľbách v roku 1920 sa stal poslancom Pražského snemu, tým sa aj vyslobodil z väzenia a už vtedy podporoval vznik Slovenskej autonómnej republiky.

Na zhromaždeniach SĽS, ktoré viedol, sa v rokoch 1920 - 1922 vyskytli aj provokácie zo strany marxistov a čechoslovakistov, ktorí sa pokúšali rozbiť zhromaždenia - viackrát na to doplatili nevinní ľudia smrťou. V roku 1923 po mnohých incidentoch na zhromaždeniach SĽS a po spustošení redakcie Slováka sa začala organizovať RODOBRANA, ktorá sa starala, aby mali zhromaždenia nerušený priebeh.

16. októbra 1932 na veľkom spoločnom zhromaždení HSĽS a SNS vo Zvolene, kde sa vodcovia autonomistického hnutia Andrej HLINKA a Martin RÁZUS osvedčili, že v boji za autonómiu Slovenska budú pracovať jednotne a svorne v duchu Ľudovíta Štúra a slovenských tradícií. Cieľ tohoto manifestu vyjadril Andrej HLINKA slovami: "Chceme byť národom nielen oslobodeným, ale i slobodným. Boli sme od vekou slovenským národom, chceme ním ostať i v budúcnosti. Vyhlasujeme, že národ československý neuznávame, lebo československého národa niet."

5. júna 1938 sa konalo zhromaždenie 120 000 uvedomelých Slovákov za účasti predstaviteľov Slovenskej ligy v Amerike a vedenia HSĽS. Delegácia Slovenskej ligy doniesla Andrejovi HLINKOVI originál Pittsburskej dohody. Toto zhromaždenie bolo posledná fáza dvadsaťročného boja za autonómiu Slovenska. Andrej HLINKA s podlomeným zdravím, ale s nezlomným duchom posledný raz ukázal sa pred tvárou svojho národa. Andrej HLINKA mal pred očami národ, za budúcnosť ktorého obetoval celý svoj život a slovenský národ mal pred sebou svojho vznešeného vodcu, ktorému prisahal vernosť. Na tomto zhromaždení ocenil Pittsburskú dohodu, za uzákonenie ktorej bojoval, upevnil národ vo viere v blízke víťazstvo tohoto boja a rozlúčil sa s národom. Na tento mohutný prejav slovenskej vôle, odpovedala vláda tak, že hneď na druhý deň na tom istom mieste usporiadala novú manifestáciu, na ktorej slovenskí centralisti spolu s Čechmi a Židmi manifestovali za československú národnú jednotu a demonštrovali proti autonómii Slovenska. Tu sa definitívne ukázalo, že dohoda medzi Slovákmi a Čechmi nie je možná.

Po veľkolepej bratislavskej manifestácii Andrej Hlinka ochorel a o krátky čas dobojoval svoj posledný boj s ťažkou chorobou, ktorej podľahol 16. Augusta 1938 v Ružomberku. Veľkosť Andreja Hlinku pochopil celý národ a podal o tom jasný dôkaz, keď v stotisícovom zástupe prišiel sa pokloniť jeho telesným pozostatkom. Slovenský národ stál nad hrobom svojho vodcu a cítil, že Andrej Hlinka po svojej telesnej smrti ostane vodcom svojho národa, aby uviedol i budúce slovenské pokolenia.

Zábava