Peter Kušnír: Právo lovu na ,,stredovekom Slovensku“

Peter Kušnír: Právo lovu na „stredovekom Slovensku“ [štúdia]

Peter Kušnír: Právo lovu na „stredovekom Slovensku“. In: Zborník Múzea vo Svätom Antone XIX. Svätý Anton: Múzeum vo Svätom Antone, 2010. s. 160 – 171. ISBN 978-80-970501-9-1

Autor je členom občianskeho združenia Mea Patria.



© Peter Kušnír 2010

Na stránkach Priezor.com publikované so súhlasom autora.


Obsah:


  1. Resumé
  2. Hlavné etapy obmedzenia vo vývoji práva lovu
  3. Udeľovanie práva lovu
  4. Lovecké spory
  5. Poznámkový aparát
  6. Použité edície prameňov, štúdie a monografie


Resumé

Príspevok je pokusom o ucelené vykreslenie práva lovu v stredoveku na našom území. Pričom sa opiera už o staršie práce R. Bednárika, L. Molnára a A. Budkeho. Práca je členená do 3 okruhov. V prvom sa rozoberá všeobecný základný krátky prehľad etáp lovu a jeho obmedzení. Ďalšou témou je vznik samostatného poľovného práva zachyteného v listinách a jeho následná aplikácia medzi obyvateľstvo. To znamená, že sa bude riešiť kto bol jeho užívateľom, akým spôsobom ho získal a pod. Posledná časť sa snaží poukázať na lovecké spory


1 Hlavné etapy obmedzenia vo vývoji práva lovu

Vývoj stredovekého poľovníctva na Slovensku niektorí odborníci radia do 2 etáp. Prvou je doba slobodného a verejného lovu trvajúca zhruba do konca 12. storočia, keď sa začína lov obmedzovať. Druhú môžme z hľadiska poľovného práva rozdeliť na obdobie od 13. storočia do roku 1504 a na obdobie po ňom, až po vydanie prvého poľovníckeho zákona z roku 18831. Iní zase volia riešenia bez bližšieho datovania prvých období:

  1. lov v predveľkomoravskom období a v etape ranného feudalizmu;

  2. obdobie čiastočného zákazu lovu charakterizované už menšími obmedzeniami v kráľovských donáciách;

  3. obdobie úplného zákazu lovu poddaným a prisťahovalcom od roku 15042.

Začiatočné predzaznamenávanie úvodných obmedzení nastalo už počas prvých rokov vlády Arpádovcov. Štefan I. vo svojej druhej knihe v článku 7 O zachovávaní nedeľného dňa, aby sa ľudia zdržiavali práce píše: „Ak by teda kňaz alebo úradník, alebo iná osoba našli niekoho v nedeľu pracovať, nech ho dajú odviesť.“ Pričom bod tri obsahuje priamy odkaz na činnosť súvisiacu práve s lovom: „Ak bude niekto prichytený s iným náradím, nech sa mu vezme i s odevom, no ak by ich chcel onen naspäť, nech ich vymení za kožu, kožušiny3.“ Malo to predovšetkým náboženský charakter. Ak chápeme lov ako prácu, pri ktorej sa vyvíja určitá fyzická činnosť, vyčerpávajúca alebo unavujúca organizmus, mohlo ísť aj o akési šetrenie poddaných a deň oddychu mal za cieľ zvýšiť ich pracovný potenciál. Okrem toho ľudia mohli považovať nepracovanie v nedeľu za bežné, ako to vyplýva aj z povier, napr. verilo sa, že dieťa narodené v nedeľu bude pekné, ale nikdy nebude chcieť pracovať, podobne to bolo s uzatváraním manželstiev v nedeľu, z ktorých deti nemali nikdy pekne a dobre pracovať4.

Napriek tomu sa však od lovu v tento deň neupustilo, o čom svedčí i uznesenie Sabolčskej synody z roku 1092. Jej výsledkom bol dekrét Ladislava I. zachovaný v listine Gejzu II. z roku 1157. V kapitole XII sa píše, aby veriaci svätili nedeľu a v tento deň sa zakazuje komukoľvek poľovať, či už s koňom alebo so psami, inak stratí koňa, ktorého môže nahradiť i volom. Zdôrazňuje sa tu, že ak poľuje kňaz, stratí potom úrad, kým neučiní zadosť svojej chybe5. Aj z tohto možno predpokladať, že poľovačiek sa zúčastňovali i cirkevní predstavitelia. Tento spôsob zábavy sa pre cirkev považoval za nevhodný a mal štatút hriechu. Práve lov predstavoval činnosť, na ktorú sa zo strany cirkvi neprestajne apelovalo. Vo Franskej ríši synoda v Agde v roku 506 zakázala biskupom, kňazom a kandidátom vlastniť lovecké psy a dravé vtáky. V prípade porušenia zákazu im hrozilo dočasné vylúčenie a pozastavenie výkonu ich funkcie. U biskupov to bolo na tri mesiace, u kňazov na dva a kňažských kandidátov na jeden6. U nás sa takéto odsúdenia objavujú v najstaršej slovanskej cirkevnoprávnej pamiatke – Penitenciál, ktorá bola zostavená pre potreby arcibiskupa Metoda, na základe západných predlôh. Tu sa v bode 49 píše: „Ak niektorý duchovný poľuje, ak je to diakon, nech sa 2 roky postí. Ak je to kňaz, 3 roky nech sa postí o chlebe a vode7.“ Cirkevní predstavitelia však duchovné i svetské zákony nerešpektovali, ako to opisuje vizitácia Ostrihomskej kapituly z roku 1396, spomínajúca mladých kňazov držiacich loveckých psov určených na zajace, na ktorých sa sťažovali vidiečania, že im ničia vinič v čase úrody preháňaním sa na koňoch po poli8. Ďalšie ohlasy smerovali na niektorých vyšších cirkevných hodnostárov9, ktorí za účelom poľovačky navštevovali jednotlivé fary v rámci svojej diecézy so značným sprievodom, ktorý bol živený na úkor diecéz. Proti takýmto praktikám zasiahol pápež v roku 1415 a zakázal ich pod trestom exkomunikácie. Už v roku 1450 sa opäť porušovali duchovné zákony a Ostrihomská synoda prijala zákonné ustanovenia obmedzujúce sprievod cirkevných hodnostárov prichádzajúcich na vizitácie. Vytýkalo sa tu, že majú v sprievode často viac ako 20 koní so služobníkmi, loveckými psami a vtákmi. Odteraz vizitácie mohli vykonávať iba archidiakoni a prepošti so sprievodom maximálne osem koní alebo ich zástupcovia vicearchidiakioni s maximálne dvoma koňmi. Túžba po love sa obmedzila aj na nižších cirkevných hodnostárov. Výsledkom bol dekrét Ladislava IV. z roku 1279, ktorým sa podľa uznesenia cirkevného koncilu zakazovalo mníchom poľovať. Kto by ich pristihol pri love, mal právo im zhabať psa a sokola. Cirkevní predstavitelia mohli vykonávať lov iba nepriamo, a to prostredníctvom svojich poddaných10.

Obmedzenie lovu zveri mohlo súvisieť nielen s aktivitami obyvateľstva, ale i s inými faktormi, ako boli vojny. V prípade obliehania alebo vedenia vojenskej výpravy bolo bežným javom, že si vojaci obohacovali vlastnú stravu divinou. Podobne i panovník si rád z boja odskočil na lov. Svedčí o tom aj výňatok z métskych análov z roku 803: „...zamieril cisár do vybraných oblastí, pochodujúc s vybranými (oddielmi) cez Hyrkanský les dal sa na poľovačku byvolov a ostatnej zveriny...11“ U nás sa výrazný úbytok zveri prejavil v polovici 13. storočia v dôsledku vpádu Tatárov, pretože najmä krátko po týchto udalostiach nachádzame viacero regionálnych obmedzení predovšetkým u vysokej zveri. K najznámejším patrí listina pre liptovských poddaných z roku 1265 vydaná Belom IV., ako aj jej prepis z roku1270, v ktorej sa píše: „Taktiež nemôžu poľovať na jeleňov, diviakov, zubrov a divých oslov, ani v lesoch a miestach nami nižšie uvedených. Jarabice však nebudú chytať na nijakom mieste. Ďalej kamzíky a zajace môžu slobodne loviť12. Ďalej dovolili sme im loviť druh zveri so všetkými slopcami a vlohmi v lesoch od Prosieka až k Spišu a podobne od Dunajca až k Poľsku vyššie uvedeným spôsobom. Ďalej medzi Liptovom a Breznom sú položené medze skrz župana Gregora a dovoľuje sa im loviť až po toto miesto13.“ Okrem toho menší úbytok zveri mohol súvisieť so zužovaním ich prirodzeného životného prostredia prostredníctvom výrubu stromov a lesných porastov.

Jedno z prelomových obmedzení, ktoré podľa niektorých autorov možno pokladať už za zákon, pretože má celouhorský charakter, je piaty dekrét Vladislava II. z roku 1504 čl. 18, v ktorom sa píše: „Poddaným sa zakazuje poľovať a chytať vtáky. A preto veľmi mnohí sedliaci a obyvatelia na panstvách hociktorých pánov prelátov i barónov a taktiež ostatných obyvateľov kráľovstva takmer zanedbávajúc starosť o vinice, polia venujú sa poľovníctvu a vtáčnictvu. A tak poľujú nielen vo všedné dni, ale i cez nedele a sviatky svätých, ba aj v samotný deň narodenia Pána. Skrz tieto veci páchajú hriech voči Bohu tým, že nezachovávajú jeho príkaz. A neboja sa oklamať ani svojich zemepánov. Zaujatí takou neužitočnou prácou podliehajú väčšinou žobrote, niektorí z nich, ktorým chýba obživeň i oblečenie, sú nútení spáchať to najhoršie – krádeže, lúpeže, takže často hynú obesením alebo iným druhom trestu, určeným pre zločincov.

  • § 1) Aby sa tak našiel liek na tento neduh ustanovilo sa: odteraz žiaden sedliak a vidiečan tohto kráľovstva sa nesmie odvážiť nijakým spôsobom poľovať na jelene, diviaky ani na bažanty, jarabice, divé sliepky (jariabky) nazývané ľudovo czászár – madara.
  • § 2) Avšak každý jeden z nich má vynaložiť všetko úsilie na to, aby získal pre seba a pre svojho zemepána úžitok obrábaní polí, starostlivosťou o lúky a vinice a ostatnými umeniami rúk takého poddaného, ktorý poľuje a chytá vtákov, potrestá zemepán, alebo ten, na území ktorého takého sedliaka chytia, pokutou 3 zlatých, ktoré nebude možné odpustiť a bude preto treba vymáhať.
  • § 3) Ak však bude niektorý zo zemepánov lenivý vo vymáhaní takéhoto trestu alebo nebude chcieť vymáhať pokutu z titulu blahosklonnosti, vtedy na základe tohto štatútu dostane neodpustiteľnú pokutu od podžupana a slúžneho tej župy, v ktorej sa to stalo14.“

Na tomto zákone sa podieľala i šľachta, ktorá ak sa práve nevenovala vzájomným sporom, využívala svoj voľný čas na uskutočňovanie poľovačiek, ktoré boli jej hlavnou zábavou aj rozptýlením. Podľa historika Acsádyho to malo negatívny vplyv na obyvateľstvo, pretože lov plnil často aj ochrannú funkciu. V tomto období bol stav divej zvery oveľa početnejší než v súčasnosti. Zver ničila úrodu poddaných, ktorí boli proti nej bezmocní, a keďže okrem seba museli živiť aj vrchnosť, často porušovali zákaz lovu. Takéto previnenia obyčajne riešil pán revíru15. Okrem finančnej pokuty bolo často používané ako trest priviazanie delikventa o jeleňa, ktorý bol štvaný psami16. Pravdepodobne i tento zákon mal sčasti podiel na pripojení sa veľkého počtu obyvateľstva k povstaniu Juraja Dóžu v roku 1514, ktorého výsledkom bolo Verböczyho Tripartitum. Článok 60 v Tripartite zakazuje nosiť pušku alebo inú zbraň nemajetným kňazom a žiakom, ako aj pastierom. Roľníkovi, u ktorého sa našla puška, mala byť odťatá pravá ruka17. Takýto spôsob nebol nijako neobvyklý, napr. už v mestskej žilinskej knihe z roku 1378 sa stretávame s prísnym potrestaním, kde sa v § 93 píše: „...ak niekto zabil psa, medveďa alebo inakšiu zver čakala ho smrť, iba ak nepotvrdil prísahou, že jednal v stave ohrozenia18.“ Na druhej strane si však zákon z roku 1504 a následne jeho pokračovanie v Tripartite vyslúžil kritiku zahraničia, ktoré argumentovalo tým, že v krajine, ako je Uhorsko, kde je množstvo rôznej zveri, nemožno zakazovať lov. V niektorých krajinách sa na rozdiel od Uhorska postupovalo pri napätých situáciách, nepokojov a vzburách opačným spôsobom, hoci len dočasne. V Anglicku sa Richardovi II nepodarilo poraziť roľníkov zbraňou. Dohodol sa teda s nimi a kráľovskou listinou potvrdil ich slobody, pričom zrušil aj zemepánske právo poľovačky a rybolovu19.

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1227-pravo-lovu-na-stredovekom-slovensku#heovvpl

^ hore na obsah ^


2. Udeľovanie práva lovu

Spočiatku bol lov záležitosťou celého obyvateľstva. Zveri bolo dostatok a neexistoval dôvod pripraviť ľudí o túto možnosť obživy. So vznikom Uhorského kráľovstva sa pohľad na vec zmenil. Presadil sa tu západoeurópsky vzor, kde si panovník prisvojil pôdu a rozdával ju jednotlivým skupinám obyvateľstva. Právo lovu sa stalo menším regálnym právom a dávalo sa ako donácia, privilégium spolu s územím alebo pôdou. Panovník v 11. storočí vlastnil dve tretiny lesov. Za kráľov Karola Róberta a Ľudovíta I. došlo k pokusom o zachovanie posledných zvyškov Arpádovských majetkov. Tie v polovici 14. storočia zaberali 20 až 25 % územia Slovenska, vysoká šľachta vlastnila 20 až 25 %, 10 až 15 % cirkevné ustanovizne a zvyšných 35 – 40 % patrilo strednej šľachte, zemanom a niektorým mestám. Za necelých 50 rokov sa premietli pomery v neprospech kráľovských majetkov, ktoré v prvej polovici zaberali 5 % celkovej plochy, 40 – 45 % bolo v rukách oligarchie a cirkev mala 15 %. Panovník Žigmund Luxemburský pre svoje politické záujmy a vojenské výpravy potreboval veľa financií, a preto často rozdával privilégiá a donácie ako zálohu alebo určitý poplatok, prípadne oboje. V roku 1387 Nitrianska kapitula prepisuje do vlastníctva Desewovi „Lietavský hrad v Trenčianskej stolici a k tomu od hradu Rajec oddelené obce Šuja a Ďurčina, ktoré Žigmund daroval do dedičného práva za 6000 zlatých flórenov so všetkými úžitkami, medzi nimi aj s poľovačkami, lovom vtákov, dávkami, príspevkami, majetkami (daňami), výnosmi20.“ Z tých istých dôvodov roku 1412 zálohoval poľskému kráľovi Vladislavovi II. 13 spišských miest a tri mestá z panstva Stará Ľubovňa za 37 000 kôp českých grošov. Vtedy spolu s inými právami poskytol všetky užívania a náležitosti „s lovom vtáctva a poľovným právom21.“ Právo loviť mohli vykonávať aj poddaní. Väčšinou im na túto činnosť vydelil územie. Tak konal v roku 1436 štiavnický opát Ladislav, ktorý vyčlenil pre Tepličanov revír, kde môžu voľne poľovať, rybárčiť a vtákov lapať22. V listinách sa právo lovu najčastejšie vyskytuje pod názvom venationibus, venacionibus a ich obmenami alebo venari.

Od 14. storočia sa v listinách stretávame čoraz viac popri venatio s pojmom auccupatio, teda s právom lovu vtákov23. V žilinskej mestskej knihe z roku 1378 v § 186 o vtáčstve sa píše: „...zakazujú sa loviť na poli holuby, žeriavy, pávy, straky, kavky a iné všelijaké vtáctvo24“. Teda aj z toho možno predpokladať, že vzrástol ich význam pre lov.

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1227-pravo-lovu-na-stredovekom-slovensku#upl

^ hore na obsah ^


2.1 Právo lovu pre kláštory

Právo lovu spočiatku získavali kláštory a cirkev, ktoré však ním disponovali iba nepriamo. Medzi prvé takéhoto druhu patrí listina Gejzu I. z roku 1075, ktorý zakladá benediktínsky kláštor pri Hrone a „...dáva mu územie s lesmi, loviskami, vodami, rybolovom, pahorkatinami a všetkými úžitkami, ktoré v menovitých lesoch, vodách a majetkoch jestvujú a v budúcnosti môžu naozaj vzniknúť.“ Pridáva im rôzne dediny a medzi nimi aj „Šušol s lesmi, poľovkami, riekami a lúkami25.“ Inocent III. v roku 1209 pri prijímaní Hronskobeňadického kláštora pod svoju ochranu a vo vypočítavaní jeho práv a majetkov potvrdil kláštoru „zem v Šúšolí s lesom a lovcami26.“ Na takýchto miestach iní nemohli loviť, tak ako sa dozvedáme z listiny z roku 1212, kde Bratia Domu hospitálu svätého hrobu získavajú územie Studený prameň a Medzianky ako donáciu Ondreja II., pritom ich obyvateľov vyníma z právomoci županov a okrem iného na ich majetky nesmel nikto vstúpiť, loviť tu ryby alebo poľovať27. Spochybňované privilégiá pre Jasovský kláštor z roku 1243 obsahujú výsady a povinnosti, medzi ktorými sa uvádza, že „...môžu slobodne poľovať, rybáriť a baníčiť28.“ K ďalším darovacím listinám patrí listina uhorského kráľa Ladislava, syna Václava II. z roku 1301, ktorý „...obdarúva Krakowského biskupa Jána a jeho pokračovateľov hradom Plaveč na Spiši s právom voľného nakladania so všetkými jeho príslušenstvami a právami a aj s lovom29.“

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1227-pravo-lovu-na-stredovekom-slovensku#plpk

^ hore na obsah ^


2.2 Právo lovu pre šľachtu

Právo lovu mali aj šľachtici, ktorí ho získavali predovšetkým za svoju vernosť panovníkovi. Tak ako Stibor zo Stiboríc, keď za významný podiel na oslobodení Marie manželky Žigmunda Luxemburského z rúk chorvátskych vzbúrencov dostal za odmenu hrad Čachtice s príslušenstvom a s ďalšími úžitkami spolu „s poľovníctvom a lovom vtákov30.“ Ešte predtým, v roku 1388 v mieste kráľovských poľovačiek kráľ Žigmund daroval Stiborovi hrad Beckov s okolitými obcami a s ostatnými úžitkami a právami, medzi ktorými nechýbalo „právo lovu vtákov a poľovačky31.“ Dcéra Bela IV Kunigunda v roku 1289 obnovuje škultéciu (z r. 1272 – 79 ) mešťanovi Henrichovi za zásluhy, ktoré preukázal pri potlačení Rolandovej vzbury. V nej mu potvrdzuje právo na 4lány pôdy, na poľovačku, na rybolov a dedičnú držbu pôdy. Také isté práva získavajú i ostatní Podolínčania, ktorí zaplatia 61 strieborných grajciarov32. V roku 1409 „za služby nebohého Mikulaša Knola Zepheg – i dáva Žigmund na radu barónov i prelátov jeho synovi za súhlasu kráľovnej Barbary so všetkými úžitkami a náležitosťami medzi inými aj právo lovu v Zemplínskej stolici v Zephegu, ktorý patril ich predkom on aj sám ho doteraz užíva33. Podobne to bolo i v roku 1397, keď Nitrianska kapitula rozkazom Žigmunda z 1. apríla dáva bez protirečenia Gýmešský hrad s okolitými osadami patriacimi pod jeho panstvo Ondrejovmu synovi majstrovi Petrovi Forgáčovi a synovi majstra Jána Forgáča Mikulášovi so všetkými náležitosťami a úžitkami s poľovkami, lovom vtákov, dávkami, príspevkami, majetkami (daňami), výnosmi34.“

Právo lovu mohlo siahať v prípade dedenia až za hranice krajiny. Nitrianska kapitula dokazuje, že Katarína dcéra Stibora zo Stiboríc, manželka Pavola Alsolydwa, má zdedené majetky vo Veľkom Poľsku: polku dediny Czirnewo a polku dediny Rakovo so všetkými úžitkami a náležitosťami medzi inými aj lovom vtákov aj poľovačkami, ktoré vymenila za iné dediny v Poľsku35. Títo ho mohli prenášať na ďalšie obyvateľstvo, ako sa uvádza v listine z roku 1414, kde Stibor zo Stiboríc zakladá opátstvo kanonikov rehole sv. Augustína v Novom Meste nad Váhom a dáva mu 2 dediny Pobedim a Bášovce s rôznymi úžitkami aj s „právom lovu a poľovačky na akúkoľvek divú zver36.“ V roku 1396 Stibor daruje beckovskému kastelánovi Jakušovi dedinu Podhradie so všetkým jej príslušenstvom aj „s poľovačkami a chytaním vtákov37.“

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1227-pravo-lovu-na-stredovekom-slovensku#plps

^ hore na obsah ^


2.3 Právo lovu pre hostí a mestá

Právo lovu získavali i hostia, ale niekedy iba na určitú zver. Tak Belo IV. v roku 1261 udeľuje privilégiá Nemcom vo Zvolene a povoľuje im lov srncov a zajacov, zakazuje im však poľovať na ostatnú vysokú zver a na jarabice vôbec38. Inde bola situácia iná, napr. ten istý panovník v roku 1255 usadzuje nemeckých hostí v Banskej Bystrici, kde im okrem iných výsad dovolil ťažiť zlato, striebro a ostatné kovy vo Zvolenskej stolici, ale zdôrazňujúc „okrem poľovačky a rybolovu39.“ Krakovský vojvodca Boleslav potvrdzuje pre oddaných služobníkov šoltýsa Henrika z obce Podolínec privilégia , kde okrem iných úžitkov dovoľuje pri rieke Poprad každému slobodne do jednej míle rybárčiť a poľovať40. Štefan V. v roku 1271 vydáva výsady spišským Sasom, v ktorých sa píše: „A nezabudlo sa, že našim spomínaným hosťom udelili sme plnú slobodu rybáriť v potokoch, na poliach a v lesoch poľovať.“ Nik ich však v tomto nesmel obmedzovať alebo im brániť41. Kráľ Karol Róbert v roku 1340 potvrdil výsady Ružomberku, ktoré boli oslobodené od trhových poplatkov a mali aj právo slobodnej poľovačky a slobodného rybolovu42. Ružomberku sa opäť v roku 1405 povoľuje loviť v chotári zver a vtáctvo podobne ako občanom Ľupče43. Mesto Hybe získava právo lovu v roku 1265. Roku 1424 pri ustálení povinností poddaných v hornej Nitre im zemepán povoľuje lov okrem vysokej zveri a bažantov. Na základe obhospodarovania lehoty podľa žilinského práva v roku 1354 krajinský sudca a liptovský župan udeľuje Bohušovi, synovi Dezlova do večnej držby šoltýstvo v Krasňanoch, ktorý získal „slobodné lúky so slobodným mlynom, právo poľovačky a slobodnej rybačky v rámci hraníc darovaného územia44.“ V 15 storočí získal privilégiá Važec, keď všetci šoltýsi získali pôdu 12 jutár, ktorá im pribudla k ostatným 12 lánom a priznané im boli tiež niektoré z menších regálov: slobodne sekať mäso, čapovať nápoje, poľovať a loviť ryby45. Pri zakladaní novej osady na Spiši boli poddaní oslobodení na istý čas od dávok a mali aj právo lovu, ako sa píše v listine z roku 1308, kde „Magister Ján, syn Palatína Omodeja oznamuje všetkým, že všetci ľudia slobodného postavenia túžiaci prejsť k rieke Liblov (Ľubovianskému potoku) budú mať zaručenú slobodu na 16 rokov, pričom každý človek z tejto dediny sa môže slobodne zúčastňovať na rybolove v potoku alebo na love v našom lese46.“ Ján Ujjfalussy stanovil vo výsadnej listine z roku 1424 ťarchy poddaných v obci Sebedražie a tiež im dovolil, že môžu slobodne poľovať, loviť ryby a chytať vtákov, vynímajúc vysokú zver, ktorej lov si vyhradil pre seba, ako aj jarabice a bažanty47. V roku V roku 1462 Matej Korvín udelil výsady osade Sielnica, ktorá patrila pod správu Liptovského hradu. Obyvateľstvo v nej mohlo na území hradného panstva slobodne loviť zver okrem hrdličiek a jarabíc48. V roku 1291 získala Bratislava od Ondreja III. hlavné výsady, kde pod právomocou hlavného župana bolo poľovníctvo, čiže aj povoľovanie lovu. Mešťania nemali právo voľného lovu, ale mohli loviť bez obmedzenia na miestach, ktoré boli majetkom mesta49.

Belo IV. potvrdil v roku 1246 aj Ruttkerovým synom, comesovi Hermanovi a Rikolfovi, majetok v Malej a vo Veľkej studenej doline, kde súčasne dostali i právo lovu50. S prvým záznamom mesta Brezna ako metácie sa spája udelenie poľovného práva Belom IV. v roku 1260, ktoré panovník daroval na liptovskej strane Nízkych Tatier až potiaľ51.

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1227-pravo-lovu-na-stredovekom-slovensku#plpham

^ hore na obsah ^


2.4 Právo lovu ako osídľovací prostriedok

Lov bol i prostriedkom, ako zabezpečiť obývanie neosídlenej časti krajiny. Zmienka o takýchto praktikách je vo viacerých lokačných listinách. Pod takouto zámienkou získal dvoran Bogomer v rokoch 1263 a 1269 od Bela IV. donácie. Po prvej donácii jeho územie zahrňovalo celú oblasť medzi Važcom a hranicami Spišskej stolice vrátane Liptovských hôľ, okrem Kôprovej a Tichej doliny. V roku 1269 mu pribudla Važecká, Furkotská a Mlynická dolina so Štrbským plesom. Pritom tieto územia Belo IV. nariadil skultúrniť a osídliť. Lákadlom malo byť povolenie chytania rýb a slobodného lovu zveri. Možno predpokladať, že podobné úmysly mal i Karol Róbert, ktorý v roku 1332 presídlil do Oravskej župy osadníkov z Liptova a okrem iných výsad im povolil lapať akúkoľvek divú zver pomocou osídel, sieťami, pascami a inými prostriedkami od Dunajca až po poľské hranice52. Comes Rycolphus z Lomnice daruje roku 1289 horu príbuzným, nech ju osídlia, kde obyvateľstvo dostalo aj právo lovu53. V roku 1279 Batyz dal právo richtárovi Matejoviec Gotšálkovi Frolingovi z Veľkej na svojom majetku Cetina v susedstve Veľkej, založiť osadu na základe nemeckého práva. Obyvatelia, ktorí tam prídu, by mali dostať 17-ročnú lehotu, počas ktorej by boli oslobodení od akýchkoľvek poplatkov a dávok a taktiež mali mať aj právo poľovačky54. V roku 1317 Ján, syn Rikolfa z Brezovice so svojimi synmi sa pred spišskou kapitulou dohodli s lestachovým synom Blažejom, že doteraz na neosídlenom majetku nazvanom Senwold založia dedinu so 40 lánmi. Pričom obyvatelia mali dostať 18-ročnú voľnosť a mali užívať také práva ako Nemci na Spiši a s nimi aj právo poľovačky a rybolovu v hraniciach novej obce55. V roku 1397 Žigmund nariadil darovať Pavlovi Bollesovi obce Luczka a Rosbehom podliehajúce hradu Varín. Obe dediny boli vyľudnené a zničené a získal ich pre zaľudnenie. „Pavol Bolles aj s jeho následníkmi môžu slobodne chytať divú zver a v riekach loviť s výnimkou lapania jarabíc, tiež to dávame slobodne ľudu, ktorí príde k Lučke a tiež osem rokov oslobodenia od poplatkov56.“ V roku 1355 vydali Čelovi synovia Pavol, Štefan, Ondrej a Ladislav lokačnú listinu pre syna Sydlina, Jána, ktorou ho poverili, aby niekde na ich zalesnenom majetku, v údolí rieky Topľe po oboch stranách a hlavne v lese, ktorý od hraníc Čeloviec siaha až po Biely potok, založil obec. Obyvatelia tu okrem iných vymožeností získali právo slobodne loviť a rybárčiť57.

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1227-pravo-lovu-na-stredovekom-slovensku#plaop

^ hore na obsah ^


3. Lovecké spory

Nie vždy sa však právo a sloboda lovu dodržiavali. Čo platilo predovšetkým pre šľachtu, ktorá si majetnícky privlastňovala lesy, a tým aj lov zveri. Takto to bolo i v prípade obyvateľov Sabinova, Šariša, Prešova, ktorým na základe výsad spišských hostí v roku 1299 bolo udelené aj právo slobodného lovu a rybolovu v okolitých kráľovských vodách a lesoch58. V roku 1351 Štefan, knieža Spiša a Šariša, prikázal, aby sa občania Sabinova, Veľkého Šariša alebo poddaní neopovážili užívať les tolčemešský. Ešte predtým roku 1347 kráľ Ľudovít I. Veľký nariadil županovi a okolitej šľachte, aby sa neopovážili klásť odpor v užívaní Čierného lesa59. Podobné správy poznáme i z Turca, keď panovník v roku 1381 nariadil županovi Bubekovi, aby nenútil Sučancov k prácam na opravách sklabinského hradu, ani nevyberal od nich mýto pretože majú na to výsady. Nemalo sa im tiež brániť poľovať v lesoch a chytať ryby60.

Pre využívanie lesov alebo poľovanie v inom revíre vznikali často spory. V roku 1440 sa stupavský kastelán Jurík žaluje bratislavskému senátu, že Bratislavčania poľujú na jeho území61. V roku 1502 podľa sťažností poddaných v mene šľachticov Ondreja Justha a Jakuba z Koštian, Tomáš na prosbu ostrihomského biskupa, poslal vlastných familiárov s inými ľuďmi a familiármi aj s loveckými psami poľovať do lesa na Necpalský statok nachádzajúci sa v Turci. Keď naháňali zver, dostali sa do lesa patriaci pod Blatnické panstvo, ktorého majiteľom bol Valentín Korom. Tu ulovili jedno divé zviera. Vtedy František Korom na povel svojho brata Valentína a s podporou šľachtica Juraja Waywodu Záthureckého (správcu Blatnického hradu) s Valentinovými ľuďmi a familiármi zaútočili na nich zbraňami. Jakub z Koštian utiekol a ostatných dvoch chytili. So sebou vzali aj ich dvoch psov a ulovené zviera. Uväznili ich na Blatnickom hrade v chladnej cele62. V roku 1360 sa Ján, syn Štefana z Turčianskeho Sv. Michala sťažoval, že najvyšší sudca, porotcovia, obyvatelia mesta aj Michal Gay, Mikuláš, Ján a Štefan Valentín, Pavol a Baláž vyrubujú jeho lesy a kry, chytajú mu ryby v rybníkoch a na jeho pozemku pravidelne poľujú a vyšliapavajú cesty63. V roku 1492 sa Ondrej Jušt ponosoval kráľovi Vladislavovi II., že zvolenskí a dobronivskí kasteláni spolu so svojimi priateľmi pytliačili a hubili zver aj vo vígľašských lesoch64. Spory vznikali aj pre samotnú korisť, v roku 1412 sa sťažovali šľachtici zo Spišskej Teplice na šľachticov z Markušoviec, že im ukradli uloveného medveďa. Spor sa odohral aj v roku 1394, keď sa dvaja šľachtici pohádali o zastreleného skroteného jeleňa65.

O skrotených zvieratách využívaných pre zábavu máme záznam aj z roku 1450 z Kremnice, kde tamojšia mestská rada vyplatila 1 zlatý Danielovi, ktorý mestu poskytol jedného pišťalníka s tancujúcim medveďom66. Spomínajú sa i v žilinskej mestskej knihe z roku 1378, kde sa v článku 92 o psoch, ktorí hryzú, píše: „...kto chová psa obžerného, ktorý hryzie, alebo krotkého vlka, jeleňa alebo medveďa či opicu, ktoré ak škodu spôsobia, musí platiť ich majiteľ, ale poškodený ako dôkaz potrebuje tretiu osobu, ktorá by mu dosvedčila, že onen do toho času takúto zver choval, a že mu škodu spôsobil67.“ Takéto zvieratá boli vysoko cenené, ako sa môžeme dozvedieť z mýtneho registra Stanka, mýtnika župana Mikuláša Turóciho, ktorý bol vedený v Martine od 23. októbra do 31. decembra 1522 a 18. marca a 29. októbra 1523. V ňom sa uvádza, že za živého jeleňa sa platilo mýto 18 denárov, viac sa už platilo iba za voz naložený pstruhmi – 21 denárov a chmeľom od 15 – 2068. V listine z roku 1470 sa píše, že „Ján Zegedy familiár, na vôľu Baltazára zo Stretavy a Barnabáša z Pokáteleku, obsadil 4 poddanské usadlosti v Nitrianskej stolici majetku Šahy Gregorovi z Rišňoviec, Jánovi a Štefanovani, zaútočil na tieto usadlosti a vzal im jedno divé zviera, ktoré poddaní na svojich podzemkoch chytili69.“

Spory sa týkali aj šľachty a poddaných. Napr. v roku 1488 poddaní zemepána Gašpara Kvasšayho vyhnali divinu z celého lesa na polia susedov, kde narobila škody. Zo zveriny nahnanej poddanými asi 32 kusov zožrali vlci70. Známa je listina z roku 1124, v ktorej Štefan II. zveruje spor medzi opátom Sv. Hronského Beňadiku Henrichom a tekovským županom Otmarom o lesy, právo poľovačky, vody a rybačku na prerokúvanie ostrihomskému arcibiskupovi Marcelovi a potvrdzuje listinu z roku 1075 pre opátstvo Hronského Sv. Beňadika. Historici sú toho názoru, že idem o falzum71. Ak by to tak naozaj bolo, aj z tohto pohľadu možno vidieť, aký spoločensko-ekonomický záujem zohrávali lesy a samotné právo lovu a čo bol človek preň ochotný urobiť.

Lov a veci s ním súvisiace mohli nadobudnúť až fanatický význam, ktorého výsledkom bola bezohľadnosť. Asi najznámejšie výčiny sú zaznamenané v roku 1318, keď vysokí cirkevní hodnostári prepisujú listinu nitrianskeho biskupa Jána, ktorý dal Matúša Čáka do kliatby, pretože ho vyhnal z jeho vlastných majetkov a hradov. V nej opisuje príčiny a vypočítava škody, okrem iného aj to, že „...obsadil našu kúriu a dom našich poddaných a umiestnil tam svojich psovodov čím spôsobil škodu 100 hrivien72. Našich poddaných a dediny v okolí Trenčianskeho hradu zaťažoval mnohými prácami a bremenami, medzi ktorými sa uvádza, že pre vlčie kože ničil našich ľudí, nútil ich budovať ohrady pre divú zver a zbierať žalude pre zvieratá a zvery zavreté v týchto ohradách73. Jeho psovodi zostupovali do našich dedín, po vylomení brány kedykoľvek sa zdržali 15 dní a pre seba i samých psov to, čo sa im páčilo, odniesli niekedy po usmrtení, niekedy po zranení našich poddaných74.“ V roku 1419 podali šľachtici sťažnosť na Ladislava a Chicha z Pomázu, že na ich povel ich poddaní zničili rúbaním les, a tak spôsobili škodu 100 mariek, inokedy, že keď išli poľovať do svojho, zaútočili na nich a chceli ich zabiť. Vtedy ťažko zranili Jakuba. Vzali im siete, ktoré vrátili len vtedy ak zaplatili75. Na Žigmundov rozkaz šopronská stolica v roku 1421 vyšetrila, že Peter Linkolháty, chytil 5 divých zvierat, v lese spôsobil veľkú škodu a zbil jedného poddaného76. V r. 1422 Ondrej podal sťažnosť lelešskému konventu, podľa ktorej Michal a jeho familiár na rozkaz pána Jána, ho zbil, a Ján Konch zbil ich familiára Antona a vzal od ich poddaných siete77.

Obyvateľstvo sa často stávalo obeťou lovu, a to nielen mocných, ako nám napovedá žilinská mestská kniha z roku 1378. V § 21 o tých, ktorí strelia za vtákom a uhodia človeka, sa píše: „Ak by niekto človeka pri love z nedbanlivosti uhodil kameňom alebo zbraňou postrelil, mal sa o neho postarať, ale ak onen umrel, mal ho peniazmi vyplatiť78.“ V 15. storočí na hornej Nitre poznáme príklad takéhoto odškodnenia. Istý Ján ťažko zranil pri love Vavrincovho syna Jána, za čo mu mal zaplatiť 40 hrivien. Pretože Ján sumu nemal, prepadla časť jeho majetkov v prospech poškodeného, celý spor sa ťahal až do roku 143079.

Odkaz len na túto časť: https://priezor.com/biblioteka/1227-pravo-lovu-na-stredovekom-slovensku#ls

^ hore na obsah ^



Poznámkový aparát

1 ↑ BEDNÁRIK, R. Vývoj ľudového poľovníctva na Slovensku (v zrkadle listín a zákonov). In: Slovenský národopis, 7, 4. s. 613.

2 ↑ MOLNÁR, L. Naše poľovníctvo. Bratislava : Obzor, 1984, s. 58.

3 ↑ VANĚCEK, V. Prameny k dejinám státu a práva v Československu. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1974, s. 22.

4 ↑ KUČERA, M. Kalendár Jána z Lefantoviec. Martin : Matica Slovenská, 2002, s. 13.

5 ↑ BEDNÁRIK, R. Vývoj ľudového poľovníctva, s.616.

6 ↑ VERDON, J. Voľný čas ve středověku. Praha: Vyšehrad, 2003, s. 73.

7 ↑ KOLEKTÍV AUTOROV. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. Slovensko očami cudzincov. Budmerice : Rak. Budmerice,1999, s 206.

8 ↑ DVOŘÁKOVÁ, D. Kôň a človek v stredoveku. Budmerice : Rak. Budmerice, 2007, s. 200.

9 ↑ DVOŘÁKOVÁ, D. Kôň a človek, s. 201.

10 ↑ MOLNÁR, L. Naše poľovníctvo, s. 59.

11 ↑ RATKOŠ, P. Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Bratislava : SAV, 1968, s. 114.

12 ↑ HUSA, V.: Naše národní minulost v dokumentech. I diel. Praha : Nakladateľstvo ČSAV, 1954, s. 433.

13 ↑ HUSA, V.: Naše národní, s. 434.

14 ↑ BUDKE, A. Vývin poľovníckeho práva na Slovensku do konca 19 storočia. In: Zborník LDPM v Antole, č. 10, 1979, s. 225.

15 ↑ PACSÁDY, I. Dejiny poddanstva v Uhorsku. Bratislava : SAV, 1955, s. 138.

16 ↑ BEDNÁRIK, R. Ľudové poľovníctvo na Slovensku. Turčianský Sv. Martin : Matica Slovenská, 1943, s. 11.

17 ↑ BUDKE, A.: Vývin poľovníckeho, s. 226.

18 ↑ CHALOUPECKÝ, V.: Kniha Žilinská. Bratislava : Učená spoločnosť Šafárikova, 1934, s. 27.

19 ↑ ACSÁDY, I.: Dejiny poddanstva., s.105.

20 ↑ MÁLYUSZ, E. – BORSA, I. (ed.) Zsigmond-kori oklevéltár I-VII. (1387-1420). Budapest, 1951–2001. (Arcanum Adatbázis, 2003, CD -Rom). ZsO I. (1387 – 1399), č. 2872, DL 7848.

21 ↑ KOLEKTÍV AUTOROV. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov V. Prvý cisár na uhorskom tróne. Bratislava: Literrárne informačné centrum, 2001, s. 168.

22 ↑ ŠKULTÉTY, J. Stručné dejiny poľovníctva a rybárstva v oblasti banskoštiavnickej. In: Banská Štiavnica. Zostavil Vincent Grega.Banská Bystrica. Stredoslovenské vydavateľstvo, 1964, s. 224.

23 ↑ Keďže hlavne v období Arpádovcov sa stretávame len s pojmom venationibus. Je pravdepodobné, že v dobe vlády Arpádovcov pojem venationibus ako polovačka označoval aj lov vtákov.

24 ↑ CHALOUPECKÝ, V. Kniha Žilinská, s. 45.

25 ↑ KOLEKTÍV AUTOROV. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov III: V kráľovstve sv. Štefana. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2003, s. 32.

26 ↑ KOLEKTÍV AUTOROV. V kráľovstve, s. 87.

27 ↑ KOLEKTÍV AUTOROV. V kráľovstve , s. 95.

28 ↑ GYŐRFI.G.: Historický zemepis za Arpádovcov. Novohradská župa. Preložil F. Mojto. Budapesť : Akadémiai Kiadó, 1966, s. 35.

29 ↑ KOLEKTÍV AUTOROV. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IV: Pod vládou Anjouovských kráľov. Literárne informačné centrum, Bratislava, 200, s. 49.

30 ↑ STRAKA, J. Hrachovište 1392 – 1992.Trenčín: Regionálne kultúrne stredisko, 1992, s. 7.

31 ↑ KOLEKTÍV AUTOROV. Beckov 1. Nové mesto nad Váhom : Villa Art, 2006, s. 34.

32 ↑ BEŃKO, J. K počiatkom a mestskému vývoju Podolínca. In: Z minulosti Spiša. Zostavil I. Chalupecký. Levoča: 1993, I, č.1, s.22.

33 ↑ MÁLYUSZ, E. – BORSA. I., ZsO II (1407 – 1410), č. 6969, DL 71915.

34 ↑ MÁLYUSZ, E. – BORSA. I., ZsO I (1387 – 1399), č. 4723 , DF 251784.

35 ↑ RÁCZ, G. A középkori Magyarország levéltári forrásainak adatbázisa (DL-DF 4.2) = Database of archival documents of medieval Hungary : készült a Magyar Országos Levéltárban 1874–2003 között a Mohács előtti gyűjteményekhez készült levéltári segédletek elektronikus feldolgozásával . Budapest : ( Arcanum Adatbázis, 2003, CD – ROM ) , Q szekció: DIPLOMATIKAI LEVÉLTÁR, DL 14206.

36 ↑ KOLEKTÍV AUTOROV. Prvý cisár, s. 69.

37 ↑ KOLEKTÍV AUTOROV. Prvý cisár, s. 81.

38 ↑ HELL, P. Z histórie zajaca poľného na Slovensku. In: LDPM 5. Martin: Obzor Antol, 1968, s. 220.

39 ↑ HUSA, V. Naše národní, s. 430.

40 ↑ SEDLÁK, V. Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae II. Bratislavae: Sumptibus Academiae Scientarum Slovaciae, 1987 ,s. 99 /100.

41 ↑ HUSA, V. Naše národní, s. 437.

42 ↑ ACSÁDY, I. Dejiny poddanstva, s. 93.

43 ↑ BEDNÁRIK, R. Vývoj ľudového poľovníctva, s. 620.

44 ↑ KOLEKTÍV AUTOROV. Pod vládou, s. 204.

45 ↑ ĽUBY, Š. Liptovský a Turčiansky register z roku 1391. 2 diel. Bratislava, 1932, s. 82.

46 ↑ KOLEKTÍV AUTOROV. Pod vládou, s. 57.

47 ↑ ACSÁDY, I.: Dejiny poddanstva, s. 115.

48 ↑ RATKOŠ, P.: Prehľadné dejiny obcí zátopovej oblastí do konca 17. storočia. In: Liptov 2. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 1972, s. 86.

49 ↑ MOLNÁR, L.: Naše poľovníctvo, s. 68.

50 ↑ MOLNÁR, L. Naše poľovníctvo, s. 67.

51 ↑ BINDER, R. Osadníci na Horehroní. Zvolen : Stredoslovenské vydavateľstvo pre lesnícke a drevárske múzeum vo Zvolene, 1962, s. 146.

52 ↑ BINDER, R. Osadníci na Horehroní , s. 67.

53 ↑ BEDNÁRIK, R. Vývoj ľudového poľovníctva, s. 620.

54 ↑ BEŇKO, J. Osídlenie severného Slovenska. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1985, s. 160.

55 ↑ BEŇKO, J. Osídlenie, s. 213.

56 ↑ MÁLYUSZ, E. – BORSA, I. ZsO I. (1387 – 1399) č. 4870, DL 94447.

57 ↑ RÁBIK,V. Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Bratislava: Karpatskonemecký spolok na Slovensku: Slovenské národné múzeum – Múzeum kultúry karpatských Nemcov, 2006.s. 161.

58 ↑ HALAGA, O. Sabinov a okolie. Košice : Krajské nakladateľstvo všeobecnej literatúry v Košiciach, 1962, s. 34.

59 ↑ HALAGA, O. Sabinov, s. 32.

60 ↑ LEHOTSKÁ, D. Nemecká kolonizácia v Turci. Turčiansky Sv. Martin : Matica Slovenská, 1948, s. 24.

61 ↑ LEHOTSKÁ, D. Inventár stredovekých listov a listín a iných príbuzných písomností. Praha, Archívna správa ministerstva vnútra 1956, č. 1727, s. 242.

62 ↑ RÁCZ, G. A középkori, Q szekció: DIPLOMATIKAI LEVÉLTÁR, DL 63484.

63 ↑ RÁCZ, G. A középkori, Q szekció: DIPLOMATIKAI LEVÉLTÁR, DL 10889.

64 ↑ ĎURKOVÁ, M. Zo stredovekých dejín obce Hrochoť. In: Hrochoť. Bratislava : Nadácia Korene, 1997, s. 78.

65 ↑ DVOŘÁKOVÁ, D. Rytier a jeho kráľ. Bumerice : RAK, 2003, s. 181.

66 ↑ DVOŘÁKOVÁ, D. Rytier a jeho kráľ, s. 182.

67 ↑ CHALOUPECKÝ, V. Kniha Žilinská, s. 27.

68 ↑ BEŇKO, J. Starý Turiec. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 1996, s. 190.

69 ↑ RÁCZ, G. A középkori, Q szekció: DIPLOMATIKAI LEVÉLTÁR, DL 75662.

70 ↑ BEDNÁRIK, R. Vývoj ľudového poľovníctva, s. 621.

71 ↑ KOLEKTÍV AUTOROV. V kráľovstve, s. 54.

72 ↑ KOLEKTÍV AUTOROV. Pod vládou, s. 91.

73 ↑ KOLEKTÍV AUTOROV. Pod vládou, s. 92.

74 ↑ KOLEKTÍV AUTOROV. Pod vládou, s. 94.

75 ↑ MÁLYUSZ, E. – BORSA. ZsO VII. ( 1419 – 1420 ), č. 206, DL 43435.

76 ↑ BORSA, I. ; TÓTH, N.: Zsigmond – kori okleveltár IX. Budapest: Magyar országos levertár, 2004, s. 147.

77 ↑ BORSA, I. ; TÓTH, N. ZsO IX., s. 75.

78 ↑ CHALOUPECKÝ, V.: Kniha Žilinská, s. 14.

79 ↑ LUKAČKA, Ján.: Vývin osídlenia a majetkových pomerov v oblasti hornej Nitrice do 16. storočia. In: Horná Nitra 14. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 1990, s. 95.


Použité edície prameňov, štúdie a monografie

  • BORSA, I. ; TÓTH, N. Zsigmond – kori okleveltár IX. Budapest: Magyar országos levertár, 2004, 526 s.
  • HUSA, V. Naše národní minulost v dokumentech I. Praha: Nakladatelstvo ČSAV, 1954, 563 s.
  • CHALOUPECKÝ, V.: Kniha Žilinská. Bratislava: Učenná spoločnosť Šafaríkova, 1934, 239 s.
  • KOLEKTÍV AUTOROV. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. Slovensko očami cudzincov. Bratislava : Literárne informačné centrum, 1999, 311 s.
  • KOLEKTÍV AUTOROV. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov III: V kráľovstve sv. Štefana. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2003, 359 s.
  • KOLEKTÍV, AUTOROV. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IV. Pod vládou anjouovských kráľov. Bratislava: Literrárne informačné centrum, 2002, 375 s.
  • KOLEKTÍV AUTOROV. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov V. Prvý cisár na uhorskom tróne. Bratislava: Literrárne informačné centrum, 2001, s. 375.
  • LEHOTSKÁ, D.: Inventár stredovekých listov a listín a iných príbuzných písomností. Praha: Archívna správa ministerstva vnútra, 1956, 608 s.
  • MÁLYUSZ, E. – BORSA, I. (ed.) Zsigmond-kori oklevéltár I-VII. (1387-1420). Budapest, 1951–2001. (Arcanum Adatbázis, 2003, CD -ROM).
  • RÁCZ, G. A középkori Magyarország levéltári forrásainak adatbázisa (DL-DF 4.2) = Database of archival documents of medieval Hungary : készült a Magyar Országos Levéltárban 1874–2003 között a Mohács előtti gyűjteményekhez készült levéltári segédletek elektronikus feldolgozásával . Budapest : ( Arcanum Adatbázis, 2003, CD – ROM )
  • RATKOŠ, P. Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Bratislava : SAV, 1968, 529 s.
  • VANĚCEK, V. Pramene k dejinám státu a práva v Československu. Praha: Statní pedagogické nakladatelství.1974, 364 s.
  • ACSÁDY, I. Dejiny poddanstva v Uhorsku. Bratislava: SAV, 1955, 445 s.
  • BEDNÁRIK, Ľ. Ľudové poľovníctvo na Slovensku. Turčianský sv. Martin: Matica slovenská, 1943, 92s.
  • BEDNÁRIK, R. Vývoj ľudového poľovníctva na Slovensku (v zrkadle listín a zákonov). In: Slovenský národopis, 7, 4, s.613 – 643.
  • BEŇKO, J. K počiatkom a mestskému vývoju Podolínca. In: Z Minulosti Spiša. Zostavil I. Chalupecký. Levoča: 1993, I, č.1, s. 17 – 26.
  • BEŇKO, J.: Osídlenie severného Slovenska. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1985, 306 s.
  • BEŇKO, J.: Starý Turiec. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 1996, 276 s.
  • BINDER, R.: Osadníci na Horehroní. Zvolen : Stredoslovenské vydavateľstvo pre lesnícke a drevárske múzeum vo Zvolene, 1962, 245 s.
  • BUDKE, A.: Vývin poľovníckeho práva na Slovensku do konca 19 storočia. In:Zborník LDPM 10 . Martin: Osveta, 1979, s.221 – 227.
  • DVOŘÁKOVÁ, D. Kôň a človek v stredoveku. Budmerice: Rak Budmerice, 2007, 293 s.
  • DVOŘÁKOVÁ, D.: Rytier a jeho kráľ. Budmerice: Rak Budmerice, 2003, 527 s.
  • ĎURKOVÁ, M.: Zo stredovekých dejín obce Hrochoť. In: Hrochoť. Bratislava : Nadácia Korene, 1997, 248 s.
  • GYŐRFI.G. Historický zemepis za Arpádovcov. Novohradská župa. Preložil F. Mojto. Budapesť : Akadémiai Kiadó, 1966, 74s.
  • HALAGA, O.: Sabinov a okolie. Košice : Krajské nakladateľstvo všeobecnej literatúry v Košiciach, 1962, 272 s.
  • HELL, P.: Z histórie zajaca poľného na Slovensku. In: Zborník LDPM 5. Martin: Obzor Antol, 1968. s. 219 – 227.
  • KOLEKTÍV,A. Beckov 1. Nové mesto nad Váhom : Villa Art, 2006, 204 s.
  • KUČERA, M. Kalendár Jána z Lefantoviec. Martin : Matica Slovenská, 2002, 96 s.
  • LEHOTSKÁ, D.: Nemecká kolonizácia v Turci. Turčiansky Sv. Martin : Matica Slovenská, 1948, 53 s.
  • LUBY, Š. Liptovský a turčiansky register z r.1391. Bratislava: Rudolf Rauscher, 1932, 96 s.
  • LUKAČKA, Ján.: Vývin osídlenia a majetkových pomerov v oblasti hornej Nitrice do 16. storočia. In: Horná Nitra 14. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 1990, 253 s.
  • MOLNÁR, L.- TEREN, Š. Naše poľovníctvo. Bratislava : Obzor, 1984, 395 s.
  • RÁBIK,V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Bratislava: Karpatskonemecký spolok na Slovensku: Slovenské národné múzeum – Múzeum kultúry karpatských Nemcov, 2006. 433 s.
  • RATKOŠ, P.: Prehľadné dejiny obcí zátopovej oblastí do konca 17. storočia. In: Liptov 2. Martin : Osveta, 1972, 353 s.
  • SEDLÁK, V. Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae II. Bratislavae: Sumptibus Academiae Scientarum Slovaciae, 1987, 634 s.
  • STRAKA, J.: Hrachovište 1392 – 1992. Trenčín: Regionálne kultúrne stredisko, 1992.
  • ŠKULTÉTY, J. Stručné dejiny poľovníctva a rybárstva v oblasti banskoštiavnickej. In: Banská Štiavnica. Zostavil Vincent Grega.Banská Bystrica. Stredoslovenské vydavateľstvo, 1964, s. 222 – 227.
  • VERDON, J. Voľný čas ve středověku. Praha: Vyšehrad, 2003, 517 s.

Zábava