Juraj Vrábel: Väzeň totality (1950-1960). Príbeh Karola Vrábla

Vrábel, J.: Väzeň totality (1950-1960). Príbeh Karola Vrábla. Prešov: Steevepress, 2011, 978-80-970715-0-9.

Vydalo občianske združenie Nové slobodné Slovensko, Prešov 2011



© Juraj Vrábel 2011

Tlač: Steevepress, Prešov
ISBN 978-80-970715-0-9

Na stránkach Priezor.com publikované so súhlasom vydavateľa.

Obsah:



„Pravdu treba chrániť srdcom...“

Predhovor

Juraj Vrábel ml.Keď som mal 12 rokov, dostali sa mi do rúk spomienky môjho starého otca na podmienky v komunistických väzniciach, ktorými musel prejsť pre svoje kresťanské a národné presvedčenie. Veľmi ma vtedy zaujalo a zároveň som bol zhrozený nad tým, čo dokázal tento režim vykonať ľuďom, ktorí mu nevyhovovali. Prial som si, aby to raz bolo vydané a dostalo sa to k čitateľom. Touto cestou sa chcem poďakovať najmä Radovanovi Novotnému, Igorovi Cagáňovi a Petrovi Basalovi, ktorí sa tejto úlohy ochotne zhostili.

Samotné spomienky môjho dedka Karola boli diktované môjmu otcovi Jurajovi na jeseň v roku 1987, ktorý ich zapisoval pri jeho smrteľnej posteli. Môj otec k samotným memoárom pridal svoj vysvetľujúci úvod, utrpenie rodiny, korešpondenciu a záver. Tiež niekoľkokrát sa pokúšal o vydanie tohto diela. Žiaľ, v rokoch 1990 – 1991 nebol nikto ochotný s ním spolupracovať na jeho vydaní. A potom už bolo treba čakať ďalších vyše dvadsať rokov na to, aby uzrelo svetlo sveta v podobe, ktorú práve držíte v rukách. Verím, že táto knižka splní svoj účel a čitateľovi prinesie obraz o zločineckom komunistickom režime. Je určená všetkým, čo hľadajú pravdu, dobro a pravý zmysel utrpenia. Pokiaľ sa nájde aspoň malá časť ľudí, ktorým toto malé dielko čosi dá, tak nebolo napísané zbytočne a samotné utrpenie môjho starého otca prinieslo svoje ovocie.

Juraj Vrábel mladší

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1316-vazen-totality#ph

^ hore na obsah ^


Prológ

Juraj VrábelŽivot bez otca, ktorý bol násilným spôsobom vytrhnutý z rodiny, je úplne odlišný od života, kde otec nechýba.

Navonok sa zdá, ako keby sa nič nestalo. Deti chodia do školy, majú svojich kamarátov, s ktorými trávia svoj voľný čas. Snáď ak niekedy prejdú okolo známych, počujú súcitnú vetu ľútosti nad ich osudom – a to je všetko. A pritom to nie je ani osud, ale denná strastiplná realita, ktorá sa prežíva v konkrétnom čase. Spýtajte sa človeka, ako sa mu žije bez ruky a pochopíte. Celú ťarchu výchovy a zodpovednosti za deti preberá zdecimovaná matka, ktorá sama so sebou má čo robiť, aby uniesla ťarchu dňa. A ak nestačí matka, ponúkne svoju pomocnú ruku ulica. A tá má svoje zákony, svoje vyšliapané chodníky, svoju morálku, svoju daň... Ulica nie je staviteľom, na nej práve prebieha denno-denná asanácia morálnych hodnôt, nadobudnutých v kompaktnej rodine. Ak by som mal napísať nejaký klad ulice, snáď iba ten, že rany, ktoré som od nej utŕžil, musel som si ošetriť sám, čo mi pomohlo k sebavýchove a k samostatnosti. Nestal som sa subtílnym chlapcom, skôr som pochopil tvrdú realitu života. Preto nerád počúvam od ľudí množstvo rečí, skôr som si zamiloval tých, ktorých skutky – hoci malé, ale v tom malom veľké, vedia životu dodať nádej na prežitie. Žiaľ, nemal som šťastie často stretávať takých ľudí. Tým, ktorí dokážu bez veľkých rečí naplniť svoj život krásnymi a šľachetnými skutkami pre dobro iných, patrí moja vďačnosť. Bez nich by bol svet chudobný a prázdny.

Môj otec bol členom „Bielej légie“, ktorá združovala čestných ľudí, zameraných na nastoľovanie takých etických hodnôt, akými sú sloboda a spravodlivosť v tom najčistejšom zmysle slova. Symbolom bol biely papier (biely obrus) ako znak čistoty v každom ohľade. Biela légia zahrňovala ľudí rôznych profesií.

Bola to ťažká práca, prinesená ako obeta, ktorá mala prednosť pred vlastnou rodinou s jasným cieľom: zachrániť národ pre Boha a zabrániť šíreniu komunistickej tyranie.

Žiaľ, do Bielej légie sa dostali aj falošné skupiny, ktoré spolupracovali s ŠtB. Mali za úlohu provokovať obyvateľov k násilnej trestnej činnosti, a tým ich zviditeľniť pred štátnou mocou.

Čo o Bielej légii tvrdila marxistická historiografia? V Encyklopédii Slovenska, ktorú vydala v roku 1985 SAV, nájdeme definíciu Bielej légie, ktorá znie takto:

„Biela légia bola protištátna organizácia v službách americkej výzvednej služby CIC, zorganizovaná Michalom Mihokom na východnom Slovensku v lete 1951. Pozostávala z dedinských boháčov, obchodníkov, exponentov ľudáckeho režimu a bola v spojení so zahraničnou politickou emigráciou, hlavne s Jozefom Vicenom.“

Podľa názoru Dr. Jozefa Vicena: „Biela légia nebola protištátna organizácia, ale svojpomocné hnutie na ochranu práv občanov pred komunistickým štátnym terorom.“

A práve za tieto ideály trpel môj otec a pre tieto hodnoty sa vinou zrady dostal do väzenia.

Bol človekom vyrovnaným a zásadovým. Nemal rád polovičatosť. Nikdy som ho nevidel reptať alebo pochybovať o svojom ťažko prežitom živote. Nesmierne miloval svoj národ, z ktorého vyšiel a pre jeho rozkvet ochotne znášal úskalia svojho života.

Ján Vrábel ml. s manželkou Evou pri návšteve Slovenska v roku 1991 a Juraj Vrábel s manželkou Teréziou. Ako sa dostal do väzenia?

Najprv bol vypočúvaný, že spolupracoval s protištátnou skupinou Lysák a spol. Sám vo svojich spomienkach uvádza, že túto skupinu ani nepoznal.

Po tomto krivom obvinení bol súdený za protištátnu činnosť skupiny Dittrich a spol. O čo vlastne išlo?

Synovec môjho otca, Ján Vrábel ml., bol vylúčený z vysokoškolských štúdií na právnickej fakulte. Túto skutočnosť ťažko znášali jeho rodičia. Ilegálne opustil Slovensko tak, že preplával rieku Dunaj a dostal sa do Rakúska. Zahraniční Slováci mu prisľúbili, že mu umožnia ukončiť štúdiá. Príležitostne sa zoznámil s Dr. Jozefom Vicenom, zakladateľom Bielej légie v emigrácii. Po čase sa ponúkol, že sa ilegálne vráti na Slovensko a navštívi svoju snúbenku vo Veľkých Levároch, a zároveň zistí, aká je politická a náboženská situácia na Slovensku, koľko kňazov je vo väzení, a aké sú nálady medzi obyvateľmi.

Za tým účelom sa na Slovensku skontaktoval s dvanástimi osobami. V Bojniciach mal vzniknúť ilegálny časopis, ktorý mal byť zameraný proti vtedajšej vládnej moci, aby Slováci mali objektívny obraz o spoloćnosti. Nakoniec k jeho vzniku nedošlo, ale pre budúcnosť táto myšlienka nebola zamietnutá.

Môjho otca navštívil v novembri 1949. Neskôr otcovi istý človek zo skupiny Dittrich a spol. doniesol list, v ktorom mu Ján Vrábel ml. oznamuje, že chce znova odísť do zahraničia dokončiť štúdiá. V liste tiež písal, že pri návšteve v Sabinove si zabudol v nočnom stolíku jednu obálku. Keď ju otec otvoril, zistil, že sa v nej nachádza šifrovací kľúč. Otec obálku aj s obsahom odložil do drevníka, ale túto pri domovej prehliadke našli.

Ján Vrábel ml. navštívil aj svojho otca Jána Vrábla v Prešove, kde mu spojkou poslal balík, ktorý obsahoval akumulátor na vysielačku. Po čase sa stretol aj s mojím otcom v Prešove za účelom opravy nefunkčnej vysielačky. Pri oprave sa im ju už nepodarilo dostať do dobrého technického stavu. Nakoniec vysielačku z Prešova odniesol jeden člen skupiny a doručil ju Jánovi Vráblovi ml.

Na základe týchto skutočností bol môj otec vyšetrovaný ŠtB v Košiciach a v Bratislave a za použitia psychického a telesného násilia. Ako mi sám povedal, zápisnice boli napísané v réžii ŠtB tak, ako sa im to hodilo, aby mohli naplniť uránové doly ľuďmi za účelom ťažby smolinca. Otec od bitky a neľudského zaobchádzania zápisnice nevládal ani podpísať. Tieto boli podkladom pre Štátny súd v Bratislave.

Na hlavnom pojednávaní pred Štátnym súdom otec priznal, že neoznámil hore uvedené skutočnosti. Ale nech si každý čitateľ urobí svoju mienku. Ako mohol môj otec oznámiť svojich vlastných rodinných príslušníkov (brata i synovca) a poslať ich s určitosťou do väzenia a Jána Vrábla ml. na istú smrť?! Veď nikdy počas celého svojho života nebol naklonený ku komunistickému zmýšľaniu, ktoré bolo vo svojej podstate ateistické. Tak sa z nich zachránil aspoň jeden – Ján Vrábel ml., hlavný aktér celého príbehu, ktorému sa nakoniec podarilo utiecť do Rakúska. Dnes so svojou rodinou žije v Amerike.

Celá skupina bola odhalená na základe vypočutia jedného rozhovoru, ktorý sa uskutočnil v reštaurácii vo Veľkých Levároch. Pri vedľajšom stole sedel príslušník ŠtB, ktorý tento rozhovor vypočul a celú záležitosť oznámil Štátnym orgánom. Začala sa kalvária ľudí, ktorí chceli slobodne žiť v pravde. Som z toho smutný, že dnes mnohí, ktorí boli spolupracovníci – agenti ŠtB, tvrdia o sebe, že nežijú už v minulosti, ale v prítomnosti, namiesto toho, aby povedali: „Mea culpa“.

Zamietnutá žiadosť o milosť od prezidenta.

Môj otec, Karol Vrábel, bol odsúdený Štátnym súdom v Bratislave dňa 8. 12. 1950 sp. zn. Ts III 76/50 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu v Prahe z 25. 9. 1951, sp. zn. To II 190/51, ktorým bol uznaný za vinného zo zločinu vyzvedačstva podľa § 5, odst. 1, zák. č. 231/1948 Zb. a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov, k peňažnému trestu v sume 20 000 Kčs, ku konfiškácii celého majetku, k strate čestných občianskych práv na dobu 10 rokov.

Predsedom senátu Štátneho súdu v Bratislave bol Dr. Mstislav Dub.

Písal sa rok 1968. Začal sa socializmus s ľudskou tvárou. V tom čase vychádza zákon o súdnej rehabilitácii čís. 82/1968 Zb. v znení novely zák. č. 70/1970 Zb. Otec podal na Krajský súd v Košiciach žiadosť o svoju rehabilitáciu spolu so svojím bratom a tretím členom zo skupiny Dittrich a spol. Prieskumné konanie bolo verejné, preto som sa ho zúčastnil aj ja ako jediný člen našej rodiny. Súd sa začal vypočúvaním všetkých navrhovateľov. Už od začiatku som cítil, že sudca akoby bol zaujatý voči žiadateľom o rehabilitáciu. Všetky podklady čerpal z rozsudku Štátneho súdu a neprikladal žiadnu váhu zápisniciam ŠtB v Košiciach a v Bratislave, ktoré nemali nič spoločného s ľudskou dôstojnosťou a boli podpísané pod nátlakom. Otázky, ktoré kládol, vyvolávali skôr hrôzu, ako dovolanie sa pravdy. Došlo to až tak ďaleko, že brat môjho otca, Ján Vrábel, v súdnej sieni odpadol a museli mu poskytnúť neodkladnú zdravotnú pomoc. Ďalej nebol schopný vypočúvania. Tretí člen skupiny dostal nervový záchvat, začal tak úzkostlivo plakať, že sa to nedalo počúvať. Nakoniec ho vyviedli zo súdnej miestnosti. Schopný vypočúvania ostal už iba môj otec. Nato bola vyhlásená prestávka. Vyšiel som s otcom na dvor. Ostatných dvoch žiadateľov o rehabilitáciu som už nevidel. Vtom sa k nám pridal obhajca JUDr. Masarik a veľmi slušným spôsobom požiadal otca, aby stiahol rehabilitáciu, že už aj tak je o všetkom rozhodnuté a škoda peňazí na súdne trovy. (V tom čase totiž už začala normalizácia a Dr. Husák dal pokyn, aby ďalším rehabilitáciám nebolo vyhovené.) Povedal, že príde za nami neskoršie, aby si to otec premyslel. Pozrel som na otca a prvýkrát v živote som ho videl akoby bezradného. Nazlostilo ma to. Neviem, ako som si to mohol dovoliť, ale na súdnom dvore som sa do otca pustil aj ja: „Ako môžeš váhať? Toľko si sa natrpel a s tebou aj my, a teraz to hodíme všetko ‚cez palubu‘?!“ V otcovej tvári som videl pohnutie, a keď prišiel za ním obhajca a spýtal sa ho, ako sa rozhodol, otec mu povedal: „Ak ma nebudete obhajovať tak, ako je vašou povinnosťou, zruším Vás.“ Začalo sa znova vypočúvanie, ale už iba s otcom. Neviedlo to k pozitívnemu cieľu. Keď otec dostal posledné slovo, niekoľkokrát ho sudca prerušil. Nakoniec to skončilo a ja som si myslel, že po tejto reči, ktorú otec povedal na adresu komunistických praktík pri vyšetrovaniach a neľudských mučeniach vo väzniciach, bude mať znova problémy so zákonom.

Súd rehabilitáciu zamietol. Ako dôvod zamietnutia Krajský súd v Košiciach uviedol:

„Pri uložení trestov Štátny súd i Najvyšší súd zvažovali osoby obvinených (teraz navrhovateľov), no museli zvážiť i stupeň spoločenskej nebezpečnosti v ich konaní, a to z hľadiska vtedajšej vnútropolitickej i zahraničnej politickej situácie. Z hľadiska vtedajších pomerov je aj Krajský súd, i keď s odstupom času, povinný skúmať stupeň spoločenskej nebezpečnosti a v tejto súvislosti posudzovať i primeranosť uložených trestov v pôvodnom konaní. Vzhľadom na uvedené dôvody bolo preto potrebné návrhy navrhovateľov ako nedôvodné zamietnuť. Podpísaný predseda senátu prom. práv. Milan Hanuska.“

Juraj Vrábel na návšteve leopoldovskej väznice v roku 2007. Na fotografii je domček pred väznicou, kde čakali návštevy.Juraj Vrábel na návšteve leopoldovskej väznice v roku 2007. Na fotografii je pamätná tabuľa pri bráne väznice.Rehabilitácia kvôli augustovej okupácii v Československu v roku 1968 nemohla byť uskutočnená. Zaplatili sme nemalé súdne trovy, ale nikdy sme tie peniaze neľutovali.

V súčasnosti v Bratislave-Dúbravke chcú Dr. Husákovi odkryť pamätnú dosku. Snáď najlepšie to vyjadril Milan Trstenský: „Husák bol nielen prezidentom, ale aj stalinistom a likvidátorom demokratickej opozície.“

Po smrti môjho otca a po zmene režimu v roku 1989 som znova podal žiadosť o jeho rehabilitáciu. Otec bol rehabilitovaný dňa 20. 9. 1990 na základe uznesenia Krajského súdu v Košiciach. Rehabilitácia nadobudla platnosť dňa 19. 10. 1990.

Túto knižku venujem všetkým, ktorí s láskou sú ochotní aj naďalej žiť a namáhať sa pre pravdu a spravodlivosť, a ktorí majú svoj národ nezištne radi.

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1316-vazen-totality#pr

^ hore na obsah ^


Šesť rokov za ostnanými drôtmi v jáchymovských koncentračných táboroch a štyri roky v Leopoldove.

Na smrteľnej posteli mi otec nadiktoval toto svedectvo:

V noci z 15. na 16. mája 1950 bol som zaistený a vyšetrovaný pre spoluúčasť na zločine velezrady so skupinou Lysák a spol. Po krutom mesačnom vyšetrovaní bol som súdený podľa § 35, odst. 2 Zákon č. 231/1948 – neoznámenie trestného činu.

Spôsob zaistenia

Malý Jurko so svojím bratom museli byť svedkami drastického zatýkania svojho otca. Obaja ostali z nepríjemného zážitku v šoku, následkom čoho trpeli dokonca rečovými chybami.V noci do môjho domu na Bernolákovej ulici č. 490 v Sabinove, kde som býval so svojou rodinou, zabúchali na okno z ulice príslušníci štátnej bezpečnosti bez orgánov verejnej správy: „Otvorte nám vchodové dvere. My sme príslušníci ŠtB a VB. Neznámi páchatelia vnikli do budovy pošty a s vašou súčinnosťou potrebujeme zariadiť potrebné záležitosti na tvári miesta.“ (V tom čase som bol riaditeľom spomínaného poštového úradu.) Ja, nič zlé netušiac, išiel som otvoriť bránu. Keď som otvoril, v momente ŠtB vtrhla do predsiene, hlavňami automatov namierili na mňa a pažbami ma surovo strkali z predsiene cez obývaciu izbu do spálne. V spálni strhli z manželky perinu. Ona, nič netušiac, schúlila sa do kúta postele od strachu tak šokovaná, že sa na celom tele triasla. Vtom sa prebudil 10-ročný syn Ivan a 3-ročný syn Juraj. Keď videli, že ich otec stojí v kúte spálne a sú na neho namierené automaty, a keď zbadali mamičku, začali vydesene kričať. Po čase už nevládali ani kričať, len trasúc sa, jačali a v tejto nevídanej surovosti bola robená domová prehliadka. Nakoľko som bol poľovníkom, boli mi zhabané 4 poľovnícke pušky a celé zariadenie na výrobu nábojov do brokovníc. Malý Jurko so svojím bratom museli byť svedkami drastického zatýkania svojho otca. Obaja ostali z nepríjemného zážitku v šoku, následkom čoho trpeli dokonca rečovými chybami. Zbadal som, že pred domom bolo pristavené nákladné auto, do ktorého nakladali z knihovníčky knihy (vydané Spolkom svätého Vojtecha v Trnave), poľovnícke šatstvo, parohy zo stien, pamiatkové ozdobné dýky, kožené púzdra na pušky, náboje a iné veci, na ktoré sa už nepamätám. Zatýkací rozkaz na mňa napísal poručík Zelenay. Spôsob zatýkania a prevádzanie domovej prehliadky nemá obdoby v civilizovanej spoločnosti.


Jednomesačné vyšetrovanie na ŠtB v Košiciach

Tu ma obviňovali, že v Brezovici nad Torysou som sa schádzal so skupinou Lysák a spol., o čom som nemal ani tušenia. Keď som túto skutočnosť popieral, bol som surovo zbitý a dokopaný. V takomto stave som bol vo dne v noci (bez spánku) vyšetrovaný 14 kalendárnych dní. Po 14-tich dňoch sa zistilo, že sa nejedná o mňa, ale o Ondreja Vrábľa, mäsiara z Brezovice nad Torysou. Aby túto tyraniu zakryli, vykonštruovali na mňa, že som o skupine vedel, ale som ju neoznámil, čím som spáchal trestný čin neoznámenia. Za neoznámenie trestného činu vymeriavali trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov. Skupina Lysák a spol. bola za Dubčeka rehabilitovaná.

Všetko utrpenie, ktoré som znášal v Košiciach, som dal na oltár slovenského národa pre jeho pokoj a spravodlivosť.

Po mesačnom vyšetrovaní v Košiciach som bol deportovaný na 2 dni do prešovskej väznice, kde mi počas týchto dvoch dní nedali ani 5 minút pokoj. Asi ma tak pripravovali na hlavné vyšetrovanie v Bratislave. Na druhý deň v podvečer dostal som na ruky putá, a takto ma odviedli na železničnú stanicu v Prešove, kde bol vopred rezervovaný vozeň. Cesta do Bratislavy prebehla pokojne.


Vyšetrovanie na ŠtB v Bratislave

Hneď v prvý deň a noc som bol postavený do stredu miestnosti. Okolo mňa boli piati až dvanásti príslušníci ŠtB, ktorí ma zasypávali množstvom otázok. Moje odpovede sa im nepozdávali, preto poslali ku mne dvoch silných mužov s vyhrnutými rukávmi, ktorí mi pripadali ako mäsiari. Predstavili sa asi takto: „Tak ty nás budeš podvádzať?! Robiť zo seba nevinného – beštia zradcovská!“ Začali ma nemilosrdne biť, z čoho som upadol do bezvedomia. Prebral som sa v cele. Pri mne stál muž, ktorý sa predstavil, že je lekár. Ošetril mi podliatiny a dal mi nejaké pilulky, po ktorých som dlho spal. Lekára som sa spýtal, čo sa so mnou stalo. Odpovedal mi, že som napadol vyšetrovateľa. Ja som povedal, že neviem, či som v sebaobrane niečo také urobil.

Asi o 14 dní, keď som bol na „prechádzke“, zbadal som k múru obráteného brata Janka, riaditeľa školy v Prešove, ktorý bol so mnou tiež zaistený. Za posledné dni úplne zošedivel. Asi o dva dni som sa dozvedel od jeho spoluväzňa, Samka Bibzu, že v ten deň, čo som bol zbitý do krvi, stáli pri svojej cele a videli, ako ma dokrvaveného vlečú v potrhanej deke do mojej cely. Brat Janko myslel, že som už mŕtvy, dostal šok a cez noc zošedivel.

Môj zdravotný stav bol veľmi zlý. Často som zvracal, na ničom mi už pomaly nezáležalo. Domnievam sa, že do jedla mi dávali nejaké prášky. V noci často kopali do dvier, zapaľovali svetlo, takže včas ráno som vstával so silnými bolesťami hlavy a v takomto stave ma vliekli na ďalšie vyšetrovania. Vyšetrovanie bolo sprevádzané bitím do chrbta, strkaním do pŕs. Nechýbali ani vyhrážky. Pod takýmto fyzickým a psychickým nátlakom boli spísané zápisnice, ktoré boli zväčša nanútené. Nemal som už ani síl ich podpísať.

Po tomto vyšetrovaní ma previezli do väznice Krajského súdu v Bratislave, kde som skoro pol roka čakal na Štátny súd.


Štátny súd

V malých celách sme boli ubytovaní po dvoch až troch. Ja som bol ubytovaný s Ing. Frankom zo Žiliny, politickým väzňom v skupine Žingor a spol. a s Milošom Makovickým, riaditeľom Slovenskej banky v Bratislave, väzneným pre utajené finančné rezervy. Občas nám na pár dní ubytovali v našej cele tajných udavačov-provokatérov, ktorí pred nami predstierali, ako sú prenasledovaní komunistickým režimom.

Ani raz za celý polrok sme nedostali pitnú vodu. Vodu na pitie a na umývanie sme zachytávali z francúzskeho záchoda, z toho záchoda, kde sme chodili na časté hnačky, ktoré u väzňov vo vyšetrovacej väzbe boli bežným zjavom, vykašlávali sa tam hlieny a sypali sa tam všetky smeti zo zametania väzenskej cely. Pritom pre dobytok sa dávala čistá a pitná voda. Kam sme sa to až dostali – aby človek bol postavený pod úroveň zvieraťa?! Tu sa vôbec nedá hovoriť o humanizme, skôr o zločine proti ľudskej dôstojnosti.

Často v noci bolo počuť volanie o pomoc, lebo bezcitní dozorcovia obuškami tĺkli ľudí, aby si uspokojili svoj sadizmus, alebo mali to nariadené?

Šálky sme mali z plechu, ktorý veľmi hrdzavel. Museli sme z nich jesť, i keď často hrdza plávala v čiernej káve a v polievke. Najnepríjemnejšie bolo, keď sme si museli zapchávať nos pri jedení zhnitej kapusty a sčernetých zemiakov. Môžete si predstaviť, ako vyzeral záchod, z ktorého – ako som už spomínal – sme zachytávali vodu na pitie. Večer a v noci sme pre hlad nemohli spať, a preto sme ho miernili pitím vody zo záchodu. Asi dva mesiace pred Štátnym súdom za niekoľko korún z osobného konta, ktoré mi poslala rodina, mohol som si kúpiť presne vymeranú dávku chleba, nejaký syr a podobne. Tiež za posledné dva mesiace som mohol asi 2-krát dostať z domu balík. A na veľké prekvapenie posledné dni pred súdom v alumíniových šálkach v sobotu alebo v nedeľu sme dostali trochu mlieka. Pre nás to bolo úžasné. Na jednej strane hlad a týranie, na druhej strane pridanie ku strave. Bol to zámer, aby pred Štátnym súdom vyziabnuté kostry aspoň trochu nejako vyzerali. Vo všetkom bol rafinovaný klam.

Včas ráno, keď na väzenských chodbách bolo ticho, ba niekedy sa meškalo aj s budíčkom, väzenskí dozorcovia zakrývali okná ciel, aby sa nikto cez ne nepozeral. V tom čase dozorná rota pochodovala do nádvoria, kde bola šibenica. Dalo sa to vidieť oknom zboka. Niekedy bolo počuť stonanie, ale zväčša poprava prebiehala potichu, lebo odsúdený na smrť mal zalepené ústa, aby nemohol kričať.

Tesne pred Štátnym súdom námestník štátneho prokurátora, Ujhélyi, so svojou sekretárkou robili návštevy po celách. A tak zavítali aj do našej. Ujhélyi sa najprv obrátil na p. Miloša Makovického. Doslova mu povedal: „Ničoho sa nebojte, s vami to nebude také zlé. Vec je na dobrom mieste a v dobrých rukách.“ Ing. Frankovi zase povedal: „Za tú špinu v Žiline to budete mať horšie, ale ťažkého trestu sa nebojte.“ Mňa si nevšimol a chcel už odísť. Osobne som sa ohlásil a spýtal som sa, čo bude so mnou. Odpoveď štátneho prokurátora znela: „Vy, Vrábel, ste zrelý na štátnu kravatu.“ Odpovedal som: „Keď je to tak, ako môžete hovoriť o treste, keď ešte nebol súd?!“ Usmial sa a odišiel. Kde sa vlastne odsudzovalo? Alebo sa psychicky deptalo, aby sa človek nervovo zrútil? Bolo toho až príliš veľa. V živote by ma nebolo napadlo, že pre svoje presvedčenie budem tak trpieť.

Dňa 8. 12. 1950 bolo hlavné pojednávanie, ktorému predchádzalo v krátkosti opísané týranie, ktorého cieľom bolo, aby pred Štátnym súdom stálo len číslo – väzeň s bielou páskou na rukáve. Aj cez to všetko pred senátom Štátneho súdu v Bratislave som vyhlásil, že zápisnice z ŠtB v Košiciach a v Bratislave som podpísal pod psychickým a fyzickým nátlakom. Štátny súd to pri zdôvodnení viny len uviedol, ale v konečnom dôsledku to neuznával ani nerešpektoval.

Preukaz väzňa.Spomínaný súd v Bratislave nebol nezávislý, ktorý by mal podliehať iba zákonu, ale mal svoju špeciálnu metódu, ktorá spočívala v nábore lacných pracovných síl do uránových a uhoľných baní.

Po rozsudku hneď 12. 12. 1950 som bol prevezený do väzenskej pevnosti Leopoldov. Počas desiatich dní som bol pridelený na donášanie stravy z kuchyne.

Asi po týždni bol som predvedený s viacerými politickými priateľmi na sústreďovacie miesto, kde po zistení nacionálií a výšky trestu dostal som určenie „O“. To už každý vedel, že sa jedná o ústredný koncentračný tábor Ostrov nad Ohří.

Ešte pred Vianocami nás v Leopoldove naložili do nákladných vozňov. Na dlážke vozňa bola voľne nahádzaná slama. Asi tak, ako keď sa podstiela pod dobytok. Do každého vozňa bola daná jedna šálka, jedno vedro s vodou na pitie, jedna deka a jedno prázdne vedro na WC, na tri dni chlieb s kabanosom a s kockou marmelády. Vozili nás po rôznych staniciach, až konečne na tretí deň v podvečer nás vyložili na ústrednom koncentraènom tábore v Ostrove nad Ohří. Nákladnými autami, ako divokú zver s krikom a so samopalmi, nás dopravili (asi 150 ľudí) za drôtenú ohradu s výškovými strážnymi vežami, s koridormi pre psov a s vyznačenými odstreľovacími pásmami. Všade bolo plno väzenskej stráže.

Takto do kosti zmrznutých nás dopravili v uvedenom koncentračnom tábore do baraka ešte z dôb Hitlera, ktorý mal rozmery 10 x 6 m. Dožadovali sme sa aspoň po troche teplej kávy alebo čaju. Odpoveď bola odmietavá. V spomínanom baraku bola taká zima, že voda, ktorú sme mali v šálkach, zamrzla. Túlili sme sa k sebe ako ovce, ktoré keď na kraji premrznú, tlačia sa do stredu.

Na druhý až tretí deň nás väzenskí dozorcovia v nákladných autách rozvážali po jednotlivých koncentračných táboroch v Jáchymovsku. Ja som sa dostal do koncentračného tábora „Rovnosť“. Baraky, ktoré tam boli, slúžili počas druhej svetovej vojny Nemcom pre vojnových zajatcov. Spolu s nami – politickými väzňami – boli tu väznení aj vrahovia, zlodeji, násilníci a iní kriminálni delikventi. Podľa národností som identifikoval Čechov, Nemcov, Maďarov, Poliakov, Juhoslovanov, Francúzov a Rusov. Postele sme mali poschodové, z drevených hranolov, obitých doskami. Na nich bola položená slama – skôr sečka, prikrytá tenkou celtou, na ktorej bol položený slamený podhlavník a dve deky. Celý koncentračný tábor bol ešte od vojenských zajatcov zamorený plošticami, blchami a všami. Cez deň bol od hávede aký-taký pokoj. Ale v noci sa vynorila z úkrytov a do rána nás žrala. Nejeden môj väzenský priateľ mal od pohryzenia plošticami opuchnutý krk. Proti tejto hávedi sme sa bránili tak, že sme pod nôžky postele poskladali krabice konzerv, poliate naftou, petrolejom a pod. Najhoršie bol na tom ten, kto spával na poschodovej posteli hore, lebo pri dýchaní ploštice zachytili teplo, uvoľnili sa zo stropu a padali rovno na človeka. Boli prípady, že spadli väzňovi priamo do úst.

Kapitán Pták nás pri nástupoch bezcitne a s krikom vyrovnával do šíku a kričal: „Vy jste sem přijeli proto, aby jste své síly věnovali jen pro práci v uranových dolech a odsuď návrat je jedině v truhličkách.“

Šatstvo sme dostali poplátané po vojakoch. Sako väzňa bolo označené širokým červeným krížom na chrbte a nohavice boli označené obdobným spôsobom od drieku k členku na obidvoch nohách. Ja som bol pridelený k ukladaniu a čisteniu hlušiny, kde sa po odstrele v sloji dolovala uránová ruda.

Ak sa v bani nesplnila akákoľvek norma, po vyfáraní som nesmel odísť na ubikáciu, ale musel som nastúpiť s ostatnými pred barak, či bola krutá zima alebo letná páľava. Na obed som dostal dve malé varešky krúp, uvarených vo vode. Podľa toho, z akej šichty kto prišiel, v nasledujúcej šichte mal trest a na tretiu šichtu znova fáral splniť normu.

Vyzeralo to asi tak: O 4:00 hod. budíček, od 5:00 do 13:00 hod. fárať. Keď sa norma nesplnila, stáť na zime alebo na slnku – to bol spomínaný trest – a večer znova fárať.

Väčšinou spoluväzni v šachte takému úbožiakovi, ktorý nevládal, pomáhali, aby ho väzenská vrchnosť nezničila. Boli aj takí väzni, ktorí odopreli fárať z takých dôvodov, že ich viera im nedovoľuje pracovať tam, kde sa vyrábajú zbrane ako nástroje na zabíjanie ľudí. Nasledovali sadistické tresty. Krutosť sa znásobila tým, že boli postavení do pozoru k strážnym vežiam v ľahkom oblečení (baganče, onuce, krátke trenírky, košeľa), stáli tam do toho času bez jedla a pitia, dokiaľ vysilení a premrznutí neodpadli. Zo strážnej veže bolo počuť rôzne vyhrážky, že za akýkoľvek vzdor alebo pokus o útek na barak budú na mieste odstrelení. Tí väzni, ktorí už postupne padali do bezvedomia, boli braní do miestnosti, kde ich polievali vodou, a tak ich kriesili k životu. Po privedení k vedomiu znovu ich postavili pod strážne veže. Keď to nemalo konca, z ubytovacích barakov sa ozývali protestné výkriky väzňov. Vtedy dozorcovia vtrhli medzi ubytovne so psami. Usudzujem, že to bol pohotovostný oddiel, lebo tí nás nestrážili. Väzni, ktorých som uviedol, boli potom odtransportovaní preč. Stále nás vyšetrovali, kto kričal, a keď vyšetrovanie nedopadlo v prospech väzenského veliteľstva, bola prevedená bezcitná prehliadka, v našom väzenskom pomenovaní „filcunk“.

Väzni nastúpili do vymedzeného priestoru. Do ubytovacích barakov vtrhli dozorcovia. Pred našimi očami nosili v dekách veci, ktoré po filcunku boli väzňom zhabané. Ja osobne som prišiel o moju, pre mňa veľmi vzácnu modlitebnú knihu „Prameň z Boha“, ďalej mi bolo zhabané pero, 2 ceruzky, pliešok, ktorý som si zhotovil na krájanie chleba a všetky listy s fotografiami od mojich najmilších. Čo človek mal ako spomienku alebo potešenie z domu, všetko vydrancovali. Keď sme dostali rozkaz prísť do barakov, boli sme zhrození. Vyzeralo to tam, ako po nejakej smršti. K tomu dodávam, že v cele nás bývalo 20 až 40 ľudí. Na dlážke sme našli plno slamy, roztrhané deky, porozhadzované podhlavníky, šatstvo a bielizeň. Malé poháre, v ktorých sme mali ešte menšie zásoby masti a lekváru, boli rozbité a pohádzané do prostriedku cely. Bol to zámer, aby sa Boží dar nedostal do úst hladujúcich a biednych väzňov, ktorí si skromné zásoby potravín šetrili a chránili ako oko v hlave. Avšak krutí dozorcovia sa nezastavili pred nikým a pred ničím. Ich bezohľadné ruky zničili všetko, aby hladujúci väzni boli týraní až k zúfalstvu.

Bývalí českí väzni, ktorí boli väznení v nemeckom koncentračnom tábore Dachau v Bavorsku jednoznačne vypovedali, že radšej by na vlastných kolenách odišli z tohto jáchymovského pekla a zo svojej rodnej zeme znova do Dachau. Ozaj smutná skutočnosť, prostredníctvom ktorej som pochopil, že kapitán ŠtB, Pták, mal pravdu, keď povedal, že z jáchymovských koncentraèných táborov sa dostaneme len v truhličkách.

Nástupy väčšinou prebiehali s nadávkami a s vyhrážkami. Keď nejaký starý nevládny väzeň vystrčil z čiary len trochu von koleno, našli sa aj takí, ktorí mu bez upozornenia surovo kopli do kolena, aby vyrovnali rad. Pamätám sa, že takým bezcitným kopnutím do kolena bol „poctený“ aj bývalý komunista z ich ústredného výboru, Hromádka, ktorý na mieste odpadol a zvíjal sa v bolestiach.

Raz, keď som sa vrátil z rannej zmeny z dolov, bol som krajne vysilený a v horúčke som ležal na posteli. Dotackal som sa na vyhlásený nástup. Po nástupe ako omámený – v horúčke – som sa vracal okolo veliteľského baraku a pred jeho vchodom som sa zatackal a hlavou som narazil do pravej ruky dozorcu. Vzápätí s krikom ma chytil za krk, a tak ma surovo sotil, že som hlavou narazil do rohu veliteľského baraku.

Stratil som vedomie. Spoluväzni ma odviedli na moju posteľ a privolaný väzenský lekár, Ondrej Štrbák, konštatoval otras mozgu a horúčku 39,6°C.

Aby sme si dopĺňali ako-tak vitamíny, v uránových doloch sme zbierali zo zeme ohryzky jabĺk, ktoré hádzali civili. V barakoch sme si ich umývali v záchodových misách, a tak sme ich jedli.


Korekcia

Priamo v lágri bola „korekcia“, v ktorej sa bezcitne týralo. Odohrali sa tam kruté prípady, o ktorých tu nejdem písať, až na prípad, ktorý som sám prežil.

V jednu sobotu poobede som sa išiel umyť do umyvárky. Stretol som veliteľa lágru, vtedy ešte poručíka Dvořáka s krycím menom Paleček. Slušne som pozdravil a čakal v pozore, kým prejde. Keďže ma poznal z častého vyšetrovania na ŠtB, oslovil ma: „Tak co, Vrábel, vy nemáte co dělat?“

Ospravedlnil som sa: „Pán veliteľ, idem sa umyť do umyvárky.“ Odpoveď znela: „Nekecejte, ale postavte se ku korekci.“ Došiel ku mne dozorca z pohotovostného oddielu a zviazal mi ruky dozadu spolu s nohami. V korekcii bola jedna pričňa z dreva, lavica a vedro na WC. Takto zviazaný vymočiť som sa ešte s veľkými ťažkosťami dokázal, ale v nedeľu nad ránom som sa vypotreboval do spodkov a nohavíc. Ráno asi o pol deviatej prišiel sa na mňa pozrieť službukonajúci dozorca. Sám konštatoval: „Tak to je ozaj strašné!“ Uvoľnil ma z pút a poslal ma do umyvárky. Tam som sa očistil a opral. Potom ma znova dal do korekcie, ale už bez pút. O hodinu prišiel, otvoril korekciu a povedal mi, aby som šiel do baraku. Takýchto prípadov s krutým bitím bolo dosť – a to všetko bez akéhokoľvek previnenia. Aký to vládol režim a aké mal zákony?!


Vianočné a veľkonočné sviatky

Posledný deň pred vianočnými a veľkonočnými sviatkami alebo ráno v prvý sviatok vytypovali 30 – 35 väzňov z koncentračného tábora „Rovnosť“, kde nás bolo asi 3000, z toho vždy asi 65% Slovákov a 35% Čechov. Aj ja som bol v tých percentách, vybraných na týranie. So sebou sme brali šálku na jedenie, lyžicu, uterák a jednu deku. Eskortovali nás do veliteľského baraku. Tam sme pochodovali so zdvihnutými rukami. Potom nás vyzliekli donaha a prezerali nás, či dačo pri sebe nemáme. V našom žargóne povedané – „prefilcovali nás“. Potom nás našpikovali do väzenských áut a odviezli na iný koncentračný tábor. Najviac si s bolesťou spomínam, mimo iných tyranií, na pobyt v koncentračnom tábore „Svornosť“. Tam z jedného baraku boli urobené malé miestnosti o rozmeroch 1 x 3,5 m. Do takejto väzenskej komôrky nás natlačili až 12. Celé vybavenie cely bolo: 1 vedro na WC. Okná boli zabité plechom. Asi po troch hodinách ľudia pre nedostatok vzduchu začali odpadávať. Jedna polovica väzňov stála a druhá polovica si mohla sadnúť na zem. Cez deň nám nepodávali žiadnu stravu a nebola ani žiadna vychádzka. Keď väzni začali odpadávať, a aby sme tam vôbec mohli prežiť, spoločne s vypätím posledných síl zdvihli sme nad sebou drevený strop a pomocou malých úlomkov z podlahových dosák sme ho podložili, aby sme tam mohli dýchať. So slzami v očiach sme všetci odrazu povedali: „Máme vzduch!“ Asi o polnoci, keď v koncentračnom tábore „Svornosť“ všetko spalo, v pohotovosti boli iba ozbrojené stráže, dostali sme rozkaz nastúpiť so šálkami do kuchyne. V kuchyni sme dostali horkú čiernu kávu, 6 – 9 dkg chleba – a to oblo všetko na deň a noc pre ťažko pracujúcich väzňov v uránových baniach.

V noci spomedzi väzňov vybrali dvoch až troch, zbili ich do krvi a takých doriadených ich poslali späť. Jedno, čo nás „potešilo“, bolo, že keď nás pustili na WC, tamojší väzni zo „Svornosti“ nám pod záchodové dosky poukrývali a pozabaľovali nejaké skromné jedlo, ktoré si sami odriekli. Ba našli sme tam aj hovädzie mäso, čo dostali na obed. Bola to naozaj krásna láska k blížnemu od ľudí, ktorí zdieľali spoločný osud. Tak nám chránili naše životy. Pri písaní týchto riadkov im vyslovujem veľké „Pán Boh zaplať“ a vyprosujem im Bohom požehnaný život.


Hnačková epidémia

Koncom roku 1952 a začiatkom roku 1953 prepukla v našom koncentračnom tábore hnačková epidémia. Keď po celách nastal neznesiteľný zápach, veliteľstvo izolovalo všetky podozrivé prípady týfovej epidémie do jednej haly, kde cez jedno okienko sa podávala voda, múka, maslo a iné suroviny na varenie. Lekárskou prehliadkou som bol aj ja podozrivý z týfu. V priemere 6 - 8 hodín som varil a väčšinou som piekol palacinky a podával lieky. V izolácii, aj keby sme čokoľvek robili, nikto si nás nevšimol. Najviac sa od nás stránili dozorcovia. Niektorých s ťažkými prípadmi ochorenia odviedli a o ich osude som sa viac nedozvedel.


Bacílkova návšteva

Ako predsunutá ruka komunistickej moci vykonával inšpekciu po koncentračných táboroch na Jáchymovsku minister štátnej bezpečnosti, Karol Bacílek. Každá jeho návšteva bola sprevádzaná sprísnením podmienok v lágri:

  1. Bola prevedená bezcitná prehliadka – filcunk. Zobrali nám okrem iného všetko, čo slúžilo k nášmu duchovnému pookriatiu. Náboženskú literatúru a modlitebné knižky trhali na kúsky a pálili.
  2. Boli zhabané všetky lieky.
  3. Bol prísny zákaz chodiť z jedného baraku do druhého.
  4. Nesmelo sa chodiť, ale všetky presuny sa robili len poklusom.
  5. Bol vydaný zákaz nosenia kúskov dreva z bane na prilepšenie tepla.
  6. Keď sa blížila večierka, museli sme vyčistiť pec „petrík“ a odniesť popol na určené miesto.
  7. Keď sme vyfárali zo zmeny, veľmi často pri prechode cez strážnicu vybehli na nás dozorcovia ŠtB s výkrikom: „Ruky hore!“ Tak nás dopravili do tábora a urobili nechutný filcunk. Niektorých pri tom vyzliekli donaha.
  8. Pri všeobecnom nástupe (apel) museli sme si rozopnúť blúzy, a keď dozorcovia zistili, že niekto má pod blúzou sveter alebo teplú košeľu, musel to vyzliecť a hodiť pred nastúpených.

V krutej zime sme nemali žiadne zimníky. Boli sme oblečení v trenírkach s vyradenými nohavicami od vojska, v tenkej košeli, v chatrnom saku – tiež vyradenom a v bagančiach s onucami.


Vianoce v roku 1952

Do uránových dolov sme od civilov prepašovali malý vianočný stromček. Aby nám ho civili nedali prázdny, zavesili naň jedno jabĺčko. Vtedy som si najviac v živote uvedomil, čo znamená Ježišova chudoba. Bol to pravý nefalšovaný symbol betlehemskej noci. Pravé šťastie aj v týchto krutých podmienkach mohol človek prežiť jedine s vierou, nádejou a dôverou v Božiu Prozreteľnosť.


Pasca na smrť

Raz ma priviedli pred bránu koncentračného tábora, otvorili ju a povedali mi: „Choďte von a pokoste trávu pred bránou.“ Keď to povedali, zmizli. Začal som kosiť lúku. Neskôr som sa dozvedel, že ma skrytí strážili samopalmi, a keby som sa bol pokúsil o útek, boli by ma zastrelili. Po kosení som sa vrátil späť do lágru.


Leopoldov

Po vydolovaní uránových dolov bol som z Jáchymova prevezený do väzenskej pevnosti Leopoldov, kde som prežil štyri roky. V Leopoldove som sa nedostal hneď na oddiel, ale rok som bol v „samotke“, ktorú som dostal ako sprísnený trest.


Stretnutie s Mons. Gojdičom – biskupom gréckokatolíckej cirkvi

V Leopoldove som sa osobne stretol s gréckokatolíckym otcom, biskupom Gojdičom. Povedal mi, že by bol veľmi šťastný, keby ešte aspoň raz mohol prehovoriť k svojim veriacim, ktorých denne nosil vo svojom srdci. Cítil, ako keby im bol niečo dlžný počas svojho nespravodlivého väznenia. Modlil sa za nich, aby ostali verní Cirkvi a nedali sa oklamať.

Pán biskup prežil vo väzení mnoho útrap. V noci ho vyberali z cely a kruto bili. Bol pridelený k vyprašovaniu vriec od múky. Múka mu spôsobovala na krku živé rany. Pri každom dotyku košele s krkom cítil bolesť, preto si na krk dával handričky. Keď to zbadal dozorca, nemilosrdne mu ich strhol. Otec biskup bol veľký duch a autoritou vo väzení. Modlil sa aj za svojich prenasledovateľov. Pre nás ostatných bol veľkou posilou.


Najvyšší súd Praha-Karlák

Počas maďarských udalostí bol chytený a zaistený Dr. Vicen z Viedne, ktorý pracoval v exile. Neskôr bol prevezený do ČSR. Náčelník väzenského ústavu v Leopoldove, Kaňuch, mi oznámil, že najbližšie ma odtransportujú na Najvyšší súd Praha-Karlák.

Povedal mi, že budem za svoju protištátnu a špionážnu činnosť a za velezradu konfrontovaný s Dr. Vicenom. Podotkol, že do Leopoldova sa viac nevrátim. Tak som sa dostal na Pankrác, lepšie povedané do pankrácskych pivníc, kde na slamníkoch a dekách bola odporne zapáchajúca pleseň. Z francúzskych záchodov vyskakovali do mojej cely potkany, ktoré sa zdržiavali v pražských kanáloch. Keď som tvrdo protestoval, za asistencie psov ma dali na druhú celu, kde už bol kanál uzavretý dreveným kolom. Teplú čiernu kávu úmyselne kládli pred dvere cely a až po zametaní chodieb, keď rozvírený prach nasadal do šálok a káva vychladla, dávali nám ju piť.

Dozorcovia boli z oblasti Medzilaboriec. Hovorili lámanou češtinou a ruštinou. Cieľ z ich strany bol jasný: zdecimovať, oslabiť človeka pred súdom.

V deň súdneho procesu som bol predvedený do súdnej siene na konfrontáciu. Pred dverami mi zobrali putá z rúk. V súdnej sieni sedelo 30 – 35 príslušníkov ŠtB a prísediaci. V prednom rade som spoznal podpredsedu vlády, Zdenka Nejedlého. Priviedli aj Dr. Vicena. Pri jeho vstupe do súdnej siene sme sa na seba pozreli a očami sme si hneď porozumeli, ako budeme vypovedať. Oznámili mi, že Dr. Vicen bol posielaný pre špionážnu činnosť do Československa a ja som sa s ním stýkal a rozhodne podľa mojich intelektuálnych schopností som sa s ním nebavil o hlúpostiach, ale o závažných, prípadne o ďalších protištátnych činnostiach. „Tak povedzte, kedy, kde,“ – a stále tie isté otázky sa na mňa sypali. Odpovedal som, že Dr. Vicena nepoznám. Vtom generálna prokurátorka, plukovníčka (meno nepamätám), sa vyrútila zo súdneho stolca na mňa a zúrivo kričala: „Nevěřte mu! Je to vlastizrádce, rafinovaný inteligent a špion, o čem svědčí i zápisnice přiložená k soudním spisům ze Sabinova, kterou podepsali: pøíslušník ŠtB z Prešova, Tokarský, a za správnost vyhotovení, Krajňak ze Sabinova, kde je uvedeno, že odsouzený, Vrábel, burcoval a podněcoval lidi při zatýkání kněží a zvlášť při likvidaci redemptoristického kláštera v Sabinově. Pomocí náboženství chtěl působit na city lidí jako bigotní katolik a tmář.“

Vtom som požiadal prokurátorku o slovo a povedal som: „Nebudem zvyšovať hlas ako generálna prokurátorka, ale dovolím si tvrdiť, že svetlo na tejto zemi je od Boha a ja idem za týmto Svetlom a tmári ste vy.“ Pritom som ukázal rukou na všetkých sudcov, prokurátorku a prísediacich. „Čo sa týka mojej bigotnosti, svoje životné postoje čerpám z Evanjelia. Krajšej cesty som v mojom živote nenašiel.“ Nato predseda senátu mi zobral slovo. Keď generálna prokurátorka chcela k tomu niečo dodať, predseda senátu oznámil, že nie je to žiaduce.

Pri konfrontácii Dr. Vicen proti mojej výpovedi nemal námietky.

Súd v mene Republiky vyhlásil, že rozsudok bude doručený písomne. Tento som však nikdy nedostal.



Toľko zo spomienok môjho otca.

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1316-vazen-totality#sr

^ hore na obsah ^


Utrpenie nášho otca bolo aj našou bolesťou

V živote človek stretne mnoho ľudí. No existujú ľudia, ktorých človek nestretne, ale ktorí sú mu daní od Boha. Sú to rodičia.

Prioritné postavenie v rodine má otec, ale srdcom každého rodinného krbu je nenahraditeľná matka.

Tým, že otec bol odsúdený, netrpel iba on, ale spolu s ním trpeli jeho deti a zvlášť manželka – matka. Našťastie, moja mama bola od prírody obdarená organizačnými schopnosťami, ale tieto nevyvážili utrpenie, ktoré ako manželka a matka musela znášať.

Už samotné zaistenie otca bolo drastické. Spolu s bratom Ivanom sme sa nad ránom prebrali zo šoku. Vtedy som mal niečo cez tri roky. Pamätám sa ako teraz. V izbách boli kopy povyhadzovaného šatstva, papierov a posteľnej bielizne po domovej prehliadke. Mamku zobrali na vyšetrovanie hneď ráno. S bratom, ktorý mal deväť rokov, sme sa pobrali ku plotu a škárami cez oplotenie sme sa dívali na ulicu. Pred domom stál čierny tatraplán. Mama po výsluchu sa nervové zrútila, opuchli jej nohy, chodila len o palici a po celom tele sa jej vytvorili červené škvrny. My deti sme od strachu stratili reč. Ale vďaka Bohu, že aj v týchto ťažkých časoch Boh posiela svojich milosrdných samaritánov. K nim bezpochyby patril pán doktor František Klačanský, ktorý mal vtedy v Sabinove ordináciu. S nezištnou ohľaduplnosťou a lekárskym umom, ktorý mu bol vlastný, dostal moju mamu z najhoršieho.

Mama pochopila, že ak chce zachrániť rodinu, musí tú kalváriu prijať, čo sa aj stalo. Ja som bol nútený vyrastať bez otca.

Pre mňa to bola neopísateľná strata. Mama začala chodiť do práce. My deti sme boli ponechané buď na seba, alebo niekedy na príbuzných v Prešove, alebo na ulicu, čo bolo najhoršie.

S bratom sme niekedy pociťovali aj hlad. Pamätám sa, že v školskej družine, kde sme sa stravovali, bol olovrant: dve žemle s paštétou. Prišli sme k okienku, kde sa vydávala strava a nabrali sme si hádam osem. Pani kuchárka Perková mlčky odvrátila oči. Zaiste aj ona vo svojom vnútri pocítila ľútosť nad naším údelom. V škole sme mali veľké ťažkosti s vyjadrovaním. Naša mamka sa snažila urobiť všetko pre to, aby nastalo zlepšenie. Chodili sme do Prešova do logopedickej poradne, ktorú viedol Dr. Vadaš. Neskôr sa mi veľmi ochotne venoval Dr. Sabadoš a vďaka nemu som sa dostal do normálnejších koľají.

Zvláštnu kapitolu v našom rodinnom živote tvorili návštevy otca vo väzniciach. Asi 7-ročný som sa s rodinou zúćastnil prvej návštevy môjho otca v Jáchymove. Cestovali sme celý deň. Nocľah sme mali zaistený v Karlových Varoch.

Mal som však jeden veľký problém, či svojho otca spoznám. Vypýtal som si od mamy fotografiu a pozorne som sa díval na obrysy otcovej tváre. Ako to prežívala moja mama, to opísať neviem.

Ivan s mamou pred ich domom. Mama znášala osud veľmi statočne a dokázala sa postarať o domácnosť  aj o oboch synov.Ráno sme došli na miesto. Pamätám sa na nejaké baraky. Doviezli aj väzňov v nákladných autách. Po prehliadkach nám bolo prikázané, že sa nesmieme pobozkať a na celú návštevu máme 10 (!) minút. Vpustili nás do miestnosti, kde pri zvláštnych polpriečkach boli väzni. Bolo im vidieť iba hlavy. Ja som šiel za mamou. Zbadal som otca. Prvýkrát v živote som naživo vnímal jeho tvár. Po jeho pravici i ľavici stáli členovia zboru „nápravnej výchovy“. Veľa som sa nenadíval. Nastal krik a plač, medzitým jedna pani odpadla a ani sme sa nenazdali, určený čas prešiel a otca nám nemilosrdne zobrali spred očí. Nastala strastiplná cesta domov, ktorá bola popretkávaná vzdychmi, plačom a hladením do prázdna. Z návštevy, na ktorú som sa nesmierne tešil, ostala iba trpkosť a bolesť.

Na návšteve v Leopoldove som bol dvakrát. Keď sme vstúpili do návštevnej budovy, ktorá je pred múrmi väznice, a keďže som už vedel čítať, upútali ma nástenky, ale hlavne jedálny lístok, ktorý bol perfektný, ale určite nie pravdivý. Tam som sa presvedčil o tom známom, že „papier veľa znesie“. Potom sme boli menovite vyzvaní, aby sme šli po chodníku do väznice.

Všimol som si, že z jednej cely máva nejaký väzeň ručníkom, aby ho bolo lepšie vidieť. Tí odvážnejší väzni takto vítali svojich príbuzných. Po vstupnej prehliadke, ktorá bola krajne nešetrná voči mojej mame aj iným ženám, na čo sme sa museli aj my maloleté deti dívať – nám bolo oznámené, že sa nesmieme s otcom pobozkať, nesmieme hovoriť o politike a majetkovoprávnych vzťahoch, a že návšteva bude trvať jednu hodinu. Keď nás vpustili dnu, otec sedel za špeciálne upraveným stolom – samozrejme, ako ináč, ako v sprievode svojich strážcov. Za hodinu sme sa stihli vyplakať, niečo povedať o svojom živote – a bolo po návšteve. Tieto chvíle patria medzi najtrpkejšie v mojom živote, pretože ako dieťa som videl utrpenie svojich rodičov.

 Juraj s tetou Zlaticou.V šiestom roku otcovho väzenia prišiel k nám nejaký chlap. Vyhľadal mamu na pracovisku. V tom čase pracovala vo Veľkoobchode v Sabinove. Tam sa legitimoval u vedúceho pána Poláka. Oznámil mame, že prichádza z Leopoldova a na východnom Slovensku navštevuje rodiny väzňov, ktorí budú amnestovaní. Vtedy totiž išla taká fáma, známa aj na verejnosti. Povedal, že jeho úlohou je pomôcť väzňom, aby ich prepustenie z väzenia prebehlo bez komplikácií. Žiadal šaty, peniaze a nejakú stravu. Mama pripravila veľký balík. U nás aj večeral a ja som sedel pri ňom. S radosťou sme ho vyprevadili na vlak. Dodnes nevieme, kto to bol. Tento človek nás oklamal a okradol. Tak doplatili viacerí, medzi nimi aj rodina Saxová.

Veľmi problematické bolo dostať brata na štúdiá. Mama chodila na rôzne miesta, no nikde nepochodila. Príčinou bolo, že vtedajší predseda MsNV v Sabinove sa vyjadril, že syn reakcionára nebude ďalej študovať, ale manuálne pracovať. Vtedy sa nás ujal riaditeľ gymnázia, pán Mikuláš Birčák. Vo večerných hodinách nás navštívil a dal mame odporúčanie školy na ďalšie štúdium môjho brata. Bol už november a mama na kolenách uprosila riaditeľa nadstavbovej Stavebnej školy v Bardejove, aby prijal brata na štúdiá. Riaditeľ vyhovel tak, že brat nebol od začiatku oficiálne vedený ako študent tejto školy, ale na nej študoval.

Vianoce niekoľko rokov po prepustení z väzenia.Prišiel rok 1960, pre nás veľmi vzácny a významný. Máj, najkrajší mesiac v roku, nám priniesol dobrú zvesť. Vrátil sa nám otec z nezmyselného desaťročného väzenia. Pamätám sa na tento deň. Bolo ráno a my sme ešte boli v posteli. Vtom cez okno sme zbadali otcovu tvár – zase iba tvár? Nie, teraz už tu bol celý! Vyskočili sme z postelí a znovu s krikom a plačom sme ho vítali. Bol už konečne môj – bol už náš! Nevýslovná radosť! Nedá sa to opísať, to sa môže iba zažiť...

Po aklimatizácii na civilný život, ktorá pozostávala z kúpy nových šiat, klobúka, kabáta a po rôznych veselších príhodách sme zistili, že otec je už z väzenia síce prepustený, ale ešte nie je slobodný. Stále bol sledovaný, nemal žiadny slobodný pohyb. Po niekoľkých rokoch mu to povedali obidvaja naši susedia, ktorí boli nasadení ako jeho „strážcovia“.

Taktiež sa musel povinne prihlásiť na Okresnom stavebnom podniku v Sabinove, kde mu bolo pripravené zamestnanie. Jeho pracovné zaradenie bolo – tesár. Prvá stavba na slobode bola „Benzinka“ pri Kaviarni. Mnoho Sabinovčanov sa chodilo na neho pozerať. Mal šťastie aspoň na kolegov. Pán Smetanka a pán Havanič z Rožkovian mu pri „tesárčine“ nezištne pomáhali.

Po niekoľkých rokoch ťažkej práce tesára si našiel nové zamestnanie v reštauračných službách. Zamestnal sa ako skladník pre výdaj mäsa a potravín. Asi po dvoch mesiacoch bol nemilosrdne prepustený, údajne pre podozrenie, že ako nepriateľ štátu by mohol otráviť stravníkov. Po tejto skúsenosti sa zamestnal na Pozemných stavbách v Prešove, odkiaľ odišiel do dôchodku.

Po nejakom čase bol tlačený do výstavby akejsi novej spoločnosti. Raz prišiel za ním príslušník VB, aby podpísal socialistický záväzok. Otcova reakcia bola taká vehementná, že sme sa začali obávať, aby sa história s otcom znovu nezopakovala. Mama sa začala triasť a plakať. Ale čas vyriešil naše neistoty a obavy. Život sa začal konsolidovať. Pustili sme sa do opravy domu, ktorý za 10 rokov otcovej neprítomnosti bol dosť zničený.

Starší syn Ivan. Radosť rodiny z návratu otca netrvala dlho. Ivan tragicky zahynul v zamestnaní.Brat zmaturoval v r. 1960 a zamestnal sa na Pozemných stavbách v Prešove ako stavebný asistent. Po absolvovaní základnej vojenskej služby nastúpil znovu na Pozemné stavby. Začali sme žiť normálnym životom, ktorý trval – žiaľ – iba 10 mesiacov. 12. novembra 1963 môj brat, Ivan, pri výkone svojho povolania vo Veľkom Šariši utrpel smrteľný úraz. Počas odšalovávania prekladov na stavbe školy došlo k zrúteniu tretieho prekladu v kotolni základnej školy, ktorý brata zasiahol. Pri prevoze do prešovskej nemocnice zraneniu podľahol.

Táto rodinná tragédia veľmi poznačila náš život. Brata priniesli domov v truhle. Bola to najsmutnejšia noc v mojom živote. V jednej izbe ležal kvetmi zasypaný 23-ročný mŕtvy brat, v druhej sme „spali“ zronení my – otec, mama a ja. Ľudské sily už nestačili, rodičia čerpali silu predovšetkým z viery v Boha. V tomto úseku života som veľmi často videl bolesť, žiaľ a slzy na tvárach mojich rodičov.

Stratil som brata – ostal som sám. Začali sme znova. Keď sa zdalo, že život bude plynúť v tichosti a v pokoji, prišlo rozhodnutie – asanácia opraveného domu. Bola to ďalšia rana pre rodičov. Je zaujímavé, že pri búraní múrov sa otec mlčky prizeral, ale keď videl, ako stínajú živé stromy, rozplakal sa. Mama prežívala túto udalosť v tichosti.

Ako syn im ďakujem za ich statočný život, ktorý sa dal prežiť iba s vierou v Ježišov kríž, život, na ktorý by obyčajné ľudské sily nestačili.

Otec svoju pozemskú púť skončil po ťažkej chorobe dňa 5. apríla 1988. Mama ho nasledovala do večnosti po vyše roku, dňa 13. decembra 1989.

Zomreli v zbožnosti a zaopatrení sviatosťami umierajúcich.

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1316-vazen-totality#uno

^ hore na obsah ^


Korešpondencia

Karol Vrábel v rokoch svojej mladosti.Na tomto mieste chcem citovať z niekoľkých listov, ktoré som našiel po smrti mojich rodičov. Celkom ich bolo okolo 250. Zrejme ich zabudli zničiť. Korešpondenciu som rozdelil na dve časti.

V prvej sú listy väčšinou mojej matky otcovi do Prešova v čase, keď sa ešte len zoznámili. Otec bol na základnej vojenskej službe a po jej ukončení pracoval na vlakovej pošte. Veľmi často boli odlúčení, a tak im ostal predovšetkým písomný styk. Je to nádherná poetická korešpondencia medzi dvoma mladými ľuďmi, popretkávaná čistou láskou, nehou a úprimnosťou. Ich vzťah bol vybudovaný na vzájomnej dôvere a úcte. Túto korešpondenciu nebudem uverejňovať. Ostane v mojej rodine ako vzácny klenot.

Za všetku iba jeden úryvok zo 4. 11. 1938:

„Ja nechodím nikde. Večer opustená sama prichádzam domov, kde cestou pozerám na hviezdnaté nebo, či sa snáď hviezdičky neusporiadajú a či neuvidím z malých svetiel napísané Tvoje meno - Karol. Spomeň si na krásne chvíle, ktoré sme strávili spoločne Pod Švabovkou, kde voňavé kvietky dvíhali svoje usmievavé hlávky. Tvoje ruky ich zbierali a podávali mi ich. Len o tebe chcem navždy snívať môj krásny sen. Len jedine Tvoja a Teba očakávajúca Ema.“

Niekde som čítal, že ak sa narodí láska a je opravdivá, tá už neumiera. Moji rodičia už nie sú na tomto svete, ale ich láska pre mňa znamená nekonečnú krásu a ušľachtilosť citov. Pre takúto veľkú a trvalú lásku, s pomocou Božou, vydržala moja mama v rokoch svojej mladosti krížovú cestu, na ktorú vykročila po zaistení môjho otca. Aj na náhrobnom kameni majú napísané: „Smrť nerozlúči tých, ktorých v živote láska spájala.“

Z listov mojej matky, ktoré písala otcovi do väzenia vyplýva, že mala neskutočne ťažký život. Od rána do večera bola v práci. Keď v práci nebola, musela sa starať o nás dvoch chlapcov. Ráno jedného vystrojiť do jasieľ, druhého do školy. Ak sme boli chorí, musela sa starať o náš zdravotný stav. Pre rečovú vadu sme boli hospitalizovaní, a tak za nami musela cestovať do prešovskej nemocnice. Keď sa niečo pokazilo, musela si s tým dať rady. Každý rok zháňala uhlie a drevo, ktoré bolo potrebné porezať, porúbať a poukladať do drevníka, v sobotu sa starať o veľkú záhradu, popritom domáce práce, varenie, upratovanie, pranie. Dbala aj o našu náboženskú výchovu. Keď som mal prijať sviatosť birmovania, nemohla pozháňať birmovných rodičov.

Každý sa bál zobrať to na seba, lebo otec bol politický väzeň. V poslednej chvíli jej aj mne pomohol pán Marton, ktorý mal v Sabinove reštauraèné služby. Kúpil mi aj prvé skutočné hodinky.

Popritom všetkom musela mama chodiť aj na rodičovské združenia. Otcov majetok prepadol v prospech štátu, a tak ju niekedy vyháňali z vlastného domu. Pamätám sa, že pri bráne mala istý čas postavenú sekeru, aby obránila svoj majetok. Bola veľmi zadĺžená. Každý chcel naspäť svoje peniaze. Niekoľkokrát sa nervovo zrútila a my sme museli bývať u príbuzných. Často nás nechávala samých. Preto aj menej písala môjmu otcovi do väzenia, čo zase pre otca znamenalo ďalšiu bolesť v jeho situácii.

Popritom všetkom si zachovala svoju manželskú vernosť a čestnosť. Nikdy ako dieťa som ju nevidel na spoločenských zábavách.

Otec vo svojich listoch z väzenia nikdy nezapochyboval, že sa vráti domov k svojej rodine. Je to až neuveriteľné, akú nádej vlieval mojej matke, že sa čoskoro uvidia, či bol prvý, piaty, alebo desiaty rok vo väzení. Z listov stále cítiť „hlavu rodiny“. Neustále žiada moju matku, aby sa plne starala o deti, aby sme v zime mali teplé ošatenie, a aby bolo zabezpečené drevo a uhlie. Veľmi dbal na to, aby nás mama dávala do hudobnej školy, či sme chceli alebo nechceli cvičiť na husle či na klavír. Stále písal, že až sa vráti, všetko nám vynahradí, že mi dokonca kúpi klavír. Žiaľ, päť rokov som cvičil na hudobnej škole s cigánskymi deťmi. Ak sme dostali vysvedčenia, žiadal, aby prestrela spoločný stôl, kúpila kvety a prečítala nám otcove myšlienky z listu. Obsahom týchto poučných listov bolo, aby sme boli stále statoční, usilovní, svedomití a pravdovravní. Chcel, aby sme si cez prázdniny aj užili, vzájomne sa znášali a načerpali nové sily do nového školského roka.

Nepamätám sa, či bol niekedy pripravený takýto slávnostný stôl. Moja mama pravdupovediac nemala na takéto ceremónie ani čas, ale ani peniaze. Bola rada, keď sme v nedeľu mali lepší obed a nechýbal ani marhuľový koláč. Na Štedrý deň bolo stále prestreté aj pre otca, i keď len prázdne taniere. Nikdy nechýbali slzy.

List staršieho syna otcovi do väzenia. Otec ale chýbal deťom pri vianočnom stole ešte desať Vianoc.

Úryvky z matkiných listov môjmu otcovi do väzenia

24. 11. 1952

„Moja mama je veľmi chorá, jej dni sú už spočítané. Veľmi sa trápi aj pre mňa. Stále si prihovára: ‚Ako ťa tu nechám s tými dvoma deťmi.‘ Smutné sú to dni, keď vidím tie dve maloleté deti pred sebou. Ivan je už rozumný. Keď prídem večer domov, vždy ma objíme a povie: ‚Ty moja drahá mamička.‘ Potom sa ma spýta, či som neplakala. A to len tak, aby Jurko nevidel, lebo on chce byť prvý, aby ma pobozkal.“

15. 01. 1954

„Ináč žijeme spomienkami len na Teba, Ty náš drahý otecko. Hlavne Jurko, keď bol tak ťažko chorý, túžil po Tebe. Povedal mi: ‚Keby som mal otecka, tak by si ma nezamykala, bola by si pri mne.“ Ivan dusí všetko v sebe, nepovie nič, ale sa tiež obával, čo bude s nami, keby nám Jurko zomrel. Keď som prišla z úradu, našla som ho sediaceho na posteli a hlasito sa modlil, aby nezomrel. Jeho vychudnuté rúčky držali ruženec. Ten obraz mi nikdy nevymizne z môjho života. Ja Ti podrobne všetko ani nemôžem napísať.“

25. 2. 1954

„Písala som žiadosť na Väzenský ústav, aby mi boli poslané peniaze z Tvojho fondu na Jurkovo a moje liečenie. Dostala som správu, že s Tvojím súhlasom budem dostávať zvýšené výživné. Ver mi, že sme s Ivanom od radosti plakali. Zaumienila som si, že tohto roku, keď Pán Boh pomôže, prídeme ťa navštíviť. Ja, Ivan, Jurko a Zlatica (matkina sestra), a to vtedy, keď deti budú mať prázdniny. Lebo vieš, že začiatkom júla nevynechám cestu na levočskú púť na Mariánsku horu. Potom zasa dozrejú marhule, keď Pán Boh požehná. Presný deň, kedy by sme prišli ku Tebe na návštevu, Ti napíšem. Veď tak túžime, otecko, Ty moja veľká láska, po Tebe.“

02. 09. 1954: List po návšteve v Jáchymove

„Všetci s veľkou láskou spomíname na Teba, Ty náš milovaný a drahý otecko. Vidím stále pred sebou nezabudnuteľný obraz: Ty, deti a ja. To je hrozné, niekedy si myslím: prečo ja mám toľko trpieť, prečo sa mám všetkého zriekať, prečo ja nemám právo na životné šťastie? Či nie som tak tvor Boží ako iní, čím som sa previnila proti životu? Toľko som Ti toho mala povedať, a nemohla som zo seba dostať ani slova. Tá moja choroba prestane, až keď sa vrátiš domov. Dovtedy budem žiť len v samom trápení a súžení.“

07. 01. 1955

„List od Teba prišiel na vianočné sviatky neskoro. Prežili sme smutné Vianoce. Jurkovi som kúpila teplé topánky, aby mal na nedele. Od Zlatice dostal modlitebnú knižku a 25 Kčs. Ivan dostal teplú košeľu a spodky. Ja som nedostala nič, v zime stále nosím ‚hubertus‘. Verím, že si raz kúpim pekný kabát. Jurkovi sa veľmi zhoršil zdravotný stav. Ja sa musím starať o drevo na kúrenie. Záhradu nám už vyvlastnili na bytovky, dostala som iba 1200 Kčs. Stále myslím na dlhy, pomaly z toho zošaliem. V Novom roku nech Ťa Pán Boh ďalej opatruje, Ty moja veľká láska.“

30. 05. 1955

„Prídeš niekedy ešte medzi nás? Čo Ty si preč, je po mojom živote. Moje nervy sú choré, niekedy by som sa zabila, keby nebolo tých dvoch našich synov. Sama sa pozastavujem nad sebou, čím je to, že si tak zúfam? Keby si nás nepodporoval, neviem, ako by som to zniesla. Každý od nás uteká. Aj kolegyne mi povedali, že ako môžem na Teba toľko myslieť, toľko Ťa spomínať, tešiť sa na Teba, že to je už chorobné. Že ony by si zariadili život ináč. Ja Ťa nikdy nesklamem. Ty si moja jediná veľká láska, s Tebou je moje srdce spojené naveky. Niekedy ma napadne, že hoc na tomto svete nebudem s Tebou, aspoň u Boha sa stretneme s čistými dušami.“

10. 07. 1955

„Nikdy ani myšlienkami nech Ťa nenapadne, že by som Ťa sklamala. Ty jediný zostaneš pre mňa a nikoho nechcem vidieť, a nie to poznať. Mám radosť z našich chlapcov, ktorí po Tebe tiež tak veľmi túžia. My žijeme len pre Teba, ako Ty pre nás.“

27. 07. 1955

„Je veľkou chybou, že si vzdialený už šiesty rok od nás a predsa Ty si denne na programe. Ráno vstávam a už myslím na Teba, kde si teraz. Myslím na Teba aj v mojej modlitbe. Stále si so mnou. Neustále Ťa oplakávam. Jedni sa mi posmievajú, že ako môžem stále myslieť na Teba, druhí mi ubližujú, že sa pretvarujem, že musím mať niekoho. Najradšej by som utekala aj cez hory za Tebou a od Teba by som sa už nevrátila. Karol, s Tebou naveky, ako sme si sľubovali. Preto musím veľa znášať a trpieť, aby mi Ťa dobrotivý Boh, v ktorého silne verím, prinavrátil.“

08. 08. 1955

„Už len keby si bol medzi nami, aby som tie niektoré starosti mohla preniesť na Teba. Len čo som vrátila Mani peniaze, asi o dva dni mi prišiel list z banky, aby som do ôsmich dní vrátila 1000 Kčs. Tiež musím zaplatiť poistné za dom a tiež poistné proti vlámaniu, ktoré som tiež dala poistiť. Kúpila som zemiaky, drevo a na uhlie som len požičala. Ver mi, nemám už žiadne peniaze. Deťom treba topánky, a ja neviem, čo si mám počať. Plačem za Tebou, krátko som žila s Tebou, ale Boh mi dal aspoň Tvoju dušu.“

24. 08. 1955

„Iste čakáš netrpezlivo môj list, ale nemohla som Ti písať skôr, lebo som veľmi zaneprázdnená. Denne chodím spávať o polnoci alebo o jednej po polnoci. V prvom rade musím chodiť do úradu a potom všetko ostatné. Zaváranie, varenie lekváru, pranie, žehlenie, záhrada, ver mi, že už padám z nôh. V minulom liste opäť píšeš o návšteve. Tak rada by som Ťa išla navštíviť, ale kde nechám deti, ktoré sú úplne odkázané na mňa. Po druhé, stojí to veľa peňazí, lebo uznaj, aj deti by som musela brať so sebou. Bojím sa hlavne o Jurka, lebo vlani po návšteve v Jáchymove nám trikrát odpadol. Všetky peniaze, čo dostanem od Teba, idú na splatenie dlžôb. Uznaj a pochop, že nemám nič z tohto života, len samé súženie a veľké trápenie. Kedy sa už vyplnia Tvoje slová, že sa čoskoro vrátiš, aby prestal pre mňa tak ťažký život?“

08. 12. 1955

„Najkrajšie a najútulnejšie rodinné sviatky sú Vianoce. Už šiesty rok budeme pri stromèeku bez Teba, Ty náš nezabudnuteľný otecko. So slzami v očiach budeme prosiť Pána Boha, aby Ti dal veľa zdravia, sily, trpezlivosti a vytrvalosti. Aby si sa nám čoskoro vrátil domov.“

16. 01. 1956

„Ver mi, že som už od tej roboty celá usužovaná. Ale prichádzajú mi na myseľ slová nášho Spasiteľa: ‚Vezmi na seba svoj kríž a nasleduj ma.‘ On ma neopustí a ja ho nasledujem.“

16. 04. 1956

„Viem, že sa divíš, že Ti nepíšem, ale mám plné ruky práce. Pred Veľkonočnými sviatkami som musela dať do poriadku celý byt. Teraz musím vysádzať záhradku. Taktiež som opravovala plot, bolo by potrebné na neho namontovať aspoň meter ostnatého drôtu. Ďalej som vysadila päť stromčekov marhúľ. Som sama, nikoho nemôžem najať, lebo nemám peniaze. Však ja len čakám na Teba, že dáš všetko do poriadku. Kedy to bude? Stále ma utešuješ, že sa vrátiš, Ty môj drahý. Či sa Ťa ja len ešte dočkám?“

23. 05. 1956

„Znova banka pýta peniaze. Deti odchádzajú do prešovskej nemocnice na logopedické liečenie, pretože ťažko rozprávajú. Pri zatýkaní sa veľmi zľakli. Liečenie bude trvať štyri až šesť týždňov. Neviem koľko budem platiť. Som nešťastná a môj smútok je väčší, než si Ty myslíš. Domysli si, aký chaos sa rodí v mojej duši, v akých temnostiach žijem, ako nevidím pred sebou jasnej cesty. Niekedy neviem, čo si mám počať, lebo nemá ma kto viesť. V duši samý nepokoj. Už len verím v Tvoje modlitby, že budú vyslyšané.“

04. 12. 1956

„V noci mi niekto prišiel veľmi búchať na okno. A ja v tom vedomí, že ide ku mne, som sa tak veľmi zľakla, necítila som si vôbec nohy. Som z toho chorá a stále ma bolí hlava. Lekár povedal, že je to nervového pôvodu. Deti sú v nemocnici, žiaľ, rodina z Prešova ich ani nenavštívila. Nikto sa o nás nestará. Som z toho celá utrápená. Aspoň keby si Ty mohol prísť na návštevu. Ja sama nemôžem a s chlapcami sa bojím. Vieš, ako to na Jurka pôsobilo, keď sme boli pri Tebe. Trikrát mi odpadol a aj ja som veľmi ochorela na nervy.“

11. 09. 1957

„Aký žiaľ to je pre mňa, že Ty s nami nežiješ. V myšlienkach si stále s nami. Skoro denne rozprávame o Tebe, najviac Jurko, ktorý sa Ťa nemôže dočkať. Nevie pochopiť, prečo neprichádzaš domov.“



Úryvky z listov môjho otca z väzenia

04. 11. 1951: Korešpondenčný lístok

„Moje kmeňové číslo je 012499. Toto číslo treba písať na každý list. Balíky neposielať. O návštevu nežiadajte. Ja môžem písať iba raz za osem týždňov. Až mi povolia, napíšem Vám viac.“

09. 11. 1952

„Ty Emka moja, buď mi statočná a v každom prípade rozumná. V starostiach vytrvaj a nepoddávaj sa ani najmenšiemu zúfaniu. Len sa modli, aby si vedela vydržať. Príde aj ten čas, že sa k Vám vrátim a vynahradím Vám všetko.“

08. 12. 1952

„Prepáč, ale celý štvrťrok nedostaneš odo mňa list.“

07. 05. 1954

„Prvý list od Jurka čitateľným písmom ma mimoriadne potešil. Modlitby našich detí nech zvýraznia a okrášlia naše životy.“

23. 02. 1955: Popolcová streda

„Zbavili ma životného balastu, všetkých ilúzií o ľuďoch a svete. Oslobodili ma od hluku, spoločenskej konvencie a falše, márnivosti, slávy a mamony a dali mi hudbu tichých večerov cez čierne zrnká ruženca. Noci mi ukázali cestu k hĺbke života, k víťazstvu nad sebou samým, nad bolesťou a sklamaním. To je časť mojej meditácie. Pán Boh Vás opatruj a ochraňuj.“

01. 04. 1955: Veľká noc

„Vieme sa uspokojiť s tým trestom, v ktorom sme skúšaní Prozreteľnosťou Božou? A vieme trpezlivo a statočne niesť svoj kríž? Ja odpovedám, že áno, lebo na takých sa vzťahuje blahoslavenstvo.“

01. 06. 1955

„Buďte kľudní, pre nič sa netrápte, nebuďte ustrašení. Život si usporiadajte a spríjemňujte tak, aby ste nepociťovali žiadnu duševnú depresiu. Ten náš údel treba prijať bez reptania, lebo Božie cesty sú nevyspytateľné.“

06. 06. 1955

„Po mojom návrate neviem, či ostaneme bývať v Sabinove. To bude hlavne závisieť na Tvojom rozhodnutí. Od dnes Ti môžem písať len na dve strany.“

01. 07. 1955

„Veľa mojich známych odchádza na slobodu, ale nie domov, lebo ich sklamali manželky, ktoré tápu v nemravnom bahne. Manželov pošliapali, deti okradli od otca a sviatosť manželstva opustili a zahodili. Samému mi je ich ľúto, lebo sú to muži, ktorí prežili kus ťažkého života za mrežami a pri ich radosti zo slobody sa im dostalo bezcitného, tvrdého úderu pre ich ďalší život. Na druhej strane vysoko hodnotím Tvoju oddanosť ku mne. No ja verím, že už nebudeš na mňa dlho čakať. Potom osobne pochopíš a sa presvedčíš o mojej čistej, úprimnej a oddanej láske voči Tebe a deťom.“

Korešpondenčný lístok z väzenia. Nechýba pečiatka „Cenzúra“.

27. 07. 1955

„Rozmýšľal som o Vašej návšteve, ale pre Vás by to bola veľmi veľká námaha a spôsobilo by Vám to príliš značné finančné zaťaženie. Myslím si, že je múdrejšie od nej upustiť. Pán Boh dá, že nám bude dopriane trvalé stretnutie.“

12. 08. 1955

„I keď môj trest je tvrdý a neúprosný, ba až výkričníkom môjho života, našiel som v ňom mnoho poučenia a zachytil veľa psychologických momentov, ktorými obohatím Váš život. Dúfam a som presvedčený, že spoločne prežijeme ešte krásny život. Pán Boh dopustil na nás utrpenie, aby nás vyskúšal ako železo v peci, aby skúšal našu trpezlivosť, lebo všetko pochádza od neho, teda aj tento náš údel.“

02. 09. 1955

„Len nebuďte smutní a verte v môj skorý návrat. Všetko bude ešte v lepšom poriadku, než bolo. Len majte trpezlivosť a chráňte si svoje zdravie. Neboj sa, duša moja, ešte nie je po manželstve, ešte máme dlhý život pred sebou. Je len na nás, aby sme si ho pripravili a nie spreneverili, čo si myslím, že je vylúčené. Vo všetkom hľadajme len čestnosť. Radšej trpieť, než byť nečestný alebo nečestná.“

17. 09. 1955

„Celkovú výšku a hĺbku duše človeka najlepšie vyhodnotí ten, kto prežije tŕnistú cestu životom. Nič na svete nie je zbytočné, nič bez dôsledkov. Nakoniec sa všetko pominie, lebo všetko má svoj začiatok a koniec. Tak ako nezastavíš silu vetra, tak ako nezvlníš more a nezabrániš lúčom slnka, aby svietili, tak nikto nezastaví moju oddanú lásku k Vám, plnú objatí a hrejivých dotykov môjho srdca, moji najdrahší.“

10. 10. 1955

„Ivanko môj, som veľmi rád, že usilovne cvičíš na husliach, lebo hudobné vzdelanie je reč, ktorá spríjemňuje a ukľudňuje rôzne strasti života a vie ho vysoko povznášať a dopĺňať. Jurko môj, aj Tebe vďačím za Tvoje milé riadky. Priam sa teším, že si začal cvičiť na klavír. Zvlášť v začiatkoch buď trpezlivý, húževnatý a vytrvalý a dopracuješ sa krásnych výsledkov, ktorými obohatíš svoj život a pritom veľmi potešíš svojho otecka, ktorého až budeš poznať a mať pri sebe, plne pocítiš jeho hrejivé otcovské srdce. Už to nebude dlho trvať a ja sa k Vám vrátim. Aké to bude krásne, keď Ty, Jurko môj, budeš hrať na klavír a Ivanko na husle. Budeme žiť veselo a vzájomne si spríjemňovať náš rodinný život.“

16. 10. 1955

„Ako píšeš, znova Ťa prekvapila banka s dlhom. Veď aj ten dlh v banke pomaly dáme do poriadku. Vo veci sa zariaď podľa listu, v ktorom som Ťa o finančných záležitostiach informoval.“

8. 11. 1955

„Mamička naša, veľmi ma zamrzelo, keď som sa dozvedel, že si bola taká zúfala, že Ti už ani nezáležalo na vlastnom živote. Nemyslíš si, že je to ťažký a až veľmi ťažký hriech, keď Pán Boh dopustí kríž a ten by sa mal zbabelo odhodiť? Je to pri najmenšom rúhanie sa voči Prozreteľnosti Najvyššieho. Nemôžem si pomôcť, musím Ti to prísne vyčítať! Spomeň si, čím väčší kríž a údery dostával Jób, tým viac sa oddával do Božej vôle. Ja myslím, že som toho viac prežil a prežívam, o čom sa dozvieš až doma, ale nikdy ma nenapadol takýto skutok. Moja viera je silnejšia, než pokúšanie démona. Pán Boh dopúšťa, ale neopúšťa.“

6. 12. 1955

„Mimoriadne Ťa prosím, mamička moja, dávajte na seba pozor, lebo Vaše zdravie je aj mojím zdravím. Veď celé moje odlúćenie a s tým súvisiaci život patrí len Vám. Až raz budeme všetko hodnotiť, dokonale spoznáš výšku môjho mravu voči Vám. Aj v tomto prostredí žijem len pre Vás, lebo môj vzťah k Vám je úprimný, čistý, srdečný, ničím nefalšovaný a len Vám patriaci a oddaný.“

8. 12. 1955

„Teraz niekoľko slov k Ivankovi. Syn môj, kladené sú na Teba značné povinnosti a sem tam sa Ti zdá, že ich ťažko zvládaš. Nepoddávaj sa takýmto predstavám, ale naplno sa so svojimi rozumovými schopnosťami vlož do štúdia. Buď usilovný, svedomitý a všetko ostatné sa zrodí a príde. Pán Boh Ti pomáhaj. Tvoje snahy a dobré výsledky spríjemnia aj môj ťažký život v tomto mojom prostredí. Až sa vrátim, plne Ťa odmením a budem Ti nápomocný nielen ako otec, ale aj ako dôverný priateľ.“

Ručne maľovaná pohľadnica z väzenia.
Ručne maľovaná pohľadnica z väzenia.
Ručne maľovaná pohľadnica z väzenia.

13. 12. 1955

„Syn môj, drahý Jurko. Veľmi pekne Ti ďakujem za milé riadky. Je to od Teba milučké, že si na otecka tak pekne spomínaš a pritom v modlitbách dávaš zo svojej čistej dušićky prosebný hlas za svojho otecka. To, o čo si ukrátený v spolužití so mnou, plne Ti vynahradím, až sa vrátim medzi Vás. Najväčšia moja vnútorná bolesť je tá, že žijete a rastiete bez mojej prítomnosti. Ver, syn môj a viera Ťa uzdraví v Tvojich túžbach po spoločnom ďalšom našom živote. Mamička moja drahá, buď im plne na pomoci vo všetkom. Priam sa detsky teším, až Ti budem vyrovnávať, hladkať a priam odoberať Tvoje vrásky.“

25. 12. 1955

„Je prvý vianočný sviatok, pre nás najtvrdšia škola života, ktorú prekonávame na pozemskej púti tohto sveta. Môže byť človek bohatý do najširších rozmerov s rôznymi radovánkami, ale ak nemá lásku, nič nemá. My tu lásku máme, čo veľa ľudí na svete to pravé bohatstvo lásky postráda. Za to buďme vďační Bohu, že práve na Vianoce, i keď sme od seba neprekonateľne vzdialení, dostáva sa nám tej lásky vo forme vianočného daru.“

2. 1. 1956

„Emka moja, chceš, aby Tvoja duša patrila len mne. Ja si to vysoko vážim a ctím. Takýto kapitál telesnej a duševnej čistoty Ti prinesie plnosť odmeny nielen na pozemskej púti života, ale aj pred Bohom. Keď počúvam o rodinných katastrofách mojich spoluväzňov, o to viac si to vážim. Zvlášť teraz, keď mravnosť niektorí berú tak ľahkovážne. Tak, ako sa Ty obetuješ pre mňa, tak aj ja v plnej miere žijem pre Vás, pre Váš krajší život, pre Vašu spokojnosť. Chcel by som Vás prijať do svojho náručia a zaceliť Vám všetky rany a tiež dopriať Vám ešte veľa krásneho a plného života. Ja verím, že tomu tak bude, lebo toho, kto zachováva Božie príkazy a ich plní, Pán Boh neopustí. Píšeš mi, že kedy už príde úsvit nášho života a či vôbec príde? No nedívaj sa do noci, ale podívaj sa do každodenného dňa, ktorý ožiaruje svetlo slnka. Ono osvieti každý kút a ohreje ho lúčom šťastia a pokoja. Pán Boh Vás ochraňuj a opatruj.“

13. 1. 1956

„Ďakujem Ti, Emka moja, ktorá vychovávaš naše deti, vysvetľuješ im a spomínaš na mňa, akého mali otecka. Tebe patrí plná vďaka, ktorá sa raz premení, a to už dlho trvať nebude, na oddanú, čistú, úprimnú a potešujúcu lásku v našom ďalšom spoločnom živote. Plne chápeš našu prísahu, keď sme kládli prsty na umučeného Spasiteľa a sľubovali si vernosť v šťastí i v nešťastí. Áno, teraz je na Teba vložená skúška v nešťastí, ktorú statočne znášaš, lebo chápeš, že život neprináša iba krásy, ale aj skúšky spojené s bolesťou, a to sú tie hodnoty, ktoré siahajú až do večnosti. Až sa vrátim, dám Vám celé moje ničím nezaťažené srdce. A naviac, zostáva u mňa aj neochvejná láska ku blížnemu, čo veľa väzňov ma nevie v tom pochopiť.“

17. 1. 1956

„Ďakujem za príjemný list. Neviete si ani predstaviť, aký je to príjemný pocit, ba priam radosť, keď pri fáraní z bane známi väzni oznamujú, kto dostal list a medzi inými počujem aj svoje meno. Celý umazaný do nepoznania sa ponáhľam do izby, kde na mojom lôžku leží ozdoba – list z domova – od mojich najdrahších. Po dlhej dobe pán prezident vo svojom vianočnom posolstve sa priaznivo dotkol aj takých, ako som ja. Ivanko a Jurko, žite v bratskej znášanlivosti, lebo onedlho sa k Vám vráti Váš otecko, ktorý Vám doplní všetko, o čo ste boli ukrátení.“

22. 1. 1956

„Ležím v nemocnici. Utrpel som úraz. Na ľavom ramene mám zlomenú kľúčnu kosť. Bol som zavalený, našťastie, lekári hovoria, že za tri až štyri týždne budem zdravý.“

25. 3. 1956

„Teším sa, že Jurko s takým záujmom cvičí na klavír. Len nech sa snaží a zanedlho mu ho kúpim.“

13. 6. 1956

„Ani si neviem predstaviť tých našich muzikantov, keď mi tak raz obalia moje srdce a ustarostenú dušu do melódií vznešenej a radostnej hudby.“

24. 8. 1956

„Vidím, mamička, že plne dbáš o výchovu našich synov, aby sa nedostali do zlej spoločnosti. Mladí ľudia, keď sa dostanú na šikmú plochu, je už potom veľmi ťažko ich dávať na správnu cestu. Povedz im, že tie moje časté pripomienky o chovaní nech si vezmú k srdcu a podľa toho nech sa aj správajú a držia.“

16. 8. 1959: Návšteva v Leopoldove

„Ako som Vám písal, požiadal som o návštevu medzi 16. – 30. augustom. Domnievam sa, že návšteva mi bude povolená v sobotu 29. augusta, o čo sa ešte osobne chcem pričiniť. Na jedno Vás upozorňujem. Keď pricestujete, dostavte sa ihneď do čakárne pred väznicou, kde si vyžiadajte číslo poradia, aby ste sa nemuseli unavovať čakaním po náročnej ceste, ktorú budete mať za sebou a pred sebou. Milovaní, na návštevu mi príďte očistení od všednosti hriechu, aby Váš dych bol čistým osviežením pre moju dušu, ktorá už pomaly desať rokov žízni po sviatostiach. Osobne mimo spomínaného sa teším na Vaše živé pohľady a na Vaše živé slová. Na ceste ku mne Pán Boh Vás ochraňuj a opatruj.“

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1316-vazen-totality#k

^ hore na obsah ^


Záver

Všetkým šľachetným ľuďom, ktorí riskovali svoju existenciu a nebáli sa nám v týchto ťažkých časoch pomôcť, z úprimného srdca ďakujem. Dobrý Boh nech ich odmení!

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1316-vazen-totality#z

^ hore na obsah ^


Bibliografia

  • Dobiáš, R. : Triedni nepriatelia III. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2010, str. 339 – 347.
  • Zubko, P. : Dejiny Košického arcibiskupstva V, Dejiny Košickej cirkvi v prameňoch (1803-2006). Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2006, str. 439 - 442.
  • Dobiáš, R. : Sága rodu Vráblovcov, In: Naše svedectvo, roč. 9, čís. 4/2008, str. 10-17.
  • Borovský, B. : Verdikt – nepriateľ socializmu, In: Slovenský denník, roč. I, čís. 159/1990, str. 4.
  • Maskaľ, R. : Juraj Vrábel – väzeň totality (1950 -1960), In: Svedectvo, roč.20, čís. 4/2010, str. 10.
  • Vrábel, J. : Väzeň totality, In: Svedectvo, roč. II, čís. 9/1993, str. 10.
  • Vrábel, J. : Väzeň totality, In: Svedectvo, roč. IV, čís. 1/1995, str. 6-7.
  • Vrábel, J. : Utrpenie otca bolo aj našou bolesťou, In: Svedectvo, roč. 6, čís. 11/1997, str. 21.
  • Dancák, F. : Ďalšie svedectvo, In: Slovo, mesačník gréckokatolíckej cirkvi, roč. XXIII, čís. 1/1991, str. 16.

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1316-vazen-totality#b

^ hore na obsah ^

Komentár Ctirada Mašína

Ctirad Mašín bol synom dôstojníka československých légií v Rusku, ktorého neskôr za účasť v proti-nacistickom odboji popravili Nemci. Ctirad, identifikujúc sa s odkazom svojho otca, sa stal spolu s bratom Jozefom zakladateľom protikomunistickej jednotky. Za pokus o ilegálne prekročenie štátnej hranice bol odsúdený na 2,5 roka žaláru v jáchymovských uránových baniach. V roku 1954 sa mu spolu s bratom Jozefom a Milanom Paumerom napokon podarilo utiecť do USA, kde sa pridali k špeciálnym jednotkám. Mali v úmysle vrátiť sa do Česko-Slovenska ako parašutisti. Ctirad je okrem iných držiteľom vyznamenania Zltej lipy ministra obrany Českej republiky.

Redakcia Priezor.com uverejňuje komentár Ctirada Mašína, adresovaný v korešpondencii Jurajovi Vráblovi mladšiemu, v necenzurovanej podobe a tento komentár vychádza vôbec po prvýkrát na našich stránkach:

Vážený pane!

Přečetl jsem Vaší knížečku „Väzeň totality“. Musím říci, že osud a utrpení Vaší rodiny se mě dotknul více než mojí vlastní. Podobné zkušenosti s inženýry lidských duší měly statisíce rodin po celém světe.

Vaší knížku budu doporučovat všem, kterým není jasno proč debata s levičáky všeho druhu, která není ztrátou času, je podříznutí chrtanu nebo dobře umístená kulka. Po přečtení Vaší knížky znovu trpce lituji, že jsem jich neodpravil daleko více.

Motivován Vaší knížkou by měl být každý rovně myslíci člověk schopen podřezávat ty Honzátky, Filipy, Ransdorfy, Grebeníčky atd. celý den a zkrátit polední přestávku na polovinu.

Váš Ray Masin

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1316-vazen-totality#masin

^ hore na obsah ^

Zábava