Ohľadom pôvodu civilizácií existujú dva druhy teórií: izolacionistické, ktoré tvrdia, že civilizácie vznikli nezávisle od seba; a difuzionistické, ktoré sa snažia dokázať, že mnohé civilizácie vznikli nie samostatne, ale príchodom skupiny ľudí z inej civilizácie, ktorí priniesli svoje znalosti. V minulosti sa obe posudzovali približne rovnako objektívne. Najmä po druhej svetovej vojne sa ale tento trend otočil v prospech politickej korektnosti a výskum difuzionistických teórií sa zvykne označovať za „pseudovedecký“ a vedci zastávajúci tieto náhľady bývajú nezriedka častovaní nálepkami ako eurocentrici, rasisti ap. Jasným dokladom opaku je prípad slávneho nórskeho etnológa a dobrodruha Thora Heyerdahla, vytrvalého proponenta difuzionistických teórií a zároveň pacifistu a usilovného spolupracovníka OSN.

Kto bol Thor Heyerdahl?

Thor Heyerdahl, nórsky zoológ, geograf, etnológ, ekológ, dobrodruh a aktivista za ľudské práva sa narodil 6. októbra 1914 v Larviku, Nórsko. Jeho matka bola predsedkyňou miestnej múzejnej organizácie a vzbudila v Thorovi záujem o zoológiu a antropológiu. Dokonca sám doma skonštruoval svoje vlastné mini múzeum (hlavným exponátom bola zmija). Mladý Heyerdahl vynikal v kreslení a už ako osemročný sa rozhodol, že sa stane prieskumníkom.
Thor Heyerdahl vyštudoval zoológiu a geografiu na univerzite v Osle. Zúčastnil sa vedeckých expedícií na Fatu-Hive, Galapágoch, Veľkonočnom ostrove, Egypte, Mezopotámii, Maledivách, Peru a mnohých ďalších. Počas života získal niekoľko čestných doktorátov od univerzít vtedajšieho západného aj východného sveta, taktiež vzácne štátne vyznamenanie Nórsky kráľovský kríž sv. Olafa. Okrem toho sa silne angažoval v OSN a podporoval aktivity za ľudské práva a zbližovanie ľudstva.
Heyerdahl bol ženatý trikrát a mal dvoch synov a tri dcéry.
Zomrel v roku 2002.

Čo tvrdil Heyerdahl?

Heyerdahl bol zástancom mnohých tzv. difuzionistických teórií.
Difuzionistické teórie o pôvode určitej civilizácie sú vo všeobecnosti tie, ktoré vysvetľujú jej vznik prienikom (difúziou) ľudí z iného kultúrneho okruhu.

Konkrétne, Heyerdahl si myslel, že do Južnej a Strednej Ameriky v ranom štádiu histórie dorazil kultúrny národ bielych mužov, ktorý scivilizoval tamojšie primitívne kmene. Táto vyspelá kultúra sa ďalej rozšírila do Tichomoria, postavila sochy na Veľkonočnom ostrove a pyramídy na Tahiti a Samoy. Tajomná rasa bielych bradatých mužov mohla prísť cez Atlantik zo Stredomoria alebo Egypta, predpokladal Heyerdahl.

Nasledovné úryvky pochádzajú z Heyerdahlovej knihy Kon-Tiki (Heyerdahl T.: Kon-Tiki. Martin: Osveta, 1955.)

„V časoch, keď prví Španieli prišli do Peru, Indiáni z kmeňa Inkov mali v tejto vrchovatej krajine obrovskú ríšu. Oni rozprávali Španielom, že tieto obrovské pomníky, čo stáli opustené po krajine, postavil národ bielych bohov, ktorí tam bývali predtým, než sa Inkovia zmocnili vlády. Týchto zmiznutých staviteľov vylíčili ako múdrych a mierumilovných učiteľov, ktorí pôvodne na úsvite starých čias prišli odkiaľsi zo severu. Oni naučili primitívnych prapredkov Inkov stavať a obrábať polia a naučili ich svojim zvykom a mravom. Boli nepodobní ostatným Indiánom, lebo mali bielu pleť a dlhú bradu a boli vyššej postavy než Indiáni. A nakoniec opustili Peru tak náhle, ako boli prišli. Inkovia sami prevzali vládu v krajine a ich bieli učitelia zmizli navždy z brehu Južnej Ameriky po Pacifiku priamo na západ“ (Heyerdahl, 1955, s. 12).

„Je tiež čudné konštatovať, že vo vyspelých kultúrach, ktoré kedysi vládli od Mexika po Peru, niet ani stopy po postupnom vývoji. Čím hlbšie archeológovia kopú, tým vyššou sa javí kultúra, až po istý bod, na ktorom staré kultúry vznikali u primitívnych národov zrejme bez predchádzajúcej základne.
A tieto kultúry vznikali tam, kde prichádza prúd z Atlantiku, uprostred pustatín a džunglí Ameriky, ktoré zvádzajú k nečinnosti, miesto aby vznikali v miernejších oblastiach, kde rozličné kultúry mali v minulosti a aj teraz nachádzajú vhodnejšie podmienky pre rozvoj.
To isté vidíme na ostrovoch južného Pacifiku. Veľkonočný ostrov, ktorý je najbližšie k Peru, má najhlbšie stopy po tejto kultúre, napriek tomu, že tento ostrov je suchý, bez vody a neveľmi úrodný. A okrem toho zo všetkých ostrovov v Pacifiku leží najďalej od Ázie“ (Heyerdahl, 1955, s. 110).

Thor Heyerdahl pri jednej zo sôch moai, znázorňujúcich bielu vládnucu vrstvu ostrova.

Thor Heyerdahl pri jednej zo sôch moai, znázorňujúcich bielu vládnucu vrstvu ostrova.

„Na Marquezách a na Tahiti mali tieto sochy spoločné meno Tiki a predstavovali uctievaných predkov z dejín ostrova, ktorých po smrti povýšili na bohov. A to je bezpochyby vysvetlením, prečo majú sochy na Veľkonočnom ostrove na hlavách červené prikrývky. Ako už bolo povedané, jestvovali na všetkých ostrovoch Polynézie roztrúsení jednotlivci i celé rodiny s červenkastými vlasmi a svetlou pleťou, a ostrovania sami tvrdili, že práve títo pochádzajú od prvého bieleho kmeňa na ostrovoch. Na niektorých ostrovoch sa konávali slávnosti, pri ktorých si účastníci farbili kožu na bielo a vlasy na červeno, aby sa podobali svojim prvým prapredkom“ (Heyerdahl, 1955, s. 114).

„Ale ďaleko na juhu, na Veľkonočnom ostrove, stoja ešte väčšie hlavy obrov, vytesané z kameňa, so špicatými bradami a črtami bielych ľudí a dumajú o stáročných tajomstvách“ (Heyerdahl, 1955, s. 111).

„Sochy na Veľkonočnom ostrove mali dlhé uši, lebo ich tvorcovia sami mali predĺžené ušné lalôčiky. Mali špeciálne vybratú červenú ozdobu, lebo ich tvorcovia sami mali červené vlasy. Mali brady s ostrým odstávajúcim okrajom, lebo aj ich tvorcovia mali takéto brady. Ich fyziognómia bola typická pre biele kmene: úzky, vyčnievajúci chrbát nosa, s tenkými, ostro rezanými perami; to preto, lebo ani sami ich tvorcovia nepatrili ku hnedému plemenu“ (Heyerdahl, 1955, s. 115).

„A prečo bolo treba ísť do kameňolomu vzdialeného sedem kilometrov od pracoviska v kráteri a tu nájsť istý červený kameň, ktorý soche prišiel na hlavu? A v Južnej Amerike a na Marquezách bola často celá socha z červeného kameňa; a tu bolo treba ísť veľký kus cesty, kým taký kameň našli. Červené pokrývky hlavy boli veľmi dôležité pre vysoko postavené osoby tak isto v Polynézii ako v Peru“ (Heyerdahl, 1955, s. 113-114).

Tieto výňatky sú z ďalšej Heyerdahlovej knihy, Expedícia Ra (Heyerdahl T.: Expecícia Ra. Bratislava: Obzor, 1974.)

„Trocha zvláštnejšie je, že praobyvatelia Veľkonočného ostrova nazývali Slnko Ra. Ra nazývali Slnko na všetkých polynézskych ostrovoch, teda nebola to nijaká náhoda. Ra znamenalo slnko aj v starom Egypte. V staroegyptskom náboženstve nebolo nijaké slovo dôležitejšie než Ra, Slnko, boh Slnka, faraónov praotec. Ten, čo sa plavil na šachorovom člne, obklopený mužmi s vtáčími hlavami. Na počesť pozemských kňazov – kráľov boha Slnka boli postavené obrovské sochy, vytesané z jedného kusa a veľké ako domy na Veľkonočnom ostrove, Peru i v starom Egypte. A na všetkých troch miestach boli obrovské kamenné balvany, veľké ako železničné vozne, poobrezávané ako kus syra a pospájané do stupňovitých pyramíd, astronomicky orientovaných na smer pohybu Slnka. Všetko na počesť spoločného praotca, Slnka, Ra“ (Heyerdahl, 1974, s. 15).

„Priam tak vyzerali tieto člny pred štyristo rokmi, keď sem prišli Španieli a objavili opustené ruiny Tiahuanaca s pyramídami a kamennými kolosmi, o ktorých primitívni Indiáni kmeňa Aymara rozprávali, že ich za rána vekov postavili viracochovia, bieli muži s bradami, za vedenia Con-Ticci-Viracochu, predstaviteľa slnka na zemi. Viracochovia sa osadili najprv na Slnečnom ostrove na jazere Titicaca. Robili nielen murované stavby, ale povesť hovorí, že oni postavili aj prvé šachorové člny. Legenda, ktorú Španieli zapísali pred štyristo rokmi, je stále ešte živá medzi Indiánmi okolo jazera. Veľa ráz ma oslovili viracocha, čo stále ešte znamená ,biely človek‘“ (Heyerdahl, 1974, s. 27)

„Kým tisíce indiánskych kmeňov na severe a juhu žilo doslova v dobe kamennej (pokiaľ neprišli Európania) – v úplnom kontraste začali ich pralesní a púštni príbuzní v súvislom pásme od Mexika po Peru hľadať skúseným zrakom pracovníkov s kovmi bane, kde by mohli ťažiť zlato, meď a cín. Meď a cín miešali tak, že mohli ukovať bronzové náčinie, rovnako ako staroveké kultúrne národy na druhej strane Atlantického oceánu“ (Heyerdahl, 1974, s. 186).

„Pyramídy a chrámy nakreslili a konštrukčne vyrátali skúsení architekti, neobyčajne skúsení, ak človek uváži, akí Indiáni väčšinou sú, že odvtedy až doteraz žijú v tej istej džungli a stavajú si chyže z konárov a lístia, no ani na um im nezíde urobiť veľkú pravouhlú kocku z toho, čomu dala príroda tvar guľatého kameňa alebo nepoddajnej skaly“ (Heyerdahl, 1974, s. 86).

Čarodejova pyramída, Uxmal, Mexiko. Mayovia hovorili o bielych mužoch, ktorí kedysi dávno prišli spoza mora a naučili ich vŕšiť takéto stavby.

Čarodejova pyramída, Uxmal, Mexiko. Mayovia hovorili o bielych mužoch, ktorí kedysi dávno prišli spoza mora a naučili ich vŕšiť takéto stavby.

„Čo sa vlastne dialo v Mexiku a Peru predtým, než sa Kolumbus objavil v Amerike? Či nevzdelaný človek doby kamennej z arktickej tundry vlastnoručne zasial semeno toho všetkého, čo Španieli našli? Alebo azda jeho potomci už raz stáli na brehu a vítali neznámych moreplavcov, ktorí preplávali Atlantický oceán bez spiatočného lístka hádam niekedy za rána vekov (...)
Opäť a opäť mi prichádzali rovnaké myšlienky. Ak sa staré americké civilizácie vyvinuli lokálne v Mexiku alebo Peru, museli by archeológovia nájsť miesta, ktoré svedčia o rôznych stupňoch tohto vývinu. Ale kdekoľvek sa našlo stredisko civilizácie, či už v Mexiku alebo Peru, vždy sa pri vykopávkach ukázalo, že táto civilizácia sa sem dostala už v naskrze vyspelej forme a tu sa vyvinula len do lokálnych variantov. Dokázateľný začiatok sa nikde nenašiel“ (Heyerdahl, 1974, s. 14).

„Najzvláštnejšie hádam je, že malé keramické psíky, posunujúce sa na ozajstných kolieskach, celkom ako na moderných hračkách, sú v hroboch Olmecov z čias pred naším letopočtom a aj v starovekých mezopotámskych hroboch“ (Heyerdahl, 1974, s. 187).

„Plavovlasí bradatí muži (...) objavujú sa vo všetkých legendách, súvisiacich so starými americkými kultúrami od Mexika po Peru. Po celej tropickej Amerike, všade, kde sú pyramídy a kolosálne sochy ako zrúcaniny z dávnych čias, počúvali Španieli, že nie sú prvými bielymi ľuďmi s bradami, čo sa preplavili cez Atlantik. Legendy rozprávajú o učiteľoch rovnakého výzoru ako Španieli, ktorí naučili kočovných predkov Indiánov stavať tehlové domy a bývať v mestách, vŕšiť pyramídy a písať na papier i kameň; (...) Španieli tieto legendy využili na dobytie Mexika i Peru, lenže ich nevymysleli oni. Tisíc rokov pred príchodom Španielov robili americkí umelci z Mexika i Peru keramické figúrky i kamenné sochy bradatých mužov. Skôr ako sa Vikingovia začali plaviť po Atlantiku, Mayovia maľovali bielych mužov so zlatými kučerami v námornom boji pri atlantickom pobreží Mexika“ (Heyerdahl, 1974, s. 179).

„S rýchlosťou v Starom svete nevídanou rad pralesných a púštnych kmeňov v Strednej Amerike zlikvidoval predstih Starého sveta za niekoľko storočí pred naším letopočtom, kým zvyšok praobyvateľstva Ameriky – v priaznivejšom podnebí na sever a juh od tropického pásma – pokračoval v primitívnom kmeňovom živote svojich predkov až do príchodu Európanov“ (Heyerdahl, 1974, s. 181).

Červenovlasá múmia z Peru.

Červenovlasá múmia z Peru. Foto: Jacek Piwowarczyk." />
Červenovlasá múmia z Peru. Foto: Jacek Piwowarczyk.

„(...), vieme, že kultúrne národy v Amerike jednako balzamovali významné osoby, aby mali večný život, lebo stovky starostlivo balzamovaných múmií sa zachovali v peruánskych púštnych hroboch. Ich výbava svedčí o ich vysokom postavení. Kým niektoré peruánske múmie majú ježaté vlasy, iné majú vlasy ryšavé či dokonca plavé, zvlnené a mäkké a dĺžka ich tela kontrastuje so vzrastom peruánskych Indiánov, ktorí patria medzi plemená s najnižšími postavami na svete“ (Heyerdahl, 1974, s. 187).

„Mayovia, Aztékovia a Inkovia prejavovali túto česť (božské pocty – pozn. autora) celkom obyčajným ľuďom. Od Indiánov sa odlišujú zväčša len fúzami, bradou a bielou pleťou. Neprileteli, prišli ako pútnici cez pralesy v plášťoch, sandáloch a s palicami v rukách, a naučili praobyvateľstvo písať, stavať, tkať a ctiť Slnko ako najvyššieho boha. Najstarší americkí historickí rozprávači ich sprevádzajú od prvého pristátia pri Mexickom zálive až do hornatiny Aztékov, na pralesný polostrov Mayov a ďalej cez tropické lesy na juh po Strednej Amerike. Indiáni v celej ríši Inkov – od Ecuádoru po Peru a Bolíviu – rozprávajú všade navlas to isté: že kultúru k nim priniesli bieli bradatí muži, čo sa pod vedením slnečného kráľa Kon-Tiki Viracochu usadili najprv na Slnečnom ostrove pri jazere Titicaca.
(...)
Nemusíme veriť ničomu z týchto legiend; lenže potom je to ešte kurióznejšia kultúrna paralela – že totiž holobradí Indiáni s havraními čiernymi vlasmi si zmyslia vytesávať do kameňa a maľovať ľudí s bradami, bledou pleťou a plavými vlasmi (...)“ (Heyerdahl, 1974, s. 184).

Heyerdahlove expedície

Proti Heyerdahlovým teóriám vyvstávali závažné námietky ohľadom skutočnosti, že staroveké národy nemohli mať prostriedky na také presuny, aké predpokladal Heyerdahl. Aby vyvrátil takéto tvrdenia, rozhodol sa Heyerdahl skonštruovať plavidlá podľa dobových opisov a sám znovu uskutočniť tieto plavby.

Plť Kon-Tiki vo vodách Tichého oceánu.

Plť Kon-Tiki vo vodách Tichého oceánu (pôvodná fotka bola čiernobiela, farba dodaná neskôr)." />
Plť Kon-Tiki vo vodách Tichého oceánu (pôvodná fotka bola čiernobiela, farba dodaná neskôr).

• Heyerdahlovou prvou expedíciou bola plavba z Peru k ostrovom Polynézie na plti Kon-Tiki (1947), vyrobenej z balzových kmeňov, čím chcel dokázať možnosť osídlenia Polynézie z Južnej Ameriky. Napriek tomu, že „odborníci“ dávali šesťčlennej posádke najviac dva týždne života, výprava sa po 101 dňoch skončila úspešne (prekonala asi 6 800 km) a plť dosiahla ostrovy Polynézie.
Od čias prvej výpravy bola mnohokrát zopakovaná rôznymi cestovateľmi, čo dokazuje, že v prvom prípade nešlo o náhodu ani šťastie. Naposledy, v apríli minulého roku, prekonal Pacifik aj Heyerdahlov vnuk Olav Heyerdahl.
• Expedície Ra (1969 – 1970) mali za cieľ dokázať, že egyptské šachorové člny boli schopné dostať sa cez Atlantický oceán. Papyrusový inštitút v Egypte vyhlásil, že papyrusová trstina po dvojtýždňovom pobyte vo vode zhnije a rozpustí sa. Hoci prvý pokus sa skončil neúspešne (loď sa stala nefunkčnou tesne pred koncom plavby), druhá výprava, Ra II, sa skončila veľkým úspechom. Za 57 dní prekonala 6 100 km z Maroka do Barbadosu.
• Loď Tigris, zostrojená podľa starých mezopotámskych opisov, na svojej päťmesačnej plavbe (1978) prekonala 6 800 km. Svoju púť začala na sútoku riek Eufrat a Tigris, odkiaľ vstúpila do Perzského zálivu a Indického oceánu, pokračovala do údolia rieky Indus v Pakistane, odtiaľ sa vrátila naspäť cez Indický oceán do Afriky, kde úspešne skončila svoju plavbu v Džibutsku. Na protest proti pokračujúcim nezmyselným vojnám sa posádka rozhodla loď spáliť.

Význam týchto výprav bol mnohoúčelový: zmapovanie oceánskych prúdov, v praxi vyskúšanie poskytnutej výbavy, aj opis morského života – počas plavby na Kon-Tiki boli objavené nové druhy morských živočíchov a opísané zvyky zvierat, ktoré v desiatkach sprevádzali plť.

Vnímanie Heyerdahlovej teórie

V súčasnosti sa Heyerdahlovej priekopníckej práci takmer vôbec nevenuje pozornosť, zrejme kvôli rasovým dôsledkom, ktoré obnáša (Prípadne býva rasový kontext úplne ignorovaný, napr. oficiálna stránka múzea Kon-Tiki vôbec nespomína, že Heyerdahl hovoril o bielych mužoch.). Početné dôkazy, ktoré zhromaždil, bývajú úplne ignorované, napr. súčasná učebnica dejepisu pre slovenské gymnáziá v kapitole „Mimoeurópske civilizácie“ konštatuje, že „ich vývoj bol úplne nezávislý“: „V dobe, keď Európa žila v stredoveku, na mnohých miestach ostatného sveta existovali, prípadne zanikali, civilizácie a kultúry značne odlišné od európskej. Ich vývoj bol úplne nezávislý.“ (Július Bartl – Miroslav Kamenický – Pavol Valachovič.: Dejepis pre 1. ročník gymnázií. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2002. s. 180 (citát je v časti vypracovanej M. Kamenickým))

Heyerdahlova teória o osídlení Polynézie sa zvykne vyvracať tvrdením, podľa ktorého výsledky genetického výskumu naznačujú, že Polynézia bola v skutočnosti osídlená z Ázie a jej obyvatelia nenesú genetickú podobnosť s obyvateľmi Južnej Ameriky.
Takáto argumentácia však v žiadnom prípade nevyvracia to, čo tvrdil Heyerdahl, skôr len potvrdzuje jeho slová. Nikdy nepopieral, že v Polynézii žili aj obyvatelia, ktorí nepochádzali z Ameriky, práve naopak – pôvodných Polynézanov opisuje ako s hnedou pleťou, príbuzných černochov. A keďže Kon-Tikiho bieli muži boli v menšine oproti ostatnému obyvateľstvu, boli, pochopiteľne, asimilovaní (v prípade Veľkonočného ostrova dokonca zmasakrovaní vo vojne), a dnes sú už genetické stopy po nich mizivé, hoci prví európski objavitelia ešte hovorili o bielych ľuďoch na ostrovoch v Tichomorí, ako už bolo spomínané.

Keď sa niekde spomína Heyerdahlova cesta Kon-Tiki, často sa hovorí, že dokazoval, že Indiáni z Južnej Ameriky sa doplavili do Polynézie. K tomuto je potrebné podotknúť jeden častý omyl, pretože skutočnosť je iná. Heyerdahl síce predpokladal, že v istom bode prišla do Polynézie aj vlna indiánskych prisťahovalcov, tí však len kopírovali počin legendárneho Kon-Tikiho, ktorý sa cez Tichý oceán preplavil dávno pred nimi. Predmetom jeho záujmu bol práve Kon-Tiki a jeho súputníci, čo jasne dokazuje ako názov Heyerdahlovho plavidla, tak aj tento úryvok z jeho knihy:
„Na plti sme si zase často posadali na palubu okolo lampy a rozprávali o moreplavcoch z Peru, ktorí už pred pätnástimi storočiami prežívali to isté, čo my teraz. Lampa premietala ohromné tiene bradatých mužov na plachtu a my sme mysleli na bielych bradatých mužov z Peru, ktorých stopy sme mohli sledovať v mytológii a architektúre po celej ceste z Mexika do Strednej Ameriky a do severozápadných oblastí Južnej Ameriky...“ (Heyerdahl, 1955. s. 109)

Thor Heyerdahl na sťažni plte Kon-Tiki.

Thor Heyerdahl na sťažni plte Kon-Tiki, v pozadí plachta s nákresom bieleho bradatého muža Kon-Tikiho.

Poslednou slamkou, ktorej sa často chytajú odporcovia difuzionizmu, býva, že sú to politicky motivované teórie, ktoré vyhlasujú nadradenosť jednej rasy nad inou. Thor Heyerdahl je však jasným dôkazom, že tomu tak nie je. Bol zanieteným podporovateľom OSN a členom viacerých organizácií presadzujúcich medzinárodnú spoluprácu a zbližovanie ľudstva (jeho prvá kniha, Kon-Tiki, bola vydaná najprv v esperante). Pri expedícii Ra Heyerdahl zhromaždil posádku z celého sveta a nazýval ju „sedem mužov siedmich národností“, aby dokázal že ľudia rozličných národov dokážu spolupracovať aj pod ťažkými podmienkami:
„Papyrusový čln, plávajúci po mori v moci živlov, môže sa stať mikrosvetom, praktickým pokusom dokázať, že ľudia vedia spolupracovať v mieri bez ohľadu na národnosť, náboženstvo, farbu pleti a politické zmýšľanie, pokiaľ človek vidí, že je nevyhnutné pracovať a bojovať za spoločnú vec.“ (Heyerdahl, 1974. s. 82)

Oficiálna stránka múzea Kon-Tiki hovorí: „Thor Heyerdahl veril v jednotu ľudstva a aktívne pracoval na stavaní mostov medzi ľuďmi rozličných národností, rás, náboženstiev a politických presvedčení.“

Odkaz Thora Heyerdahla

Prípad Thora Heyerdahla je cenným argumentom proti tým, ktorí vyhlasujú, že hovoriť o bielych zakladateľoch civilizácií je rasistické, nenávistné, atď. a tým zmariť akúkoľvek diskusiu na túto tému bez predloženia hodnoverných argumentov.

Thor Heyerdahl môže tiež poslúžiť ako vzor úcty k pravde, neohraničeného myslenia a idealizmu, čo dosvedčuje aj tento jeho výrok: „Hranice? Nikdy som žiadnu nevidel, ale počul som, že existujú v mysliach väčšiny ľudí.“

Zdroje, zdroje obrázkov:

Thor Heyerdahl: Kon-Tiki. Martin: Osveta, 1955.
Thor Heyerdahl: Expedícia Ra. Bratislava: Obzor, 1974.

http://www.blueworldexplorer.co.uk/explorers/heyerdahl.htm
http://www.guardian.co.uk/Archive/Article/0,4273,4397210,00.html
http://heyerdahl-institute.no/
http://www.jacekphoto.com/
http://www.kon-tiki.no/
http://www.solarnavigator.net/history/ra.htm
http://www.wikipedia.org/

Zábava