Vo svetových dejinách snáď ani niet zidealizovanejšej postavy ako je Ernesto Che Guevara. Jeho podobizeň zdobí milióny tričiek na celom svete a vytetovanú ju má aj európska i americká mládež, ale aj svetové osobnosti. Glorifikácia Che Guevaru ako symbol slobody, revolty a ideálov je však ukážkou neznalosti a ignorácie histórie a nepopierateľných skutočností. Ak má platiť okrídlené krédo „Historia Magistra Vitae – História učiteľka života“, musí človek poznať históriu, aby sa z nej mohol poučiť, a neodškriepiteľné fakty, aby bol schopný si vytvoriť vlastný názor skôr ako príjme za svoj imidž a názor ten cudzí. Iba tak totiž môže spoločnosť napredovať.

Poďme ale pekne po poriadku a dôsledne sa pozrieť, kto sa vlastne na nás z tých červených plagátov, zástav a tričiek pozerá.

Bezstarostné a krásne detstvo

Ernesto Guevara (narodený 14. mája 1928) nemal ani ťažké detstvo, ani hlad, ani nebol nijakým iným spôsobom frustrovaný. Pochádzal z váženej a šťastnej argentínskej rodiny. Otec bol úspešný, demokraticky zmýšľajúci, architekt; matka pochádzala z rodiny conquistadorov – dobyvateľov Južnej Ameriky. Podľa jeho vlastných slov sa manželstvo jeho rodičov podobalo zamilovanému snu. Celým menom sa volal Ernesto Guevara de la Serna a matka mu hovorila nežne Ernestito, odkiaľ získal svoju prvú známu prezývku Tete.

Guevara trpel takmer od svojich dvoch rokov astmou a kvôli nemu sa rodičia presťahovali z Argentíny do Brazílie do provincie s miernym pásmom. Jeho otec tam vlastnil čajovníkovú plantáž a patril k miestnej honorácii.

Kvôli svojmu zdraviu Ernesto nechodil do školy a jeho vzdelania sa ujala jeho matka. Aj za pomoci jeho rodičov sa mu neskôr podarilo „získať“ lekársky diplom.

Kubánska revolúcia

V roku 1953 odcestoval do Guatemaly, kde pracoval ako výpomoc v jednej zdravotníckej organizácii. Tu spoznal aj svoju prvú manželku Hildu, ktorá ho uviedla do ľavicových politických kruhov. Po pravicovom prevrate podporovanom USA ušiel v septembri 1954 aj s manželkou do Mexika, ktoré bolo v tom období baštou ľavicových radikálov. Tu sa Guevara spoznal s Fidelom Castrom, ktorý sa sem uchýlil po neúspešnom kubánskom puči v júli 1953. Na Kube vládol po vojenskom prevrate v roku 1952 diktátor Fulgencio Batista, ktorý si prostredníctvom antikomunistickej kampane získal spojenca v USA. Práve vrcholila studená vojna a USA pokladali Kubu za svoj satelit.

Fidel Castro tu už dlhšie pripravoval zosadenie Batistu a jeho jednotky potrebovali lekára a tým sa stal vyštudovaný medik Guevara. Dňa 25. novembra 1956 odplávala skupina 82 mužov na jachte Granma na Kubu. Po vyčerpávajúcej plavbe sa vylodili 2. septembra neďaleko pláže Las Coloradas, kde ich zaregistroval hliadkujúci pobrežný čln. Utáborili sa 5. decembra na trstinovej plantáži. Vzápätí začali Batistovci paľbu. Drvivá časť Castrových mužov v boji padla a Guevara sa rozhodol pre rolu vojenského veliteľa. (Niekedy v tomto období vznikla Guevarova prezývka „Che“, ktorá v argentínskom jazyku znamená zvolanie v zmysle „hej“.) Na veľké šťastie naivných revolucionárov, Castrov oklieštený oddiel získal podporu časti miestneho obyvateľstva, najmä ľudí žijúcich na okraji spoločnosti, so základným alebo žiadnym vzdelaním. S ich pomocou sa im v marci 1958 podarilo otvoriť východný front a koncom roku obsadiť mestá Guayos a Cabayguán, ale najmä Santa Clara, ktoré padlo 1. januára roku 1959. Deň na to málo schopný Batista, ktorý sa nedočkal vojenskej pomoci od USA, na ktorú sa hlavne spoliehal, ušiel z ostrova a revolucionári obsadili Havanu a kubánska armáda definitívne kapitulovala.

Samotné dobývanie miest nebolo v skutočnosti žiadnou gerilovou vojnou, ale spočívalo v zmasakrovaní nepripravených vojenských hliadok, miestnej samosprávy a nepohodlných občanov s následnými popravami, najmä zastrelením pri múre. Neskôr sa popravy, ktoré inicioval veliteľ Ernesto Che Guevara, sústredili najmä na maloroľníkov a podnikateľov, ktoré odmietali opustiť svoje znárodňované majetky a pôdu.

Samotný Che Guevara bol posadnutý vraždením. Nesporné dôkazy o tom sa na viacerých miestach objavujú v jeho denníkoch: „Na poslanie ľudí pred popravčiu čatu nie je treba súdny príkaz.“... „Tieto prieťahy sú zbytočným zastaralým byrokratickým krokom. Toto je totiž revolúcia! A revolucionár sa musí stať chladnokrvným vraždiacim strojom motivovaným čírou nenávisťou. My musíme vytvoriť výchovu múrom (popravčím)“

(citácie Guevaru v príspevku „Che Guevara: Assassin and Bumbler“ kubánskeho exilového historika Humberta Fontovu z portálu NewsMax.com):

„Šialene a zúrivo zafarbím svoju pušku na červeno zabíjaním nepriateľa, ktorý mi padne do rúk. Moje nozdry sa rozšíria, keď budem vdychovať štipľavú vôňu pušného prachu a krvi. Smrťou mojich nepriateľov pripravím svoje bytie na posvätný zápas a beštiálnym revom zjednotím triumfálny proletariát.“

Guevarov masaker v roku 1959 v pevnosti La Cabana je porovnateľný so známou masovou Stalinovou popravou poľských dôstojníkov v Katynskom lese z roku 1940.

Napriek tomu sa stal Che Guevara symbolom mládeže, ktorej heslom bolo „Make Love, no War“ – „Milujte sa, nebojujte“.

Che Guevara – politik

Po prevrate na Kube vymenoval Fidel Castro Che Guevaru guvernérom Kubánskej národnej banky, neskôr aj ministrom priemyslu. „Vďaka“ tomu sa Guevara nevyznamenal len ako masový vrah a hlavný Castrov kat, ale jeho pôsobenie v spomenutých silových rezortoch, kde uplatňoval implementáciu najrôznejších zvráteností centrálne riadeného hospodárstva (vyvlastňovanie, kolektivizácia v poľnohospodárstve, pokusy o zavedenie „sebestačnosti“ Kuby či dokonca o zrušenie peňazí), priviedlo niekedy najbohatšiu latinsko-americkú krajinu na cestu ekonomickej katastrofy. Z jedného z disidentských materiálov cituje Johan Norberg na svojej stránke aktivistov Manuela Sáncheza Herrera a Arnalda Ramosa Lauzuriquea: „Pred Castrom bola na Kube zhruba rovnaká životná úroveň ako je vo Francúzsku a vyššia ako v Španielsku. Teraz je päťkrát nižšia ako v spomenutých krajinách. Bola to jedna z najbohatších krajín Latinskej Ameriky, teraz je jedna z najchudobnejších. Je jedinou krajinou Latinskej Ameriky, kde sa znížil denný prísun kalórií na jedinca a viac ľudí trpí chronickou podvýživou.“ Dedičstvo, ktoré zanechal Guevara Kube, je, že dnes je najčastejšou témou konverzácií, kde zohnať jedlo a snom mladých ľudí je emigrácia.

Ďalšou vecou, ktorou sa ako štátnik zapísal na smetisko dejín, bolo vybudovanie systému pracovných táborov pre disidentov a handicapovaných ľudí známych ako Kubánske gulagy (najznámejší z nich je tábor Guanahacabibes).

Napriek nekompromisnému a násilnému potláčaniu akýchkoľvek iných názorov je Guevara pre množstvo ľudí stelesnenie liberalizmu a sociálnej spravodlivosti.

Che Guevara – „mysliteľ“

Guevara bol aj medzi komunistami raritou a málo obľúbený, keďže odsudzoval sovietsky, maoistický (podľa čínskeho diktátora Mao Ce Tunga) aj titovský socializmus (podľa bývalého najvyššieho juhoslovanského prezidenta Josipa Broza Tita). Jeho hlavnou inšpiráciou mu boli Stalinove spisy a jeho vlastná verzia marxizmu bola zmesou prázdnych, patetických a zmätených viet, fráz a klišé, ktoré nedávali zmysel ani spolu ani zvlášť. Len krátko pre ilustráciu niekoľko citácií:

Minulosť sa neuplatňuje len v individuálnom vedomí, v ktorom zbytky vzdelania systematicky namierené k izolovaniu jednotlivca majú vždy veľkú váhu – ale tiež skrz absolútny charakter tejto prechodnej periódy, v ktorej vzťahy medzi produktmi stále pretrvávajú, hoci toto je len subjektívna ašpirácia, ešte nie organizovaná v systéme.

Alebo:

V rozsahu, v ktorom dosahujeme konkrétne úspechy na báze teoretického plánu – alebo naopak, v rozsahu, v ktorom sme schopní teoretických záverov na báze konkrétneho výskumu – vykonáme významný prínos pre marxizmus-leninizmus a pre dôvod existencie ľudstva.

Ďalšie Guevarove perly ducha cituje už spomínaný Humberto Fontova vo svojom článku na portáli NewsMax.Com.

Che Guevara – celosvetový obchodník s revolúciou

Che Guevara pre svoje nikým nepochopené názory sa stal na obtiaž aj vlastným spojencom a po jednom z ostrých stretov s Fidelom Castrom opúšťa Kubu a sníva svoj sen o celosvetovej ozbrojenej revolúcii.

Jeho pokus o revolúciu v roku 1965 zmeniť miestne povstanie v Belgickom Kongu (dnešný Zair) na komunistickú revolúciu ale končí veľkým fiaskom. Miestni obyvatelia sa ku Guevarovi a jeho 120 dobrovoľníkom správajú nepriateľsky, keďže ich väčšinou považovali za Belgičanov a druhá časť zase nemala pochopenie pre Guevarovu zvrátenú ideológiu. Jednotka sa preto ocitla v absolútnej izolácii a po šiestich mesiacoch sa vracia späť na Kubu. Medzitým sa Guevara krátko skrýval aj v Prahe. V októbri roku 1966 sa ale Che s falošným pasom a pod menom Ramon púšťa na ďalšiu revolučnú misiu, tentokrát do Bolívie. V tejto dobe patrí už medzi nahľadanejších mužov planéty u amerických špeciálnych jednotiek. Avšak aj tu narazil Guevara na veľkú nevôľu miestnych obyvateľov spolupracovať a žal jeden neúspech za druhým. Veľká zhoda náhod a šťastie, ktoré malo za následok úspech v kubánskej revolúcii, sa už nikdy potom ku tomuto podpriemernému veliteľovi nenaklonilo. Odchádzajú od neho aj spolubojovníci a americké jednotky získavajú od zadržaných informácie vedúce k jeho dolapeniu.

Začiatkom októbra sa to kapitánovi „zelených baretov“ Garymu Pardovi podarilo. Našiel podľa jeho slov „vychudnutú, páchnucu a špinavú trosku, s handrami omotanými namiesto topánok. Aj keby nebol popravený, bol by behom pár dní možno hodín zomrel od hladu a vyčerpania.“

Zajatého Guevaru na druhý deň, 9. októbra 1967 zastrelili. Telo malo byť na žiadosť CIA spálené, aby sa z Guevaru nestal po jeho smrti uctievaný symbol. Bolívijská armáda mala ale na ponáhlo a Guevaru pochovali v neoznačenom hrobe spolu s ostatnými revolucionármi. Ešte pred jeho pochovaním bolívijský generál Ovando Candia rozhodol, že Guevarovi treba odrezať obe ruky a uschovať ich v prípade, keby Castro jeho smrť poprel.

Guevarove ostatky boli nájdené v roku 1997 neďaleko Vallegrande a vrátené na Kubu.

Che Guevara – Resumé

Čo vlastne Guevara vo svojom živote dosiahol a čo sa z jeho revolučných snov a cieľov splnilo? V podstate vôbec nič. USA sú stále najväčšou svetovou mocnosťou, bývalý sovietsky zväz od diktatúry proletariátu ustúpil a rozpadol sa. S Kubou nebol spokojný už za svojho života a už určite by nebol spokojný s dnešnou Čínou, kde napriek komunizmu, hladu a odopieraniu demokracie prekvitá medzinárodný obchod a trhová ekonomika, z ktorej extrémne profituje vládnuca elita. Historicky je Guevara typickým príkladom neúspešného, porazeného človeka, stroskotanca, pre ktorý ma angličtina výstižný názov loser.

Che Guevarovo dedičstvo sú desaťtisíce zmasakrovaných obyvateľov, zdecimovaná ekonomika Kuby, režim, ktorý popiera základné ľudské práva a slobody a názorovú pluralitu, tisíce politických väzňov (okolo 70 000 bolo kvôli politickým dôvodom zavraždených počas Castrovho režimu), a ďalších asi 11 000 000 obyvateľov, ktorým je odopieraná sloboda pohybu po svete a sú de facto Castrovými väzňami na „Ostrove Slobody“.

Preto, ak sa v súčasnosti niekto prezentuje podobizňou Ernesta Che Guevaru, ide o zjavné a dokázateľné podporovanie hnutí smerujúcich k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd občanov.

Ak niekto za svoj idol pokladá neinteligentného a neschopného politika, podpriemerného bojovníka a veliteľa, neúspešného človeka, ateistického pseudofilozofa, despotického diktátora a beštiálneho vraha, veľa to navráva o jeho charakterových črtách, inteligencii, resp. vzdelanostnej úrovni a všeobecnom rozhľade. Je preto mimoriadne pohoršujúce a slušných a čestných ľudí urážajúce, že aj súčasný premiér Slovenskej republiky Róber Fico má jeho portrét vyvesený vo svojej straníckej kancelárii.

Ernesto Che Guevara má svoje pevné miesto na smetisku dejín. Môžeme o tom viesť spory a diskusie, alebo dokonca s tým aj nesúhlasiť, ale to je tak asi všetko, čo sa proti tejto skutočnosti dá urobiť.

Medzi obdivovateľov Che Guevaru patria aj športovci Mike Tyson a Diego Maradona. Obaja sa okrem iného preslávili závislosťou na drogách, ich nelegálnou držbou, agresívnym správaním mimo športovísk a vo svojich profesiách nerešpektovaním zásad fair play.

Zábava