Matúš Krátky: Región Turca v prevrate 1918. Spory Čechov a Slovákov s Maďarmi a Židmi

Matúš Krátky: Región Turca v prevrate 1918. Spory Čechov a Slovákov s Maďarmi a Židmi

Autor je členom občianskeho združenia Mea Patria. Autor prácu prepracúva pre tlač.



© Matúš Krátky 2011

Na stránkach Priezor.com publikované so súhlasom autora.

Obsah:


Venované pamiatke slovenských hrdinov domáceho a zahraničného odboja počas prvej svetovej vojny a prevratu na Slovensku.



Úvod

Dlhoročné spolužitie mnohých národností v Uhorsku sa skončilo pre Slovákov 30. októbra 1918, viac ako o tisíc rokov po definitívnom porazení veľkomoravského vojska od starých Maďarov.

Aký bol však vývoj udalostí po vyhlásení ČSR a pridružení Sloven-ska k tomuto štátu? Učebnice dejepisu o tomto období mlčia, čo je pomerne prekvapivé, ale nie celkom nepochopiteľné. Učiť predsa o židovských útokoch voči majoritnému obyvateľstvu je, na škodu vedeckého bádania a historickej znalosti, prakticky nemysliteľné. Židovská komunita mala vo všeobecnosti veľký význam pri bojoch medzi Čechmi a Slovákmi s Maďarmi, pričom zväčša stáli na maďarskej strane. Nemusíme dlho pátrať ani prečo – staré uhorské poriadky určite vyhovovali podnikateľsky aktívnym židom viac ako nové demokratické pomery v ČSR.

Pri maďarských útokoch treba vymedziť minimálne dve veľké obdobia, konkrétne bojové strety pri obsadzovaní územia Slovenska česko-slovenským vojskom, trvajúce do 20. decembra 1918 a potom vpády v roku 1919, kde patrí aj boľševický vpád a vytvorenie Slovenskej republiky rád.

V tejto brožúre sa venujeme špeciálne územiu Turca, aj keď aj iné regióny sú bohaté na rôzne udalosti. Náš región priamo zasiahli len boje v roku 1918, ostatné vpády ovplyvnili život obyvateľov Turca len minimálne. Na Turíce roku 1919 museli naložiť na železničné vagóny exponáty Slovenského národného múzea, aby boli uchránené pred vpádom Maďarov. Ku vpádu nakoniec nedošlo, ale slovenské obyvateľstvo zažívalo aj takýmto spôsobom strach z opätovného príchodu „tisícročných bratov“.

Turč. Sv. Martin zohral pri budovaní štátu Čechov a Slovákov dôležitú úlohu, okrem osvetového centra sa stal aj centrom politickým a preto bolo pre maďarské vojská jeho obsadenie strategicky dôležité. Tento krátky výťah zo súdobých prameňov nemá ambíciu hodnotiť ČSR, prípadne správanie sa rôznych etník a menšín, ale informovať širokú verejnosť o málo prezentovaných dejinách nášho národa.

Matúš Krátky

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1392-prevrat-v-turci#1

^ hore na obsah ^

Vznik ČSR a situácia v Turci pred útokom maďarských jednotiek

Československo vzniklo 28. októbra 1918, keď sa v Prahe zišlo 42 členov Českého národného výboru. Na zozname sa objavili aj dvaja Slováci: Matúš Dula a Vavro Šrobár. Tohto zasadnutia sa nezúčastnili, podľa názoru renomovaného slovenského historika Milana Ďuricu o ňom ani nevedeli.

Matúš Dula (1848-1925) – slovenský politik, právnik a novinár, iniciátor Deklarácie slovenského národa, predseda Slovenskej národnej rady, spolupredseda Matice slovenskej, spoluzakladateľ Tatrabanky a Sporiteľne. Zastupoval Vavra Šrobára a Andreja Hlinku pred súdom.

Pre Slovensko bolo ďaleko podstatnejším stretnutie predsedníctva SNS v Turčianskom Sv. Martine 30. októbra 1918.

Účastníkov tohto stretnutia kontroloval 15. peší pluk z Lučenca. Ich príchod opísali Slovenské národné noviny z 31. októbra : „...štátnou cestou od Vrútok pochodovala stotina ozbrojených vojakov s maďarským spevom.“

Tu sa odsúhlasila Deklarácia slovenského národa, ktorou sa Slovensko de facto (ale nie de iure) pripojilo k česko-slovenskému štátu. Táto deklarácia sa stala predmetom ďalších sporov, keďže sa stratila a vyskytovali sa dohady, čo bolo odsúhlasené a čo nie. Samotná deklarácia sa ocitla na titulných stranách rôznych periodík, medzi inými Národnie noviny z 31. októbra 1918, Slovenské ľudové noviny z 8. novembra, Slovenský denník z 31. októbra alebo Robotnícke noviny z 1. novembra toho roku.

Taktiež vznikla aj Slovenská národná rada (SNR), vedená Matúšom Dulom. Tento riadiaci orgán uznala aj Maďarská národná rada vedená grófom Mihályom Károlyim, ktorý poslal Matúšovi Dulovi pozdravný telegram, v ktorom uznal krivdy spáchané na slovenskom ľude.

Mihály Károlyi (1875-1955) – maďarský gróf a politik, od 1. do 16. novembra 1918 predseda vlády, od 16. novembra 1918 do 21. marca 1918 prezident povojnového Maďarska.
„Cítime, že hovoríme z celej duše národa maďarského, keď v týchto rozhodných chvíľach s úprimne precíteným i teplým slovom bratskej lásky sa obraciame k Národnej Rade slovenskej. Od národa slovenského neodlúčila nás ani zášť, ani protiva záujmov, ale jedine len hriešna politika istej zanovitej triedy, ktorá rovnako škodila ľudu slovenskému, ako i maďarskému. Za tie urážky, ktoré ľud slovenský v jeho národných citoch stihly, neni zodpovedný ľud maďarský, s nimi necíti sa byť solidárnym, ale vykoná všetko možné, aby táto hriešna trieda bola vyvrátená od koreňa. My trváme na tom stanovisku, že sväté právo samourčovania prislúcha každému národu. Národná rada slovenská zaiste také uzavretie vynesie, aké za najlepšie uzná v záujme slovenského ľudu. Chceme však vysloviť, že podľa nášho presvedčenia a viery sú národ slovenský a maďarský odkázaní jeden na druhého a že musíme v pokojnej shode a v bratskom spolupôsoboení hľadať krajšiu budúcnosť a podmienky i zábezpeky lepšieho života. Prajeme Národnej Rade slovenskej zdarnú prácu a národu slovenskému veľa krásnej a slobodnej budúcnosti. S bratským pozdravením v mene Národnej Rady maďarskej gróf Michal Károlyi, predseda.“ (Janoška, 1927, str. 20)

Nepriznal však, že vinníkmi boli Maďari. Matúš Dula na telegram s radosťou odpovedal, pretože „zastupiteľstvo maďarského národa prehovorilo po prvý raz k zastupiteľstvu slovenského národa ako brat k bratovi“ a kvôli tomu zo srdca želá, aby „maďarský národ zaujal v spoločnosti slobodných národov miesto, ktoré mu patrí podľa jeho kultúrnych cenností a jeho demokracie“ (Janoška,1927, str. 21).

Prvé československé vojsko sa dostalo do oblasti od Žiliny 13. novembra a obsadilo Vrútky aj Turč. Sv. Martin.

Podľa dostupných informácií, prví česko-slovenskí vojaci prichádzali do Vrútok už 12. novembra 1918. V oblasti Žiliny pôsobil 2. prápor 1. čsl. pluku a 2 roty p.pl. 28, vedené kapitánom Kurzom. Celkovo mal kpt. Kurz k dispozícii 30 dôstojníkov a 900 vojakov, okrem pušiek boli vo výzbroji aj dva guľomety. Na obsadenie Vrútok bola vyslaná jedna rota, ktorá po neúspešnom postupe na Ružomberok zaujala obranné pozície pri Sučanoch.

Obsadili tak dôležitý železničný uzol košicko-bohumínskej železničnej trate. Nasledujúci deň došli ku zničenému železničnému mostu cez rieku Orava za Kráľovanmi.

V tom čase neboli útoky a sabotáže veľmi výnimočným javom. 13. novembra napadli útočníci, podľa dostupných informácií židovského pôvodu, vlak vezúci niekoľko česko-slovenských legionárov z frontu. Táto skupinka, vybavená strelnými zbraňami a menším počtom diel, usmrtila štyroch legionárov. Niektorí sa snažili z vlaku vyskočiť a boli ranení – celkový počet ranených sa vyšplhal až na 15.

Kvôli jeho poškodeniu bol pokus na dobytie Ružomber-ka zmarený a keďže na druhej strane mostu sa zhromaždili maďarské jednotky, zaujalo česko-slovenské vojsko postavenie pri obci Sučany, približne osem kilometrov od Kráľovian.

Nasledujúca ozbrojená zrážka mohla pre česko-slovenské vojsko dopadnúť dobre, bohužiaľ sa však situácia vyvinula zlým smerom.

Oslobodzovanie Slovenska a určovanie hraníc skončilo v roku 1920 po podpise Trianonskej mierovej zmluvy.

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1392-prevrat-v-turci#2

^ hore na obsah ^


Česko-slovenské vojsko a boje pri Turanoch

Vojsko nadporučíka Kohouta muselo od Kráľovian ustúpiť a sfor-movalo sa pri Sučanoch. Podniklo niekoľko útokov proti postaveniam maďarskej armády, ktorá už v tom čase okupovala takmer celú obec Turany. Po počiatočnom úspechu prišiel na pomoc Maďarom pancierový vlak z Košíc. Česko-slovenské vojsko bolo nedostatočne vyzbrojené proti takýmto obrnencom. Chýbala patričná delostrelecká artiléria, ktorá zastala kdesi na severnej Morave.

Je celkom možné, že posily boli viazané Poliakmi. Tí 11. novembra 1918 narušili hranice určené Trianonom. Na Slovensku obsadzovali hornú Oravu a Spiš. Slovenské ľudové noviny z 22. novembra 1918 informujú o dobytí časti Oravy. Konkrétne sa jedná o obce Podvlk (Podwlk – v súčasnosti súčasť Poľska), Oravka (Orawka- PL), Jablonka (PL), Pekelník (Piekielnik-PL), Zubrica (Zubrzyca- PL), Suchá Hora (SK).

Napriek značnej nevýhode zabrzdili maďarský útok aspoň na chvíľu, lenže museli ustúpiť. Pri Sučanoch teda sformovali novú obrannú líniu v snahe ubrániť postavenia za každú cenu až do príchodu posíl, hlavne delostreleckej artilérie, ktorá by bola schopná zlikvidovať hrozbu od pancierového vlaku.

V čase ústupu do Sučian však zastihla česko-slovenské vojsko veľmi nemilá správa – Turč. Sv. Martin a Vrútky obsadili Maďari zo zvolenského smeru. Vojsko bolo odrezané a obkľúčené, ich ďalší ústup pokračoval cez hory krivánskej Malej Fatry až do Budatína, potom do Čadce a následne po vzbure miestnej židovskej mládeže až do oblasti Moravskej Ostravy. Tento ústup trval celé dva dni – do Moravskej Ostravy sa česko-slovenské vojsko dostalo 17. novembra 1918.

Tento ústup mal však tragické následky. Takmer mesiac bolo obyvateľstvo v neustálom strachu, hromadili sa prípady agresívneho správania maďarských vojakov, hlavne vo Vrútkach.

Pri obrane Sučian stratilo česko-slovenské vojsko troch vojakov, osem ďalších bolo zranených a šesť bolo nezvestných. Morálka vojska nebola na príliš veľkej úrovni, pretože dochádzalo ku vzburám v tyle.

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1392-prevrat-v-turci#3

^ hore na obsah ^


Odzbrojenie gardy a zatknutie popredných predstaviteľov SNR v Turčianskom sv. Martine

Po vyhlásení pričlenenia slovenského územia ku ČSR, Matúš Dula a skupina politikov okolo neho evidentne podcenila situáciu v krajine. Národne gardy sa ukázali byť nie natoľko efektívne, ako podľa prvopočiatočných predpokladov mali byť.

Národné gardy (NG) boli jednou z branných organizácií vznikajúcich v ČSR. Táto občianska polovojenská organizácia tvorila 60% bojových jednotiek na území Slovenska. Vznikali ako vojenské jednotky SNR a ich pobočiek, podľa nariadenia SNR zo 4. novembra 1918 mali byť NG zriadené pri každej pobočke SNR. Reálne však každá tretia pobočka SNR nemala vlastnú organizáciu NG a niekoľko týchto jednotiek malo menej ako 10 členov. Hlavne finančné aspekty boli hlavným dôvodom, prečo NG nevznikali vo väčšom počte. V služobnom poriadku NG bol určený žold 20 až 30 korún denne na jednu osobu, čo bolo zjavne veľmi nákladné. Podobný žold dostávali aj maďarskí vojaci, vplyvom občianskych nepokojov vyvolaných nespokojnosťou robotníkov, ktorí dostávali len 25 korún, bol minister vojny nútený odstúpiť a pristúpilo sa ku zníženiu žoldu na 10 korún. Je otázne, prečo sa tak neudialo aj na česko-slovenskej strane. Problém bol aj s nedostatkom zbraní, množstvo pobočiek nedokázalo vyzbrojiť ani pár príslušníkov NG. Je paradoxom, že sa tento nedostatok preukázal na konci prvej svetovej vojny, keďže počas nej bol zbraní neustále dostatok. V Turci vznikla NG v týchto obciach a mestách: Benice, Blatnica, Horná Štubňa, Jahodníky (Turč. Sv. Martin), Kláštor pod Znievom, Mošovce, Necpaly, Príbovce, Priekopa (Turč. Sv. Martin), Štiavnička (Turčianská Štiavnička), Trebostovo, Turč. Sv. Martin, Veľký Čepčín a Vrútky. Martinská NG mala 150 členov (veliteľom bol dr. Ján Izák), v Priekope bolo 18 a v Jahodníkoch ďalších 30 členov. Podobné polovojenské jednotky vytvárali aj maďaróni – už 3. novembra 1918 vydala maďarská vláda nariadenie o ich vytvorení. Vznikali aj tzv. „židovské gardy“, ktoré tvorili príslušníci židovskej komunity a boli súčasťou maďarských národných gárd na Slovensku. V súvislosti s týmito gardami, Slovenský denník z 15. novembra 1918 uviedol príklad ružomberskej židovskej gardy, ktorá bola financovaná čiastkou 40 000 korún. Mala minimálne dvanásť členov.

Úroveň vojenského zabezpečenia republiky bola taktiež dosť nízka.

Obsadzovanie územia Slovenska česko-slovenským vojskom trvalo prakticky až do roku 1920, keď sa situácia čiastočne upokojila.

Oslobodzovanie Slovenska sťažovala aj medzinárodná situácia, keďže podľa dohody z 15. novembra 1918 medzi francúzskym generálom Franchetom d´Espereyom a Maďarmi, nemohli dohodové vojská obsadzovať nepokojné územie Uhorska, s výnimkou strategických bodov.

Louis Félix Marie François Franchet d'Espèrey (1856-1942) – francúzsky generál, ktorého po neúspechoch na západnom fronte prevelili do Macedónska, kde sa postaral o porazenie Bulharska. V roku 1921 dostal titul maršala a srbského vojvodu. Bol tvorcom belehradského prímeria medzi ním a maďarským predsedom vlády Károlyim. Vďaka tomuto mieru sa posilnilo presvedčenie Maďarov na potrebu útoku proti formujúcej sa ČSR, okrem toho však táto dohoda obmedzila moc Dohody nad riešením tejto otázky. Bolo to ale len dočasné riešenie.
Podľa XVII. článku belehradskej konvencie mohla Dohoda obsadiť územie Uhorska, kde sa odohrávali nepokoje a dosadiť tam vlastnú správu. Maďarská delegácia sa tomuto bránila, pretože podľa nej mohli Česi a Slováci, Juhoslovania a Rumuni cielene robiť rozbroje, aby sa potom pod správou Dohody odtrhli od Uhorska. Tento článok bol však z dohody vypustený. V platnosti ostal III. článok konvencie, ktorý hovorí o možnej okupácii strategických bodov (bližšie neurčených) vojskami Dohody. Ministerský predseda, gróf Mihály Karólyi považoval výsledok tejto diplomatickej misie za úspešný, aj keď po telegrame z Paríža sa význam tejto konvencie obmedzil na vojenský mier a politický význam klesol. Maďarská tlač však naďalej šírila dezinformácie, ktorým uveril Milan Hodža a ďalej ich rozširoval. Vyjasnenie konvencie prišlo až vďaka francúzskemu ministerstvu zahraničných vecí, ktoré na Clémenceauov popud poslalo Benešovi telegram o nesprávnosti maďarských výkladov belehradskej konvencie.

Upokojenie situácie prišlo 3. decembra 1918, keď vedúci dohodovej misie plk. Vyx poslal maďarskej vláde príkaz na stiahnutie vojsk z územia Slovenska.

Matúš Dula si užil predsedovanie Národnej rady v relatívnom pokoji približne dva týždne. Proti jeho osobe a proti evanjelickému farárovi Ottovi Škrovinovi začalo robiť úklady miestne maďarónske a židovské obyvateľstvo.

Otto Škrovina bol farár, národný buditeľ, predseda muzeálnej spoločnosti, neskôr v Prahe člen ministerstva Evanjelického kultusu.

Azda najviac aktívnym v týchto úkladoch voči novému štátu bol rumunský rodák Július Delán, v tej dobe prednosta pošty v Martine. Najprv sa snažil dostať ako úradník do SNR, lenže neuspel. Zrejme mohla za to jeho vysoká nedôveryhodnosť. Pár dní na to sa však ukázal v diametrálne odlišnom svetle. Dnes môžeme len polemizovať, že či sa jednalo len o pomstu za neprijatie na post úradníka, alebo to bol dlhodobý plán spojený s infiltráciou do SNR. Avšak jeho ďalšie konanie je už jednoznačnejšie. Maďarskí vojaci prišli na vozoch z neďalekých Koštian nad Turcom.

Bola to skupina vedená plk. Karolom Mergelem, nachádzala sa v nej 1 pešia a 1 guľometná rota s posilou maďarských gárd.

Ich prvými činmi bolo odzbrojenie Národnej gardy a zadržanie Dulu a Škrovinu. Celkovo sa podarilo maďarónom získať 90 nemeckých pušiek a asi 50 pušiek rakúsko-uhorskej výroby. Zrejme získali aj niekoľko guľometov, keďže ich SNR žiadala ako odškodnenie od maďarskej strany 21. novembra 1918 na stránkach Národných novín.

Samotné zatknutie sa zbehlo pomerne rýchlo. Z Turian priamo z „frontu“ došiel do kancelárie farára Škrovinu turiansky farár Ján Štetka.

Podľa dostupných informácií zo Slovenského denníka (30.11.1918), bol v Turanoch vyrabovaný dom farára Jána Štetku a evanjelického učiteľa Petra Vencela.

Ten informoval Škrovinu o situácii a postupe maďarských vojsk smerom k Martinu. Škrovina sa rozhodol ihneď informovať o tejto závažnej skutočnosti ústredie SNR, sídliace v budove Tatrabanky.

Hornouhorská banka Tatra začala svoju činnosť v roku 1885 zásluhou Rudolfa Krupca. V roku 1918 bola bankou s najväčším počtom pobočiek na Slovensku. Jej názov na Tatrabanku sa zmenil v roku 1920. Po druhej svetovej vojne bola znárodnená a zlúčila sa s druhou najväčšou bankou – Slovenskou bankou.

Túto približne 200 metrovú vzdialenosť však úspešne nedokončil. Maďarskí vojaci prichádzajúci z iného smeru zastali pri Tatrabanke a práve vchádzali do budovy. Škrovina sa teda rozhodol ujsť a zistiť čo sa deje. Pred budovou Matice slovenskej stáli už žandári, preto zašiel na poštu. To sa mu vypomstilo, keďže ho tu zadržali Maďari s Delánom na čele. Vtedy priviedli na poštu aj Matúša Dulu. Našťastie sa obom zatknutým podarilo skontaktovať so slovenským vyslanectvom v Pešti, kde sa práve zdržiaval Dr. Milan Hodža.

Milan Hodža (1878-1944) – slovenský politik a publicista, po Masarykovej smrti dočasný prezident ČSR (14-18. december 1935), prvý slovenský predseda vlády ČSR 1935-1938, počas politickej kariéry bol ministrom školstva, poľnohospodárstva a unifikácii zákonov. Pôsobil v agrárnej strane, ktorej hlavne česká časť inklinovala k fašistickej ideológii a spolupracovala s „Národní obcí fašistickou“.

Ten horlivo agitoval za prepustenie týchto dvoch u ministerského predsedu Mihálya Károlyiho, čo sa mu nakoniec aj podarilo.

V niektorých zdrojoch sa spomína, že ich prepustenie sa dosiahlo na žiadosť ministra pre národnosti Oskara Jásziho.

O deviatej večer boli obaja muži prepustení na slobodu.

Dula však naďalej ostal pod dohľadom maďarských žandárov, ako o tom informujú Slovenské ľudové noviny z 29.novembra 1918.

V meste však nastal veľký chaos, vypadla elektrina, dav Slovákov na námestí spieval hymnickú pieseň „Hej, Slováci!“, maďarské vojsko ich relatívne miernym spôsobom rozohnalo a postŕhalo kokardy a zástavy slovenské či československé. Nakoniec však tieto vojská pod nátlakom ustúpili (presnejšie postúpili) do Vrútok, kde sa odohrala krvavá prestrelka. V Turč. Sv. Martine však neostal ani jeden maďarský vojak.

Situácia sa mohla dostať ešte do kritickejšieho bodu, keďže práve v tom čase sa domov z frontu vracala nemecká Mackensenova armáda.

Mackensen: Nemecký poľný maršal Anton Ludwig August von Mackensen (1849-1945) velil 17. armádnemu zboru, vedúcemu ofenzívne ťaženie na južnom fronte v Srbsku, neskôr v Rumunsku. O hrozbe plienenia Slovenska touto armádou podali správu Slovenské ľudové noviny už 8. novembra 1918.

Tí sa však k bojom nepripojili. Vojnou vyčerpaní muži využili odstávku železnice pred Vrútkami na nákupy a predaj tovaru.

Turiec bol v tej chvíli odrezaný od sveta, poštová a železničná komunikácia nefungovala. Správu o tom podal tlačový orgán SNR – Slovenský denník dňa 16. novembra 1918.

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1392-prevrat-v-turci#4

^ hore na obsah ^


Boj o Vrútky

V ten deň však smutným udalostiam ešte nebol koniec. V Turčianskom Sv. Martine sa k 90 vojakom z Koštian pripojilo asi 160 mužov.

Vyzbrojení boli zo zbraní ukoristených Národnej garde, napriek tomu bolo zbraní stále nedostatok.

Hneď po vyzbrojení sa presunuli do neďalekých Vrútok, kde práve vrcholil spor medzi Čechmi a Slovákmi so Židmi. Česi a Slováci totižto už dva týždne bránili Židom predávať tovar za privysoké ceny, čo bolo pre Židov takmer existenčným problémom. Židia mali však veľmi silnú oporu u domácich maďarónov a železničiarov, ktorí začali potajme zbrojiť už predtým.

Okolo štvrtej poobede prebehla vzbura , ktorej sympatizantom pomohli maďarskí vojaci a dobrovoľníci z Martina.

V dôsledku takýchto vzbúr, vydalo veliteľstvo česko-slovenských vojsk na Slovensku v Uhorskom Hradišti tajný rozkaz č. 1: „Staly se smutné případy, že naše vojska byla zákeřně přepadena mezi obyvatelstvem se nacházejícími regenáty a bohužel i nespolehlivými členy národní obrany. Aby se podobné případy nestaly, rozkazuji: Ve všech místech naším vojskem obsazených, ve kterých nejsou úplně jisté poměry a kde není absolutně vyloučeno, že by jisté vrstvy obyvatelstva v případe bojů s Maďary proti našemu vojsku se obrátily, musí býti vzato jako rukojmí několik vlivných osob, v každém případe však několik židů a v místech, kde jsou náboženské obce izraelitské, její hlavní členové. S rukojmími nechť se zachází velmi zdvořile, ale osoby tyto musí být internovány na místě a přísně střeženy. Oznamte jim, a též i veřejně, že v případě nepřátelského chování obyvatelstva za každého zraněného neb zabitého našeho vojáka bude jeden z rukojmí zastřelen…“ (Dušan Tomášek, Nevyhlášená válka, str. 44).Toto veliteľstvo bolo zriadené 10. novembra 1918, veliteľom bol do 25. novembra toho istého roku generál Jozef Štika. Potom prevzal velenie Fratišek Schőbl. Sídlo veliteľstva bolo 16. decembra 1918 presunuté do Žiliny.

Do deja sa opäť vmiešal turiansky kňaz Ján Štetka. Tentoraz sa vybral varovať Vrútočanov na mäsiarskom voze. Opäť to však nestihol včas. Prvé strety sa odohrávali už na železnici pred Vrútkami na mieste, kde sa napája trať do Zvolena s košickou traťou. Ján Štetka ešte stihol nastúpiť na vlak do Žiliny, aby sa zachránil neskôr útekom do Prahy. Tesne po odchode vlaku Maďari obsadili železničnú stanicu, sformovali sa a vyšli na hlavnú ulicu, kde narazili na odpor miestnej posádky Čechov a Slovákov.

Strhla sa bitka. Aj miestny železničiari sa postavili proti Čechom a Slovákom. Výsledkom tejto krátkej bitky boli piati mŕtvi a bližšie nešpecifikovaný počet zranených. Na česko-slovenskej strane boli dvaja mŕtvi, na maďarskej traja.

Celkovo bolo vo Vrútkach a Turanoch 11 mŕtvych česko-slovenských vojakov.

Toho dňa sa Maďarom podarilo opraviť železničné spojenie a do Vrútok prišiel zvyšok vojakov od Turian a Sučian. Celkovo sa toho dňa nazhromaždilo vo Vrútkach takmer 2 000 ozbrojených vojakov, čo je úctyhodný počet. Vrútky boli v tom čase malým robotníckym mestečkom a počet obyvateľov bol približne 6 000, z toho veľké množstvo bolo práve železničiarov. Medzi nižšími zamestnancami bolo viac Slovákov, zväčša však vyššie šarže boli namierené proti ČSR.

Prejavilo sa to aj pri demonštráciách robotníkov od 12. januára 1919. Až na jedného úradníka a jeho zástupcu štrajkovali takmer všetci vrútockí železničiari. Ich počet sa pohyboval okolo tisícky. Požadovali zvýšenie vojenského príspevku, zdvojnásobenie rodinných prídavkov za každé dieťa a ženu, okamžitú reguláciu platov, dávky múky, tuku, cukru, petroleja, mydla či palivá. Taktiež požadovali jednorazový príspevok na ošatenie vo výške 1000 korún. Vďaka českým a slovenským zamestnancom však od týchto požiadaviek odstupujú. Trasu Zvolen-Vrútky-Žilina dočasne zaistila 1. rota 31. pluku, v ktorej výzbroji sa ocitli aj dva ručné guľomety.

Títo ľudia po spomínaných krvavých udalostiach horlivo agitovali za Uhorsko.

Robotnícke noviny 24. novembra 1918 uverejnili výzvu k vrútockým robotníkom, aby sa „uvedomili“, Podľa článku „Vrútky nikdy neboli a nebudú maďarské“, čo by si mali uvedomiť všetci robotníci. Podľa nich treba, aby každý robotník prejavil kus vlastenectva (Robotnícke noviny boli ústredným tlačovým orgánom Sociálno-demokratickej uhorskej strany na Slovensku).

Mesiac po tejto udalosti zvolali členovia SNR ľudové zhromaždenie do Vrútok, spojené s položením vencov a pietnou spomienkou na obete tejto tragédie.

V ten deň (15. decembra 1918) sa zišlo vo Vrútkach 5-6 tisíc ľudí. Zhromaždenie sa uskutočnilo na námestí, pred hostincom „U Koruny“. Za predsedu zhromaždenia bol zvolený dr. Ján Vanovič, za zapisovateľov páni Stanislav Zachar a Miloš Kmeť. Ako prvý rečník vystúpil Ján Vanovič, pričom vo svojom príhovore vyslovil nádej nad lepšou budúcnosťou nemaďarských národov vďaka úsiliu USA a skritizoval maďarské praktiky na Slovensku. Po ňom vystúpil Štefan Krčméry, ktorý sa podujal vyvrátiť silnejúce myšlienky za vznik samostatného Slovenska. Podľa Národných novín to podal tak presvedčivo, že mu to členovia zhromaždenia uverili. Po Krčmérym sa slova ujal vrútocký mešťan A. Horvát, hrdý Slovák a socialista, ktorého chceli pred mesiacom za jeho myšlienky zabiť. Jeho príhovor pobúril niekoľkých tvrdých zástancov socializmu, keďže Horvát nepovažoval v tejto situácii triedny boj za dobrý a podľa jeho slov by sa mala v prvom rade vybudovať republika. Nasledoval spoločný spev „marseillaisy“ s martinským spevokolom. Uprostred spevu prišli na balkón, odkiaľ zneli príhovory, dvaja mladí Slováci v službách česko-slovenskej armády – Košičan Július Kustra a Trenčan Jozef Martin Kristín (čsl. dôstojník, od 15. 3. 1939 do 15. 5. 1939 veliteľ 1. divízie v Trenčíne, aktívne špiónoval pre odboj, 13. 8. 1940 odsúdený vojenským súdom na doživotie, po vojne prepustený z väzenia). Kustra po doznení obrovského aplauzu rozprával o svojich zážitkoch z vojny a ako musel bojo-vať za Maďarov a Nemcov. Na zhromaždení sa prijala nasledujúca deklarácia (uverejnená v Národných novinách 18. decembra 1918): „My vrútockí a okolití Slováci: robotníci, roľníci a vôbec všetci rukami i duchom pracujúci, jednomyseľne osvedčujeme sa, že zotrváme na stanovisku československého štátu, chceme pracovať za jeho rozkvet a blahobyt a prisaháme, že sa od tohto predsavzatia nijakým klamom a podvodom odvrátiť nedáme. Tým sme podlžní sebe, našim mnohým padnutým bratom, našim dietkam i potomkom.“

Zástup ľudí sa potom presunul na vrútocký cintorín, kde si uctili pamiatku obetí. Svoje príhovory povedali: evanjelický kňaz Andrej Mihal, rímskokatolícky kaplán Kacina a za česko-slovenskú armádu nadporučík Sýkora.

Maďarské noviny samozrejme priniesli vlastné pohľady na tieto udalosti. Slovenský denník 19. novembra cituje maďarskú tlač, podľa ktorej ozbrojení českí a slovenskí lupiči napadli železničnú stanicu vo Vrútkach, kde sa zmocnili troch vlakov, pričom poštový vlak vyrabo-vali. Časť hotovosti sa podarilo zachrániť dvom pracovníkom železnice, menovite pánom Hudákovi a Ébreyovi. Následne sa mali lupiči presunúť vlakom do Ružomberka, kde mali pokračovať v lúpení. Ako upozorňuje autor spomínaného článku, táto verzia má výraznú trhlinu: česko-slovenské vojsko sa do Ružomberka v ten deň nedostalo, pretože boli poškodené koľajnice. Jediný vlak, ktorý tadiaľ prešiel, bol maďarský pancierový vlak. Maďarský výklad udalostí je teda buď vymyslený, alebo nesprávne interpretovaný.

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1392-prevrat-v-turci#5

^ hore na obsah ^


Výsledky maďarskej agresie

Prakticky hneď po invázii spísala SNR vyhlásenie a zaslala ho do Pešte. Tieto podmienky boli v mnohom naivné a nesplnené.

Žiadosti Slovenskej národnej rady uverejnené 21. novembra 1918 Národnými novinami v Turčianskom Sv. Martine:

„Pre výčiny maďarského vojska, Národná rada 16.11. pretrhla spoluúčinkovanie so stoličnými vrchnosťami a od tohto len pod nasledovnými podmienkami odstúpi:

  1. bezodkladné odvolanie vojenskej posádky z celého územia Turčianskej stolice mimo Vrútok. Na Vrútkach môže byť ešte ponechaných 50-60 mužov, ale len do tých čias, kým Slovenská Národná Rada v tejto obci svoju gardu nepostaví ;
  2. okamžité prepustenie všetkých areštovaných osôb;
  3. odstránenie z úradu Júliusa Delána, šéfa pošty, a jeho synov úradníkov a vymenovanie nového šéfa so súhlasom Slovenskej Národnej Rady;
  4. prinavrátenie zhabaných zástav, odznakov a trikolóry;
  5. dementovanie úradným osvedčením tých nepravých správ, ktoré budapeštianske časopisy o udalostiach 15. novembra odohravších priniesli s tým, že sa v týchto časopisoch udaných prechmatov nikto zo Slovákov nedopustil a že sú lživé.

Konečne martinská národná garda žiada si nasledovný výzbroj: 1 000 pušiek, 8-10 strojových pušiek , 20 revolverov, pre každú pušku po 100 patrónov, pre každú strojovú pušku po 30 000 patrónov, 2 automobily s potrebným benzínom.“

Takéto množstvo výzbroje by stačilo na vyzbrojenie dvoch práporov. SNR preto zrejme nechcela tieto zbrane len pre potreby NG, ale aj pre potreby československej armády.

Celé štyri dni trvalo riešenie tejto situácie, až kým 19. novembra nepristúpil vládny komisár Bulla na tieto požiadavky.

Vládny komisár Bulla bol poverenec maďarskej vlády na komunikáciu so SNR. Okrem toho bol oravským županom.

Sľúbil znovu-obnovenie Národných gárd na celom území Turca a ich dostačujúce vyzbrojenie. Časť maďarských vojakov ušla do Košíc, pričom zo sebou zobrali 9 zajatcov, česko-slovenských vojakov, ktorých trýznili a bili. Neskôr bolo niekoľko z nich prepustených, niektorí sa však domov nevrátili. Bulla sľúbil spravodlivosť, dočasne však ponechal Vrútky ako neutrálnu zónu, aby sa situácia v regióne upokojila. Situácia sa skutočne zmenila k lepšiemu, väčšina Židov a maďarónov opustila Vrútky a Turč. Sv. Martin s celým svojim majetkom. Taktiež aj železničiari, ktorí ich podporovali, pripravili plán na svoj útek ďalej na východ, kde sa ešte stále nepresadila moc ČSR. Národná rada sa pomstila aj prednostovi pošty Delánovi, ktorého suspendovala a vykázala z mesta aj s rodinou. Rozkaz splnil maďarský plukovník Kornides. Samotnému Delánovi to skôr pomohlo, keďže podľa informácií z Národných novín z 5. decembra 1918 sa stal poštovým dozorcom v Bratislave.

Zbrane však SNR od maďarskej vlády nedostala. Po stiahnutí ma-ďarských vojsk ostalo len 20 pušiek a 710 nábojov. Bolo skutočne naivné si namýšľať, že by k tomuto vyrovnaniu mohlo dôjsť. Takisto to bolo aj s návrhom, aby SNR spolufinancovala maďarská vláda.

Situácia sa potom ďalej zlepšovala, až definitívne 11. decembra 1918 dosiahlo česko-slovenské vojsko plnú kontrolu aj nad touto oblasťou a maďarské vojsko so žandárstvom bolo vytlačené ďalej na východ republiky.

O pol ôsmej večer prišli na železničnú stanicu v Turč. Sv. Martine nečakane československí vojaci. Privítali ich členovia SNR, ako prvý ich pozdravil Štefan Krčméry a potom oficiálne v martinskom kasíne (v budove národného domu) aj dr. Ján Vanovič. Oboch prekvapil ohromný spev legionárov, ktorí pri vystupovaní z vlaku spievali „Kde domov můj“ a „Hej, Slováci!“. Vo Vrútkach na stanici legionárov privítala dievčina Oľga Sitárová s básňou a odovzdala symbolické kvety veliteľovi jednotky.

Martin a Vrútky obsadilo sto vojakov a jazdecký oddiel. Podľa informácii zo Slovenského denníka z dňa 12. decembra 1918, bolo v Turč. Sv. Martine 1 500 vojakov československej armády.

Tam našlo uplatnenie v druhom formujúcom sa slovenskom štáte – Slovenskej ľudovej republike.

Existencia tohto štátoprávneho usporiadania východných Slovákov sa datuje od 11. do 29. decembra 1918. Politici tejto republiky chceli vytvoriť samostatnú Slovenskú republiku bez nadvlády Čechov či Maďarov, aj keď celá republika bola naklonená mierne promaďarsky. Mala svoju vlastnú deputáciu v Paríži na mierovej konferencii a prezidentom bol novinár Viktor Dvorcsák. V niektorej literatúre sa vyskytujú odlišné názvy tohto štátu – Vichodno-slovenská republika alebo Východoslovenská ľudová republika. Maďarská strana nebola s predstaviteľmi tohto štátu ochotná rokovať.

Ku všetkým výsledkom agresie treba pripomenúť aj smutný osud rybárpoľského robotníka, ktorý bol zadržaný vo Vrútkach koncom novembra a pri samotnom výsluchu a spísavaní zápisnice bol bitý maďarskými žandármi. Previnil sa jedinou vecou – našlo sa uňho niekoľko slovenských publikácií „Rukoväť“ a „Dĺžeň, mäkčeň a ypsilon“, ktoré niesol do Ružomberka.

Podľa správy Národných novín z 30. novembra 1918 dostal toľko zaúch, koľko sa našlo uňho kníh.

Podľa očitého svedectva pánov Blahoša a Labaya, bol vo Vrútkach v čase okupácie nájdený osamelý česko-slovenský vojak. Podľa ich výpovede bol bez slova prebodnutý bodákom.

Okrem týchto vecí, maďarskí železničiari zhabali 25 vagónov uhlia určeného pre potreby ružomberskej papierne a všetky majetky železníc sa presúvali inam.

Vyčísliť úplne všetky škody je dnes takmer nemožné. Obrovské škody vznikali aj porušením dôležitej dopravnej tepny, čo škodilo celému hospodárstvu krajiny.

Príchodom maďarského vojska vzrástol počet agitátorov za Uhorsko. Dňa 28. novembra pod ochranou maďarských žandárov zavítal do Turč. Sv. Martina ev. biskup Raffay. Podrobnú informáciu uverejnil Slovenský denník 30. novembra 1918.

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1392-prevrat-v-turci#6

^ hore na obsah ^


Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1392-prevrat-v-turci#7

^ hore na obsah ^


Záver

Niet vari ťažšej úlohy, ako s triezvou hlavou a myslením zhodnotiť náročný povojnový vývoj Slovenska. V rámci nášho národa a intelektuálnych elít sa našlo toľko zradcov, že by sme nimi mohli zaplniť ďalšiu publikáciu.

Slovenské elity v Martine 30. októbra prijali jeden z najdôležitejších dokumentov v histórii nášho národa. Jeho dôsledkom bolo síce v konečnom dôsledku dvadsať rokov trvajúce hospodárske a politické utláčanie Slovákov, ale pri pohľade na menný zoznam signatárov Martinskej dohody zistíme, že mnohí sa pripojili k tzv. autonomistickému prúdu v slovenskej politike. Ten nakoniec dosiahol v ťažkých spoločenských a medzinárodných podmienkach to, čo bolo garantované Pittsburskou dohodou, ktorú kompetentní ľudia z Prahy dlhodobo ignorovali.

Určite neslúži ku cti našej historiografie, že takmer zabúda na ľudí nasadzujúcich svoje životy v boji za nezávislosť Slovenska od Rakúsko-Uhorska. Môžeme len polemizovať, prečo tomu tak je. Možno niektoré menšiny len nerady počúvajú nelichotivé správy o svojom správaní sa voči Slovákov v ktoromkoľvek historickom období a hlavne my sa bojíme vinou tlaku zahraničia a rôznych organizácii presne pomenovať nepriateľa našej štátnosti povojnových rokov.

Zostáva nám len čakať, kedy sa spamätáme, a aj búrlivé udalosti a maďarsko-židovsko-česko-slovenské spory budú predmetom historického skúmania a nebudú utláčané kdesi do pozadia.

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1392-prevrat-v-turci#8

^ hore na obsah ^


Použitá literatúra

  1. Vojenské dějiny Československa, III. díl. Praha : Naše voj-sko, 1987. str. 40
  2. BYSTRICKÝ, Jozef - ČAPLOVIČ, Miloslav - PURDEK, Imrich - ŠTAIGL, Ján. Ozbrojené sily Slovenskej republiky: História a súčasnosť 1918-2005. Harmanec : Magnet Press. 2005. str. 8-9. ISBN 80-89169-07-4
  3. ČAPLOVIČ, Miloslav: Branné organizácie v Československu 1918-1939. Bratislava : Vydavateľstvo ministerstva obrany. 2001. str.11-12. ISBN 80-88842-51-4
  4. DÉRER, Ivan. Slovensko v prevrate a po ňom, zv. 4. Brati-slava : Nová Svoboda, 1924. str.23
  5. ĎURICA, Milan. Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti dvoch tisícročí. Bratislava: Lúč. 2007. str. 288-293. ISBN 978-80-7114-610-0
  6. HOUDEK, Fedor. Kapitulácia Maďarov v roku 1918. Bra-tislava : Eko-konzult, 2007. 71 s. ISBN : 978-80-8079-065-3
  7. HOUDEK, Fedor. Osvobodenie Slovenska (1918-1919). Bratislava : b.v. 1929. str. 18-19
  8. HRONSKÝ, Marián. Slovensko na rázcestí: Slovenské ná-rodné rady a gardy v roku 1918. Košice : Východosloven-ské nakladateľstvo. 1976. str. 88-260.
  9. HRONSKÝ, Marián – KRIVÁ, Anna – ČAPLOVIČ, Miloslav. Vojenské dejiny Slovenska, zv. IV. Bratislava : Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 1996. str. 92-97. ISBN 80-88842-05-0
  10. CHALOUPECKÝ, Václav. Zápas o Slovensko 1918. Pra-ha : Čin. 1930. str. 90-92
  11. JANOŠKA, Juraj. Z historie prevratu. Trnava : Kníhtla-čiarne G. A. Bežu. 1927
  12. JEŽEK, Zdeněk. Boj o Slovensko v letech 1918-1919. Praha: Tiskárna Ministerstva národní obrany. 1928. str 3-57.
  13. JEŽEK, Zdeněk. Účast dobrovolníků v bojích o Slovensko a Tešínsko v letech 1918-1919. Praha : Legiografie. 1937 str. 25-33
  14. KALVA, J. – KOMPIŠ, P. Na slovenském bojišti. Praha : Zemědelské knihkupectví A. Neubert. 1920. str 12.
  15. MEDVECKÝ, Karol. Slovenský prevrat, zväzok štvrtý. Trnava: Spolok Sv. Vojtecha. 1931
  16. ŠROBÁR, Vavro. Osvobodené Slovensko: Pamäti z rokov 1918-1920, zväzok prvý. Praha: Čin. 1928.
  17. TAJTÁK, Ladislav. Úsilie maďarských vládnucích tried o udržanie Slovenska v rámci Maďarska roku 1918. In: Historický časopis, č.4, roč. XIV., 1966. Vydavateľstvo SAV.
  18. TOMÁŠEK, Dušan. Nevyhlášená válka. Praha : Epocha. 2005. str. 30-179. ISBN 80-86328-68-6
  19. Národnie noviny, 31.10.1918, č. 128 A, ročník XLIX, Consortium Matúša Dulu : Turč. Sv. Martin
  20. Národnie noviny, 31.10.1918, č. 128 B, ročník XLIX, Consortium Matúša Dulu : Turč. Sv. Martin
  21. Národnie noviny, 2.11.1919, č. 129, ročník XLIX, Consor-tium Matúša Dulu : Turč. Sv. Martin
  22. Národnie noviny, 5.11.1918, č. 130, ročník XLIX, Consor-tium Matúša Dulu : Turč. Sv. Martin
  23. Národnie noviny, 7.11.1918, č. 131, ročník XLIX, Consor-tium Matúša Dulu : Turč. Sv. Martin
  24. Národnie noviny, 12.11.1918, č. 133, ročník XLIX, Con-sortium Matúša Dulu : Turč. Sv. Martin
  25. Národnie noviny, 14.11.1918, č. 134, ročník XLIX, Con-sortium Matúša Dulu : Turč. Sv. Martin
  26. Národnie noviny, 19. 11. 1918, č. 137, ročník XLIX, Con-sortium Matúša Dulu : Turč. Sv. Martin
  27. Národnie noviny, 21.11,1918, č. 138, ročník XLIX, Con-sortium Matúša Dulu : Turč. Sv. Martin
  28. Národnie noviny, 12.12.1918, č. 146, ročník XLIX, Con-sortium Matúša Dulu : Turč. Sv. Martin
  29. Národnie noviny, 14.12.1918, č.147, ročník XLIX, Con-sortium Matúša Dulu : Turč. Sv. Martin
  30. Národnie noviny, 18.12.1918, č. 150, ročník XLIX, Con-sortium Matúša Dulu : Turč. Sv. Martin
  31. Robotnícke noviny, 1.11.1918, č.45, roč. XV, Slovenský orgán sociálno-demokratickej strany v Uhorsku : Bratislava
  32. Robotnícke noviny, 24.11.1918, č.48, roč. XV, Slovenský orgán sociálno-demokratickej strany v Uhrosku : Bratislava
  33. Slovenský denník, 9.11.1918, č.1, ročník I, Orgán Sloven-skej národnej rady : Ružomberok
  34. Slovenský denník , 15.11.1918, č. 6, ročník I, Orgán Slo-venskej národnej rady : Ružomberok
  35. Slovenský denník, 16.11.1918, č.7, ročník I, Orgán Sloven-skej národnej rady : Ružomberok
  36. Slovenský denník, 19.11.1918, č.9, ročník I, Orgán Sloven-skej národnej rady : Ružomberok
  37. Slovenský denník, 30.11.1918, č.19, ročník I, Orgán Slo-venskej národnej rady : Ružomberok
  38. Slovenský denník, 6.12.1918, č.24, ročník I, Orgán Slo-venskej národnej rady : Ružomberok
  39. Slovenský denník, 12.12.1918, č.29, ročník I, Orgán Slo-venskej národnej rady : Ružomberok
  40. Slovenské ľudové noviny, 8.11.1918, č.46, ročník IX, Na-kladateľský spolok : Bratislava
  41. Slovenské ľudové noviny, 15.11.1918, č.47, ročník IX, Nakladateľský spolok : Bratislava
  42. Slovenské ľudové noviny, 22.11.1918, č.48, ročník IX, Nakladateľský spolok : Bratislava
  43. Slovenské ľudové noviny, 29.11.1918, č.49, ročník IX, Nakladateľský spolok : Bratislava

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1392-prevrat-v-turci#9

^ hore na obsah ^


Prílohy

Počet vojakov neschopných boja na česko-slovenskej (Tomášek, 2005, str. 179) a maďarskej strane

Deklarácia slovenského národa v Národných novinách zo štvrtku 31. októbra 1918, vydanie 128 B

Ohlasy na Martinskú deklaráciu (Národné noviny, 31. október 1918, č. 128 A, roč. 49)

Telegram maďarskej vlády uverejnený v Národných novinách 2.11.1918, č. 129, roč. 49

Odpoveď SNR na telegram maďarskej vlády uverejnený v Národných novinách 7. novembra 1918, č. 131

Článok v Národných novinách o prímerí medzi vojskami spojencov a Uhorskom (12.11.1918, č. 133, roč. 49)

Károlyiho rozhodnutie o odchode maďarských jednotiek z Turca (Národnie noviny, 19. november 1918, č. 136, roč. 49)

Národnie noviny z 14. decembra 1918 oznamujú príchod československých vojakov do Martina

Pozvánka na ľudové zhromaždenie vo Vrútkach spojené so spomienkou na obete 15. novembra 1918

Národnie noviny z 18. decembra 1918 informujú o ľudovom zhromaždení vo Vrútkach

Vrútky, námestie. Na tomto rušnom mieste pravdepodobne došlo ku prvým zrážkam medzi obyvateľmi židovského a slovenského pôvodu.

Vrútky, železničná stanica. Pozdĺž železničnej trate prenikli do mesta maďarskí žandári.

Vrútky, železničná ulica. Na tomto mieste došlo pravdepodobne ku krvavej zrážke.

Hostinec koruna, kde sa odohrala spomienka na obete udalostí 15. novembra 1918.

Martin, budova Tatrabanky. Tu sídlila aj revolučná SNR.

Martin, cesta povedľa Tatrabanky, ktorú obsadili maďarskí žandári.

Stanica Kraľovany. Dôležitý dopravný uzol.

Toto mohol byť posledný pohľad, ktorý sa naskytol československým legionárom vezúcim sa domov z frotu. Tesne pred Krpeľanmi ich napadli  promaďarsky orientovaní ľudia.

Zábava