Zdá sa, že „poľovačka“ na šachového génia Bobbyho Fischera sa minimálne na nejaký čas skončila. Šesťdesiattriročný Fischer našiel nakoniec po rokoch unikania pred americkou jurisdikciou politický azyl na Islande, kde nedávno získal aj islandský pas. Fischer sa stal tŕňom v oku kvôli porušeniu embarga USA voči Juhoslávii v roku 1992 a kvôli jeho ostrým vyjadreniam na adresu J. W. Busha, Ameriky, Izraela a Židov vôbec.

Kto je Bobby Fischer?

Robert James Fischer sa narodil 9. marca 1943 v Chicagu. Neskôr sa presťahoval aj s rodinou do Brooklynu, N. Y.. Keď mal 5 rokov, dostal svoju prvú šachovú súpravu. Šachovej hre úplne prepadol a za pár rokov sa stal najlepším hráčom USA. Keď mal 15 rokov, stal sa najmladším veľmajstrom v histórii. V tom čase opustil strednú školu a začal sa venovať iba šachu. V roku 1962 hral svoj prvé finále turnaja kandidátov vyzývateľov majstra sveta, čo bola jeho prvá konfrontácia s bezkonkurenčnou šachovou veľmocou ZSSR. ZSSR malo v osemčlennom finále až piatich zástupcov. Mladý Fischer skončil nakoniec štvrtý, pričom obvinil sovietskych veľmajstrov z toho, že z turnaja urobili frašku: „Zatiaľ čo som ja musel tvrdo bojovať s každým jedným z nich, oni si výsledky vzájomných duelov dohodli tak, aby to vyhovovalo najlepšiemu z nich.“

Bobby FisherPotom začal hrať menej medzinárodných turnajov a tvrdo sa pripravoval doma v Kalifornii na svoj jediný ciel – poraziť sovietsku hegemóniu a stať sa majstrom sveta. Štúdiom šachu strávil denne až 16 hodín, prečítal desiatky kníh a ešte väčšie množstvo odborných časopisov. V tom čase si začal formovať aj svoje politické názory. Študoval. Protokoly sionských mudrcov, Mein Kampf a obdivoval Hitlera. Napriek tomu, že jeho matka bola Židovka, stal sa z neho radikálny antisemita.

V roku 1971 sa opäť kvalifikoval do turnaja kandidátov. V prvom zápase porazil sovietskeho veľmajstra Marka Taimanova predtým ani potom na najvyššej úrovni nevídaným skóre 6:0 a v semifinále dokázal opäť vyhrať všetkých 6 partií aj s favorizovaným Dánom Bentom Larsenom. Vo finále si potom poradil s exmajstrom sveta sovietom Tigrianom Petrosianom 5:1 pri troch remízach a získal právo vyzvať majstra sveta, ďalšieho reprezentanta ZSSR Borisa Spasského.

Zápas medzi Fischerom a Spasskym sa konal v roku 1972 v islandskom Reykjaviku. Zápas vyvolal obrovský divácky záujem a mal obrovskú prestíž, keďže sa konal počas studenej vojny. ZSSR držal titul majstra sveta nepretržite, takmer 30 rokov, kým USA v šachu veľa neznamenali. Cenový fond sa vyšplhal až na tú dobu neuveriteľných 260 000 dolárov. Napriek pasívnej vzájomnej bilancii bol Fischer miernym favoritom. Zápas ale začal zle, keď prehral hneď úvodnú partiu a na druhú vôbec nenastúpil, pretože neboli splnené jeho predstavy o umiestnení televíznych kamier. Zvyšok zápasu sa ale potom napriek nepriaznivému stavu 0:2 odvíjal absolútne v réžií Fischera a v zápase na 21 zvíťazil 7:3 pri jedenástich remízach.

Bobby Fischer na titulnej strane magazínu LIFEFischer sa stal hrdinom nielen pre Ameriku, ale aj pre krajiny okupované ZSSR, kde mal veľkú popularitu. Porazený šampión Boris Spassky bol pre všetkých zástupcom sovietskeho kolonizačného impéria, hoci v roku 1968 otvorene kritizoval inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Spassky sankciám za svoje vyhlásenie unikol len preto, že bol majstrom sveta v sovietskom národnom športe. Fischer sa stal v USA národným hrdinom a užíval si slávu plnými dúškami. Jedna vec ho ale sklamala – že nebol pozvaný do Bieleho domu: „A to tam už pozvali kadekoho. I boľševickú gymnastku Olgu Korbutovovu. A viete, čo som pre Ameriku urobil ja? A jednou rukou? Napravil som jej medzinárodný imidž. Prestali sme už byť len krajinou baseballu a amerického futbalu. Ja som dokázal, že máme aj intelektuálny potenciál.“ posťažoval si Fischer.

Po zisku titulu sa Fischer stiahol zo šachovej scény, pretože medzinárodná šachová federácia FIDE odmietla splniť jeho podmienky, za ktorých by obhajoval svoj titul. Viacerí boháči, či svetoví politici, sa pokúšali presvedčiť Fischera, aby sa vrátil, iránsky šach mu ponúkol 2 mil. dolárov, Fischer ale ostal neoblomný. Peniaze si zarábal súkromnými šachovými konzultáciami a telefónnymi rozhovormi, za ktoré pýtal až 2500 Sk/hod. Známy americký spevák a skladateľ Bob Dylan spomínal, že telefónny hovor s Bobbym Fischerom dostal ako darček k narodeninám od svojho manažéra. Fischer tiež písal knihy a patentoval si tzv. Fischerove šachové hodiny – za každý vykonaný ťah dostáva hráč časový bonus, vďaka čomu pri technicky jednoducho vyhraných pozíciách nerozhodoval čas a Fischerove šachy – postavenie figúr na základnom rade sa losuje, čiže znalosti z teórie otvorenia sa pre výsledok partie stávajú úplne irelevantnými.

Fischera k návratu za šachovnicu presvedčil až srbský bankár Vasilievič, ktorý v Juhoslávií v roku 1992 usporiadal odvetný zápas medzi Fischerom a Boris Spasskym. Finančný fond zápasu bol 5 mil. dolárov, z čoho dve tretiny pripadli víťazovi. V zápase sa prvýkrát použili tzv. Fischerove hodiny. Fischer napriek tomu, že dlhých dvadsať rokov neodohral ani jednu súťažnú partiu, vyhral 17,5:12,5 pričom 10 partií vyhral, 5 prehral a 15 remizoval. Malo to však jeden háčik: USA ešte predtým uvalilo na Juhosláviu embargo, takže žiaden občan USA nemohol v Juhoslávií vykonávať zárobkovú činnosť. Fischer si ale zo zákazu ťažkú hlavu vôbec nerobil. List, ktorý mu zaslali americké orgány a Fischerovi prikazovali odovzdať pod hrozbou 10-ročného väzenia, takmer 4 mil. dolárov, ktoré zarobil v zápase ako „prize money“ a 10% percent z toho, čo dostáva za svoj patent. Fischer však nedal na vyhrážky a list na tlačovej besede pred zrakmi prítomných novinárov opľul a roztrhal.

Bobby Fischer počas odvetného zápasu s Borisom Spasskym v roku1992.Od tej doby sa Fischer nemohol vrátiť do svojej vlasti a žil striedavo v Maďarsku, Filipínach i v Japonsku. Azyl mu ale udelený nebol, keďže krajiny sa báli zmrazenia diplomatických vzťahov s USA.

Bobby Fischer zvíťazil v roku 2001 v ankete o najlepšieho šachistu histórie pred súčasnou svetovou jednotkou Garim Kasparovom z Ruska a Nemcom Emanuelom Laskerom.

Fischer občas poskytoval miestnym rozhlasovým staniciam rozhovory, ale iba naživo, aby nemohol byť cenzurovaný. Vo svojich vyjadreniach bol vzhľadom na súčasné pomery vo svete až mimoriadne priamy: „Viete, to oni (Židia) vymysleli holokaust. Žiaden sa totiž neudial.“ Na otázku, čo by chcel robiť so zvyškom života, Fischer odpovedal bez váhania: „Súdiť Židov za to, akí sú zločinci, klamári, paraziti a svine... Židia boli svine počas celej histórie ľudstva, to najpodradnejšie, čo existuje. Oni totiž mrzačia svoje deti.“

Fischer sa neskôr oženil s Japonkou Mijoko Watai a presťahoval do Japonska. Tu ho v júli 2004 zadržali na letisku kvôli tomu, že Fischerovmu pasu sa skončila platnosť. Japonský premiér Džuničiro Koizumi dal na žiadosť J. W. Busha príkaz na Fischerove vyhostenie z krajiny a vydanie do rúk USA. Fischerovi ale pred Vianocami prišlo rozhodnutie islandského Ministerstva vnútra: „Island Vás príjme“ . Fischer tak získal azyl a vyhol sa tak vydaniu americkým úradom.

Počas letu z Japonska poskytol Fischer rozhovor. Fischer poprel, že jeho pas bol neplatný: „Mal som len smolu, že ten idiot Koizumi je ochotný urobiť hocičo, čo mu Bush prikáže. Spriahli sa v snahe pripraviť ma o zvyšky slobody a dostať ma do USA.“

Pôvod svojho vzťahu s Amerikou vystopoval Fischer do neúspešnej žaloby, ktorú vzniesol v 70-tych rokoch proti spoločnosti Time za ublíženie na cti, nedodržanie zmluvy a ďalšie náležitosti. „Zo súdu ma vtedy vysmiali von. Vtedy som si začal uvedomovať, akou krajinou Amerika je. Je to len predstieraná demokracia. Vtedy som sa začal s USA rozchádzať.“

Nedávno, navyše, vyšlo najavo, že Fischera až do začiatku 70-tych rokov sledovala FBI. Jeho matka žila totiž v 30-tych rokoch v Moskve, otec bojoval ako dobrovoľník v španielskej občianskej vojne a samotný Fischer odoberal ruskú šachovú literatúru. Polícia preto preverovala, či rodičia podozriví z komunizmu neboli sovietskymi špiónmi a či Fischera nenaverbovala KGB. Fischer ale ľavicové zmýšľanie svojich rodičov vôbec nezdieľal.

Fischer bol okrem toho v roku 1981 zatknutý v kalifornskej Pasadene, pretože údajne zodpovedal popisu istého bankového lupiča, Fischera po 2 dňoch prepustili na kauciu. Fischer o rok neskôr vydal pod pseudonymom Robert James publikáciu: I was tortured in Pasadena jailhouse (Bol som mučený v Pasadenskom väzení).

Fischer odpovedal aj na otázky súčasnej politickej situácie v USA: „Je to fraška kontrolovaná obrezanými židovskými bastardmi so zahnutými nosmi a bez chrbtovej kosti... Spojené štáty sú nelegitímnou krajinou... rovnako ako banditský štát Izrael – židia nemajú žiadne právo tam byť, patrí to Palestínčanom" povedal Fischer. „Tá krajina, Spojené štáty, patrí červeným mužom, americkým Indiánom. ... V skutočnosti je hanbou byť takzvaným Američanom, lebo každý, kto tam žije, je ... votrelec."

Na otázku, či si nemyslí, že americké úrady by voči nemu boli tolerantnejšie, ak by zmiernil svoje vyhlásenia, Fischer povedal, že je príliš starý na to, aby sa menil: „Vyrastal som s predstavou slobody prejavu. Som príliš starý. Už je príliš neskoro, aby som sa prispôsoboval novému svetu, novému svetovému poriadku" povedal s úsmevom.

Zábava