Smrť sa volá Engelchen (Ladislav Mňačko) [kompletný obsah – Igor Cagáň]

Igor Cagáň: Smrť sa volá Engelchen [kompletný obsah]

Na stránkach Priezor.com publikované so súhlasom autora.

Dátum spracovania: 26 - 30. 05. 2007;

Z knihy: Mňačko, L.: Smrť sa volá Engelchen. Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava 1960, 248 s., II. vydanie, 10 000 výtlačkov;

Žáner: román;

Miesto a čas deja: moravsko-slovenská hranica a okolité hory, Zlín, Ploština a iné kopanice + nemocnica; posledné mesiace SNP a druhej svetovej vojny v roku 1945;

Zobrazenie: oslava partizánskych bojov a ich vraždenia; diabolizovaný opis nemeckého spôsobu vedenia vojny proti partizánom; duševná a materiálna stránka života partizánov; mýtizovanie činnosti odboja a zavádzajúce informácie o spolupráci s civilným obyvateľstvom; zideologizovaná proboľševická príprava mladých mužov v partizánskych oddieloch; príchod boľševických okupantov; citový vzťah jedného muža k dvom ženám v dvoch rozdielnych životných situáciách; psychická a fyzická rekonvalescencia ľudí bojujúcich vo vojne a ich blízkych;

Vystúpivších postáv: min. 58 / max. 60;

Odhadovaná dĺžka nepretržitého čítania: 8 hodín;

Štatistika: - 238 strán - max. 60 úderov x 38 riadkov - 2 min. / 1 strana


Život autora, Ladislava Mňačka, ktorý sa narodil na Morave v Zlínsku je poznačený jeho slepou osobnou vierou vo vykupiteľskú úlohu komunistického hnutia začiatkov dvadsiateho storočia a sledom osobných útekov. Po vzniku Slovenského štátu sa pokúsil utiecť do boľševického Ruska. Keď sa mu nepodaril útek na východ, hľadal východisko v úteku na západ cez nemecko-holandské hranice, začo bol uväznený v koncentračnom tábore (a napodiv? nebol splyňovaný ako iní? Židia). V roku 1944 sa mu podarilo z pracovného tábora utiecť a tak sa mohol zúčastniť vyčíňania boľševických sabotérskych banditov (Stalinových psov) na Slovensku v tzv. Slovenskom národnom povstaní. Z Mňačka sa stal zapálený komunista a počas najtvrdších rokov červenej totality bol šéfredaktorom viacerých ideologických novín. V čase, keď sa sovietsky a česko-slovenský režim začal otáčať chrbtom Izraelu v arabsko-izraelskom konflikte, ukázal Mňačko svoju pravú tvár, keď sa oduševnene zastával ž/Židov a Izraela. Židia sa pred komunistami stali razom v Mňačkovom živote prednejší, akoby objavil nové hodnoty a sympatie (alebo len naplno vyjadril tie svoje pôvodné?), ktoré stáli za jeho angažovanosťou v Povstaní, označovanom tiež za „slovenské národné“. Mňačko sa zároveň prejavil nielen ako boľševik, židofil a sionista, ale i ako oddaný čechoslovakista, keď vystupoval proti osamostatneniu sa Slovenska po páde totality – za svoje bydlisko si pohŕdavo vybral Prahu.

Dielo Smrť sa volá Engelchen pochádza z obdobia jeho plamenistého boja za vízie komunizmu, je preto politicky najväčšmi angažované, a aj preto bolo právom minulým režimom považovaného za jeho najvýznamnejšie a najprekladanejšie dielo (vyšlo v 15 jazykoch). Hodnotenie postáv je bipolárne, zatiaľ čo Nemci sú považovaní za zlo, boľševici, banditi, partizáni a Židia zas za priateľov, dobro a vykúpenie. Mňačko v diele pasuje banditov SNP za gerojov, prisudzuje im spravodlivé rozhorčenie a oprávnenie konať v mene slovenského národa.

Mňačko však neúmyselne dopúšťa, aby sa čitateľ dozvedel o pravej povahe a praktikách partizánskeho nečestného boja, jedine ktorého dôsledkom bolo vypaľovanie slovenských dedín na výstrahu Nemcami.

Kľúčovým miestom deja je Ploština, ktorá bola Nemcami vypálená práve kvôli vyčíňaniu boľševických partizánov v okolí.

Mňačko týmto dielom brilantne odvádza pozornosť naivného a citlivého čitateľa od miest porovnateľných, ba strašnejších masakier civilného obyvateľstva, ktoré mali Mňačkom zbošťovaní partizáni a boľševické odriady Slovenského národného povstania priamo na zodpovednosti – ako napríklad masakru v Sklenom, Sklabini či v Kováčovej.

Považujem za svoju povinnosť preto čitateľa púšťajúceho sa do čítania tohto politicky angažovaného diela vystríhať pred jeho neobjektívnou subjektívnosťou a ideologickou typyzovanosťou postáv. Zároveň chcem čitateľovi dať súbežne s týmto dielom do pozornosti výpoveď svedka masakry slovenského civilného obyvateľstva v Sklabini partizánmi, Msgr. Josefa Pössa:

O strašných udalostiach v jeseni 1944 v mojej fare Sklené môžem z mojich zážitkov pod prísahou referovať nasledujúco:

(...)

Bolo neskoré popoludnie dňa 20. septembra keď prišli do dediny celkom iné skupiny partizánov a tiahli až k meštianke v hornej dedine. Teraz mali aj ťažké zbrane, delá a podobné. Ja som o tom veľa nevedel. Pri tejto príležitosti som videl aj prvých ženských partizánov. Tento nástup vyvolal naše obavy. (...)

Boli sme pevne presvedčení, že budeme nasadení k zemným prácam a že sa večer znova vrátime domov. Pri strážnom domčeku v blízkosti „rovinného lesa“ vlak zastavil. Otvormi nákladného železničného vagóna sme videli, ako bolo z niekoľkých vagónov vybraných približne 20 až 30 mladých, silných mužov. Boli vybavení krompáčmi a lopatami a odvedení do lesa, kde na úpätí úbočia vedľajšej koľaje, ktorá videla k poľnému letisku, začali kopať.

S nami šiel vlak niekoľko sto metrov ďalej, aby sme nemohli ten priestor vidieť. Nálada vo vagóne – bolo nás približne 45 chlapov – bola veľmi stiesnená. Pamätám sa, ako jeden chlap povedal: „Teraz budeme asi odstrelení. Je len dobré, že tu máme farára. Ešte nám môže dať požehnanie, a potom v božom mene.“. Skoro nato sa otvorili dvere a museli sme vystúpiť. Aj ďalší vagón sa otvoril, chlapi vyšli von. Tam som videl môjho otca a snažil som sa k nemu dostať. V trojstupoch sme šli naspäť ta, kde prví kopali.

Tu sme hneď spozorovali, že náš masový hrob bol pripravený. Muži, ktorí kopali, stali v jame. Bola približne 8 m dlhá, 1,5 široká a 50 až 60 cm hlboká. Muselo nás tam skočiť približne 60 mužov. Približne v 6 až 8 metrovej vzdialenosti boli okolo hrobu postavené 4 ľahké a jeden ťažký guľomet, ktoré na nás mierili.

Teraz sme vedeli, že udrela naša posledná hodiny. Všetci sme boli v prvom návale hrôzy ako ochromení. Chlapi začali prosiť a nariekať. To ale nepomohlo. Rus, oblečený v koženom úbore dal znamenie, guľomety začali strieľať. Ja som pri prvom výstrele padol a čoskoro som bol zakrytý mŕtvymi a ranenými. Počul som ale všetko, čo sa hovorilo. Na popísanie hrôz týchto chvíľ mi chýbajú slová. Myslím si, že ani peklo nemôže byť horšie. Salvami guľometov bol väčšina chlapov zastrelená, alebo ťažko ranená. Tí ktorí ukazovali ešte známky života, boli zabití jednotlivo ručnými granátmi alebo samopalmi. Hlavy väčšiny boli tak rozbité, že sa neskôr nedali identifikovať vôbec alebo len na základe útržkov šiat.

Mňa samého doteraz trafil len úlomok ručného granátu a cítil som, ako po mne stekala krv. Vedľa mňa jeden ešte asi žil, pretože ešte raz bolo počuť: „Tam sa ešte jeden hýbe.“. Znova bol počuť výstrel. Náboj letel tesne vedľa mojej hlavy a preletel cez moje ľavé predlaktie.

Predtým som ešte počul pána Stanzela, ktorý mal ženu Slovenku, aby ho vypustili, pretože je Slovák. – Odpoveď: „Čo, ty švábska sviňa.“, tresla rana z výbuchu ručného granátu a bolo po ňom. (...)

Msgr. Josef Pöss

Obsah:


  1. Epizodická charakteristika postáv
  2. Zhustený dej podľa kapitol


Epizodická charakteristika postáv

* Symboly a pred menami postáv označujú hlavné mužské a ženské postavy románu, zatiaľ čo symbol † pri mene postavy označuje, že postava počas alebo na konci deja románu zahynula.


  • Banditský odboj:

Voloďa – hlavná postava, rozprávač, postrelený, 24-ročný, dobre po nemecky rozprávajúci partizán; toto meno dostáva od veliteľa partizánskej skupiny („odriadu“) – od Nikolaja; Počas výsluchu zajatého nemeckého kapitána o sebe prezrádza: „To nič. Som iba lästiger Ausländer, ak viete, čo to je. Žil som v Drážďanoch pol roka, vyhrával som v pajzli, o ktorom ste sotva čo počuli – volal sa Café Atlantic – hral som na gitare podobným lästige Ausländerom, ako som bol sám...“ [str. 84]

Marta Goldová † – židovka, kt. spávala s Nemcami, aby od nich získala informácie potrebné pre partizánsky odriad, v ktorom pôsobil aj Voloďa; po vojne je zničená, ľutuje, že neskončila ako ostatní židia – v Oswienčime; navštívi Voloďu – svoju bývalú lásku – v nemocnici a klame mu, že odchádza do Kanady, ale v skutočnosti spácha samovraždu: otrávi sa morfiom; Voloďa ju opisuje, keď ju prvý raz zbadal u Nikolaja v stane: Vlasy mala ryšavé, bielučkú tvár, akú mávajú iba červenovlásky. Mala na sebe lyžiarsky úbor, všetko prvotriedne, šponovky, sveter, lyžiarske topánky... [str. 41]; Voloďa ju nežne nazýva: prehriaty alabaster, alabastrová Venuša, hebká ako angora [str. 109], ploštinská madona; Nikolaj o nej prehlásil: „Marta vie, čo robí, prečo trpí. Robí najťažšie, čo môže robiť žena v odboji!“ [str. 131]; celý jej osud je biedny v tom, že sa nechá „...oblapkávať, sliniť, biť, ponižovať od chrapúnskych nemeckých majorov a plukovníkov...“ [str. 131]

Nikolaj, Koľuška † – jeden zo 4 Rusov, kt. zoskočili padákom na povstalecké územie; veliteľ partizánskej skupiny – odriadu; 24 ročnému partizánovi dáva meno Voloďa; priamy, tvrdý, rozhodný a spravodlivý; sám sa zastrelí, keď zistí, že po nešťastnom výbuchu pancierovej pästi nemá šancu na prežitie;

Oľga – Nikolajova milá; spojka medzi Ploštinou a štábom partizánskej brigády; Oľga bola zo Smolenska, študovala inžinierstvo, Nemci ju s tisícmi jej družiek navagónovali do dobytčiakov a odvliekli do otroctva, slúžila v akejsi reštaurácii, ušla stade, prešla celým Nemeckom, a tu, na hranici, natrafila na partizánov. Vtedy boli ešte len šiesti, samí Rusi, ktorí zoskočili padákmi... Bola pekná, plná, dokonale urastená Ruska, pružná ako mačka, čiernovlasá, s uhľovými, ohnivými očami, mala na sebe zelenú rubašku, tmavomodrú sukňu, na nohách mäkké čižmičky. Popri svojej až detskej naivnosti bola mimoriadne vzdelaná, vyznala sa v kadečom. Obľúbila si ma, lebo sa so mnou mohla rozprávať o literatúre, o hudbe, vlasti ani nie tak rozprávať, ako škriepiť sa a zlostiť. [str. 142]; po Nikolajovej smrti sa spustila s Alexom;

Fred – Voloďov kamarát partizán, študent; kryje ho počas prechodu ulicou, keď Voloďu postrelia; Fred si myslí, že iba do nohy; v skutočnosti je to syn inžiniera Kubisa – člena NSDAP, – o ktorom sa vie, že údajne padol za Veľkonemeckú ríšu na východnom fronte – miesto toho sa pridal k partizánom; celým menom Alfréd Kubis, 20-ročný; Voloďa o ňom vraví: Aký krásny chlapec býval, flegmatický, vždy v dobrej nálade, frajer, sukničkár, pôžitkár, posmešník, lotrík, samopašné decko odriadu. Lipli sme na sebe, v zlých chvíľach sme boli bok po boku, delili sme sa o jedlo, o deku, o poslednú cigaretu. Kadečo navystrájal, Nikolaja neraz nazlostil, ja som ho vždy bránil, vraj takí bývajú dobrí, takých len tak hocičo nevyvedie z miery. [str. 114]; po Nikolajovej smrti sa zúčastnil na partizánskej rade, ktorej bol právoplatným členom, ale zabudol, že má strážiť Baťu a Machů – Grišenka ho odsúdil na smrť, ale poprava sa kvôli slabej morálne mužstva nepodarila a Fred prežil;

Karol † – keď komando podpaľovalo Ploštinu, on ležal s Martou v kríkoch; po tom, ako túto strašnú zvesť zvestoval vracajúcej sa Petrovej bojovej skupine, zblaznel a spáchal samovraždu;

Alex – Griška ho ako nový veliteľ odriadu po Nikolajovej smrti poveril zorganizovaním popravčej čaty šiestich mužov, ktorá mala zastreliť Freda, pretože nepostrážil zradcov Baťu a Machů, ale zlyhali: ani jeden z mužov nevystrelil;

Dmitrij, Dmitruška, Dimitrij, Miťka, Mitenko – jeden zo 4 Rusov, kt. zoskočili padákom na povstalecké územie; „náš slávik“ [str. 161] – často spieval ruské bohatierske piesne, ktoré zdvíhali mužstvu náladu; nerád zabíjal Nemcov, ale keď musel, vzal pri moste guľomet a kryl chrbát druhom; zastal sa tiež Freda, keď ho Peter chcel ihneď obesiť a tiež Petra udrel päsťou, keď sa chcel vzdať Nemcom;

Taras – mohutný chlap, bývalý letec, teraz člen partizánskeho odriadu;

rapavý Griška, Grišenka – jeden zo 4 Rusov, kt. zoskočili padákom na povstalecké územie; po Nikolajovej reorganizácii odriadu jeden z veliteľov bojovej skupiny; po Nikolajovej smrti ho partizánska rada volí za veliteľa celého odriadu; od Nikolaja sa líši tým, že dá na rozhodnutie väčšiny;

Peter – srbský partizán, ktorý vezme po akcii mŕtvemu generálovi aktovku, v ktorej – ako sa neskôr ukáže – sa nachádzajú prísne tajné nemecké dokumenty; aktovku Nikolaj predá piatim Rusom; po Nikolajovej reorganizácii partizánov sa stáva jedným z veliteľov troch bojových skupín odriadu; Voloďa o ňom povedal: Je chlapák, vie vystrájať husárske kúsky, bije Nemcov z hlbokého presvedčenia, ale v mojich očiach je gangster. Gangsterský typ, všetkým, zjavom, chladnokrvnosťou, správaním sa, vystupovaním, srdcom. Nepozná väčšej potechy na svete ako zbraň v ruke. [str. 92]; keď nástojí na Fredovej smrti, Voloďa ho znenávidí; vedie bojovú skupinu, ktorú Griška poveril odlákaním jagdkommánd;

červený Lojzík – „špecialista na individuálnu prácu“; keď sám vyhodil do vzduchu nemecký „muničák“, tak to pred ostatnými partizánmi iba sucho skonštatoval, akoby nešlo o nič výnimočné; inak vyhadzuje do vzduchu mosty a vlaky; prezlečený za kominára spustil do budovy gestapa časovanú bombu;

Ondrák – partizánska spojka, prepravuje správy cez hranice; Voloďa mu nesie správy od Marty;

Ládik – partizán, kt. sa pýta Voloďu: „...a je to pravda, že v komunizme budú všetky ženy spoločné?“ [str. 79]; „Aj tak ju [pozn.: Ploštinu] neobránime, ak raz prídu Nemci.“ [str. 153]

šofér Vytiska – v špeciálne upravenom aute s dvojitým dnom pre zbrane vozí Nemcom drevo na kúrenie, ale spolupracuje s partizánmi;

Vasil † – domovník u Kubisa; keď prijíma Voloďu s Vytiskom u Kubisa, pred nemeckou strážou sa tvári, že pohŕda Čechmi a vraví, že sú horší ako židia: v skutočnosti aj on spolupracuje s odbojom; Nemci mu po prezradení oddelia hlavu od tela; zistí sa, že to bol český dôstojník, kt. v štyridsiatom prvom zoskočil na moravské pohraničie padákom;

Lojza – vyslúžený vojak, ktorý nám vždy rozprával o svojich úspechoch v guľometnej cvičnej paľbe [str. 179]; počas nebezpečnej akcie sa mu zasekne guľomet a opraviť ho musí až Nemec Willi;

Ondrej, Ondrík – slovenský partizán; Guľka mu vbehla nad lakťom do tela a vybehla pod ľavou lopatkou a nenarazila na kosť [str. 205]; je veľmi statočný, pretože napriek zraneniu stačí so zvyškom bojovej skupiny unikať nemeckému stíhaniu jagdkommada;

Jarda † – počas rozruchu, ktorý vypukol po výbuchu pancierovej päste v hlavnom partizánskom tábore, opustil svoju stráž, a preto ho čerstvo zvolený Grišenka za veliteľa odriadu popravil na mieste svojím „naganom“ dvoma ranami;

Franta † – spolu so 4 ďalšími partizánmi z Petrovej bojovej skupiny sa počas úmornej štvanici vzbúri a odmietne vstať zo senníku a pokračovať v úteku; nakoniec Petra odprosí a bez troch vzbúrencov pokračuje v úteku so zvyškom skupiny; hynie v boji;

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1233-smrt-sa-vola-engelchen#bo

^ hore na obsah ^


  • „Zradcovia“ banditského odboja:

Baťa a Machů – jeden ukradol bicykel a sedel v Kunčičkách a druhý sedel za šmelinárstvo v Hradišti; pridali sa k partizánom, ale v skutočnosti pracovali pre gestapo a pri prvej príležitosti, keď ich Fred nestrážil, utiekli z Ploštiny, aby udali kopaničiarov pomáhajúcich odboju; kvôli nim vyhorela Ploština;

Jozef Konečný † – Pospíšil prezrádza jeho meno – identifikuje ho ako udavača z dediny, ktorý má na svedomí smrť piatich partizánov; Paholok a bedár, ponevieral sa v noci po dedine a zbadal vojsť do krčmy niekoľko podozrivých tieňov. „Richtár, telefonuj po žandárov, v dedine sú banditi!... Ak nezatelefonuješ, richtár, oznámim žandárom, že si pomáhal partizánom.“ [str. 163]; partizánsky súd ho odsúdi na trest smrti obesením a stoličku mu podkopne vlastný brat, ktorý sa vzápätí pridá k odboju;

Pospíšil – veliteľ žandárskej stanice v Brode, ktorého vypočúva Voloďa v súvislosti so smrťou piatich partizánov;

inžinier, parteigenosse Kubis † – „fanatický nemecký inžinier“; čelný funkcionár zlínskej pobočky NSDAP; vedie tiež zvláštne oddelenie v Baťových závodoch a u neho spáva Marta; jeho syn Alfréd údajne padol na východnom fronte a on, ako dobrý vlastenec často oplakáva jeho fotografiu: v skutočnosti však jeho syn žije a pridal sa pod menom Fred k partizánom; potom, ako zradca Baťa spozná Freda v horách, Kubisa zabijú esesáci a po smrti ho obesia pred Baťovu fabriku v Zlíne;

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1233-smrt-sa-vola-engelchen#zbo

^ hore na obsah ^


  • Nemci:

Martin a Willi – dvaja Nemci, dezertéri, ktorých prenasledujú nemeckí poľní žandári; zachráni ich Petrova bojová skupina; najskôr ich chcú zabiť, potom ich využívajú na nosenie guľometov, a neskôr, potom ako Willi opravil guľomet v nebezpečnej akcii sa obaja stali rovnoprávnymi členmi jednotky; Jeden bol lekár z Kielu, druhý učiteľ z Halle. Martin, ten menší, bol dakedy sociálny demokrat. Willi, robustný chlap, ktorého nezmohli ani útrapy, ani hlad, bol členom NSDAP. [str. 178]; po druhý raz zachraňujú partizánov, keď sa počas štvanice jagdkommanda zmocnia stráženého mostu a tým umožnia únik Petrovej bojovej skupine;

H. K. Frank – štátny minister; za polapenie partizánskej skupiny – Nikolajovho odriadu – pôsobiacej v blízkosti hraníc vypísal odmenu jeden milión korún;

Wilczik – vedúci armádneho oddelenia gestapa; pracuje pre neho Marta: cez posteľ odhaľuje čistotu nacistických ideí v samom srdci nemeckého vojenského velenia;

Engelchen – mladý veliteľ jedného z nemeckých jagdkommánd pod Skorzenyho velením, ktorý vyše týždňa prenasledoval Petrovu bojovú skupiny a ktorý nechal vypáliť Ploštinu; Voloďa sa ho po uzdravení vydáva hľadať, aby pomstil kopaničiarov;

Skorzeny – Voloďa ho zazrel u Kubisa, kde sa rozprával spolu s Engelchenom: Pozeral som s bojazlivosťou, premiešanou s rešpektom na robustného esesáka. Stál na schodoch, rozkročený, arogantne sa smial, šedivý ramenák mal podšitý drahou kožušinou, tvár mal červenú, zrejme od vypitého koňaku, vyzeral svetácky, arogantne sebavedome, na čele mal zahojenú jazvu. Nebezpečný chlap. Zaistil Hortyho uprostred jeho osobnej stráže, uniesol Mussoliniho z pevnosti Gran Sasso, vyznamenal sa obzvlášť na Ukrajine a vo Francúzsku svojimi krutými metódami v boji proti partizánom a svojou bezohľadnou surovosťou voči civilnému obyvateľstvu. Veliteľ jedného z najpovestnejších jagdkommánd, generál SS, obergruppenführer SS, nositeľ rytierskeho kríža s dubovou ratolesťou, mečmi a briliantmi, ktoré dostal po husárskom kúsku s Mussolinim. [str. 101-102]; po vojne ho hľadajú ho pátracie skupiny 4 armád;

Jagdkommando – „Hetzjagd je po nemecky štvanica. Kommando je označenie pre zvláštne, vybrané útvary so špeciálnym poslaním.“ [str. 198] Voloďa stretáva komando, keď vezie spolu s Vytiskom drevo inžinierovi Kubisovi: Boli v šedivých, nie čiernych, esesáckych uniformách, na výložkách a čiernych čiapkach mali smrtky, vpredu kráčali psovodi, vždy traja a traja, za nimi peší útvar a na konci oddiel jazdy. Ich veliteľ [pozn.: Engelchen], fičúrsky, mladý sturmbannführer kráčal vedľa útvaru a do kroku sa plieskal bičíkom po sáre. [str. 99] Komando sa skladalo z tridsiatich psov, deväťdesiatich mužov pechoty a štyridsiatich jazdcov; Skorzeny však disponoval viacerými takýmito komandami, ktoré mali spolu 1000 mužov;

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1233-smrt-sa-vola-engelchen#n

^ hore na obsah ^


  • Civilné obyvateľstvo:

Voloďova matka – „najlepšia matka na svete“; 60 km prejde pešo, aby videla svojho syna;

Matej – v zlínskej fabrike u Baťu rozširuje medzi zamestnancami komunistické letáky;

Benjamín † – Armén, ktorého privádza k partizánom horár počas štvanice; končí s prehryznutým hrdlom;

Zícha † – „starík“ z Ploštiny; v jeho dome spálilo jagdkommando 27 ploštinských mužov;

Tatárik † – jeden z obyvateľov Ploštiny, ktorého Nemci upálili;

Lída Slunečková – priateľka Machů; korešpondentka na riaditeľstve Baťovho závodu v Zlíne;

Andela – obyvateľka Ploštiny, u ktorej bývala Oľga;

Raškovci – ploštinská rodina, v ktorej sa ukrývala dva roky aj Marta, kým nešla do Zlína;

Raška – nevolený richtár Ploštiny, človek, ktorého všetci mali v úcte;

mamka Rašková – naša partizánska mať, veľká, odpúšťajúca [str. 239]; navštevuje Voloďu aj v nemocnici po vojne a svojou prítomnosťou mu mlčky odpúšťa udalosti z Ploštiny;

doktor Brázda, bielovlasý lekár – je to sympatický, mladý, ale už šedivý lekár, ktorý najskôr vyoperuje Voloďovi guľku z chrbta a neskôr sa o neho dôkladne stará: navštevuje ho dva razy za deň; Brázda posiela k Voloďovi sestričku Elišku, aby sa o neho starala najlepšie ako vie, pretože Voloďovo zranenie je miliónová rana

Eliška – sestrička v nemocnici starajúca sa o Voloďu, ktorý o nej vraví: Čistučká, naivná, chutná Eliška, skúsená a šikovná nemocničná sestra, dobrá pomocníčka doktora Brázdu. [str. 133]; Eliška prebúdza vo Voloďovi chuť po živote;

Helena – puritánsky prísna sestra, ktorá sa každých 16 hodín strieda s Eliškou pri Voloďovi v nemocnici;

krásne dievča, najkrajšie dievča na šírošírom svete – v pivnici, kde sa prebúdza po postrelení Voloďa sa mu prihovára a pýta sa ho, či ešte žije;

René Kroupa, pán Hennesy – potom, ako sa Voloďa prebudí v pivnici doňho pán Kroupa leje pálenku značky Hennesy, a Voloďa mu dáva podľa značky pálenky i meno; inak je to zbabelec, sám v povstaní nebojoval, ale sa skrýval, o čom svedčí aj skutočnosť, že v pivnici plnej žien a detí je to jediný prítomný muž; celý ustráchaný overuje situáciu vonku potom, ako začuje z pivnice streľbu automatu. Keď zistí, že vzduch je čistý a ulicami sa ženú iba „naši“, začína volať na slávu „Hurá“ a hľadá spôsob, ako dostať Voloďu na ulicu, aby sa mohol sám popýšiť pred davom tým, že zachránil ozajstného hrdinu. Voloďu nakoniec naloží na voz, ktorý ťahajú dva „mohutné štajeráky“ – je to voz jeho firmy: Zasielateľstvo, špedícia, sťahovanie nábytku. Nakoniec ho ľudia ubijú ako kolaboranta, pretože dedinčania si pamätajú ako bol poplatný Nemcom; neskôr chce vstúpiť do komunistickej strany a prichádza Voloďu prosiť o podpis, ktorým by mu potvrdil, že pomohol partizánovi – Voloďa ho vyženie;

Venca, Venoušek – syn jednej zo žien v pivnici, v ktorej sa prebudí Voloďa. V deji nie je priamo prítomný, ale Voloďa sa dozvedá, že mu vzal jeho automat, aby mohol sám Venca bojovať v povstaní;

Vencova matka – ako prvá zo skupiny kolektívneho hrdinu žien a detí v pivnici ostro vystúpi proti pánovi Kroupovi a označí ho za zbabelca, pretože on, na rozdiel od Voloďu a jej syna Venca, nebojuje;

Zdeno – Eliškin priateľ, ktorý je „totálne“ nasadený dakde ďaleko v Nemecku, a preto nemôže byť so svojou milou; keď sa vráti, Elišku ani nepozdraví, ich láska sa končí – bola to iba vojnová láska, ktorá nemá čo v miery robiť;

Jožina † – radodajka odriadu z Ploštiny; kvôli Voloďovej striedmosti v sexuálnom živote ho nazvala „panicom“; Nenáročná, nezničiteľná, žijúca len pre túto chvíľu, rozdávajúca všade, každému, kedykoľvek, kdekoľvek aspoň ilúziu lásky, aspoň trochu tepla. [str. 155]; práve svojou poddajnosťou a ľahkosťou bola prínosom pre mladých partizánov, ktorí občas potrebovali cítiť „lásku“;

Milka – jedno z Fredových kopaničiarskych dievčat;

Milka Pochylá – Petrova milá, za ktorou pri odchode z Ploštiny plače aj on, taký tvrdý chlap; po vojne si ju berie za ženu;

pán magister, lekárnik – pracuje v Zlíne a Voloďa k nemu častejšie chodieva pre lieh, aby mal Nikolajov odriad v horách čo piť;

Ploština – Strapatá Ploština. Domy obtočené nepravidelnými záhradkami, oplotené zašpicatenými latkami, strmé strechy pokryté čiernym šindľom, malé oblôčiky, v lete iste v každom kvitnú pelargónie. Potôčik ju rozdeľuje vo dvoje, okolo potoka hustá vrbina. Strmá cesta ide dolu svahom, cesta hrboľatá, kľukatá, vyčnievajú z nej veľké balvany. Taká je Ploština, stará, od vekov rovnaká, rovnaké domy, rovnaký, neľahký život, rovnakí ľudia. [str. 162]

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1233-smrt-sa-vola-engelchen#co

^ hore na obsah ^


  • Iné:

Armin Weiss †? – majiteľ knihy Die Forsythensage od Johna Galsworthyho, ktorú so sebou nosí nemecký kapitán; toho Voloďa vlastnoručne popraví ôsmimi ranami do hlavy;

Achtung, Bandengefahr [preklad: Pozor, partizáni] – nápis na tabuliach, ktoré rozmiestnili Nemci po horskom území, na ktorom pôsobil Nikolajov odriad sabotážnu činnosť, aby varovali vlastné jednotky pred nebezpečenstvom partizánskych oddielov;

kapitán Gold – Martin brat, žid z Kanady, navštevuje Voloďu v nemocnici, aby mu oznámil, že Marta sa zabila – vzala morfium a tiež mu od nej prináša;

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1233-smrt-sa-vola-engelchen#i

^ hore na obsah ^


  • Ďalšie postavy:

horár, richtár...

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1233-smrt-sa-vola-engelchen#dp

^ hore na obsah ^



Zhustený dej podľa kapitol


  • Noc víťazstva

    [9% z rozsahu]

  • „Každý boj je krvavým a ničivým meraním fyzických i morálnych síl. Komu na konci najviac z oboch zvyšuje, zvíťazí.“ (Clausewitz)

Dej sa začína Voloďovým vnútorným monológom (ja-rozprávanie), v ktorom sa dozvedáme, že „rádio popoludní hlásilo koniec vojny v južných Čechách“ a že on už šiesty deň leží v tej istej polohe – na bruchu – v nemocnici, pretože od pása dolu ochrnul a uvažuje o svojom stave:

Dolná časť môjho tela patrí neodlučne ku mne, som to ja, a nie som to ja, žijem, a nežijem, človek nemyslí nohami, myšlienky sa rodia v hlave, hlavu mám v poriadku, je živá, nabitá myšlienkami, želal by som si, aby to bolo opačne, aby nohy chodili a hlava nemyslela, aby som nemusel nič vnímať, na nič spomínať, nič cítiť. [str. 7]

Je mrzutý, pretože výhľad mu kryje „odporne šedivý zdrap papiera“ v nemocničnom okne, ktorý mal počas vojny slúžiť ako tienidlo, aby Nemci, ktorí sú v tomto propagandistickom diele démonizovaní, z diaľky nezahliadli budovu, v ktorej by sa svietilo. Papier je symbolom obmedzenosti, ktorú so sebou priniesla vojna, ale i jednotvárnosti Voloďovho pobytu v nemocnici. Stará sa tu o neho akási sestrička Eliška, ktorá ho má zajtra, tj. na siedmy deň, preložiť z brucha na bok na príkaz doktora Brázdu. Voloďa sa na to veľmi teší, pretože z doterajšej polohy nevedel zahliadnuť Elišku – svoju sestričku – o ktorej výzore dovtedy iba sníval.

V tejto časti Mňačko využije retrospektívu a Voloďa spomína na to, ako sa vôbec do nemocnice dostal: križoval ulicu a chrbát mu kryl kamarát Fred,

...a vtom som pocítil, že ma zrazil na asfalt chodníka nárazník lokomotívy, že ma nabrala do chrbta lyžica bagra... prvou mojou bláznivou myšlienkou bolo, že ma kopol slon... Bola to iba guľka, niklovaná, špicatá... [str. 9]

Prebúdza sa dolu bruchom na hŕbe uhlia v temnej pivnici, v ktorej sú ukryté ženy a deti. Akýsi muž – René Kroupa – doňho leje značkovú pálenku Hennesy, ktorú – ako vraví – ukrýval pred Nemcami pre svoju rodinu. Robí to z vypočítavosti, aby mohol byť oslavovaný ako veľkodušný záchranca vojnového hrdinu. Od mladého, „najkrajšieho dievčaťa na šírošírom svete“ sa zas Voloďa dozvedá, že ho dolu do pivnice zniesli „traja ozbrojení chlapi“ a že je postrelený do chrbtice. Kroupa lamentuje, že čo ak ho tu s nimi nájdu Nemci a vonku sa ozýva streľba. Voloďa reflexívne siaha po svojom automate, ale zisťuje, že si ho vzal istý Venca, ktorého matka je prítomná v pivnici, aby mohol vyjsť von bojovať. Kroupa sa po výsmechu od prítomných žien odváži overiť situáciu vonku – vzduch je čistý, vonku sú iba „naši“, a tak teraz pán Hennesy prevoláva na slávu víťazstva osloboditeľov „Hurá“, i keď – ako si pamätajú ženy – býval poplatný Nemcom. Voloďu vynáša von, nakladá na svoj firemný voz a odváža ho do nemocnice. Ulicami sa predierajú iba ťažko, pretože všetci – hlavne dievčatá a ženy, živelne vítajú Červenú armádu, ktorá sa od Nemcov líšila:

Boli celkom, celkom iní ako Nemci, ktorých tu ľudia šesť rokov vídali rozdrapovať sa. Odlišovali sa od nich všetkým. Kráčali ľahkým, rýchlym, celkom neparádnym krokom, tváre mali od prachu sivé, uniformy špinavé, rubašky vyblednuté častým praním, na hlavách prepotené vojenské čiapky s hviezdou. Ich zbrane, držanie tela, oči... ich oči, všetko bolo celkom iné ako u Nemcov. Po prvý raz kráčali po dlažbe moravského mesta a nevedeli pochopiť, čo sa deje. Takto ich ešte nikde nevítali, azda ani v ich vlastných mestách nie, tak im ešte nikde neprevolávali na slávu, tak ešte nevideli ľudí plakať, kričať, smiať sa, vystrájať od radosti, tak ich ešte nikde nezasypali kvetmi a nikde sa im tak nehádzali mladé, krásne dievky okolo hrdla, nikde ich tak nebozkávali, vari ani doma nie... Miláčikovia... holúbkovia... krásavci naši... [str. 14]

Mňačko prostredníctvom Voloďovho vnútorného monológu tiež na ideologickú podporu komunistov konštatuje, že:

„...je to dôstojné privítanie armády, ktorá ... priniesla život a slobodu. Kdesi ďaleko zostali hrôzy, útrapy, tisíce kilometrov dlhých, vysiľujúcich pochodov, nebezpečenstvo, strach, smrť, hlad, špina, vši, teraz tu nie je nič inšie, len táto chvíľa, najkrajšia odmena vojaka. [str. 15]

Vonku vládne ošiaľ a všade vlajú zástavy, ktoré ľudia u seba skrývali už dlho pred oslobodením, ako symbol svojej viery vo víťazstvo nad Nemcami:

Takmer na každom dome sa už trepocú zástavy. Bielo-červené, bielo-červeno-modré, červené s kosákom a kladivom i bez kosáka, ale aj iné, aj anglické, francúzske, americké... Kde ich ľudkovia vzali? Veď za skrývanie takých zástav bol trest smrti. [str. 15]

René Kroupa hlasno vykrikuje z voza, aby ho všetci ľudia dobre počuli a všimli si jeho „vlastenectvo“, ktoré sa teraz rozhodol prezentovať ako záchranca partizána – Voloďu. Vymýšľa si, ako nebojácne zachraňoval Voloďu spod nepriateľskej paľby, nedbajúc nato, že Voloďa ho počúva:

„Z cesty! Urobte priechod! Ranený hrdina!“ [str. 14]
„Z cesty! Urobte miesto! Nebuďte predsa takí! Vezieme raneného! Ranený hrdina!“ vykrikoval pán Kroupa hlasom, akým núkajú svoj tovar jarmoční predavači. [str. 15-16]

Dav dedinčanov však v Kroupovi spozná darebáka a pokrytca, ktorý paktoval s Nemcami a označia ho novým slovom – „kolaborant“, – ktoré sa teraz ozýva odvšadiaľ. Ľudia šalejú, sú vo vytržení, verejne sa mstia vlastizradcom a volajú po pomste:

Krutosť sa odtrhla z reťazí a nahradila právo... Oko za oko je v takýchto chvíľach málo a Nemcom aj tak nikto nevráti všetko, čo rozpožičali porobenej Európe. [str. 17]

Voz je iba niekoľko sto metrov od nemocnice, ale zástupmi ľudí a vojakov sa záprah prediera iba veľmi pomaly. Nakoniec prichádzajú k svojmu cieľu a tam Voloďu už mlčky čakajú „lekári, ošetrovatelia a zriadenci“ – je ich prvým pacientom vôbec. Tu sa Voloďa prvý raz stretáva s bielovlasým doktorom Brázdom, ktorý sa pokúša diagnostikovať jeho zdravotný stav. Pýta sa ho, kde je postrelený, a keď Voloďa odpovie, že do chrbta, preblysne partizánovi mysľou vlastné obvinenie: keďže je ranený do chrbta, vyzerá to, akoby bol zbehom:

Neposypala si ktorási hebrejská matka popolom hlavu, neobliekla rúcho hanby, keď jej priniesli syna raneného do chrbta? Alebo to bola grécka matka? [str. 18]

Doktor iba skonštatuje, že ide o tzv. „miliónovú ranu“, pretože: „Guľka skĺzla po kosti, ale do tela sa už nedostala,“ [str. 19] a Voloďa mal byť už vyše hodinu mŕtvy. Sestrička Eliška aplikuje pacientovi „tetanovku“ a na príkaz doktora odvedie invalida na „prvú triedu“ na samotku. Voloďa nie je doktorom sprvoti nadšený, pretože ho podozrieva, že ak sa zázračne vylieči a začne chodiť, doktor sa stane slávny a opäť sa akoby priživí na slávne partizána. Ale doktor je k nemu príjemný, navštevuje ho dva razy do dňa a dokonca mu prinesie rádio. Už štyri dni sa v rádiu ozývajú zúfalé správy v nepravidelných intervaloch, pretože pražský vysielač je čiastočne v rukách Nemcov:

„Voláme americkú armádu v západných Čechách!“
„Voláme Červenú armádu!“
„Voláme všetkých vlastencov! Voláme všetkých dôstojníkov, partizánov, všetkých mužov, schopných bojovať.“
„Voláme všetkých, všetkých, všetkých! Praha bojuje! Príďte na pomoc bojujúcej Prahe!“ [str. 21]

Na piaty deň je Praha oslobodená Červenou armádou a Voloďa prezentuje Mňačkove myšlienky – myšlienky človeka, ktorý je pôvodom Moravan:

Pre vlastnú hrdosť, pre vlastnú pomstu, pre vlastné zúčtovanie povstala Praha... S puškou proti tanku, s päsťou proti puške. [str. 22]

Z úst rozprávača (Voloďu) sa dozvedáme, že deviaty máj je Dňom víťazstva a Stalin dal na počesť oslobodenia mesta Praha vypáliť 24 sálv z 324 kanónov. Vonku sa oslavuje a Voloďa posiela sestričku Elišku von, aby sa aj ona zabavila. Dozvie sa, že má priateľa Zdena – čo ho mierne zaskočí – ale Zdeno je „totálne nasadený hlboko v Nemecku“ – čo ho opäť upokojí, pretože k Eliške začal čosi cítiť. Sestrička ho na opakované požiadanie prevráti z chrbtu na bok o deň skôr ako nariadil doktor a Voloďa ju tak prvý raz zazrie:

Je mladučká, modrooká, trochu pomenšia, útla... je viac než pekná, je chutná... [str. 23]

Voloďa pokračuje v rozhovore s Eliškou a opisuje svoje predstavy, ako si on vysníval Deň víťazstva – na jeho počudovanie, vonku sa nesvieti, iba v nemocnici, ktorá má svoj vlastný generátor – inde nie je elektrina:

Nemocnica je premyslený organizmus, dokonale vybudovaný na záchranu ľudských životov. Vojna je ešte premyslenejší organizmus, ešte dokonalejšie vybudovaný na ich ničenie. Všetky nemocnice sveta zachránia za desaťročia sotva toľko životov, čo zničil jeden rok vojny. [str. 25-26]

Voloďove predstavy o oslavách v Deň víťazstva:

Myslel som, že ľudia poznášajú všetky tie šedivé zdrapy papiera, ktorými po šesť rokov zakrývali starostlivo obloky [pozn.: paralela s úvodom, keď sám hľadel na zatemňovací papier v nemocničnom oboku], na námestie, zapália veľkú vatru, chlapi navalia sudy pijatiky, ženy postŕhajú zo seba tesné blúzky a budú tancovať kankán, bude to noc slobody nervov, citov, mravov až do zakikiríkania kohúta. Blázniví hlásnici budú vyháňať pod trestom smrti spáčov z postelí, budú vyhlasovať – dnes je dovolené všetko, všetko, všetko... žite bez zábran a bez hanby, je noc nocí, vojna už nie je, mier ešte nie je, zákona niet, zabíjajte parazitov, ktorých dnes nezabijete, budete mať zajtra na krku, súďte sudcov, ktorí vás súdili... je noc bez mamomy, bez hriechu, noc opitá, nerestná, noc mimo dobra a zla... [str. 26]

Eliška mu v závere povie, že v noci vykrikuje zo sna a dokonca minulú noc i plakal. Voloďa sa sám seba pýta: „Aj chcem? Chcem žiť? Neviem.“ Túto noc zaspal pokojne, bez toho, aby ho zo spánku vytŕhali „prízraky Ploštiny“... Mohli by sme povedať, že záver kapitoly sa nesie v zmysle jej úvodných slov, keď Voloďa vraví: „...aby nohy chodili a hlava nemyslela, aby som nemusel nič vnímať, na nič spomínať, nič cítiť.“ [str. 7], s tým rozdielom, že prítomnosť sestričky Elišky v jeho zranenom vnútri čosi akoby prelomila, akoby s jej zjavením nastúpil na cestu duševnej liečby a očisty od hrôz vojny, čo vyplynie až v závere, z kontextu celého románu...

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1233-smrt-sa-vola-engelchen#nv

^ hore na obsah ^


  • Marta a generál

    [19% z rozsahu]

  • „Alle meine Generäle sind Schufte...“ reval Hitler.
    Všetci moji generáli sú oplani..

Kapitola sa začína vnútorným očistcom hlavného hrdinu, keď si sám sebe vyčíta:

Zdalo sa mi spravodlivé, že zostanem mrzákom. Budem si s minulosťou aspoň čiastočne načistom, nikto nebude môcť o mne povedať – hľa, jeden z Ploštiny, jeden z tých, čo to zavinili... Aj tým, čo by ma chceli ľutovať, všetkým poviem – nemáte ma prečo ľutovať, som jeden z Ploštiny... [str. 29] Mne sa neveľmi chcelo žiť, príliš som sa upriamil na vidinu nepoľutovaniahodného kripľa, od ktorého sa budú ľudia odvracať nie z ľútosti, ale s odporom. [str. 30]

V nemocnici ho postupne navštevujú:

  1. kamaráti z odriadu, kt. ani po vojne nezrušili: vyháňa ich, pretože sa mu odcudzili tým, že po tom všetkom ešte stále nachádzajú, na rozdiel od neho, chuť do života;

  2. matka, kt. šla 60 km pešo, aby ho videla, pretože vlaky ešte nechodili, a kt. presviedča o tom, že mu nič v nemocnici nechýba a zároveň spomína na deň, keď sa rozhodol pridať sa k partizánom – matke nič nepovedal, len si „pchal do chlebníka veci na holenie, náhradnú košeľu...,“ ale matka všetko vycítila, a tak sa napokon vyobjímali a rozlúčili. Ešte raz sa zopakuje motív, alúzia na dávny mýtus zo strany č. 18, tento raz však už vieme, prečo by mala byť Voloďova matka v hanbe – kvôli nešťastiu v Ploštine, ktorému Voloďa nezabránil:
    Ktorá to len bola matka, čo obliekla rúcho hanby, keď jej priniesli syna s ranou v chrbte? Nemala by aj ona, moja matka, obliecť rúcho hanby? Nie preto, že som ranený do chrbta, oh, nie preto... [str. 31]

  3. deti z miestnej školy, kt. mu prinášajú kvety a obdivujú ho; on simuluje bolesti, aby sestra Eliška prerušila návštevu;

  4. Marta, „Mata Hari“ – špiónka pracujúca pre ich odriad ho navštevuje počas tvrdého spánku, ktorým Voloďa zaspal krátko potom, ako zistil po vyšetrení doktorom Brázdom, že „do jeho pravého stehna sa vracia život“. Marta nechce, aby sa Voloďa prebudil a zbadal ju, chce sa rozlúčiť potichu, ale keď sa Voloďa zobudí, povie mu:

„Mám tam brata. Je teraz v západnom Nemecku, v americkej armáde. Písal mi, aby som prišla za ním, že ma vezme do Kanady.“ [str. 36]

Voloďa na Marte, svojej bývalej milej, pozoruje zmeny v správaní, vo vystupovaní, ktorých príčinou sú udalosti, kt. sa odohrali ešte počas vojny – Marta bola totiž ako špiónka nútená spávať s Nemcami, čo ju teraz morálne ťažilo o to väčšmi, že bola židovkou:

To už nie je silná, na všetko pripravená, vyrovnaná Marta, nie, nie je to už ona, vojna ju vyžmýkala celú, cíti sa špinavá, potupená, pohŕda sama sebou a toho sa už nikdy nestrasie... ale potom mala byť vojna dôsledná, nenechať nažive také vraky ako Marta... ako ja... Nebolo by pre ňu lepšie – nežiť? A pre mňa by nebolo lepšie? [str. 37]

Predtým, ako Marta odíde, povie – či skôr potvrdí – Voloďovi meno Nemca, kt. je zodpovedný za vypálenie Ploštiny:

„Engelchen sa volá, viem to celkom iste. Hľadala som v archívoch, vypočúvala som zajatcov. Je husliar, z Klingentalu...“ [str. 38]

Voloďa sa zaprisahá, že „ani Engelchen neujde,“ a keď Marta odíde, Eliška na ňu ticho žiarli. Zasnívaný pacient začína spomínať, ako sa dal k partizánom. Pri prvej akcii, keď zajali Maďarov sa Voloďa ukrutne bál a ani sa nepohol z miesta, i keď sa strieľalo iba do vzduchu. Rapavý Griška ho ubezpečí, že to sa stáva po prvý raz každému. Pár dní po akcii je Voloďa zavolaný za kapitánom Nikolajom, kt. práve Marta priniesla dôležité správy od Nemcov – tu prvý raz zbadá Martu a tá ho svojou tajomnosťou ihneď uchváti. Dostáva prvú zodpovednejšiu úlohu: má dopraviť list s informáciami od Marty do Lidča akémusi partizánovi Ondrákovi 30 km cez les. Úlohu splní. Nasleduje pasáž, kt. opisuje ako Voloďa ustavične myslí na Martu a Mňačko ďakuje jeho ústami moravským kopaničiarom:

Kopaničiar, bezmenný hrdina tejto vojny, dal všetko, syna dal, kravku dal, posledné vrece múky vytiahol na svetlo božie, o tabak sa delí s nami... iste s neveselými pocitmi dáva aj inšie, díva sa, ako sa mu spúšťa dievka na vydaj, ako sa v posteli, často v jeho vlastnej, cmúľa so špinavým, obutým, lásky lačným chalanom. Času na lásku niet veľa, život letí, zábrany padajú, kopaničiar sa s trpkými pocitmi, ale bez protestu prizerá, ako dvadsaťročné chlapčisko siaha jeho žene pod sukne a tá, suka, sa ešte smeje. Za takéto veci bývala na kopaniciach od pravekov smrť sekerou, ale to bývalo, teraz je vojna, priniesla nové zvyky a spôsoby. Veď čože tie chlapčiská majú? Ešte ani nežili, a už môže byť po nich, po každom z nich, po všetkých. [str. 43]

Charakter lásky, akú pocítil Voloďa k Marte je iný, ako charakter živelných, pudových, fyziologických lások väčšiny partizánov a vojnou sužovaných civilistov:

...pokladám lásku za nedeľu žitia, kto si zo všedného dňa robí nedeľu, nevie, čo nedeľa je, jeho život je chudobnejší. [str. 43-44]

Nemci obesili piatich chlapov z Nikolajovho odriadu na základe výpovede niekoho z dediny. Nikolaj tuší, že by meno udavača mohol vedieť veliteľ žandárskej stanice – Pospíšil – a tak posiela Voloďu do Borodu (Brodu) na výzvedy. Nečakane sa ozýva Marta, ktorá má práve rovnakú cestu do Borodu a žiada preto Nikolaja, aby jej Voloďu pridelil ako sprievodného „gavaliera“. Nikolaj prisvedčí, Voloďa je sprvoti v rozpakoch, no nakoniec úspešne dorazia do Borodu a Marta zavedie protestujúceho Voloďu do jej služobného bytu (kt. zrejme patrí istému nemeckému generálovi). Partizán sa najskôr preľakne, že ide o pascu, ale nakoniec je Voloďa ponúknutý kaviárom, koňakom či šampanským. Vykúpe sa a dostane od Marty čisto novú flanelovú košeľu. Keď sa ide kúpať Marta, komentuje to slovami:

„Počkaj... najprv zo seba zmyjem všetku špinu....“ [str. 50]

Pod špinou myslí nánosy nemorálnosti vo svojom živote, ktorým musí čeliť, pretože – ako sa Voloďovi prizná – pracuje ako „švandra“. To obmäkčí Voloďu, ktorému sa ešte pred touto výpoveďou ponúkla so slovami, že jej lichotí jeho „panictvo“ a skutočnosť, že z neho okolnosti nespravili zviera. Voloďa utíši plačúcu a rozoznáva dávno zabudnuté – predvojnový stav pekného večera s dievčaťom:

Zrazu sa mi to všetko zdalo akési známe a smiešne. Technika lásky so všetkým príslušenstvom, červené svetlo ohrievača, Dvořákova hudba, večer, koňak, čertovsky pekná žena, mäkký koberec, rozum na mäkko, srdce na mäkko, aká otrepaná, vypestovaná situácia! [str. 51]

Rozcítený Voloďa mysľou zablúdi aj k partizánskemu životu:

...päťdesiat nás je a jedno sme... smrť partizána vyvoláva niekoľkodňovú mizériu, škriepky, mrchavé nálady, výbuchy hystérie, vlny sebaobviňovania, trpké, vyslovené – a čo horšie – nevyslovené výčitky druhom, nemalo sa to stať, nesmelo, nemuselo, keby ja, keby on, keby tí ostatní... to je téma dvoch, troch dní, to je panychída, kar, nikto nespieva, o dievkach sa netára, sprostota a hrubosť na čas prestanú... vtedy sa ukáže, čo sa skrýva pod tlstou kôrou táranín, chvastúnstiev i skutkov týchto drsných, z normálneho života vykoľajených chlapcov. [str. 53-54]

Precitnutý citom lásky a denne zmietaný vo víri vojnovej kataklizmy Voloďa chce v tejto chvíli myslieť iba na to jediné:

Na čo myslíš, Voloďa? Na teba, Marta. A ešte? A ešte na nič. Ľúbim ťa, Voloďa. Ľúbim ťa, Marta. Si môj, Voloďa. Tvoj som, Marta. Som tvoja, Voloďa. Moja si, Marta. Napime sa, Voloďa. Napime sa, Marta. Na túto noc, Voloďa. Na teba, Marta. A ešte? A ešte na teba. A ešte? Na nič. Na včerajšok? Nie. Na zajtrajšok? Nie. To je dobre. To je dobre, Marta... [str. 54]

Ráno Marta nafinguje stretnutie veliteľa žandárskej stanice Pospíšila, ale miesto sľúbenej osoby [pozn: bližšie nepopísanej] prichádza partizán, ale Pospíšil sa bojí prehovoriť:

„Mierim vám na brucho, Pospíšil. Šesť dier v ňom budete mať. Viete, ako to bolí? Došklbané črevá, prestrelené obličky, pomalé krvácanie, veľmi bolestivá smrť. Záchrany niet. Ste žandár, vyznáte sa v takých veciach.“ [str. 57]

Nakoniec však Pospíšil s nechuťou prezradí – potom, ako mu Voloďa povie, že Nemcov sa musí báť ešte nanajvýš niekoľko týždňov, ale pred partizánmi sa neskryje do konca života – že udavačom bol istý Jozef Konečný, číslo domu 37. Vracia sa teda spokojný za Martou do bytu, ktorú tu nachádza psychicky na dne:

„Nie... Nie... najprv sa vykúpem...“ [str. 59]

Voloďa ju tíši, sedia spoločne na koberci a on jej rozpráva o sebe, o svojom živote, o „koncentráku“, ale Marta je ostražitá a nič bližšie Voloďovi zo svojho života neprezradí. Voloďa to do istej miery aj chápe:

V konšpiratívnych podmienkach života je zákonom nevedieť. Vedieť viac, než treba, značí vždy len nešťastie. [str. 62]

Voloďa predá ráno meno zradcu Nikolajovi, ktorý ho pochváli. Marta sa Voloďovi prizná, že sa schovávala u Raškovcov z Ploštiny, a aj preto pracuje pre odriad. Počas novej partizánskej akcii partizáni zahatajú cestu nemeckej kolóne padnutým stromom. Z troch čiernych limuzín v sprievode vyvedú samé vysoké, dôstojnícke šarže (plukovníci a majori), medzi nimi aj jedného nemeckého generála wehrmachtu. Pribehne k nemu Marta, strelí mu dve rany do brucha, a potom, ako generál padne v kŕčoch na zem, doňho v bese kope. Tíši ju Voloďa, ktorý sa od nej dozvedá, že generál ju bičoval po celom tele a od Nikolaja zasa získava prísne tajnú informáciu:

„Pracuje u Wilczika. Marta je agentkou gestapa. Stráži čistotu nacistických ideí v nemeckom dôstojníckom sbore. Dnes si sám videl, ako asi. Eh, svinstvo!“ [str. 69]

Zvyšok zatknutých Nemcov odriad postrieľa, autá podpália, hlavne telo generála doráňané od opätkov, aby Marta nebola prezradená. Nikolaj sa pýta Voloďu, či ju teraz nechá, keď vie, čím je. Voloďa to rázne odmieta, a veliteľ je mu vďačný. Nikolaj vraví, že spravili chybu, keď sa pustili do generálskeho sprievodu, že predsa úlohou partizánov je operovať omnoho strategickejšie, ale túto chybu spravil kvôli Marte, aby sa mohla očistiť zabitím svojho trýzniteľa. Kapitola sa končí odovzdaním generálovej aktovky piatim ozbrojeným civilistom, ktorí prichádzajú za Nikolajom – sú to Rusi. Aktovku si vzal partizán Peter, pretože sa mu páčila, ale až v tábore Nikolaj zistil, že je plná tajných dokumentov – Alles Geheim!

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1233-smrt-sa-vola-engelchen#mag

^ hore na obsah ^


  • Exlibris

    [10% z rozsahu]

  • „Die Juden sind unser Unglück.“ [vl. preklad: Židia sú naším nešťastím.]
    Trvalé heslo plátku „Der Stürmer“, ktorý vydával Streicher.

Voloďa na začiatku kapitoly opäť leží na nemocničnom lôžku, doktor Brázda sa teší jeho postupnému uzdravovaniu, ale on iba ticho sleduje vonku poletujúce slobodné vtáky. Začína Eliške – ešte stále mierne žiarliacej na Martu – rozprávať o Ploštine. Hovorí, ako si ho Nikolaj obľúbil a zveril mu do rúk psychický stav mužstva, o ktorý sa mal Voloďa starať a mužstvo držať bojaschopné. S chlapmi v odriade sa rozpráva aj o politickej situácii po vojne:

„Ty musíš tak hovoriť, Voloďa, keď komunista!“
Márne som ich presviedčal, že nie som, že rozhodne do komunistickej strany vstúpim, ale ešte nie som jej členom; nechceli tomu uveriť. [str. 78]

V jeden pekný slnečný deň spôsobia poplach v partizánskom tábore dvaja Nemci, jeden kapitán a jeho poddôstojník, ktorí šli obdivovať prírodu: „Herrlich, was?“ [str. 82]. Partizáni ich chcú zatknúť živých, ale poddôstojník siaha po zbrani, a preto ho Peter bodá nožom do brucha, na Nikolajov priamy rozkaz mu dáva tiež ranu z milosti do srdca. Voloďa vypočúva nemeckého kapitána, pretože spomedzi partizánov vie najlepšie po nemecky:

„Patrím k tylovým zložkám, technická služba, nikdy som nezastrelil ani jedného Rusa.“
„Prečo Rusa? Prečo hovoríte o Rusoch?“
Vy nie ste Rus?“ začudoval sa.
„Rusov je tu len pár. Nie ste v sovietskom sväze.“
„Nikdy som neveril, že strasti partizánskeho života vie vydržať aj iný národ.“
„Váš nie?“
„Nemci nie. Nie sme na to uspôsobení.“
„Rozmýšľali ste, prečo nie?“
„Nerozmýšľal.“
„Škoda. Možno by ste boli na kadečo prišli.“ [str. 83]

Partizáni sa od kapitána dozvedia, že Nemci si rozložili iba tri kilometre od ich základného táboru „gonio“ [pozn.: goniometer: prístroj na zameriavanie polohy lietadiel]. Nikolaj je teda nútený rozhodnúť sa, či Nemcov postrieľa, alebo nechá nažive:

„...Nie my vraždíme v nemeckej krajine, Nemci vraždia vo všetkých krajinách, kam prišli...“ [str. 87]

Prostredníctvom Voloďu preto Nikolaj vyjednáva s nemeckým kapitánom, že nechá jeho mužstvo nažive, ak sa dobrovoľne vzdajú, ale jeho zabije na znak milosti, pretože ako kapitána nemeckého wehrmachtu, ktorý spolupracoval s nepriateľom, by ho gestapo aj tak najskôr mučilo, a potom by ho nemecký poľný súd poslal na smrť. Kapitán sa bojí, ale spolupracuje a podmienku sám ústretovo upravuje, pretože sa obáva, aby náhodou jeho muži nestrieľali, keď zazrú partizánov:

„...ak sa nikomu z partizánov nič nestane, zostanú všetci Nemci nažive.“ [str. 87]

Po príchode do nemeckého tábora sú Nemci zaskočení, nemecký kapitán, ktorý má za sebou Nikolaja ich nabáda k pasivite, a tak sa celá jednotka vzdáva. Partizáni za necelých tridsať minút zničia paraboly „gonia“, čím znemožnia lietanie nemeckým vzdušným silám. Vezmú si jedlo, zbrane a stany. Nikolaj prehovorí k dezorientovanému nemeckému mužstvu:

„Nemci...“ ozval sa Nikolaj a ja som tlmočil, „do zajatia vás vziať nemôžeme, ale dohodli sme sa s vaším kapitánom, že ak sa bez odporu vzdáte, zostanete nažive. Pustíme vás. Nerobilo by nám nijaké ťažkosti zmasakrovať vás tu všetkých, ale bridí sa nám teraz, na konci vojny, prelievať nadarmo krv, hoci nemeckú. Že to nie je z lásky k vám, to si môžete predstaviť. Ale zapamätajte si dobre tento deň! Možno vám bude pomáhať v ťažkých časoch, ktoré nastanú pre váš národ po vojne...“ [str. 89]

Voloďa prikáže nemeckému poručíkovi, aby zoradil mužstvo a pripravil ho k pochodu. Nemci si aj v takejto situácii počínajú nanajvýš disciplinovane, ako sa na nemeckú armádu patrí. Voloďu ich dril a výchova rozhnevá, a tak im rozkáže na posmech spievať počas pochodu Ein anderes Lied:

Es zittern die morschen Knochen –
Trasú sa práchnivé kosti,
Der Welt vor dem grossen Krieg,
svet dostal z vojny strach,
wir haben die Ketten gebrochen,
my reťazí predsudkov prostí
für uns wars ein grosser Sieg.
letíme k víťazstvám.
Wir werden weiter marschieren,
Zdrúzgame, zgniavime všetko,
wenn alles in Scherben fällt,
svet bude popol a črep,
denn heute hört uns Deutschland
dnes nás počúva Nemecko
und Morgen die ganze Welt.
a zajtra už celý svet.

Voloďa túto pieseň dobre pozná, a preto počuje, že posledné verše zaspievali s iným textom, preto ich pieseň nechá celú zopakovať. Robí to, aby ich zosmiešnil, pretože text piesne má oslavný charakter a oni ju spievajú celkom odzbrojení v partizánskom zajatí...:

denn heute gehört uns Deutschland
Dnes nám patrí Nemecko
und Morgen die ganze Welt.
A zajtra už celý svet. [str. 91-92]

Na čistinke nechajú vojakov rozutekať sa tak, ako to kapitánovi sľúbili a Peter páli salvy do vzduchu, aby sa mohol pozerať, ako nepriatelia preľaknutí na smrť utekajú. Voloďa odvádza nemeckého kapitána podľa dohovoru, hlbšie do lesa, komunikujú medzi sebou so všetkou galantnosťou, Voloďa kapitánovi dokonca sľúbi, že po vojne doručí list jeho matke žijúcej v Drážďanoch, ktorý mu Nemec dal. Debatujú tiež o románe Sága rodu Forsytheovcov od Johna Galsworthyho, ktorý má kapitán so sebou. Pred smrťou prenechá nemecký kapitán knihu Voloďovi a ten do nej nahliadne. Zbadá v nej exlibris s potlačeným typickým židovským menom „Armin Weiss“ [str. 94]. To mu pripomenie osudy židov za vlády nemeckých pánov a generála chladnokrvne zabíja ôsmimi ranami do hlavy, úplne pokojne, bez zlosti či ľútosti.

Kapitola sa končí Voloďovým rozhovorom z prítomnosti, so sestričkou Eliškou, že list zajtra skutočne pošlú.

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1233-smrt-sa-vola-engelchen#e

^ hore na obsah ^


  • Skorzeny

    [8% z rozsahu]

  • „Für seine hervorragende Taten hat ihm der Führer das Eichenlaub mit Schwertern und Diamanten zum Ritterkreutz verliehen...“
    Za jeho vynikajúce činy mu prepožičal Führer dubovú ratolesť s mečmi a diamantami k rytierskemu krížu...
    (SS Leitheffe, VII. 1944)

Kapitola je pokračovaním Voloďovho rozprávania sestričke Eliške:

Nikolaj posiela Voloďu so šoférom Vytiskom do Zlína, aby zaviezli Vasilovi, domovníkovi u istého inžiniera Kubisa – príslušníka NSDAP – drevo. Kubisov syn, celým menom Alfréd Kubis sa pridal k partizánom a nám je známy pod skráteným menom Fred ako Voloďov dobrý priateľ. Je úplne iný ako jeho otec a odmieta vravieť po nemecky. Otec si myslí, že padol za Veľkonemeckú ríšu na východnom fronte. Šofér s Voloďom po ceste stretnú pochodovať do hôr špeciálne komando – Hetzjagdkommando – Voloďa sa preľakne, pretože si myslí, že idú do Ploštiny a chce varovať kamarátov, ale šofér Vytiska ho ubezpečí, že partizáni majú pred komandom vždy navrch, nakoľko nemecké komando na rozdiel od partizánskeho odriadu spomaľuje a vyčerpáva objemný vojenský výstroj. Voz s drevom dorazí teda do Zlína, ale u Kubisa Voloďu so šoférom zastavia stráže: Kubis má totiž dôležitú návštevu – troch príslušníkov SS, medzi nimi obávaného Skorzenyho a mladého Engelchena. Situáciu rieši Vasil, Kubisov domovník, ktorý pred strážami pohŕda Čechmi vôbec, ale tajne spolupracuje s odbojom. Voloďa vyloží drevo a zájde za pánom magistrom (lekárnikom) v meste, aby od neho získal 25 litrov liehu pre odriad. Lekárnik sa zdráha, ale nakoniec privolí, tak ako po iné razy. V meste je Voloďa svedkom vylepovania plagátov:

  1. plagáty varujúce Zlín pred „červenou pliagou“, ktorá sa rúti z východu,

  2. plagáty s menami Čechov, ktorí sa vzopreli führerovi, ktoré Voloďu potešia, pretože vidí, že ľudia sa konečne prebúdzajú a bojujú proti okupácii,

  3. plagáty informujúce o vydanom stannom práve v meste Zlín a okolitých oblastiach;

Vasil večer ukladá Voloďu spať do tajomnej izby u Kubisa. Voloďa sa kochá knižnicou v izbe, v ktorej sa nachádza samá indexová, zakázaná literatúra. V izbe sa ukáže Marta, ktorá mu vysvetlí, že je to jej izba. „Vyšpliecha sa v troch vodách,“ [str. 109] aby sa očistila od nemeckých rúk, ktoré ju cez deň chytali a ľahne si vedľa Voloďu. Ten jej sľúbi, že po vojne sa vezmú a Martu to veľmi poteší.

Kapitola sa opäť končí rozprávaním zo súčasnosti, keď sa sestrička Eliška pýta Voloďu, či bola Marta veľmi pekná. Eliška dobiedza, chce vedieť, prečo sa s Martou po vojne Voloďa nevzal, ako jej to bol býval sľúbil. On situáciu odôvodňuje tým, že z oboch sa po vojne stali mrzáci – ona duševný mrzák, on telesný. Eliška odchádza a Voloďa plánuje, že zajtra sa nechá preniesť do spoločnej izby – do „klebetárne“.

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1233-smrt-sa-vola-engelchen#s

^ hore na obsah ^


  • Hranica zla

    [10% z rozsahu]

  • Obesili ich vo Vizoviciach pred zámkom a na hruď im pripevnili nápis: „Zradili“.

Voloďu navštevuje v nemocnici Fred – Alfréd Kubis, – ktorý sa psychicky zrútil:

Otca obesili, keď už bol mŕtvy. Otca ubili na mieste a potom ho ráno obesili pred fabrickou vrátnicou. [str. 115]

Od Freda sa Voloďa tiež dozvedá, že zajtra zasadá partizánsky súd, ktorý odsúdi dvoch – zatiaľ tajuplných – zradcov na smrť obesením a Fred sa chce na poprave zúčastniť, aby pomstil otca. Po Fredovom odchode si Voloďa vyčíta, že smrti jeho otca mohol zabrániť. Šalie, je vo vytržení, kričí na Elišku, tíši ho až doktor Brázda injekciou a Voloďa začína opäť spomínať:

Vybavuje si deň, keď k nim do odriadu zavítali dvaja noví, mladí, ale podozriví chlapci – Baťa a Machů, – ktorí sa chceli pridať k partizánom. Voloďa ich vypočúva, ako majú v partizánskej jednotke vo zvyku, aby odhalili prípadných špiónov gestapa. Mnoho skutočností Voloďovi na Baťovej výpovedi nesedí. Nakoniec z Baťu dostane, že ukradol bicykel a preto sedel v Kunčičkách, a nie preto, že by bol politicky prenasledovaný, ako najskôr tvrdil. Voloďa si stále nie je istý jeho lojálnosťou, preto zinscenujú divadlo, aby Baťu vystrašili a prinútili vravieť pravdu – Voloďa, Nikolaj a Fred sa zahrajú na nemecké gestapo – skupinu vlasovcov, pracujúcu tajne v horách, ktorej úlohou je chytať chlapov, ktorí sa chcú pridať k partizánom:

Vtom vošiel do miestnosti obersharrführer Alfred Kubis v parádnej esesáckej uniforme. Vyskočili sme s Nikolajom a zrazili sme podpätky...
„Was ist denn hier los?“
„Herr Obersharrführer... toto indivíduum chcelo ísť medzi banditov a naletelo na nás.“
„Tak? Obesiť. Ale najprv nech sa s ním chlapci trochu pohrajú.“
Obrátil sa k ohúrenému Baťovi.
„Haben sie verstanden? Opjesit... ale trošku ti sfetnem kulky.“
Vtom si ho Fred všimol bližšie.
„Ach, to ste fi, Batja? Člofječe, ne! No, móc chesky fógel... Já fšty šikat, na šibenic...“ [str. 122]

Vystrašeného Baťu, ktorý divadielku uveril, prepustia a dajú sa do výsluchu Machů. Ten je však vyrovnanejší a nenechá sa divadielkom oklamať, a preto Voloďa opäť vyslovuje svoje pochybnosti:

„Neverím vám, Machů. Neverím, že vás zavreli na gestape v Hradišti, že vás eskortoval gestapák do Zlína, že gestapáka zabili kotlári, že ste mu vzali pištoľ, akú gestapáci nenosia [pozn.: mauzer]. Neverím vám ani slovíčko, Machů.“ [str. 126]

Medzi Voloďom a Nikolajom vypukne menšia hádka, pretože Voloďa chce preventívne zastreliť oboch chlapov, o ktorých je presvedčený, že sú to špióni, ale Nikolaj nesúhlasí, pretože sa bojí, že môžu byť aj nevinní. Nakoniec Nikolaj rozhodne, že Voloďa sa pôjde do Zlína na oboch popýtať, či ich tam dakto pozná, aby sa ubezpečili, že skutočne nepatria ku gestapu.

Rozprávanie je prerušené scénou zo súčasnosti: Voloďa sa zmieruje so sestričkou Eliškou, ktorú na začiatku, po odchode rozrušeného Freda, nepekne okríkol, aby ho nechala samého. Eliška mu prezradí, že Zdeno – jej priateľ, bojujúci v Nemecku – sa už vrátil, ale nič medzi nimi už nie je. Svoju lásku prirovnala k Voloďovej láske k Marte: vraví o tzv. vojnovej láske, ktorá v iných časoch, časoch mieru nemá svoje miesto. Voloďa sa týmto slovám skryto poteší...

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1233-smrt-sa-vola-engelchen#hz

^ hore na obsah ^


  • Súdna noc

    [6% z rozsahu]

  • Pancierová päsť je strašná zbraň individuálneho bojovníka proti tankom.
    Prerazí najsilnejší pancier a vnútri tanku spôsobí ničivý výbuch.
    Signál č. 9/1944

V noci sme podnikli najrozsiahlejšiu sabotážnu akciu od vzniku odriadu. Rozišli sme sa po piatich na všetky strany, v kruhu päťdesiatich kilometrov sme zničili všetky elektrické a telefónne vedenia, pováľali sme stĺpy, poprestrihávali sme kilometre káblov, porozbíjali sme tisícky porcelánových izolátorov... Peter tej noci vyhodil most cez Vláru a poškodil trať na troch miestach, červený Lojzík vykoľajil nákladný vlak. Širokoďaleko prestala svietiť elektrika, vsetínska zbrojovka zostane niekoľko dní bez prúdu, stroje budú stáť, zo skladov po niekoľko dní nevyvezú ani jeden granát... rozsiahlosť akcie mohla oveľa viac než prepad ukázať ľuďom, že sme tu, že sme silní, že je nás veľa a že si veľa trúfame. [str. 137]

Napriek tomu zostávajú partizáni v strehu, pretože Nikolaj prezrádza Voloďovi, že ich partizánsky odriad je súčasťou celého odboja, ktorý je koordinovaný hlavným štábom a ich jednotka má za hlavnú úlohu chrániť práve tento partizánsky veliteľský štáb pred Nemcami. Akonáhle sa pohne front na Slovensku, Nemci majú v pláne využiť Čechy ako „poslednú obranu – Festung Böhmen“ [str. 140], čo sa im však nemôže podariť, kým budú mať partizánov za chrbtom. V tom spočíva dôležitosť odriadu, pretože, ako vravieva Nikolaj – vojna sa už rozhodla inde, ich jednotka skôr formuje chlapov pre povojnové časy. Napriek blížiacemu sa koncu vojny, musí byť život partizána v horách ešte stále rýchly:

...taký je náš život, deň oddychu, dva dni únavy, nebezpečenstva, namáhavých pochodov, boja, ústupu, úteku, strachu. [str. 138]

Voloďa, Nikolaj a Oľga sedia u Andely a rozprávajú sa, keď sa z poslednej akcie vráti do Ploštiny aj Peter, ktorý pôsobil najďalej od základného táboru. Je nadšený, pretože prináša novú zbraň – pancierovú päsť s elektronickým odpaľovaním a dvoma hľadáčikmi. Voloďu a Nikolaja to však necháva chladnými. Navzdory tomu požiada veliteľ Voloďu, aby preložil nemecký návod na použitie nalepený na pancierovej pästi. Nikolaj si zbraň opiera o svoje stehno:

Zbraň v ruke človeka vždy bola a vždy bude neblahá, strašná, mrazivá vec. [str. 143]

Manipulujú so zbraňou podľa návodu, ale niečo sa stalo a pancierová päsť vystrelila. Andelin dom je v plameňoch, Voloďa a Nikolaj zostali vo vnútri, ale Nikolaj je na tom podstatne horšie:

Tam, kde mali byť jeho nohy, bolo čosi lepkavé, slizké, mäkké. Pravá noha bola preč aj s prirodzením.
„Streľ sa, čertovská nátura!“ zaklial som. Streľ sa, bude ti lepšie, z toho sa už nevylížeš...
Mal ešte toľko síl, neuveriteľné, ale mal, ešte raz si priložil pištoľ k hlave, ešte raz zaklial, ešte vládal stisnúť kohútik. [str. 144]

Oľga, Nikolajova milá, je v šoku. V Ploštine zavládne chaos, aj skúsený partizáni sú zaskočení smrťou svojho veliteľa. Napriek tomu, okamžite zvolávajú partizánsku radu, aby čo najskôr zvolili nového veliteľa. Temer jednohlasne zvolia Grišku, ale v závere, keď hlasuje aj Fred si Voloďa uvedomí, že ten mal strážiť dvoch podozrivých – Baťu a Machů: tí využili zmätok a z Ploštiny utiekli. Podľa partizánskeho práva sa Fred previnil tým, že zanedbal svoje povinnosti. Predtým, ako šiel hlasovať mal zabezpečiť za seba náhradnú stráž. Preto predstupuje pred partizánsky súd a Griška, ako nový veliteľ, necháva viesť obžalobu práve Voloďovi, ktorý bol s Fredom veľmi dobrým kamarátom:

Opustil post, čo umožnilo dvom provokatérom využiť chvíľu chaosu a zmiznúť z Ploštiny. Ich útek môže mať nedozerné následky. Tým horšie, že Fred pri ich prijímaní do odriadu sa, nie síce priamo, ale predsa len za jedného z nich zaručil. Zaslúži si najvyšší trest. [str. 147]

Voloďa pristupuje k obžalobe objektívne, napriek tomu, že smrť priateľa si neželá. Za Fredovo obesenie sa priveľmi rázne vyslovuje Peter, čím sa Voloďovi znechutí svojou krvilačnosťou. Griška musí čeliť ďalšej nemilej skúške, keď k nemu pribehne výbuchom pancierovej päste rozrušený Jarda, ktorý mal byť na stráži: Grišenka musí konať, aby si zachoval autoritu. Jardu na mieste zastrelí dvoma ranami so svojím naganom zato, že opustil svoju pozíciu. Nasleduje hlasovanie všetkých partizánov o Fredovom osude:

„Smrť...“
„Smrť...“
„Smrť...“
„Smrť...“
...
„Degradácia...“ [str. 148]

Za degradáciu a nie za smrť sa prvý vysloví Mitenka, čo pobúri Petra, ale ostatných partizánov tento čin utvrdí v tom, že môžu hlasovať aj inak ako za smrť. Výsledok sa skončí pomerom hlasov 59 za smrť a 58 za miernejší trest, pričom Griška mal dva hlasy a mohol rozhodnúť. Ako veliteľ musel rozhodnúť rázne, preto sa priklonil k Fredovej smrti. Rozkáže Alexovi, aby zorganizoval popravčiu čatu zo šiestich mužov. Fred rozsudok partizánskeho súdu prijíma statočne, pretože si je vedomý svojho prečinu. Alex však zlyhá a nedokáže dať rozkaz k streľbe. Po dlhom váhaní rozkáže sám Griška, páľ, ale padne iba jeden výstrel, aj ten nezasiahne Petra. V odriade upadla morálka, rozkaz síce nebol zrušený, ale nikto ho už nikdy nevykoná. Freda nikto nepopravil.

Na Voloďove rozprávanie reaguje sestrička Eliška. Keď jej povie, že Oľga sa len niekoľko dní po smrti svojho Nikolja spustila s Alexom, Voloďa jej vysvetľuje:

„Tam boli také veci samozrejmé, tam človek nemohol v sebe nosiť kadejaké haraburdy, kufor citov, žiaľov, vrece sentimentality.“ [str. 151]

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1233-smrt-sa-vola-engelchen#sn

^ hore na obsah ^


  • Ticho na Ploštine

    [7% z rozsahu]

  • Nepovedal, nenapísal, nekonštatoval to nikto – že kopaničiar bol neznámym, nepatetickým, tichým hrdinom v partizánskej vojne.

Griška zreorganizoval jednotku a rozdelil ju na štyri samostatné skupiny so svojím rajónom pôsobnosti. Zrušil partizánsku radu a každému veliteľovi skupiny pridelil komisára, ktorý mal spolurozhodovať. K Petrovi pridelil Voloďu:

„O dva-tri dni sa pohne na Slovensku front. Nemci chcú vytvoriť obrannú líniu v pohraničných horách. Ale nemôžu vytvoriť obrannú líniu, keď nás majú v chrbte. Preto Skorzeny. Obávam sa, že toho dňa, keď sa pohne front, Skorzeny udrie... Vyberte si najlepších chlapcov z odriadu. Nebudem vám robiť nijaké prekážky. Dostanete najlepšie zbrane. Na vás pripadne najťažšia úloha. Vezmete na seba jagdkommandá... Griškov rozkaz bol tvrdý. Rovnal sa rozsudku smrti.“ [str. 153]

Medzi partizánmi prebehli škriepky o to, či zostať alebo odísť z Ploštiny:

Ja som bol za odchod, utešoval som sa naivnou nádejou, že ak nás Nemci na Ploštine nenájdu, nechajú kopaničiarov na pokoji. [str. 153]

Griška s Petrom chceli zostať, Griška, aby dedinu ochránil pred Nemcami a Peter kvôli svojej milej Milke Pochylovie. Griška však dáva na väčšinu partizánov, ktorí chcú odísť a nezaťažovať viac kopaničiarov. Odriad sa teda zhotuje k odchodu a nasleduje teda rozlúčka:

Kopaničiari boli do jedného vonku, chlapi, ženy, starci, deti, stáli každý pred svojím domom a ľútostivo sa dívali na naše prípravy na odchod...
„Prestaňte, ženské...“ [pozn.: Raška]zahriakol plačúce. „Na vašich zadkoch sa vojna nevyhrá!“
...Veľkolepé slovo v pravej chvíli. Ale bolo v ňom i viac, i odsúdenie ploštinských dievok a žien, ktoré sa kedy-tedy tiež pozabudli. A bolo v ňom ešte viac – odpustenie za čosi, čo kopaničiar žene nikdy neodpúšťa. [str. 156]

Dokonca i taký tvrdý a chladný chlap ako Peter prepadne sentimentu:

„Dym mi vbehol...“ usmial sa hlúpo, keď videl, že ho pozorujem. Viem ja, aký dym ti vbehol. Dym z Pochylovie komína. [str. 157]

Mňačko pri odchode partizánov maľuje Voloďovými ústami obraz ich večnej slávy:

Zžili sa, akoby boli jedno telo, jedno srdce, jedna myseľ. Nesnívali o zásluhách, o poctách, o koristi či odmene. Nechceli pre seba nič. Spájala ich jedna jediná myšlienka – spoločná nenávisť, všetko prekonávajúca nenávisť voči Nemcom. Sloboda? O nej nemohli vedieť veľa, nevedeli si pod tým slovom veľa konkrétneho predstaviť, keď Nemci prišli do krajiny, vysedávali títo chlapci ešte v školských laviciach. V škole prvej republiky do nich hustili sentimentálne, hurávlastenecké frázy o humanizme, masarykizme, demokracii, o kadečom, nútili ich spievať smiešne vlastenecké piesne a recitovať trápne veršíky. Slovo vlasť sa im muselo zdať bezobsažné a museli prejsť celou kalváriou okupovaného národa, aby našli v sebe a pre seba jeho pravú výplň. [str. 157]

Mnoho partizánov si cestou vyčíta, že neurobil viac, ale Mňačko kontruje:

Dejiny raz aj tak povedia, že tento národ konal nad svoje sily... [str. 159]

S blížiacim sa posledným vypätím partizánskych síl a koncom vojny Mňačko stále viac premýšľa o povojnových časoch:

Komunistov medzi nami nebolo, červený Lojzík bol jediný. Ani ja som nebol členom strany, ale z týchto chlapcov budú komunisti a budú z nich dobrí, verní bojovníci za idey strany. [str. 160]

Petrovi je clivo a preto nechá svoju pochodujúcu skupinu spievať. Nespomenú si nič inšie, a tak zaspievajú:

Andělíčku můj,
já tě pěkne prosím,
zachovej mi lásku mou,
tu jedinou, co v srdci nosím.. [str. 161]

Voloďa sa obhliadne za svoj chrbát, na Ploštinu, a premýšľa nad silnými ľuďmi – kopaničiarmi, ktorí boli partizánskou oporou:

Héj, ľudia Ploštiny, kopaničiari! Čože vám Nemec urobil? Nechával vás na pokoji, možno ani nevedel, že jestvujete! Neodvliekol vám synov do Nemecka, nesprznil vám dcéry, nezatváral vás pre nesplnené dodávky, nebral vám statok, role, strechu nad hlavou! Nad vami sa neblyšťala katova sekera! Bolo vám to treba? Prečo ste nevyhnali prvých Rusov, čo vám zaklopali na dvere, prečo ste sa nestriasli strachom, že ich u vás nájdu Nemci? Prečo ste nešli do mesta a neoznámili – banditi prišli? [str. 162] Nikto vám nedá metále, nikto o vás nebude písať, spievať hrdinské eposy, nikto neocení a nedocení, čo ste urobili, bezmenní! [str. 165]

Voloďa zároveň porovnáva motív istého Konečného, ktorý zradil piatich partizánov napriek tomu, že preňho neznamenali žiadnu hrozbu s motívom celej Ploštiny, ktorú partizáni priamo ohrozovali svojou prítomnosťou v rodinách kopaničiarov, ale silná Ploština napriek tomu nezradila. Spomína si na partizánsky súd s Konečným, ktorého on vypátral v Zlíne vďaka výsluchu veliteľa žandárskej stanici Pospíšila. Počas popravy obesením Konečným pohŕdali všetci dedinčania a dokonca vlastný brat mu prišiel podkopnúť stoličku:

„Nechajte tak... ja ho...“ ponúkol sa.
Márne sme mu dohovárali, že to nejde.
„Ja... ja ho... som jeho brat...“
Má vlastný brat právo vykonať taký strašný čin? Má! Má právo! Ešte mu predtým vylepil dve zauchá. Potom sa prihlásil:
„Dajte flintu, idem s vami!“
Tu je, tu stojí s nami, Konečný, brat udavača. [str. 164]

Kapitola sa končí scénou z prítomnosti, keď rozcíteného Voloďu prichádza navštíviť pán Kroupa, ktorý od neho žiada podpis potvrdzujúci, že nezištne zachránil partizána. Voloďu to naštve a hodí po ňom fľašku slivovice, ktorú mu pán Kroupa priniesol. Utišuje ho až doktor injekciou. Voloďa sa napokon uvoľní v prítomnosti sestričky Elišky, ktorej sľubuje, že ak vyzdravie, pôjdu spolu niekam, kde budú môcť byť úplne sami.

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1233-smrt-sa-vola-engelchen#tnp

^ hore na obsah ^


  • Ohne Nibelungov

    [13% z rozsahu]

  • Bohom je koniec.
    Zmráka sa.
    Ohnivý jazyk
    olíže múry
    ich chmúrneho hradu.

    Richard Wagner

Do nemocnice prichádza pozrieť Voloďu postarší predseda komunistickej strany a uisťuje sa o jeho pohodlí a zároveň ho informuje o povojnovej situácii vonku:

Rozprával mi o ťažkostiach, s ktorými sa ľudia vonku musia boriť na každom kroku. Niet elektriny, uhlia, noviny dostávam? Môže mi posielať Rudé právo. Vychádza niekedy len na dvoch stranách, niet papiera, niet ničoho. Na šťastie už chodia vlaky, výroba sa môže opäť pomaličky rozbehnúť, všetko je, pravdaže, komplikované, minulý týždeň boli v Ostrave vyjednávať s baníkmi o uhlie, sľúbili im niekoľko vagónov, ale čože je pár vagónov? Je ešte leto, ale na zimu sa nemáme čo tešiť, bude zlá. Roľníci, na šťastie, zasiali, počasie nie je najhoršie, ukazuje sa dobrá úroda, tomu najhoršiemu, hladu, budeme asi vedieť čeliť. [str. 168]

Voloďovi tiež vraví o partizánoch, že po vojne sa z nich stala neriadená sila, nie všetci vstúpili do komunistickej strany, čo predsedu znepokojuje. Tiež partizánov obviňuje z toho, že berú právo do vlastných rúk a neprenechávajú ho pre miestne národné výbory. Tiež sa Voloďu pýta na pána Kroupu, ktorý chce vstúpiť do komunistickej strany, ale oni ho tam nechcú, pretože vedia, že bol poplatný svojho času Nemcom. Kroupa sa však vyhovoril na Voloďu ako na svoje odporúčanie, i keď Voloďa po ňom pri poslednej návšteve hodil fľašu. Nakoniec ponúkne predseda Voloďovi, aby vstúpil aj on do komunistickej strany. Ochrnutý partizán sa však ešte stále cíti previnilo, kvôli udalostiam v Ploštine, a preto sa necíti byť hoden, aby sa stal komunistom. Pri odchode súdruha predsedu Voloďa odkazuje:

„...musím ešte čosi zariadiť. Musím nájsť človeka, ktorý sa volá Engelchen...“
„Chichi... Engelchen... aké smiešne meno...“ zaštebotala Eliška. „Ležal u nás Nemec, taký starý kocúrisko, ten na mňa vždy volal – Engelchen... poďže sem, Engelchen, posteľ ma omína, Engelchen, urob toto, Engelchen, urob takto... bolo mi to vždy také smiešne...“
Zamračil som sa. Eliška si moju nevôľu vysvetľovala po svojom.
„Bol to taký nechutný, starý človek, Voloďa... Ani keby bol sám na svete...“
„Veď nežiarlim, Eliška! Len mi zišlo na um, či vieš, čo to značí, Engelchen...“
„Pravdaže viem. Anjelik... Ako sa len voľakto môže tak volať? Pán Anjeli, pani Anjeliková...“
„Engelchen, Eliška, je po nemecky smrť. Smrť sa volá Engelchen!“ [str. 173]

Po tejto scéne Voloďa pokračuje v spomínaní. Petrova skupina operuje v horách a má už za sebou niekoľko úspešných akcií, ale jagdkommado ešte nestretli. Mňačko používa v tejto pasáži spestrenú frazeológiu:

Prvou salvou sme siedmi poslali do Walhally a na lúčke ležali štyria ďalší. [str. 174]

Počas pochodu stretnú poľnú nemeckú stráž, ktorá naháňa dezertérov. Petrova bojová skupina stráž zneškodní, ostatní sa v bese rozpŕchnu. Prežijú dvaja dezertéri – Martin a Willi – ktorí sa partizánom vzdajú bielou zástavou na puške. Voloďa ich vypočúva a robí tlmočníka Petrovi:

„Nedbám. Daj im jesť...“ Petra som nepoznával. Po odchode z Ploštiny bol ako vymenený. [str. 175]

Peter rozhodne, že ich nezabijú, ale že ich využijú na nesenie osemnásťkilového nemeckého guľometu. Skupina sa ocitne v ďalšom boji: prepadnú sedem nemeckých áut prevážajúcich do dvesto Nemcov. Peter páli z jedného guľometu, Lojza z druhého, ale ten sa mu zasekne. Nemci použijú mínomety, s ktorými partizáni ešte nikdy predtým nemali dočinenia. Situácia začína byť vážna, partizáni panikária funguje iba Petrov guľomet. Zrazu pribehne k zaseknutému guľometu dezertér Willi a opraví ho ťuknutím prstu. Chopí sa guľometu a začína páliť na vlastných:

Vedia to! Vedia to, do čerta, ale sú svine! To predsa nesmie byť! V zlosti som vytrhol pištoľ... Fred mi v poslednej chvíli strhol ruku. „Človeče...“ zasipel. „To je predsa pohľad! Nemci Nemcov!“ [str. 181]

Willi zachránil partizánsku skupinu a všetci partizáni sú mu vďační. Oboch dezertérov oslavujú ako „gút dojč“ iba Voloďovi sa to celé hnusí. Vyčíta to obom Nemcom a káže im, aby opustili odriad. Tí sa však vyznajú zo svojich starostí:

„Máme dosť vojny. Doma máme rodiny. Ľudia tam nezmyselne hynú. Mať po krk vojny predsa nemusí znamenať, že sa nemá strieľať. My dvaja, žiaľ, takých Nemcov je málo, už sme na to prišli.“
Logika. Strašná, nemecká, precízna, premyslená. Strašné, kam až sa s ňou ten schopný národ dostal. Martin má možno pravdu, ale čo hovorí je strašné poznanie.
Nám nie je ľahko, verte. Mám kdesi na fronte brata. Čo, ak leží tamdolu na hradskej?“ dodal Willi...
„Byť Nemcom je dnes strašné. Neviete si ani predstaviť, čo pre mňa samého znamenala dnes vaša dôvera. Viac než ten kus mäsa...“
„Hej, budeme sa musieť učiť byť ľuďmi,“ šepkal Willi. „Čo Nemci nikdy celkom nevedeli...“
Od tých čias už nenosili guľomet. Peter prikázal, aby guľomety nosili striedavo všetci príslušníci skupiny. Martin a Willi sa stali plnoprávnymi členmi našej malej jednotky. [str. 182-183]

Celá Petrova tridsaťčlenná bojová skupina je vo vytržení, chlapi sú hrdí sami na seba, že dnes zabili najmenej 50 Nemcov a chcú sa vrátiť do Ploštiny, aby sa pochválili. Petra do Ploštiny ťahá láska k Milke Pochylej, Voloďu zasa nutkanie stretnúť Martu, ktorú už dlho nevidel. Dvaja hodnosťou najvyšší partizáni v skupine teda rozhodnú, že sa ide späť do Ploštiny – skontrolovať situáciu. Fred vetrí čosi nepekné:

Zrazu Fred zastal. Vetril. Čo je?
„Necítiš nič?“
Nie, nič som necítil. Len vlhkú lesnú jar.
„Zdalo sa mi, že dym...“ [str. 184]

Keď sú už iba kúsok pred Ploštinou svojím krikom ich prekvapí akýsi pomätenec:

„Stoj! Kto tam?“
„Ježišmarja... chlapci! Chlapci! Ježišmarja, ježišmarja...“
Čo je to za pomätenca?
Bol to Karol. Karol z Griškovej skupiny. [str. 185]

Vypočúvajú ho, aby sa dozvedeli, čo sa vlastne stalo:

„Bolo ich dvesto... Esesáci... Jagdkommando... bol som tam po celý čas... ležal som pri potoku... vo vrbine... všetko som videl... s Martou... všetkých upálili...
„A ženy? Deti?“
„Neviem... nič neviem... iba, že všetkých chlapov... všetkých... psiská behali okolo nás s Martou... Nemci prišli z troch strán... všetkým pozväzovali ruky... napchali ich do Zíchovho domu... ja nevydržím, chlapci... zošaliem... už som šialený...“ ...
Videl som, ako si do úst pchá pištoľ. Skočili sme k nemu, neskoro, už ani nezjajkol. Zblaznel sa, zošalel, nervy mu zlyhali... a ten dym, to iste chlapi pálili voľačo pod horou... [str. 186]

Nechcú tomu veriť, myslia si, že Karol sa z vojny zbláznil. Pokračujú teda smerom ku kopaniciam, ale čím sú bližšie, tým jasnejšie vidia tancovať plamene. Pohľadom zostávajú stáť ako obarení, ale najťažšou ranou je pre nich asi privítanie ploštinských žien:

A jedna zakvílila:
„Chalpcíííí!“
A druhá, zdalo sa mi, že Macková, len hlas nebol jej, zvrešťala:
„Prekliatci! Nech sa zem pod vami prepadne!“
A mamka Pochylá odháňa dcéru Jožinu:
„Naničhodnica!“
A Milka, jej dcéra vytrhla ruku z Petrovej, akoby sa jej bol bes dotkol.
A Andela prešla okolo nás, ticho, tichučko a ticho bolo najhoršie.
A Nemec Willi sa triasol vedľa mňa, triasol sa a drkotal zubami...
„Nech vám, chlapci, odpustí boh na nebesiach...!“
Tak sme kľačali v pokore blata a ploštinské ženy prechádzali okolo nás. [str. 187-188]

Dvadsaťsedem chlapov skutočne Nemci upálili zaživa. Partizáni sú úplne na dne, zdrvení, nechce sa im už bojovať, Voloďa si vyčíta všetko, čo spravil a vraví si keby, keby, keby... v duchu obviňuje všetkých, Nikolaja, seba, Freda... Prichádza Griška. Nikto ho už nepočúva, stráca autoritu. Rozpúšťa preto mužstvo a dáva im možnosť odísť, ale tým akoby urazil všetkých partizánov a tí opäť vstanú, odhodlaní bojovať a pomstiť Ploštinu. Voloďovi Griška porozpráva, ako sa to celé odohralo:

Marta sa o zrade Baťu a Machů dozvedela vopred, varovala aj Vasila v Zlíne, kde stretla Karola. Spoločne bežali do Ploštiny, aby stihli kopaničiarov varovať. Na smrť unavení dobehli ešte pred jagdkommandom, ale ženy, miesto, aby utekali čo najskôr do lesa, začali baliť svoj majetok, periny ap. Keď začuli brechať svojich psov, bolo už neskoro. Komado obkľúčilo Ploštinu. Pred zrakmi všetkých najskôr Nemci nechali svojich čistokrvných psov, aby dohrýzli tých ploštinských, potom vystrieľali všetky sliepky a prasce. Baťa a Machů potom ukazovali na jednotlivých mužov, u ktorých videli, že prenocúvali partizáni. 27 mužov potom zhromaždili v dome u Zíchu a podpálili ich plameňometmi. Všade po okolí potom Nemci rozvešali červené plagáty, na ktorých stálo, že za každého zabitého Nemca zabijú 10 ľudí z najbližšej dediny, pri ktorej príde Nemec vinou partizánov o život. Griška tiež Voloďovi prezradí:

„V Kubisovej vile bol ešte jeden človek. Za drevom, ktoré ste tam skladali, bola skrýša. Nikto o ňom nevedel, ani ja, kým som sa nestal veliteľom odriadu. Teraz to už nie je tajomstvo. Nad ránom prišiel na štáb brigády. Bol to kapitán Červenej armády, Voloďa... Žil tam, v tej diere, vyše tri mesiace. Spal tam, jedol a pracoval...“ [str. 195]

Kubisa a Vasila zabili esesáci. Kubisa preto, lebo Baťa spoznal Kubisovho syna Alfréda – Freda, ako spolupracuje s partizánmi. Fred svojou spoluprácou s odbojom zabil nič netušiaceho otca:

Päť minút. Na päť minút stratil hlavu... mám ho veľmi rád, ale mali sme ho vtedy zastreliť... [str. 195]

Voloďa súdil, že menšou bolesťou pre Freda by bola smrť, ako pomyslenie na to, že jeho chyba, že on sám stál za smrťou vlastného otca, ktorého Nemci po smrti obesili a nechali zaveseného pred fabrikou v Zlíne...

Kapitola končí Eliškinou otázkou, či zahynuli všetci chlapi z Ploštiny. Dozvedáme sa, že starý Raška prežil, pretože bol vtedy v Zlíne.

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1233-smrt-sa-vola-engelchen#on

^ hore na obsah ^


  • Hetzjagdkommando

    [15% z rozsahu]

  • Hetzjagd je po nemecky štvanica.
    Kommando je označenie pre zvláštne, vybrané útvary so špeciálnym poslaním.

Sestra Helena, o ktorej si Voloďa myslel, že nemá nikoho rada, lebo je stará panna, mu večer prezradí dobrú správu:

Vzrušene som sa posadil. Mohol som už sám, bez cudzej pomoci. Mohol som sa vzoprieť kolenom a otočiť sa. Dnes asi nebudem spať! Barly dostanem! Zajtra dostanem barly! [str. 199]

Po piatich týždňoch na posteli vyjde prvý raz von do nemocničnej záhrady v Eliškinom sprievode. Na lavičke v záhrade sa prvý raz s Eliškou pobozkajú:

Chcem žiť, a nechcem žiť sám, túžim po Eliške, chcem ju, cnie sa mi, keď nie je pri mne... [str. 203]

Eliška s ním ostáva cez noc v izbe, chce sa mu oddať, hladká mu nohy a Voloďa spomína:

V strašných dňoch, keď ľudia na samotách pred nami zamkýnali dvere, vyháňali nás, lačných a premrznutých, s divými kliatbami od svojich prahov, huckali na nás psiská, do vrahov nám nadávali, nebolo pre nás na tomto svete nič, iba dobré nohy. [str. 205]

Potom, ako Griška obnovil v mužstve morálku, Petrova bojová skupina pokračovalo vo svojej úlohe: naviazať na seba Skorzenyho jagdkommando, aby zostali hory voľné pre front prichádzajúci zo Slovenska. Prepadom Nemcov teda na seba partizáni upozornia a začína sa štvanica. Najviac sa chlapi boja nemeckých vlčiakov:

„Takého nezastrelíš! Mihne sa ako blesk, uhýba strelám. Inštinktom vycíti, keď na neho mieriš, a v poslednej chvíli ti odskočí. A skáče rovno na hrdlo...“ [str. 206]

Obsadzujú výhodné postavenie na Pulčínskych skalách s výhľadom na lúku. Rozostavia guľomety a keď vyjde komando, na Petrov rozumný rozkaz strieľajú najskôr na psov:

Bol to obraz skazy, aký sa len tak hockde nevidí. Po prvej salve psiská zavyli, niekoľko ich urobilo vo vzduchu kotrmelec, iné padli na mieste, zo štyri sa vytrhli svojim pánom, aj v zápale boja som zbadal, ako obrovský vlčiak skočil na hrdlo vlastnému psovodovi, ktorý ho chcel udržať na remeni. A Nemci kričali, padali, zo dvaja sa snažili odplaziť sa do bezpeky, rozbehli sa na všetky strany, ani len pomyslenia na odpor. [str. 210]

Voloďa po boji začuje chrčiaceho nemeckého vojaka, ako si stene:

„Mutter... Mutter... warum hast du mich geboren...“ [str. 211]

Voloďa sa po úspechu vysmieva v duchu svojmu prenasledovateľovi:

Akože mi šepkal vtedy Vasil, akože sa voláte, pán obersturmbannführer? Čosi ako dušička... „Seelchen?“ Ach nie, inak. Anjelik. Engelchen sa voláš, pán obersturmbannführer! [str. 212]

Dokonca i Jožina v ten deň zabila 2 psov a 2 Nemcov. Peter nariaďuje, aby dva ťažké, ukoristené nemecké guľomety skryli na tomto mieste, pretože už si viac nemôžu dovoliť vláčiť ich so sebou – musia byť teraz hlavne rýchli. Pokračujú v úteku cez beskydské husté lesy. Po ceste spávajú na Petrov rozkaz maximálne 4 hodiny a putujú aj v noci, aby si pred Nemcami vybudovali náskok. V údolí Bečvy nájdu senníky, v ktorých sa uložia na spánok. Voloďa je rovnako unavený na smrť ako ostatní, ale ako komisár bojovej skupiny má svoje povinnosti a je si ich vedomí – ponúkne sa na hliadku, po 2 hodinách ho má vystriedať Peter. Počas hliadky, ako leží pod celtou, sa k nemu votrie Jožina a ponúka sa mu. Najskôr sa to Voloďovi bridí, ale nakoniec jej privolí, pretože už nevie, čo bude zajtra, a navyše, obaja sú celí premočení hustým dažďom – aspoň sa vzájomne zahrejú. Ale Voloďa trvá na tom, že až potom, ako sa mu skončí hliadka. Neskôr Jožina spí, teda z dohovoreného nie je nič, ale Voloďovi dodala táto príhoda psychickú energiu. Ráno dochádza medzi partizánmi k vzbure, keď Franta so štyrmi ďalšími odmietne vstať a pokračovať v úteku.

„Nevstaneme...“ odvrkol ktorýsi v kúte. Podľa hlasu som spoznal Frantíka. „Nejdeme ďalej. Nemá to význam...“ [str. 218]

Voloďa poradí zúfalému Petrovi, aby rozviazal disciplínu a tým predchádza absolútnej vzbure vysilených chlapov. Po tomto akte sa všetci, Fred, Konečný, Jožina, Ondro, Mitenka, Voloďa... – okrem 4 vzbúrencov – pridajú na Petrovu stranu a dvadsiati ôsmi pokračujú v úteku. Neskôr pribehne i Franta s odprosením a začuté výstrely zvyšku potvrdia, že Nemci vzbúrencov našli a stále sú im v pätách. V horách stretnú horára, ktorý im dá po 2 bochníky chleba, fľašky a kusiská slaniny. Privedie so sebou dokonca jedného rusky hovoriaceho Arménca - Benjamína, ktorý sa chce pridať k partizánom. Horár mu preto dá vlastnú guľovnicu a celá príhoda výrazne pozdvihne morálku mužstva:

Nie, Engelchen, ešte nás nemáš, ešte si nás nedostal!
Je nás dvadsaťosem... ba od dnešného rána nás o jedného pribudlo. Ešte vládze Ondrej s ranený ramenom, ešte sa vie smiať dievka menom Jožina a hlad už nie je taký strašný, ba zdalo by sa, že hlad vôbec nie je strašný... [str. 221]

Stále im však nezostáva nič iné, ako útek, pretože blízky kopaničiari ich vyháňajú, dokonca na nich štvú psov – jedného zabijú a opečú na ohni, aby mali čo jesť. Na úteku sú už 3 dni. Prekračujú hranice a v zápale zlosti vyvracajú hraničné stĺpy s nápisom Veľkonemecká ríša, ale Engelchen predpokladal, že pôjdu práve tadiaľ, že sa pokúsia prekročiť hranice, striehol tu preto na nich. Začína sa boj. Padá Ondrej, Jožina, Benjamín končí s prehryznutým hrdlom. Nemci ich obkľučujú temer odvšadiaľ a Peter ako veliteľ mužstva idúceho na smrť neznesie situáciu:

„To je koniec, chlapci. Musíme sa vzdať...“
Vzápätí bol na zemi, zrazený strašným úderom Dimitrijovej päste. Vstal. Utieral si dlaňou krvácajúce pery a díval sa ustrašene na hrozného Rusa, ktorý stál nad ním, priprvený dokopať ho na smrť.
„Čo si povedal? Sviňa! Vstaň a komanduj, lebo z teba dušu vytrasiem!“
Strašný bol Dmitrij, strašný v tej chvíli. Vedel som, že nenávidí Petra, lenže teraz mu nekáže nenávisť, ale rozum! [str. 223-224]

Peter sa spamätá, družinu dakadiaľ vedie, v boji hynie Frantík, ale zvyšok môže unikať iba tadiaľ, kadiaľ im dovolia Nemci:

„Ženú nás k Bečve! Ak tam na nás striehnu zálohy...“
Ale nedalo sa už nič robiť, už nič inšie, len ísť, kam nás hnali. Tak plašia honci zver pri veľkých poľovačkách. A nedalo sa nič inšie robiť. Nič inšie, nebolo v nás sily, ktorá by nás donútila urobiť posledné. Zaľahnúť... a pustiť sa do posledného boja. Ešte nie... Ešte nie... [str. 225]

Navečer sa dostanú k stráženému mostu a Willimu napadne geniálny plán, ako ho prekročiť bez výstrelu. Navrhne Voloďovi, že spolu s Martinom sa zahrajú na zatúlaných Nemcov a potichu stráž zneškodnia, aby mohol zvyšok partizánov pokračovať v ceste cez most. Peter súhlasí a dvaja dezertéri sú úspešní. Po druhý raz tak Nemci zachraňujú partizánov pred Nemcami. Dimitrij, ktorý doteraz nerád zabíjal, zaľahne spolu s Martinom pri poslednom guľomete, ktorý mali so sebou, aby zadržali Nemcov na moste. Ostatní utekajú, ako im nohy stačia. Keď začujú výstrely, pomyslia si, že zostali už iba 18-ti, bez Mitenku a Martina. Štvanica už trvá niečo viac ako 5 dní a tento večer nachádzajú v lese dom. Voloďa klope a otvára Nemec, zvyšok páli do Nemca ako zbesnený. Voloďa túto situáciu prirovnáva k svojmu zážitku z detstva a priam vystríha pred rovnakým osudom partizánov:

Raz, ešte v chlapčenských rokoch, videl som, ako sadol na mucholapku sršeň, ktovie, skade priletel, ktovie, kde sa vzal. Na mucholapke už... dokonala veľká nočná mora. Sršeň je silný, ale ani lep mucholapky nie je slabý. Sršeň sa vzoprel na piatich nohách a šiestu vytiahol z lepu. Oslobodzoval si vždy inú, ale vždy iba šiestu nohu. Tak sa vliekol hustým lepom po mucholapke, potom si to rozmyslel a ťahal sa späť, odkiaľ sa pohol... „Zíde dol, vyslobodí predné nohy, vystrie ich na okraj škatuľky a zachráni sa...“ Želal som bojovníkovi, aby sa mu to podarilo. Aj by sa tak stalo, keby nenarazil na mŕtvu moru. Prekvapene zastal. Vzoprel sa. A zrazu, nevediac od besnoty, čo robí, začal bodať, bodať, bodať mŕtvu moru svojím strašným žihadlom. Akú mal zbesnetý sršeň silu! Keby len desatinu z nej bol použil, mohol sa dovliecť na okraj mucholapky a vyslobodiť si nohy. Ale on bodal, bodal, pichal, desiaty a dvadsiaty a tridsiaty raz... Už ani nevládal bodať, už sa mu aj žihadlo prilepilo, napäl sa a odtrhol ho, ale zase sa prilepilo... a potom už len vzpínal mohutný zadok, ale čoraz slabšie, čoraz slabšie... nevedel som sa na to dlhšie dívať, prestrihol som sršňa nožnicami... [str. 229]

Ráno, aby poplietli Nemcom hlavy sa vydajú späť, na Pulčínske skaly, kde nedávno pobili veľa Nemcov a odkiaľ sa vlastne celá štvanica začala. Tu zo spánku budí Voloďu Dimitrij:

„A čo si myslel, že sa dám teraz, niekoľko dní pred koncom, od voľajakého nemeckého oplana zabiť?“ [str. 230]

Morálne posilnení návratom dvoch druhov, Mitenku a Martina, pozbierajú posledné sily na posledný boj:

Budujeme obranu bez možnosti ústupu. Pár krokov späť je priepasť, úniku niet. Teda do posledného, do posledného muža, do predposledného náboja... [str. 230]

Fred je však na stráži a vycíti, že Nemci nejdú. Jednoducho ich už neprenasledujú. Prepukne ošiaľ radosti. Všetci si vydýchnu.

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1233-smrt-sa-vola-engelchen#h

^ hore na obsah ^


  • Milosť

    [5% z rozsahu]

  • V čase, keď sa najviac píše o hrdinoch, najviac sa zabúda, že každý z nich mal matku.

Oklamali sme Skorzenyho. Griška nezaháľal, obsadil priesmyky, vytvoril v nich základne pre rušivú činnosť, rozmnožil rady bojovníkov a zrazu, cez jednu noc, ožila v chrbte nemeckého frontu, ktorý sa priblížil k horám, silná partizánska činnosť. Tej noci, najstrašnejšej, akú sme za celej štvanice prežili, odvolal Skorzeny jagdkommando z našej stopy... [str. 233]

Eliška Voloďovi prezradí, že ho videla zo strechy nemocnice, kde stála spolu s doktorom Brázdom, ako bojoval v meste s ostatnými partizánmi a veľmi sa o bojovníkov bála. Aj v Nemocnici boli Nemci, mali dokonca kanóny, ale keď zbadali zúrivých partizánov, tak sa rozutekali a ona vtedy ešte nevedela prečo. Neskôr si predsavzala, že Voloďu musí vyliečiť za každú cenu. Voloďa, spoly vyliečený, uvažuje stále o Ploštine:

A čas nezahojí všetko, sú rany, ktoré ani čas nezahojí. [str. 234]
A Fred? A Marta? A Karolova matka? A ja? Sme navždy neblahým zväzkom pripútaní k Ploštine a krv nie je voda... Aj keď svet prepáči, odpustí, zabudne, Ploština neprepáči, neodpustí, nezabudne... [str. 235]

Podopieraný barlami stojí pri okne a sleduje život v meste:

Na ulici sa zjavovalo stále viac dôstojníkov v parádnych predvojnových uniformách, s krikľavými výložkami a dištinkciami, s vygľancovanými hviezdičkami na golieroch. Nie zahraniční, nie frontoví, oni takéto parádne uniformy nemajú. Kdeže sa vy oficieri zrazu vzali? Kde ste boli, keď sa bojovalo? Mali ste voľajakú extrovnú jednotku zloženú len z dôstojníkov z povolania. Ako sa tvárite, mohlo by sa zdať, že to všetko vy, vy a nikto iný... [str. 237]

Dôstojníci sa tvárili, akoby to oni vyhrali vojnu, len oni samotní, bez pomoci partizánov. Každý chce po vojne z vojny vyťažiť čo najviac a spraviť zo seba hrdinu:

Teraz sa to vraj tak robí – zídu sa traja a podpíšu jeden druhému, že boli – jednotkou. Vypukla ohromná honba za partizánstvom, keď ho už netreba. Každý obchodník, fabrikant, šmelinár sa teraz oháňa ilegalitou. Pod hrozbou trestu smrti „skrývali“ látky, potraviny, všetko možné, aby sa to nedostalo do rúk Nemcom. A skrývajú svoj „vlastenecký“ tovar aj naďalej, aby ho neodviezli zlí Rusi. [str. 237]

Voloďa sa tiež očami zastaví na tabuli na druhej strane cesty, ktorá nesie nápis:

Bielymi – „Jaro.“
Červenými – „Mír.“
Belasými – „Svoboda.“
„Váš kožušník.“ [str. 238]

Tabuľa ho zhnusí, pretože kožušník si vlastnú reklamu zakladá na, pre Voloďu svätých pojmoch, ako je Mier a Sloboda. Navštevuje ho aj dlho očakávaná mamka Rašková, ktorá bola jeho druhou matkou v Ploštine. Dozvedá sa tiež od nej, že Peter si berie Milku Pochylú. Po jej odchode Voloďa skonštatuje:

A mne bolo, akoby som stretol veľké rozhrešenie, akoby mi, odsúdencovi, boli dali milosť. [str. 240]

Voloďa má však ešte jednu návštevu, nečakanú – istého amerického dôstojníka – je to Martin brat, kapitán Gold, ktorý prináša pacientovi nemilé správy:

„Pred týždňom vzala morfium,“ povedal ticho. Myslím, že som zaúpel v tej chvíli. Ešte toho všetkého nie je dosť? Ešte stále trvá tá strašná nemecká vojna? Teda do takej Kanady sa chystala! Tá... Marta Goldová... [str. 240]

Akoby toho ešte nebolo dosť, chce od Voloďu počuť, prečo si Marta vzala život, pretože vo svojom liste na rozlúčku sa odkazuje práve na Voloďu. Voloďa sa zdráha, je mu ťažko o tom hovoriť, no nakoniec všetko Martinmu Bratovi vyrozpráva, končiac slovami:

„...zvolila najstrašnejší údel židovky v okupovanej krajine. Nepoznám strašnejšieho. A – mal som ju veľmi rád.“ [str. 241]

Po odchode kapitána sa s Martou – svojou bývalou, vojnovou milou – v duchu rozlúči:

„Nech ti je kanadská zem ľahká...“ šepkal som. „Nech ťa nepáli, nech ťa nemrazí, nech ťa nezaťaží tak, ako ťa ťažil život...“ [str. 243]

Tento napínavý príbeh sa končí obrazom, v ktorom si Voloďa, podopierajúci sa o barly, pýta od doktora Brázdu späť civilné šaty, aby mohol splniť sľúbené:

...tu bola už len Eliška. Našiel som ju, zúfalú, v izbe pre sestry.
„Idem hľadať Engelchena. Potom sa vrátim.“
„Vrátiš sa? Iste?“
„Iste sa vrátim.“
„Keby si sa nevrátil, Voloďa...“
„Vrátim sa.“
Hlúpučká Eliška. Tak chutne hlúpučká. Keby som sa nevrátil, čo by som mal na tomto svete? Koho? Teraz, keď sa vojna skončila, keď treba žiť?
Žiť... boli chvíle, keď som myslel, že sa nedá. Ale to som bol veľmi, veľmi chorý...
Ale najprv nájdem Engelchena... [str. 245]

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1233-smrt-sa-vola-engelchen#m

^ hore na obsah ^

Zábava