Nedávno som sa na stránke združenia Ľudia proti rasizmu dostal k článku „Nerobme z hororov rozprávky" (článok pôvodne uverejnil server changenet.sk – odkaz v súčasnosti nefunkčný, pre znenie článku pozrite napr. tu). V ňom autorka Romana Schlesinger narieka nad diskrimináciou osôb s „alternatívnou sexuálnou orientáciou“ na Slovensku. Popritom sa zároveň pekne ukazuje, ako nafúknuto vníma v podstate nevinné vyjadrenia ľudí s inými názormi.

V článku sa uvádza, ako si Romana Schlesinger chcela zmeniť tému svojej bakalárskej práce. Nepíše, aká bola stará téma, no novou mala byť „Lesbické a gejské periodiká na Slovensku“.

Prvá pedagogička, ktorá bola oslovená ako potenciálna školiteľka, odpovedala: „Slečna, hľadajte si novú školiteľku. Ja som totiž rodinne založená.“ Ďalšia vyučujúca odpovedala: „Určite to môže byť zaujímavá téma, no zdá sa mi príliš vulgárna.“ Následne Schlesinger išla až za vedúcim katedry. Ten po vypočutí si názvu témy navrhol: „Nechcete to nazvať ,Periodiká pre ľudí s alternatívnou sexuálnou orientáciou?‘“

Hoci návrh takéhoto názvu témy by len zvýšil jej súlad s politickou korektnosťou (navyše išlo iba o predbežné vyjadrenie), čo by autorke, pokiaľ sa hlási k tolerancii, prekážať nemalo, predsa rozhorčene uvádza:

    V 21. storočí sa ako študentka v demokratickej krajine dozvedám, že univerzitná inštitúcia síce podporuje moju kreativitu a individualitu, no len pokiaľ neohrozujem rodinné hodnoty, nie som vulgárna a nevolím zlé a skazené alternatívy.

Romana Schlesinger ďalej uvádza: „Z troch vyššie uvedených premís som dospela k jasnému záveru. Nie som rodinne založená. Som lesba, teda vulgárna. No nakoniec to nie je až také stratené, pretože mám údajne aj inú alternatívu.“

Tu sa možno spýtať: podľa Romany Schlesinger by univerzita v 21. storočí v demokratickej krajine mala podporovať „kreativitu a individualitu“ študenta, ktorý ohrozuje rodinné hodnoty, je vulgárny a volí skazené alternatívy?

Romana Schlesigner ďalej uvádza úsudky, ktoré vôbec neboli povedané: „Nie som rodinne založená. Som lesba, teda vulgárna.“. Napriek tomu ich označuje ako „jasný záver“.

Čo je najzaujímavejšie, Schlesinger si napokon presadila svoju tému v pôvodnom znení, ktoré navrhovala („Lesbické a gejské periodiká na Slovensku“). Teda, zo skutočne predbežných a počiatočných vyjadrení pedagógov, ktoré neboli nemenné, vyvodila dosť neprimerané závery.

Autorke však sčasti rozumiem. Homosexuáli sa v našej spoločnosti často stretávajú s neporozumením, preto sa môže stať, že aj na nepatrné náznaky neprijatia môžu zareagovať veľmi emočne. Téma je však dosť zložitá.

Bežným ľuďom ani tak neprekážajú homosexuáli, ako skôr agresívne presadzovanie liberálnych LGBT požiadaviek, ktoré je často spojené s relativizáciou tradičného poňatia rodiny a hodnôt, na ktorých je naša spoločnosť vybudované.

S takýmto radikálnym prístupom sa však mnohí homosexuáli nestotožňujú: tí by chceli mať hlavne pokoj. Avšak vyhrocovanie diskurzu, ku ktorému prispievajú aj mnohé zo zahraničia platené mimovládne organizácie, vedie k nepochopeniu na oboch stranách. Práve necitlivá snaha vykoreniť naše tradičné hodnoty vrhá zlé svetlo aj na slušných homosexuálov, ktorých je väčšina.

Také epizódy, ako zaznamenala Schlesinger, sú potom len symptómom rozhádanej spoločnosti.

Zábava