V poslednej dobe som sa často stretával s rôznymi reakciami na osobnosť Andreja Hlinku. Posledný rok som sa mu intenzívne venoval a spolu s mojou študentskou odbornou prácou som čelil množstvu slovných útokov zo strán akýchsi „odborníkov“ na túto tému. Dozvedel som sa napríklad, že Hlinka bol výrazne pronemecky orientovaný, hlavne v tých neskorších časoch. Jednoducho bludy z čias komunistickej historiografie, ktoré prežívajú aj v dnešnej dobe.

Na začiatku svojej práce som si spravil menší informačný prieskum. Dostal som sa ku niekoľkým chybným názorom, často bez nejakej argumentácie. Je obdivuhodné, čo si mnohí ľudia o Hlinkovi dnes myslia, hoci rastie percento tých, čo o ňom nevedia. Tých, čo oceňujú jeho zásluhy, žalostne ubúda.

Hlinka bol len obyčajný politik, v reálnom živote nemal nijaký prínos. Pri tejto vete mi ostal rozum stáť. Nečakal som síce nejaké extra názory, ale čakal som aspoň nejaký ten argumentačný základ. Ukázalo sa, že to bolo mylné. Hlinka bol v prvom rade kňaz. Táto jeho činnosť je známa, lenže akosi sa posúva do úzadia záujmu niektorých ľudí. Hlavne teda tých, ktorí si z vybraných kapitol jeho politickej činnosti vyberajú niektoré z kontextu vytrhnuté citácie a skutky. Andrej Hlinka pôsobil aj v ľudovom bankovníctve v Ružomberku, nadviazal na tradíciu štúrovcov a Jurokoviča v oblasti družstevníctva a bol aj častým prispievateľom do novín, v neposlednom rade teda aj publicistom. Okrem novinových článkov v periodikách ako Černokňažník alebo Národný Hlásnik sa verejne prezentoval aj vo svojej knižnej tvorbe. Vytvoril modlitebnú knižku pre slovenských katolíkov a niekoľko jeho diel sa týkalo aj problematiky družstevníctva a malého roľníctva na Slovensku. Jednalo sa napríklad o diela „Ako založíme gazdovsko-potravný a úverný spolok?“ (1895), „Vplyv družstiev na dobrobyt ľudu a prečo sa zakladajú družstvá“ (vydané až v roku 1940 Karolom Sidorom) alebo jeden z mnohých novinových príspevkov „Zakladajme potravné spolky“ v Národnom Hlásniku z 15. septembra 1896. Zdá sa vám to neprínosné?

Hlinka bol vodca, rád všetkých dirigoval, organizoval a povyšoval sa nad všetkými. Hlavne sa venoval mládeži, aby z nej vďaka brannej výchove spravil niečo ako Hitlerjugend. Opäť tu niekto vytiahol z kontextu nejaké Hlinkovo vyjadrenie, a potom sa toto klamstvo len šíri ďalej. Hlinka žiadnu mládežnícku organizáciu nevytvoril a ani neviedol. Všetky mládežnícke organizácie na telovýchovnom a brannom princípe patrili ku sokolom (alebo orlom). Hlinka všetky tieto aktivity podporoval, avšak nikdy ich sám necvičil na nejaké jednotky typu Hitlerjugend. Hlinkova mládež a Hlinková garda (ako aj jej pohotovostné oddiely) vznikli až po jeho smrti, takže s ich organizovaním nemal absolútne nič spoločné a vôbec nemal na ne nijakú moc. Aby som sa vrátil ešte k „orlom“, Andrej Hlinka nechal miestnemu kultúrnemu domu v Ružomberku postaviť telocvičňu, kde mládež chodila cvičiť. Táto telocvičňa sa nazývala „orlovňa“. Celkovo zanechal na meste Ružomberok viacero stôp, nechal vybudovať aj tehelňu a banku, aby mali kde ľudia pracovať a vkladať peniaze. Aj ako farár sa činil, v rámci svojej politickej moci nechal spočítať všetky komíny, pretože niektorí podnikatelia odmietali platiť takéto dane. Ostro protestoval aj voči sociálnemu útlaku robotníkov v závode v Rybárpoli, ale aj proti zvýhodňovaniu miestnych politikov, ktorí využívali domy a služby zadarmo.

Hlinka bol slovenský Hitler. Táto veta sa tiahne dejinami už od jeho smrti. Hlinka v žiadnom prípade slovenským Hitlerom nebol. Sám razil úplne odlišný smer politiky, spoliehal sa hlavne na pomoc Poľska, ako tretej veľmoci v oblasti. O Hitlerovi vyhlásil, že je to kultúrna beštia. Lenže je tu jedno „ale“. „Ja som slovenský Hitler, ja tu spravím taký poriadok ako Hitler v Nemecku.“ S takouto citáciou prišiel svojho času týždenník Plus sedem dní. Mnohí sa určite pozastavili nad týmto výrokom a niektorí po ňom určite aj pátrali. Výsledok je taký, že tento výrok bol skoro sedemdesiat rokov ukrytý v kope listov sociálnodemokratických propagandistických novín Hlinkovho nepriateľa Clementisa, až pokým ho pred pár rokmi nevyhrabala istá Katarína Šelestiaková. Na záver svojho článku vraví niečo o faktoch. Škoda, že prešli už štyri roky od tohto článku v Plus 7 dní. Ešte dnes by som sa tejto panej „novinárke“ rád vysmial. Pokiaľ považuje neautorizovaný výrok v socialistických propagandistických novinách za historický fakt, potom by patričné inštitúcie mali zvážiť jej mentálnu spôsobilosť.

Prečo teda niekto stále hovorí podobné historické bludy, keď sú jednoznačne nesprávne? Prečo má verejnosť na Hlinku taký názor ako má? Prečo mládež pomaly ani nevie, kto bol Andrej Hlinka?

Zábava